SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 249/2015-29
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom,Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, pre namietané porušenie čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 77/2014 a jeho uznesenímz 18. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 77/2014,ako aj uznesením z 18. decembra 2014 p o r u š i l základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 77/2014z 18. decembra 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 375,84 €(slovom tristosedemdesiatpäť eur a osemdesiatštyri centov), ktorú j e Najvyšší súdSlovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Poláka,Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, do dvoch mesiacov odprávoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 249/2015-9 zo 16. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušeniečl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 77/2014 a jehouznesením z 18. decembra 2014.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 22. júna 2015a najvyšší súd vo vyjadrení z 28. mája 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústnehopojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 2 T 187/2012 z 18. decembra 2013 bol sťažovateľ uznaný vinnýmzo spáchania prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uloženýpeňažný trest vo výške 200 € a pre prípad zmarenia výkonu peňažného trestu mu boluložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní dvoch týždňov.
Sťažovateľ, ktorý sa necítil byť vinným, podal proti rozsudku okresného súduodvolanie.
Uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 15/2014-115z 30. apríla 2014 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté ako nedôvodné.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 11. novembra 2014 dovolanie.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra 2014 bolodovolanie podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuté, a to s odôvodnením, že jeneprípustné, keďže podľa § 92 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 1 Trestného zákona platíu sťažovateľa zákonná fikcia neodsúdenia, ku ktorej došlo vykonaním peňažného trestu(jeho zaplatením).
Uvedený záver najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za nesprávny, arbitrárnya rozporný so zákonom i ústavou. Dôsledkom uznesenia najvyššieho súdu je porušenieoznačených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Sťažovateľ je presvedčený, že jehodovolanie spĺňalo všetky zákonné náležitosti, keďže bolo podané oprávnenou osobou,v zákonnej lehote a na mieste, kde možno dovolanie podať, a bolo podané proti rozhodnutiu,proti ktorému je dovolanie prípustné.
Keďže v konaní vedenom okresným súdom a krajským súdom neboli zohľadnenéa odstránené nedostatky, na ktoré sťažovateľ od začiatku poukazoval, podal dovolanie akomimoriadny opravný prostriedok.
Podanie sťažnosti ústavnému súdu považuje sťažovateľ za prostriedok ultima ratio,ktorým sa môže dovolať spravodlivosti, keďže najvyšší súd odmietol vecne prerokovať jehodovolanie a vôbec sa nevysporiadal s jeho námietkami voči skutkovému stavu a právnemuposúdeniu veci. Najvyšší súd tým podľa presvedčenia sťažovateľa porušil označené článkyústavy, listiny a dohovoru.
Je síce pravdou, že sťažovateľ uložený peňažný trest vo výmere 200 € vykonal13. júna 2014 zložením uvedenej sumy na účet okresného súdu, no túto úhradu realizovalpráve z dôvodu povinnosti, ktorá mu bola uložená rozhodnutím súdu, správnosť ktoréhonapadol v dovolaní. Úhrada sa uskutočnila pod hrozbou premeny peňažného trestu nanepodmienečný trest odňatia slobody. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudkuokresného súdu by totiž najvyšší súd nebol povinný vyhovieť.
Výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku, z ktorého vychádzal najvyššísúd, je podľa názoru sťažovateľa protiústavný a je výkladom ad absurdum. V jeho zmyslepokiaľ odsúdený pod hrozbou premeny peňažného trestu na nepodmienečný trest odňatiaslobody uhradí peňažný trest, stráca týmto úkonom možnosť dovolávať sa nezákonnostiodsudzujúceho rozsudku podaním dovolania, a to napriek tomu, že dôvody dovolania podľaustanovenia § 371 Trestného poriadku existujú.
Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o registri trestov“) odpisregistra trestov je verejná listina, v ktorej sa uvádzajú údaje o a) každom právoplatnomodsúdení, a to aj súdom iného členského štátu Európskej únie alebo súdom iného štátu,ktorého rozhodnutie bolo uznané súdom Slovenskej republiky, b) priebehu výkonu trestua priebehu výkonu ochranného opatrenia, c) odsúdeniach, hoci podľa rozhodnutia súdualebo na základe zákona boli zahladené.
Znamená to, že odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 187/2012z 18. decembra 2013 je vedený v odpise registra trestov sťažovateľa v zmysle citovanéhoustanovenia zákona o registri trestov. Táto skutočnosť má pre sťažovateľa nepriaznivéúčinky najmä vo vzťahu k možnosti výkonu práce ako profesionálneho člena Hasičskéhoa záchranného zboru. Sťažovateľ v čase, keď mal byť skutok spáchaný, pracoval a aj terazpracuje ako hasič. Na výkon jeho práce sa vzťahuje zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskoma záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. Podľa § 17 ods. 1 a 2 tohto zákonasťažovateľ stratil bezúhonnosť, ktorá sa na výkon jeho zamestnania vyžaduje a preukazuje saodpisom registra trestov.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Unesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 77/2014 zo dňa 18.12.2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky spočívajúce v zákaze porušenia zásady nullumcrimenpoema sine lege, základné právo sťažovateľa podľa článku 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. spočívajúce v práve domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 77/2014 zo dňa 18.12.2014 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom: jedentisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu.
4. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 187,92 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi.“
Z doplňujúceho podania právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. mája 2015 doručenéhoústavnému súdu 6. mája 2015 vyplýva, že na preukázanie dôvodnosti podanej sťažnostia právnej argumentácie v nej obsiahnutej poukazuje sťažovateľ na obsah právnej vetystanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. marca 2015. Z tohtostanoviska je zrejmé, že odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tentouložený peňažný trest vykonal zaplatením príslušnej sumy, nemožno odoprieť právo podaťdovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeranýmspôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupuodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného právana súdnu ochranu.
Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-30 z 28. mája 2015doručeného ústavnému súdu 5. júna 2015 vyplýva, že požiadala o zaujatie stanoviskapredsedu senátu „5T“. Z vyjadrenia predsedu senátu „5T“ z 26. mája 2015 vyplýva, žezotrváva na dôvodoch uznesenia sp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra 2014, pričom dávado pozornosti aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 331/2014 z 22. mája 2014, ktorýmbola identická ústavná sťažnosť odmietnutá. Znamená to faktické potvrdenie rozhodovacejčinnosti najvyššieho súdu v obdobných veciach.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 22. júna 2015 doručenej ústavnému súdu26. júna 2015 vyplýva, že s názormi najvyššieho súdu uvedenými v jeho vyjadreníz 28. mája 2015 sa nemožno v žiadnom prípade stotožniť. Poukaz na obsah uzneseniaústavného súdu sp. zn. III. ÚS 331/2014 z 22. mája 2014 neobstojí, lebo toto uznesenie boloprijaté v čase, kedy ešte nebolo prijaté stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn.PLz. ÚS 4/2015 z 18. marca 2015. Práve nejednotná rozhodovacia činnosť rôznych senátovústavného súdu pri posudzovaní kruciálnej otázky, t. j. otázky ústavného práva odsúdenéhopodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu odmietnutiadovolania odsúdeného len preto, že jeho odsúdenie bolo zahladené, viedla plénumústavného súdu k prijatiu zjednocujúceho stanoviska. Sťažovateľ zároveň spresňujepožiadavku náhrady trov právneho zastúpenia na sumu 375,84 €, a to za 4 úkony právnychslužieb v roku 2015, 4 režijné paušály v roku 2015 a daň z pridanej hodnoty. Za 1 úkonprávnej služby účtuje sumu 69,91 €.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra 2014 vyplýva, žením bolo podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa protiuzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 15/2014 z 30. apríla 2014. Podľa názoru najvyššiehosúdu dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom znamenajúcim vážny prielom doprávoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jehozmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, zvrátenie existencie odsúdenia páchateľa,aby nedošlo k trestno-právnemu následku, t. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením. Právepreto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného rozhodnutiana základe mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sa dáva možnosť dvom hlavnýmproti sebe stojacím stranám [odhliadajúc od práva ministra spravodlivosti Slovenskejrepubliky (ďalej len „minister spravodlivosti“), ktorý nie je stranou v konaní] – tedaprokurátorovi a obvinenému – dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyššímsúdom o preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí, zákon obmedzuje možnosťpodania dovolania len na obmedzený okruh subjektov, v obmedzenom rozsahu,zo špecificky vymedzených kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzenýmrozhodnutiam. Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvomhlavným proti sebe stojacim stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tentoinštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán, a to jednak čosa týka možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, tedav konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady by bolo proti jeho zmyslui princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa mimoriadnymopravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest vykonanýa zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený. Ak by takútomožnosť mal obvinený, nutne by musela byť pripustená i u generálneho prokurátoraSlovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) (odhliadajúc od ministraspravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní). Odsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až§ 168 Trestného poriadku treba rozumieť taký, ktorý obsahuje výrok o vine páchateľa a aknedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadné ďalšie výroky o náhrade škodyalebo ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom teda treba rozumieť taký rozsudok,na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného. Pokiaľnastávajú, či už priamo na základe zákona, ako to je pri upustení od potrestania (§ 40 ods. 2Trestného zákona), alebo po výkone niektorých druhov trestov (napr. v predmetnom prípade§ 92 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 1 Trestného zákona), alebo na základe rozhodnutia súdu prizahladení odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia (teda že sa v zmyslezákona hľadí na páchateľa, ako keby odsúdený nebol), potom treba do všetkých dôsledkovprávne považovať za neexistujúci odsudzujúci rozsudok u takej osoby, na ktorú sa hľadí, akokeby odsúdená nebola. Predpokladom na podanie dovolania je existencia odsúdeniapáchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladeniaodsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité prípady v trestnom konaní (alei mimo neho) platí a pre niektoré nie. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciouneodsúdenia znamená, okrem iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, ževo výpise z registra trestov sa jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno-právnej zanikajú nepriaznivé následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzaťz toho, že neexistuje odsúdenie, ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti aleborecidívy trestnej činnosti. Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osobapreukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr.pri prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod.,uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektovvo vzťahu k tejto osobe. Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť ku vzniku alebok obnoveniu takých právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ichnemohol dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa. Keďže v dôsledkuzahladenia odsúdenia môžu vznikať nové právne vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak byneexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by bolo vážnym zásahom do stabilityprávnych vzťahov, ak by na základe dovolania niektorej z dvoch hlavných strán v trestnomkonaní alebo dovolania ministra spravodlivosti bolo možné zvrátiť nový právny stavvznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia.Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo prejavilo podanie dovolania prokurátorom aleboďalším oprávneným subjektom v neprospech osoby, odsúdenie ktorej bolo zahladené.Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už páchateľ vykonal trest a došlo ajk zahladeniu odsúdenia, mohol generálny prokurátor Slovenskej republiky, či ministerspravodlivosti podať tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného s tým,že by smeroval k zhoršeniu jeho postavenia a umožnil tak otvorenie takého trestno-právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, s následkom zvrátenia priaznivých dôsledkov preobvineného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí, ako by nebol odsúdený. Dobrodenie,ktoré dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti na základe fikcie neodsúdenia osobyv prípade zahladenia odsúdenia, by strácalo svoj zmysel. Rovnosť strán v konaní a záujemna stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj opak, teda že ani na základe dovolaniaobvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané a zahladené odsúdenie s dôsledkamifikcie neodsúdenia meniť. Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu)stav zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložilasankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podaniedovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku ho už nemôže podať. Vychádzajúczo zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného predpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2 a § 93ods. 1 Trestného zákona, ktorá sa v posudzovanej veci aplikovala, treba považovaťdovolanie sťažovateľa za neprípustné, lebo nesmeruje proti existujúcemu odsudzujúcemurozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadkupodať. Obdobné stanovisko zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 5 Tdo 59/2013a sp. zn. 5 Tdo 66/2014.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa presvedčenia sťažovateľa peňažný trest vykonal zložením určenej sumy preto,aby nedošlo k premene peňažného trestu na nepodmienečný trest odňatia slobody, keďženávrhu na odklad vykonateľnosti právoplatného rozsudku by najvyšší súd nemusel vyhovieť.Výklad najvyššieho súdu je výkladom ad absurdum.
Najvyšší súd je tej mienky, že rozhodol správne, a poukazuje pritom na uznesenieústavného súdu, ktorým bol takýto postup najvyššieho súdu v obdobnom prípadeakceptovaný.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že rozhodujúce skutkovéokolnosti prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Naproti tomu ako sporná sa javíprávna otázka, či v dôsledku vykonania peňažného trestu jeho zaplatením a z tohovyplývajúcim zahladením odsúdenia priamo zo zákona s účinkom, že sa na obvinenéhohľadí, ako keby odsúdený nebol, dochádza aj k zániku možnosti preskúmať na základedovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku zákonnosť právoplatnéhoodsudzujúceho rozsudku. Kým podľa sťažovateľa to možné je, najvyšší súd túto možnosťvylučuje.
Podľa § 92 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 1. februára 2014 ak ideo odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b) až l), k zahladeniu dochádza ich vykonaním.
Podľa § 32 písm. d) Trestného zákona za spáchané trestné činy môže súd uložiťpáchateľovi, ktorý je fyzickou osobou, len peňažný trest.
Podľa § 93 ods. 1 Trestného zákona ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa napáchateľa, ako keby nebol odsúdený.
Ústavný súd sa uvedenou právnou problematikou v minulosti už viackrát zaoberala vzhľadom na rozporné stanoviská II. a III. senátu došlo k postupu podľa § 6 zákonao ústavnom súde, pričom bolo prijaté stanovisko na zjednotenie odchylných právnychnázorov v tomto znení:
Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trestvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie lenz dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsoboma v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupuodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu (PLz. ÚS 4/2015-11 z 18. marca 2015).
Z citovaného zjednocujúceho stanoviska vyplýva predovšetkým neakceptovateľnosťargumentu najvyššieho súdu, podľa ktorého by priznanie práva podať dovolanie v danomprípade bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných strán, pretože ak by túto možnosťmal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj u generálneho prokurátora, ktorý by moholpodať dovolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce k zhoršeniu jeho postavenia, čo bynásledne umožňovalo otvorenie už ukončeného trestnoprávneho vzťahu a zvráteniepriaznivých výsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa neho hľadí, akobyodsúdený nebol. Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať za redukciuzákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená narešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod ani cieľ,pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.V danom prípade ide o priznanie práva podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstatyprincípu rovnosti procesných strán.
Nad rámec uvedenej argumentácie možno poukázať na to, že v rámci princípurovnosti procesných strán generálny prokurátor nepochybne môže podať dovolanie protiprávoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku, čo následne tiež umožňuje otvorenietrestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a to v spojení so zvrátením priaznivýchdôsledkov pre stíhaného spočívajúcich v tom, že oslobodením spod obžaloby došlok deklarovaniu jeho neviny. Pritom nemožno mať najmenšie pochybnosti o tom, žeprávoplatný oslobodzujúci rozsudok treba považovať za omnoho priaznivejší nežprávoplatný odsudzujúci rozsudok spojený s fikciou, že sa na odsúdeného hľadí, ako kebyodsúdený nebol.
Ďalej zo zjednocujúceho stanoviska vyplýva, že neprípustnosť dovolania podanéhoodsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať aniz explicitného znenia príslušných ustanovení Trestného poriadku vzťahujúcich sa nadovolanie. Za rozhodnutie, ktorým bola vec právoplatne skončená, je potrebné podľaustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku považovať právoplatné rozhodnutie súduvo veci samej, ktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochrannéopatrenie, alebo bolo upustené od potrestania. V tejto súvislosti nemožno za ústavneudržateľné považovať právne závery najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že odsudzujúcimrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa napáchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Na rozdiel od tohto právneho názoru najvyššieho súdu je ústavný súd tej mienky, žez hľadiska prípustnosti dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdeniahľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiskaprípustnosti dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či totonadobudlo právoplatnosť. Inými slovami, podmienkou podania dovolania je existenciasamotného odsúdenia páchateľa. Naopak, podmienkou dovolania nie je absencia zahladeniaodsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľavyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúcehorozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnémurozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým jeodstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.
Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani s tým záverom najvyššieho súdu, podľa ktoréhozahladením odsúdenia spojeným s fikciou neodsúdenia môže odsúdená osoba preukazovaťstav svojej bezúhonnosti. Najvyšší súd totiž opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené sozákonnou fikciou neodsúdenia neznamená zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojenýchs odsúdením, keďže tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise zregistra trestov sa zahladené odsúdenia neuvádzajú. Existencia odsudzujúceho rozhodnutiatotiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká, pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorýmu bol zahladený, má stále platný právny základ v odsudzujúcom rozhodnutí. Vykonaný azahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, lebo zakladá pre poškodeného právnytitul na uplatnenie práva na náhradu škody a trov. Osobitne treba zdôrazniť, že zahladenímodsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia zatrestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal.
Napokon možno ešte dodať, že, vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu, byzrejme v prípade zahladenia odsúdenia s účinkami fikcie neodsúdenia nebolo možné účinnepodať ani návrh na obnovu konania, hoci by dodatočne vyšli najavo dôkazy preukazujúcenevinu odsúdeného. Takýto následok je zrejmým popretím základného práva na súdnuochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Navyše neprípustnosť mimoriadnehoopravného prostriedku znemožňuje, aby takáto osoba uplatnila nárok na náhradu škodyspôsobenej nezákonným odsúdením (II. ÚS 475/2014).
Vzhľadom na všetky uvedené argumenty došlo k porušeniu základného práva nasúdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 375,84 €.
Ústavný súd zistil, že správne by sťažovateľovi patrila náhrada trov v celkovej výške711,45 €, a to za 4 úkony právnych služieb v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia,sťažnosť, doplnenie sťažnosti, replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) po 139,83 €, 4 režijnépaušály po 8,39 € a daň z pridanej hodnoty 118,57 €. Nebolo však možné priznaťsťažovateľovi náhradu trov v sume prevyšujúcej čiastku ním požadovanú, a preto mu priznal375,84 € (bod 3 výroku nálezu).
Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie primeranéhofinančného zadosťučinenia v sume 1 000 € (bod 4 výroku nálezu).
Podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia označených práv, zrušenímuznesenia najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie bola sťažovateľovi poskytnutáplná satisfakcia za utrpenú ujmu. Z tohto dôvodu finančná náhrada do úvahy užneprichádza.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. augusta 2015