znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 249/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. J., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bitalová & Demeterová, s. r. o., Žánovská 5183/2A, Rimavská Sobota, adresa pre   doručovanie   písomností   Hviezdoslavova 8,   Rimavská   Sobota,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 18/2012 z 24. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť J. J., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 18/2012 z 24. apríla 2013.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Sťažnosťou napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho č. k. 7Sžso/18/2012 zo dňa 24. 04. 2013 bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako súdu prvého stupňa č. k. 4S 166/2009- 39 zo dňa 24. 02. 2012 vo veci samej.

Predmetom týchto súdnych rozhodnutí bolo preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov (žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky). V   predmetnej   veci   senát   Krajského   súdu   v   Bratislave,   ako   súd   prvého   stupňa, jednomyseľne   rozhodol   rozsudkom   č.   k.:   4S   166/2009-39   zo   dňa   24.   02.   2012   tak,   že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. p.: SLV-61/PK-2009 zo dňa 24. 06. 2009 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. a vec mu vracia na ďalšie konanie. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací rozsudkom č. k. 7Sžso/18/2012 zo dňa 24. 04. 2013 rozhodol, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. februára 2012, č. k. 4S/166/2009-39 mení tak, že žalobu zamieta. Žalobca nemá právo na náhradu trov konania.

Proti   zmeňujúcemu   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 7Sžso/18/2012 zo dňa 24. 04. 2013 podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote dovolanie z dôvodu, že toto rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Za vecne správny žalobca považuje rozsudok súdu prvého stupňa. Dovolanie podal podľa ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p., z dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Dňa   11.   11.   2013   žalobca   (sťažovateľ)   prevzal   Uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 1Sdo/38/2013 zo dňa 29. 10. 2013, ktorým o dovolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/18/2012 z 24. apríla 2013 jednohlasne rozhodol takto: Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní zastavuje. Účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.

Citované uznesenie je odôvodnené tým, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). V danej veci považuje najvyšší súd za potrebné zdôrazniť, že síce dovolanie je opravným prostriedkom (a to mimoriadnym) avšak, zo žiadneho ustanovenia piatej časti OSP nevyplýva prípustnosť dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu   v   správnom   súdnictve,   čo   znamená,   že   najvyšší   súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom. Z uvedeného je preto zrejmé, že samotná neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom. Uvedený   právny   záver   rešpektuje   aj   doterajšiu   judikatúru   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   podľa   ktorej   „niet   žiadnych   právnych   pochýb   o   skutočnosti,   že   dovolanie   je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, ÚS 208/08).

Proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   č.   1Sdo/38/2013   nie   je   prípustný   opravný prostriedok.

Po   rozhodnutí   o   neprípustnosti   dovolania   možno   konštatovať,   že   sťažovateľ v doterajších   konaniach   pred   správnymi   a   súdnymi   orgánmi   vyčerpal   všetky   opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a na ktorých použitie bol v procesnom postavení žalobcu oprávnený podľa osobitných predpisov. Napriek tomu jeho základné práva a slobody neboli ochránené.

Ochrana základných práv a slobôd jednotlivca sa však v demokratickom a právnom štáte nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec, lebo všetky orgány verejnej moci sú povinné rešpektovať základné práva a slobody a úlohou súdov je poskytovať im ochranu, resp. svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd. V danej veci už niet iného súdu, ktorý by chránil základné práva sťažovateľa, preto konať v jeho veci môže len ústavný súd. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojej   judikatúre   pamätá   aj   na   zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti v prípade odmietnutia dovolania. Konštatuje v nej, že v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010, IV. ÚS 481/2011). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Sťažovateľ   pri   podaní   tejto   sťažnosti   postupuje   v súlade   s uvedenou   judikatúrou a stanovenou lehotou.»

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľ   zaoberá   podstatou   sporu   rozhodovaného napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, konaním správnych orgánov, súdnym konaním a odôvodnením podstaty podanej sťažnosti.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.)   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 7Sžso/18/2012 zo dňa 24. 04. 2013 bolo porušené.

2.)   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   7Sžso/18/2012   zo   dňa 24. 04. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.) Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 284,08 Eur (za 2 úkony právnej služby 1. úkon príprava a prevzatie 134 Eur plus 2. úkon podanie sťažnosti vo výške 134 Eur t. j. 268 Eur plus 2 x režijný paušál vo výške 8,04 Eur t. j. 16,08 Eur), ktorú je Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   advokátskej   kancelárie AK Bitalová & Demeterová do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu na č. ú kancelárie: 2920887512/1100, VS: 0114.

4.) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume vo výške 1.000 Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti   musel zaoberať aj otázkou, či   sťažnosť bola podaná včas.

V   tejto   súvislosti   je   zároveň   potrebné   pripomenúť,   že   ustanovenie   o   lehote na podanie   sťažnosti   je   ustanovením   kogentným,   to   znamená,   že   ústavný   súd   nemôže zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   alebo   ju   predĺžiť   (pozri   napr.   m.   m.   I.   ÚS   64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   táto   je   podaná oneskorene.

Sťažovateľ   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   10.   januára   2014   napáda rozsudok   najvyššieho súdu   sp.   zn. 7 Sžso 18/2012 z 24.   apríla 2013, od nadobudnutia právoplatnosti   ktorého   uplynula   doba   viac   ako   dvoch   mesiacov.   Sťažovateľ   podanou sťažnosťou nenapáda uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 38/2013 z 29. októbra 2013, ktoré mu bolo doručené 11. novembra 2013.

Neobstojí   argumentácia   sťažovateľa,   pokiaľ   uvádza,   že   po   rozhodnutí o neprípustnosti dovolania možno konštatovať, že sťažovateľ v doterajších konaniach pred správnymi   a súdnymi   orgánmi   vyčerpal   všetky   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje,   a   pokiaľ   ďalej   uvádza,   že   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   pamätá   aj   na zachovanie   lehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   v   prípade   odmietnutia   dovolania. Sťažovateľ   na   podporu   svojej   argumentácie   poukazuje   na   rozhodnutia   ústavného   súdu sp. zn.   IV.   ÚS   195/2010,   sp.   zn.   III. ÚS 227/2010,   sp.   zn.   I.   ÚS   276/2010   a sp.   zn. IV. ÚS 481/2011, v ktorých ústavný súd vyslovil, že „v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší   súd   ho   následne   odmietne   ako   neprípustný,   je   lehota   na   podanie   sťažnosti ustanovená   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   v   zásade   zachovaná   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu“.

V   označených   konaniach   ústavný   súd   rozhodoval   za   okolností,   keď   sťažovatelia podali vo svojich právnych veciach dovolanie ešte predtým, ako doručili ústavnému súdu sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   V   okolnostiach   takýchto   prípadov   sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne   aprobovateľné.   Vzhľadom na skutočnosť,   že   uplatnenie právomoci   dovolacieho súdu   v daných   veciach   predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, bolo možné považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol   sťažovateľmi   využitý,   za   predčasné.   Ústavný   súd   môže   prijať   sťažnosť   na   ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade sťažovateľa nejde o rovnakú procesnú   situáciu.   Dovolanie   podané   sťažovateľom   nebolo   spôsobilé   vytvoriť   stav „dvojkoľajnosti konania“ z dôvodu nedostatku právomoci najvyššieho súdu konať o tomto dovolaní. Najvyšší súd nemohol uplatniť svoju právomoc pred právomocou ústavného súdu vzhľadom   na to,   že   v správnom   súdnictve   nie   je dovolacím   súdom.   Dovolanie podané sťažovateľom nebolo najvyšším súdom odmietnuté ako neprípustné v zmysle § 243 ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ale konanie o dovolaní bolo zastavené s poukazom na § 104 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP z dôvodu, že v správnom súdnictve dovolanie proti rozhodnutiu najvyššieho súdu neprichádza do úvahy, a teda dovolanie sťažovateľa nebolo účinným prostriedkom nápravy.

Pokiaľ teda v správnom súdnictve nie je najvyšší súd dovolacím súdom a o dovolaní nemôže najvyšší súd z dôvodu nedostatku právomoci konať a rozhodovať, nemožno ani podanie dovolania považovať za opravný prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014