znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 249/2012-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. I. C., S., a Z. C., S., zastúpených A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod sp. zn. 5 Obdo 10/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 10/2011 p o r u š i l   základné právo Ing. I. C. a Z. C. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj ich právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Obdo   10/2011 z 8. februára 2012   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Ing.   I.   C.   a Z.   C.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 691,68 € (slovom šesťstodeväťdesiatjeden eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet A., s. r. o., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 249/2012-21 z 10. júla 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. I. C. (ďalej len   „sťažovateľ“)   a Z.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   spolu   len   „sťažovatelia“)   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Obdo 10/2011.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním zo 7. februára 2013 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 24. januára 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   žalobou   z   25.   mája   2005   domáhali na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) zaviazať spoločnosť S., s. r. o. (ďalej   len   „žalovaná“),   zaplatiť   18   812,39   €.   Nárok   odôvodnili   tým,   že   so žalovanou uzavreli   2   písomné   kúpne   zmluvy   určujúce   podmienky   ich   obchodných   vzťahov a vzájomnej spolupráce a na ich základe dodávali žalovanej podľa jej objednávky tovar. Hoci   sťažovatelia   tovar   žalovanej   riadne   dodali   a   hoci   sa   žalovaná   zaviazala   zaplatiť v lehote 7 dní, resp. tak, ako to bolo uvedené v jednotlivých faktúrach, v skutočnosti sa žalovaná dostala so zaplatením do omeškania. Predmetom žaloby boli zmluvne dohodnuté úroky z omeškania, ktoré predstavovali 0,05 % z hodnoty fakturovanej čiastky za každý deň omeškania a 0,5 % za každý deň omeškania z hodnoty fakturovanej čiastky po 30 dňoch omeškania. Žalovaná v súdnom konaní namietala neprimeranosť takto dohodnutých úrokov z omeškania. Opierala sa pritom o judikatúru Ústavného súdu Českej republiky. Okresný súd sa s touto námietkou stotožnil a rozsudkom č. k. 63 Cb 82/05-365 z 26. marca 2010 zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľovi 246,55 € a sťažovateľke 966,13 €. Sťažovatelia v podanom odvolaní namietali, že obsah kúpnych zmlúv bol vypracovaný žalovanou ako jej štandardná a rámcová kúpna zmluva, ktorú používala vo vzťahoch so svojimi obchodnými partnermi.   Poukázali   aj   na   možnosť   odchýliť   sa   v rámci   inštitútu   zmluvnej   voľnosti od zákonnej úpravy úrokov z omeškania. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   41   Cob   190/2010   z 29. septembra   2010   bol   rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľovi 3 621,34 € a sťažovateľke   15   191,04   €.   Krajský   súd   sa   stotožnil   s podstatou   odvolacích   námietok sťažovateľov.   Na   základe   dovolania   žalovanej   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obdo 10/2011 z 8. februára 2012 boli rozsudky krajského súdu a okresného súdu zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa najvyššieho súdu okresný súd nerozhodol o celom predmete konania, a preto nie je zrejmé, proti akému výroku podali sťažovatelia odvolanie. Rozsudok okresného súdu zamietajúci výrok neobsahoval. Krajský súd bol povinný toto pochybenie napraviť. Ďalej mal krajský súd pochybiť tým, že bez vykonania   dokazovania   alebo   jeho   zopakovania   rozhodol   o   zmene   rozsudku   okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľov nemožno akceptovať najvyšším súdom ustálenú inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie, ktorá má spočívať v tom, že krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Krajský súd totiž nezmenil rozsudok okresného súdu z toho dôvodu, že by tento vychádzal z nesprávnych skutkových tvrdení, preto ani neprichádzalo   do   úvahy   zopakovanie   alebo   doplnenie   dokazovania.   Krajský   súd   iba nesúhlasil s právnym záverom okresného súdu týkajúcim sa primeranosti výšky dohodnutej úrokovej sadzby.

Sťažovatelia   nepovažujú   za   správny   ani   ten   záver,   podľa   ktorého   okresný   súd nerozhodol   o   celom   predmete   konania,   keď   zaviazal   žalovanú   zaplatiť   246,55   €,   resp. 966,13 €, pričom výrok o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti absentuje. V skutočnosti ide o zrejmú nesprávnosť, resp. chybu v písaní, ktorú by bolo možné odstrániť postupom podľa §   164   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   je nesporné, že tento vo zvyšku uplatneného nároku mal v úmysle žalobu zamietnuť, pričom na pojednávaní zamietavú časť výroku skutočne aj vyhlásil. Na základe pochybenia tento výrok   nebol   prepísaný   do   zápisnice   o   pojednávaní   a   následne   ani   do   rozsudku. Z odôvodnenia   však   vyplýva,   že   okresný   súd   zohľadňoval   a   zdôvodňoval   aj   chýbajúci výrok, len ho nezapísal.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že hoci najvyšší súd bol podľa § 243c v spojení s § 79 ods.   4 Občianskeho súdneho poriadku   povinný doručiť   im   dovolanie žalovanej, aby sa k nemu mohli vyjadriť, nestalo sa tak.

Sťažovatelia   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obdo 10/2011 s tým, aby uznesenie najvyššieho súdu z 8. februára 2012 bolo zrušené.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu zastúpeného predsedom obdchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. k. KP 4/2012-45 (Nob 78/2012) z 24. januára 2013 doručeného ústavnému súdu 5. februára 2013 vyplýva, že postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením k porušeniu práv označených sťažovateľmi nedošlo. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 10/2011 z 8. februára 2012 je zrejmé, že okresný súd pri svojom rozhodovaní   porušil   zásadu   povinného   vyčerpania   celého   predmetu   konania   v   súdnom rozhodnutí v zmysle § 152 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď vyhovel žalobe len v časti a vo zvyšku o žalobe opomenul rozhodnúť (nevyhnutne túto časť mal zamietnuť). Toto   pochybenie   je   samo   osebe   dôvodom   na   podanie   odvolania.   Hoci   sa   sťažovatelia s rozsudkom neuspokojili, nepodali však návrh na doplnenie rozsudku (§ 166 Občianskeho súdneho poriadku),   ale podali odvolanie napriek tomu, že zamietavý výrok v rozsudku okresného súdu   absentoval.   Toto   závažné procesné   pochybenie nechal bez povšimnutia krajský súd a preskúmaval výrok, ktorý v rozsudku nebol. Vzhľadom na závažné procesné pochybenie okresného súdu a krajského súdu najvyšší súd ich rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V nadväznosti na uvedené skutočnosti najvyšší súd zastáva názor, že medzi jeho napadnutým uznesením a namietaným porušením základných práv podľa ústavy a dohovoru neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala záver o ich porušovaní.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov zo 7. februára 2013 doručenej ústavnému súdu 11. februára 2013 vyplýva, že sťažovatelia nesúhlasia s argumentáciou najvyššieho súdu   a trvajú   na   tom,   že   došlo   k   porušeniu   označených   práv   v   súvislostiach,   ktoré   už predtým   v   sťažnosti   uviedli.   Zároveň   vyčísľujú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia advokátom v čiastke 516,70 €.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 249/2012-21 z 10. júla 2012, vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľov aj žalovanej s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich právach.

Z vyjadrenia žalovanej zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., z 25. februára 2013 doručeného ústavnému súdu 28. februára 2013 vyplýva, že tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého im mohla nesprávnym postupom všeobecných súdov vzniknúť ujma, sa absolútne nezakladá na pravde, a to z dôvodu, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu im boli zo strany žalovanej v celom rozsahu uhradené sumy priznané rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 190/2010. Sťažovatelia vedome zatajili skutočnosť, že ich nároky boli v celej výške exekučne uspokojené. Týmto konaním spochybnili svoj zámer dosiahnuť spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov. Sťažnosť treba preto považovať za neopodstatnenú.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov z 11. marca 2013 doručenej ústavnému súdu   14.   marca   2013   predovšetkým   vyplýva,   že   žalovaná   nie   je   účastníčkou   konania vedeného ústavným súdom, a preto na jej vyjadrenie ako dotknutej osoby nie je možné v tomto   konaní   prihliadať.   Pre   prípad,   že   by   sa   ústavný   súd   s   touto   argumentáciou nestotožnil,   treba   uviesť,   že   žalovaná   sa   vôbec   nevysporiadala   s   argumentáciou sťažovateľov, a to najmä so skutočnosťou, že dovolanie žalovanej im nebolo doručené. Okolnosť,   že   sťažovateľom   bola   žalovaná   suma   uhradená,   nemá   žiadnu   relevanciu na posúdenie, či došlo k porušeniu označených práv sťažovateľov zo strany najvyššieho súdu. Za spísanie repliky požadujú ďalších 174,95 € ako náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 10/2011 z 8. februára 2012 vyplýva, že ním boli zrušené rozsudky krajského súdu č. k. 41 Cob 190/2010-420 z 29. septembra 2010 a okresného súdu č. k. 63 Cb 82/2005-365 z 26. marca 2010 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu účastníkom konania bola postupom okresného   súdu   a   krajského   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   v   zmysle   §   237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Stalo sa tak preto, že hoci okresný súd priznal sťažovateľom sumy 246,55 €, ako aj 966,13 €, žiadny iný výrok týkajúci sa zvyšnej časti žaloby rozsudok okresného súdu neobsahuje. Rozhodlo sa teda len o sume 1 212,74 €, nie však o zvyšnej časti uplatneného nároku, teda o sume 17 599,65 €. Táto skutočnosť nie je zrejmá   ani z   obsahu odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu.   Nemôže   ísť   ani o   zrejmú nesprávnosť,   príp.   chybu   v   písaní,   ktorá   by   sa   dala   odstrániť   postupom   podľa   §   164 Občianskeho   súdneho   poriadku,   keďže   aj   zo   zápisnice   o   pojednávaní,   na   ktorom   bol rozsudok   vyhlásený, je zrejmé, že okresný   súd   nerozhodol   o zvyšnej časti uplatneného nároku.   Preto   nie   je   ani   zrejmé,   proti   akému   výroku   rozsudku   okresného   súdu   podali sťažovatelia odvolanie. Krajský súd odvolaniu sťažovateľov vyhovel, avšak bez toho, aby uvedené   pochybenie   okresného   súdu   napravil.   Tým,   že   krajský   súd   bez   vykonania dokazovania alebo jeho zopakovania rozhodol o zmene rozsudku okresného súdu, došlo k inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods.   2   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Okresný   súd   pri   svojom   rozhodovaní vychádzal z iných skutkových zistení ako krajský súd. Pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že okresný súd vec nesprávne posúdil a vychádzal z nesprávnych skutkových zistení, mal odvolanie prerokovať na pojednávaní a opätovne na ňom vykonať potrebné dôkazy, príp. doplniť dokazovanie a vo veci rozhodnúť.  

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 63 Cb 82/2005, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplýva,   že   okresný   súd   doručoval   dovolanie   žalovanej   advokátskej   kancelárii,   ktorá predtým zastupovala sťažovateľov v právoplatne skončenom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 63 Cb 82/2005. Zásielka však bola vrátená okresnému súdu s tým, že adresát nebol zastihnutý a zásielku si následne nevyzdvihol. Zistiteľné je aj to, že dovolanie žalovanej nebolo doručované priamo sťažovateľom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovatelia   považujú   za   hlavnú   námietku   skutočnosť,   že   dovolanie,   ktoré   proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná, im nebolo nikdy doručené, a preto najvyšší súd rozhodol o dovolaní bez toho, aby sťažovatelia mali možnosť sa k podanému dovolaniu vyjadriť.

Najvyšší súd a žalovaná sa vo svojich vyjadreniach touto námietkou sťažovateľov explicitne nezaoberali a nereagovali na ňu.

Z pohľadu ústavného súdu je najprv potrebné konštatovať, že podľa obsahu spisu okresného súdu   tento síce   doručoval   dovolanie žalovanej, avšak sa   ho   pokúšal doručiť advokátskej kancelárii, ktorá predtým až do právoplatného skončenia konania zastupovala sťažovateľov. Zásielka bola okresnému súdu vrátená ako nedoručená s tým, že adresát nebol zastihnutý   a   zásielku   si   následne   nevyzdvihol.   Zo   spisu   vyplýva   aj   to,   že   dovolanie žalovanej nebolo doručované priamo sťažovateľom.

Za daného stavu treba prisvedčiť sťažovateľom, podľa ktorých dovolanie žalovanej im   doručené   nebolo.   Advokát,   ktorý   sťažovateľov   zastupoval   v   prvostupňovom a odvolacom konaní, už nemal legitimáciu na zastupovanie v dovolacom konaní, keďže jeho poverenie   sa   skončilo   právoplatnosťou   rozsudku   krajského   súdu,   pričom   nové splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľov v dovolacom konaní predložené nebolo. Práve preto   pokus   okresného   súdu   doručiť   dovolanie   právnemu   zástupcovi   treba   považovať za irelevantné   a   nie   je   potrebné   ani   skúmať,   či   nastali   prípadne   účinky   náhradného doručenia v dôsledku toho, že právny zástupca nebol poštovým doručovateľom zastihnutý a v odbernej lehote zásielku neprevzal.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní, ako   jeden   z   prvkov   širšej   koncepcie   spravodlivého   konania   vyžaduje,   aby   každému účastníkovi bola daná primeraná možnosť predniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ju neumiestnia   do   zjavnej   nevýhody   voči   jej   protistrane.   Okrem   tejto   požiadavky   zahŕňa koncepcia spravodlivého konania právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého účastníci musia mať možnosť nielen byť oboznámení s dôkazmi potrebnými na to, aby ich návrh bol úspešný, ale taktiež musia mať vedomosť o všetkých predložených dôkazoch a stanoviskách a   vyjadriť   sa   k   nim   na účely   ovplyvnenia   rozhodnutia   súdu.   Napokon   je   podstatné,   že konkrétny dopad nedoručeného stanoviska na rozhodnutie súdu je iba málo dôležitý, pretože je na účastníkoch konania, aby posúdili, či sa budú, alebo nebudú k dokumentu vyjadrovať. Výnimkou je iba situácia, keď by udelenie takýchto práv a možností nemalo žiaden vplyv na výsledok   konania, lebo prijatý   právny prístup   nebol predmetom   diskusie   (za   mnohé ďalšie Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike, odseky 84 – 90, zhodne aj napr. I. ÚS 230/03).

Spomínanou výnimkou by bola napr. situácia, keby dovolanie bolo odmietnuté ako oneskorene podané, teda najvyšší súd by sa meritom dovolania vôbec nezaoberal.

Možno urobiť záver v tom zmysle, že meritórnym rozhodnutím o dovolaní, ktoré bolo vydané bez toho, aby bolo dovolanie sťažovateľom doručené s možnosťou vyjadriť sa k nemu, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Obdo 10/2011 z 8. februára 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

O   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   rozhodol   ústavný   súd   aj   napriek   tomu,   že sťažovatelia sa vydania takéhoto výroku nedomáhali. Citované ustanovenie § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde dáva totiž ústavnému súdu možnosť rozhodnúť o vrátení veci na ďalšie konanie aj bez výslovného návrhu účastníka konania.

V   ďalšom   konaní   bude   najvyšší   súd   viazaný   už   uvedeným   právnym   názorom ústavného súdu. Zároveň bude jeho povinnosťou opätovne posúdiť v rámci dovolacieho konania aj ďalšie uplatnené námietky sťažovateľov, a to potom, ako sťažovatelia dostanú možnosť   po   doručení   dovolania   sa   vo   veci   vyjadriť   (námietka   neexistencie   inej   vady konania spočívajúcej v tom, že krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, ako aj námietka vyvracajúca, že by nebolo rozhodnuté o celom predmete konania).  

Sťažovatelia   požadovali   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom vo výške 691,75 €.

Ústavný súd im priznal sumu 691,68 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2012   (prevzatie   a   príprava   zastupovania   a   sťažnosť)   po   63,58   €   pre   každého zo sťažovateľov za každý z týchto úkonov (§ 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), ako aj za dva úkony v roku 2013 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu, replika na vyjadrenie žalovanej) po 65,08 € pre každého zo sťažovateľov za každý z týchto úkonov. Ústavný súd priznal tiež režijný paušál štyrikrát po   7,63   €   a štyrikrát   po   7,81   €   a   napokon   priznal   na   dani   z   pridanej   hodnoty   čiastku 115,28 € (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013