SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 249/2015-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   augusta   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Polákom,Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, pre namietané porušenie čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tdo   77/2014   a jeho   uznesenímz 18. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 77/2014,ako aj uznesením z 18. decembra 2014 p o r u š i l základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tdo   77/2014z 18. decembra 2014 z r u š u j e   a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 375,84 €(slovom   tristosedemdesiatpäť   eur   a   osemdesiatštyri   centov),   ktorú   j e   Najvyšší   súdSlovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   Jozefa   Poláka,Advokátska   kancelária,   Radlinského   1718,   Dolný   Kubín,   do   dvoch   mesiacov   odprávoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 249/2015-9 zo 16. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušeniečl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   36   ods.   1   Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 77/2014 a jehouznesením z 18. decembra 2014.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 22. júna 2015a najvyšší súd vo vyjadrení z 28. mája 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústnehopojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 2 T 187/2012 z 18. decembra 2013 bol sťažovateľ uznaný vinnýmzo spáchania prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uloženýpeňažný trest vo výške 200 € a pre prípad zmarenia výkonu peňažného trestu mu boluložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní dvoch týždňov.

Sťažovateľ,   ktorý   sa   necítil   byť   vinným,   podal   proti   rozsudku   okresného   súduodvolanie.

Uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 15/2014-115z 30. apríla 2014 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté ako nedôvodné.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 11. novembra 2014 dovolanie.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tdo   77/2014   z   18.   decembra   2014   bolodovolanie podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuté, a to s odôvodnením, že jeneprípustné, keďže podľa § 92 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 1 Trestného zákona platíu sťažovateľa zákonná fikcia neodsúdenia, ku ktorej došlo   vykonaním   peňažného trestu(jeho zaplatením).

Uvedený   záver   najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľ   za   nesprávny,   arbitrárnya rozporný so zákonom i ústavou. Dôsledkom uznesenia najvyššieho súdu je porušenieoznačených   práv   podľa   ústavy,   listiny   a   dohovoru.   Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   jehodovolanie   spĺňalo   všetky   zákonné   náležitosti,   keďže   bolo   podané   oprávnenou   osobou,v zákonnej lehote a na mieste, kde možno dovolanie podať, a bolo podané proti rozhodnutiu,proti ktorému je dovolanie prípustné.

Keďže v konaní vedenom okresným súdom a krajským súdom neboli zohľadnenéa odstránené nedostatky, na ktoré sťažovateľ od začiatku poukazoval, podal dovolanie akomimoriadny opravný prostriedok.

Podanie sťažnosti ústavnému súdu považuje sťažovateľ za prostriedok ultima ratio,ktorým sa môže dovolať spravodlivosti, keďže najvyšší súd odmietol vecne prerokovať jehodovolanie a vôbec sa nevysporiadal s jeho námietkami voči skutkovému stavu a právnemuposúdeniu veci. Najvyšší súd tým podľa presvedčenia sťažovateľa porušil označené článkyústavy, listiny a dohovoru.

Je   síce   pravdou,   že   sťažovateľ   uložený   peňažný   trest   vo   výmere   200   €   vykonal13. júna 2014 zložením uvedenej sumy na účet okresného súdu, no túto úhradu realizovalpráve z dôvodu povinnosti, ktorá mu bola uložená rozhodnutím súdu, správnosť ktoréhonapadol   v   dovolaní.   Úhrada   sa   uskutočnila   pod   hrozbou   premeny   peňažného   trestu   nanepodmienečný   trest   odňatia   slobody.   Návrhu   na   odklad   vykonateľnosti   rozsudkuokresného súdu by totiž najvyšší súd nebol povinný vyhovieť.

Výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku, z ktorého vychádzal najvyššísúd, je podľa názoru sťažovateľa protiústavný a je výkladom ad absurdum. V jeho zmyslepokiaľ odsúdený pod hrozbou premeny peňažného trestu na nepodmienečný trest odňatiaslobody uhradí peňažný trest, stráca týmto úkonom možnosť dovolávať sa nezákonnostiodsudzujúceho rozsudku podaním dovolania, a to napriek tomu, že dôvody dovolania podľaustanovenia § 371 Trestného poriadku existujú.

Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o registri trestov“) odpisregistra trestov je verejná listina, v ktorej sa uvádzajú údaje o a) každom právoplatnomodsúdení, a to aj súdom iného členského štátu Európskej únie alebo súdom iného štátu,ktorého rozhodnutie bolo uznané súdom Slovenskej republiky, b) priebehu výkonu trestua priebehu   výkonu   ochranného   opatrenia,   c) odsúdeniach,   hoci   podľa   rozhodnutia   súdualebo na základe zákona boli zahladené.

Znamená   to,   že   odsudzujúci   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   187/2012z 18. decembra 2013 je vedený v odpise registra trestov sťažovateľa v zmysle citovanéhoustanovenia   zákona   o   registri   trestov.   Táto   skutočnosť   má   pre   sťažovateľa   nepriaznivéúčinky najmä vo vzťahu k možnosti výkonu práce ako profesionálneho člena Hasičskéhoa záchranného zboru. Sťažovateľ v čase, keď mal byť skutok spáchaný, pracoval a aj terazpracuje ako hasič. Na výkon jeho práce sa vzťahuje zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskoma záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. Podľa § 17 ods. 1 a 2 tohto zákonasťažovateľ stratil bezúhonnosť, ktorá sa na výkon jeho zamestnania vyžaduje a preukazuje saodpisom registra trestov.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Unesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 77/2014 zo dňa 18.12.2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky spočívajúce v zákaze porušenia zásady nullumcrimenpoema sine lege, základné   právo   sťažovateľa   podľa   článku   36   ods.   1   ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb. spočívajúce   v   práve   domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 77/2014 zo dňa 18.12.2014 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom: jedentisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu.

4.   Zároveň   sťažovateľ žiada   priznať   náhradu   trov   právneho zastúpenia   vo výške 187,92 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi.“

Z doplňujúceho podania právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. mája 2015 doručenéhoústavnému súdu 6. mája 2015 vyplýva, že na preukázanie dôvodnosti podanej sťažnostia právnej   argumentácie   v   nej   obsiahnutej   poukazuje   sťažovateľ   na   obsah   právnej   vetystanoviska   pléna   ústavného   súdu   sp.   zn.   PLz.   ÚS   4/2015   z   18.   marca   2015.   Z   tohtostanoviska je zrejmé, že odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tentouložený peňažný trest vykonal zaplatením príslušnej sumy, nemožno odoprieť právo podaťdovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeranýmspôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupuodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného právana súdnu ochranu.

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-30 z 28. mája 2015doručeného   ústavnému   súdu   5.   júna   2015   vyplýva,   že   požiadala   o   zaujatie   stanoviskapredsedu senátu „5T“. Z vyjadrenia predsedu senátu „5T“ z 26. mája 2015 vyplýva, žezotrváva na dôvodoch uznesenia sp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra 2014, pričom dávado pozornosti aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 331/2014 z 22. mája 2014, ktorýmbola identická ústavná sťažnosť odmietnutá. Znamená to faktické potvrdenie rozhodovacejčinnosti najvyššieho súdu v obdobných veciach.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 22. júna 2015 doručenej ústavnému súdu26.   júna   2015   vyplýva,   že   s   názormi   najvyššieho   súdu   uvedenými   v   jeho   vyjadreníz 28. mája   2015   sa   nemožno   v   žiadnom   prípade   stotožniť.   Poukaz   na   obsah   uzneseniaústavného súdu sp. zn. III. ÚS 331/2014 z 22. mája 2014 neobstojí, lebo toto uznesenie boloprijaté   v   čase,   kedy   ešte   nebolo   prijaté   stanovisko   pléna   ústavného   súdu   sp.   zn.PLz. ÚS 4/2015 z 18. marca 2015. Práve nejednotná rozhodovacia činnosť rôznych senátovústavného súdu pri posudzovaní kruciálnej otázky, t. j. otázky ústavného práva odsúdenéhopodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu odmietnutiadovolania   odsúdeného   len   preto,   že   jeho   odsúdenie   bolo   zahladené,   viedla   plénumústavného   súdu   k   prijatiu   zjednocujúceho   stanoviska.   Sťažovateľ   zároveň   spresňujepožiadavku náhrady trov právneho zastúpenia na sumu 375,84 €, a to za 4 úkony právnychslužieb v roku 2015, 4 režijné paušály v roku 2015 a daň z pridanej hodnoty. Za 1 úkonprávnej služby účtuje sumu 69,91 €.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra 2014 vyplýva, žením bolo podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa protiuzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 15/2014 z 30. apríla 2014. Podľa názoru najvyššiehosúdu dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom znamenajúcim vážny prielom doprávoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jehozmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, zvrátenie existencie odsúdenia páchateľa,aby nedošlo k trestno-právnemu následku, t. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením. Právepreto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného rozhodnutiana základe mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sa dáva možnosť dvom hlavnýmproti   sebe   stojacím   stranám   [odhliadajúc   od   práva   ministra   spravodlivosti   Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“),   ktorý   nie   je   stranou   v   konaní]   –   tedaprokurátorovi a obvinenému – dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyššímsúdom   o   preskúmanie   niektorých   právoplatných   rozhodnutí,   zákon   obmedzuje   možnosťpodania   dovolania   len   na   obmedzený   okruh   subjektov,   v   obmedzenom   rozsahu,zo špecificky vymedzených kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzenýmrozhodnutiam. Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvomhlavným proti sebe stojacim stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tentoinštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán, a to jednak čosa týka možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, tedav konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady by bolo proti jeho zmyslui princípu   spravodlivosti,   aby   jedna   strana   mala   možnosť   dovolať   sa   mimoriadnymopravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest vykonanýa zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený. Ak by takútomožnosť   mal   obvinený,   nutne   by   musela   byť   pripustená   i   u   generálneho   prokurátoraSlovenskej   republiky   (ďalej   aj   „generálny   prokurátor“)   (odhliadajúc   od   ministraspravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní). Odsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až§ 168 Trestného poriadku treba rozumieť taký, ktorý obsahuje výrok o vine páchateľa a aknedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadné ďalšie výroky o náhrade škodyalebo ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom teda treba rozumieť taký rozsudok,na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného. Pokiaľnastávajú, či už priamo na základe zákona, ako to je pri upustení od potrestania (§ 40 ods. 2Trestného zákona), alebo po výkone niektorých druhov trestov (napr. v predmetnom prípade§ 92 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 1 Trestného zákona), alebo na základe rozhodnutia súdu prizahladení odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia (teda že sa v zmyslezákona hľadí na páchateľa, ako keby odsúdený nebol), potom treba do všetkých dôsledkovprávne považovať za neexistujúci odsudzujúci rozsudok u takej osoby, na ktorú sa hľadí, akokeby   odsúdená   nebola.   Predpokladom   na   podanie   dovolania   je   existencia   odsúdeniapáchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladeniaodsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité prípady v trestnom konaní (alei mimo neho) platí a pre niektoré nie. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciouneodsúdenia znamená, okrem iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, ževo výpise z registra trestov sa jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno-právnej zanikajú nepriaznivé následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzaťz toho,   že   neexistuje   odsúdenie,   ktoré   by   bolo   dôvodom   priťažujúcej   okolnosti   aleborecidívy trestnej činnosti. Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osobapreukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr.pri   prijímaní   do   zamestnania,   pri   žiadostiach   o niektoré   povolenia,   oprávnenia   a   pod.,uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektovvo vzťahu k tejto osobe. Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť ku vzniku alebok obnoveniu   takých   právnych   vzťahov,   ktoré   občan   nemohol   nadobudnúť,   alebo   sa   ichnemohol dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa. Keďže v dôsledkuzahladenia odsúdenia môžu vznikať nové právne vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak byneexistovala   podmienka   bezúhonnosti,   potom   by   bolo   vážnym   zásahom   do   stabilityprávnych vzťahov, ak by na základe dovolania niektorej z dvoch hlavných strán v trestnomkonaní   alebo   dovolania   ministra   spravodlivosti   bolo   možné   zvrátiť   nový   právny   stavvznikajúci   po   vykonaní   trestu   a zahladení   odsúdenia   spojeného   s   fikciou   neodsúdenia.Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo prejavilo podanie dovolania prokurátorom aleboďalším   oprávneným   subjektom   v   neprospech   osoby,   odsúdenie   ktorej   bolo   zahladené.Nebolo   by   žiaduce,   aby   v   takom   prípade,   keď   už   páchateľ   vykonal   trest   a   došlo   ajk zahladeniu   odsúdenia,   mohol   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky,   či   ministerspravodlivosti podať tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného s tým,že   by   smeroval   k   zhoršeniu   jeho   postavenia   a   umožnil   tak   otvorenie   takého   trestno-právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, s následkom zvrátenia priaznivých dôsledkov preobvineného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí, ako by nebol odsúdený. Dobrodenie,ktoré   dáva   zákonodarca   v   podobe   bezúhonnosti   na   základe   fikcie   neodsúdenia   osobyv prípade zahladenia odsúdenia, by strácalo svoj zmysel. Rovnosť strán v konaní a záujemna stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj opak, teda že ani na základe dovolaniaobvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané a zahladené odsúdenie s dôsledkamifikcie neodsúdenia meniť. Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu)stav zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložilasankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podaniedovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku ho už nemôže podať. Vychádzajúczo zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného predpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2 a § 93ods.   1   Trestného   zákona,   ktorá   sa   v   posudzovanej   veci   aplikovala,   treba   považovaťdovolanie sťažovateľa za neprípustné, lebo nesmeruje proti existujúcemu odsudzujúcemurozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadkupodať. Obdobné stanovisko zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 5 Tdo 59/2013a sp. zn. 5 Tdo 66/2014.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne   o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa presvedčenia sťažovateľa peňažný trest vykonal zložením určenej sumy preto,aby nedošlo k premene peňažného trestu na nepodmienečný trest odňatia slobody, keďženávrhu na odklad vykonateľnosti právoplatného rozsudku by najvyšší súd nemusel vyhovieť.Výklad najvyššieho súdu je výkladom ad absurdum.

Najvyšší súd je tej mienky, že rozhodol správne, a poukazuje pritom na uznesenieústavného   súdu,   ktorým   bol   takýto   postup   najvyššieho   súdu   v   obdobnom   prípadeakceptovaný.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že rozhodujúce skutkovéokolnosti prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Naproti tomu ako sporná sa javíprávna   otázka,   či   v   dôsledku   vykonania   peňažného   trestu   jeho   zaplatením   a   z   tohovyplývajúcim zahladením odsúdenia priamo zo zákona s účinkom, že sa na obvinenéhohľadí, ako keby odsúdený nebol, dochádza aj k zániku možnosti preskúmať na základedovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   zákonnosť   právoplatnéhoodsudzujúceho rozsudku. Kým podľa sťažovateľa to možné je, najvyšší súd túto možnosťvylučuje.

Podľa § 92 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 1. februára 2014 ak ideo odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b) až l), k zahladeniu dochádza ich vykonaním.

Podľa § 32 písm. d) Trestného zákona za spáchané trestné činy môže súd uložiťpáchateľovi, ktorý je fyzickou osobou, len peňažný trest.

Podľa   §   93   ods.   1   Trestného   zákona   ak   bolo   odsúdenie   zahladené,   hľadí   sa   napáchateľa, ako keby nebol odsúdený.

Ústavný súd sa uvedenou právnou problematikou v minulosti už viackrát zaoberala vzhľadom na rozporné stanoviská II. a III. senátu došlo k postupu podľa § 6 zákonao ústavnom   súde,   pričom   bolo   prijaté   stanovisko   na   zjednotenie   odchylných   právnychnázorov v tomto znení:

Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trestvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie lenz dôvodu,   že   jeho   odsúdenie   bolo   zahladené,   keďže   by   tým   neprimeraným   spôsoboma v rozpore   s   podstatou   a   účelom   inštitútu   dovolania   došlo   k   obmedzeniu   prístupuodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu (PLz. ÚS 4/2015-11 z 18. marca 2015).

Z citovaného zjednocujúceho stanoviska vyplýva predovšetkým neakceptovateľnosťargumentu najvyššieho súdu, podľa ktorého by priznanie práva podať dovolanie v danomprípade bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných strán, pretože ak by túto možnosťmal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj u generálneho prokurátora, ktorý by moholpodať dovolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce k zhoršeniu jeho postavenia, čo bynásledne   umožňovalo   otvorenie   už   ukončeného   trestnoprávneho   vzťahu   a   zvráteniepriaznivých   výsledkov   pre   odsúdeného   spočívajúcich   v   tom,   že   sa   neho   hľadí,   akobyodsúdený   nebol.   Takúto   argumentáciu   najvyššieho   súdu   možno   považovať   za   redukciuzákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.Legalizujúcim   dôvodom   takejto   redukcie   nemôže   byť   argumentácia   založená   narešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod ani cieľ,pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.V danom prípade ide o priznanie práva podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného   práva   vo   svojich   dôsledkoch   znamená   naplnenie,   a   nie   popretie   podstatyprincípu rovnosti procesných strán.

Nad   rámec   uvedenej   argumentácie   možno   poukázať   na   to,   že   v   rámci   princípurovnosti procesných strán generálny prokurátor nepochybne môže podať dovolanie protiprávoplatnému   oslobodzujúcemu   rozsudku,   čo   následne   tiež   umožňuje   otvorenietrestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a to v spojení so zvrátením priaznivýchdôsledkov   pre   stíhaného   spočívajúcich   v   tom,   že   oslobodením   spod   obžaloby   došlok deklarovaniu   jeho   neviny.   Pritom   nemožno   mať   najmenšie   pochybnosti   o   tom,   žeprávoplatný   oslobodzujúci   rozsudok   treba   považovať   za   omnoho   priaznivejší   nežprávoplatný odsudzujúci rozsudok spojený s fikciou, že sa na odsúdeného hľadí, ako kebyodsúdený nebol.

Ďalej zo zjednocujúceho stanoviska vyplýva, že neprípustnosť dovolania podanéhoodsúdeným,   ktorý   už   vykonal   uložený   trest,   nemožno   bez   ďalšieho   vyvodzovať   aniz explicitného   znenia   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   vzťahujúcich   sa   nadovolanie.   Za   rozhodnutie,   ktorým   bola   vec   právoplatne   skončená,   je   potrebné   podľaustanovenia   §   368   ods.   1   Trestného   poriadku   považovať   právoplatné   rozhodnutie   súduvo veci samej, ktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochrannéopatrenie,   alebo   bolo   upustené   od   potrestania.   V   tejto   súvislosti   nemožno   za   ústavneudržateľné považovať právne závery najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že odsudzujúcimrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa napáchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Na rozdiel od tohto právneho názoru najvyššieho súdu je ústavný súd tej mienky, žez hľadiska prípustnosti dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdeniahľadí   na   osobu   odsúdeného   ako   na   osobu,   ktorá   odsúdená   nebola,   keďže   z   hľadiskaprípustnosti dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či totonadobudlo   právoplatnosť.   Inými   slovami,   podmienkou   podania   dovolania   je   existenciasamotného odsúdenia páchateľa. Naopak, podmienkou dovolania nie je absencia zahladeniaodsúdenia   spojená   so   zákonnou   fikciou   neodsúdenia.   Fikcia   neodsúdenia   sťažovateľavyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúcehorozsudku,   pričom   odopretím   práva   podať   dovolanie   proti   takémuto   právoplatnémurozhodnutiu   by   nebolo   možné   naplniť   deklarovaný   účel   inštitútu   dovolania,   ktorým   jeodstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.

Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani s tým záverom najvyššieho súdu, podľa ktoréhozahladením odsúdenia spojeným s fikciou neodsúdenia môže odsúdená osoba preukazovaťstav svojej bezúhonnosti. Najvyšší súd totiž opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené sozákonnou fikciou neodsúdenia neznamená zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojenýchs odsúdením, keďže tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise zregistra trestov sa zahladené odsúdenia neuvádzajú. Existencia odsudzujúceho rozhodnutiatotiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká, pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorýmu bol zahladený, má stále platný právny základ v odsudzujúcom rozhodnutí. Vykonaný azahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, lebo zakladá pre poškodeného právnytitul na uplatnenie práva na náhradu škody a trov. Osobitne treba zdôrazniť, že zahladenímodsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia zatrestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal.

Napokon možno ešte dodať, že, vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu, byzrejme v prípade zahladenia odsúdenia s účinkami fikcie neodsúdenia nebolo možné účinnepodať ani návrh na obnovu konania, hoci by dodatočne vyšli najavo dôkazy preukazujúcenevinu odsúdeného. Takýto následok je zrejmým   popretím základného práva na súdnuochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Navyše neprípustnosť mimoriadnehoopravného prostriedku znemožňuje, aby takáto osoba uplatnila nárok na náhradu škodyspôsobenej nezákonným odsúdením (II. ÚS 475/2014).

Vzhľadom na všetky uvedené argumenty došlo k porušeniu základného práva nasúdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 375,84 €.

Ústavný súd zistil, že správne by sťažovateľovi patrila náhrada trov v celkovej výške711,45 €, a to za 4 úkony právnych služieb v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia,sťažnosť, doplnenie sťažnosti, replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) po 139,83 €, 4 režijnépaušály   po   8,39   €   a   daň   z   pridanej   hodnoty   118,57   €.   Nebolo   však   možné   priznaťsťažovateľovi náhradu trov v sume prevyšujúcej čiastku ním požadovanú, a preto mu priznal375,84 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľa   na   priznanie   primeranéhofinančného zadosťučinenia v sume 1 000 € (bod 4 výroku nálezu).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   vyslovením   porušenia   označených   práv,   zrušenímuznesenia najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie bola sťažovateľovi poskytnutáplná   satisfakcia   za   utrpenú   ujmu.   Z   tohto   dôvodu   finančná   náhrada   do   úvahy   užneprichádza.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   časť   vety   pred   bodkočiarkou   ústavy,   podľa   ktorého   protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015