znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 25/01-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2001 predbežne prerokoval podnet Ing. A. H., bytom B. B., zastúpeného v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky JUDr. R. R., advokátom, bytom T., vo veci porušenia základných práv upravených v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konaním Krajského súdu v Trnave, resp. v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zo strany advokáta JUDr. J. Š. a takto

r o z h o d o l :

Podnet Ing. A. H. vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 46 ods. 2 a 4 a v čl. 47 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 22. novembra   2000   doručené   podanie   Ing.   A.   H.,   bytom   B.   B.,   (ďalej   len „navrhovateľ“), označené ako „Podnet na začatie konania pre porušenie ústavných práv“. Navrhovateľ požaduje vyslovenie porušenia jeho základných práv upravených v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) konaním Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 S 30/99, resp. v čl. 47 ods. 2 ústavy advokátom JUDr. J. Š., bytom T.

Navrhovateľ podal žalobu proti Krajskému úradu v Trnave, odboru životného prostredia   –   oddeleniu   stavebného   poriadku,   o preskúmanie   rozhodnutia   Krajského úradu v Trnave č. KÚ-OŽP-2/08008/98/Vá z 2. novembra 1998. Krajský súd v Trnave konanie   vedené   pod   sp.   zn.   10   S 30/99   zastavil   z dôvodu,   že   navrhovateľ   nebol v konaní pred súdom zastúpený advokátom alebo komerčným právnikom, čo posúdil ako neodstrániteľnú vadu konania podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“).   Krajský   súd   v Trnave   vychádzal   z toho,   že   z predloženého plnomocenstva na zastupovanie advokátom JUDr. J. Š. nevyplývalo, že by tento bol plnú   moc na   zastupovanie   navrhovateľa   prijal;   rovnako   to   nevyplývalo   ani z jeho písomného   vysvetlenia   Krajskému   súdu   v Trnave,   na   základe   čoho   Krajský   súd v Trnave rozhodol, že žalobca nebol zastúpený v konaní v zmysle § 250a OSP, a preto konanie zastavil. Navrhovateľ vo   svojom   podaní poukazuje na svoje presvedčenie o splnení podmienky právneho zastúpenia podľa § 250a OSP a dochádza k záveru, že boli porušené jeho základné práva zakotvené v čl. 46 ods. 2, resp. v čl. 47 ods. 2 ústavy.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   doručil   navrhovateľ   17.   januára   2001 plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. Rvp 1271/00 vo veci porušenia ústavných práv zakotvených v čl. 46 ods. 2, resp. čl. 47 ods. 2 ústavy pre advokáta JUDr. R. R., bytom T., čím boli splnené všetky náležitosti podania ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).II.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každého podania skúma nielen to, či návrh   spĺňa   náležitosti   ustanovené zákonom   o ústavnom   súde,   ale aj to,   či   nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 cit. zákona.

1. Podnet navrhovateľa smeroval k vysloveniu porušenia jeho práva upraveného v čl. 46 ods. 2 ústavy. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy: „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa   základných   práv a slobôd.“

Navrhovateľ vo svojom podaní vychádzal z toho, že súd tým, že nepreskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 a 4 ústavy, aj keď podmienky zastúpenia pred súdom splnil, porušil jeho právo podľa čl. 46 ods. 2 a 4 ústavy.

Článok 46 ods. 2 ústavy je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu.   Z tohto   dôvodu   aj pre   uplatnenie   tohto   základného   práva   sa   od   každého vyžaduje, aby splnil predpoklady ustanovené zákonom v každom jednotlivom prípade. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ktorého súčasťou je aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nemôže   všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   súd   koná   vo   veci   v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v správnom súdnictve (§ 250d ods. 3 OSP, I. ÚS 6/97).

Čo sa týka porušenia základného práva navrhovateľa zakotveného v čl. 46 ods. 4 ústavy, treba uviesť, že obsahom cit. ustanovenia nie je základné právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej ochrane zákonom. Na základe vyššie uvedeného ústavný súd omietol túto časť podania navrhovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Čo sa týka porušenia základného práva upraveného v čl. 47 ods. 2 ústavy jednoznačne z neho vyplýva, že ide o právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   príslušného konania   za   podmienok   ustanovených   zákonom.   Je   povinnosťou   orgánov uskutočňujúcich   toto   konanie   vytvoriť   podmienky   na   uplatnenie   tohto   práva,   t.   j. garantom možného uplatnenia tohto práva je subjekt verejného práva (štát). Takúto povinnosť nemožno požadovať od advokáta alebo komerčného právnika, ktorí sú len subjektami zúčastňujúcimi sa za podmienok ustanovených príslušnými zákonmi na konaní vyššie uvedených orgánov. Nemôžu porušiť základné právo účastníka konania na právnu pomoc v príslušnom konaní takým spôsobom, ako to označil navrhovateľ. Z tohto dôvodu ústavný súd v tejto časti podnet navrhovateľa odmietol tiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.