znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 249/2011-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť R. S., H., J. S., V., T. P., P., a G. H., P., zastúpených advokátom   JUDr.   L.   L.,   Advokátska   kancelária,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v   Prešove   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co   144/2010   p o r u š i l základné právo R. S., J. S., T. P. a G. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   právo   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   7   Co   144/2010   z   10.   februára   2011 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. R. S., J. S., T. P. a G. H. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 610,56   €   (slovom   šesťstodesať   eur   a päťdesiatšesť   centov),   ktorú j e   Krajský   súd   v Prešove p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr.   L.   L.,   Advokátska kancelária, P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 249/2011-17 z 2. júna 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. S., H., J. S.,   V.,   T.   P.,   P.,   a G.   H.,   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 20. júna 2011 a   tiež   aj   krajský   súd   vo   vyjadrení   z   28.   júna   2011   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Sťažovatelia sa domáhali podanou sťažnosťou, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom Krajského súdu v Prešove, základné práva sťažovateľov podľa článku 20 ods.   1,   článku 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky,   článku 11 ods.   1,   článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom zo dňa 10.02.2011, č. k. 7Co 144/2010, porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.02.2010, č. k. 7Co 144/2011 sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

Z podanej sťažnosti a zo spisu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.   29   C   114/05,   ktorý   ústavný   súd   pripojil   na   účely   rozhodovania   o   sťažnosti sťažovateľov, vyplýva, že sťažovatelia sa v tomto konaní ako žalobcovia domáhali proti trom   žalovaným   určenia,   že   sú   podielovými   spoluvlastníkmi   vo   veľkosti   v   žalobe špecifikovaných spoluvlastníckych podielov parciel... zast. pl. a nádvoria o výmere 19 m2,... o výmere 64 m2,... o výmere 18 m2,... zast. pl. a nádvoria o výmere 13 m2,... zast. pl. a nádvoria o výmere 3310 m2,... zast. pl. a nádvoria o výmere 2 m2,... zast. pl. a nádvoria o výmere 80 m2,... zast. pl. a nádvoria o výmere 1420 m2,... zast. pl. a nádvoria o výmere 219 m2,... zast. pl. a nádvoria o výmere 300 m2,... zast. pl. a nádvoria o výmere 251 m2 a... zast. pl. a nádvoria o výmere 59 m2 v katastrálnom území H. vytvorených geometrickým plánom č.... Ing. K. P. zo 4. februára 2010 (ďalej len „nehnuteľnosti“). Sťažovatelia tvrdili, že nehnuteľnosti nadobudli dedením po J. S. a V. S., ktorí boli vlastníkmi nehnuteľnosti na základe prídelovej listiny č.... zo... (pôvodne... o výmere 5755 k. ú. H.). Nehnuteľnosť bola zapísaná na LV č...., reg. E, k. ú. H. v podielovom spoluvlastníctve sťažovateľov, avšak po vykonaní ROEP nebolo vlastnícke právo sťažovateľov zapísané z dôvodu, že na nehnuteľnosti stoja bývalé H. a je pre nich zapísané vlastníctvo k nehnuteľnosti v reg.... (LV č....). Sťažovatelia tvrdili, že nehnuteľnosť im ani ich právnym predchodcom nebola nikdy vyvlastnená, nikdy vlastnícke právo k nej neprešlo na Československý štát. Výmer o vlastníctve pôdy vydaný podľa nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR (ďalej len „nar. SNR č. 104/1946 Sb. n. SNR“)   je   verejnou   listinou   a dokazuje   vlastnícke   právo   prídelcu   k   prídelu.   Zápis v pozemkovej knihe na jeho základe mal len deklaratórny význam. Zápis vlastníctva pre žalovaných považovali za nesprávny. Poukázali na to, že majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože boli vydané dva listy vlastníctva na tú istú nehnuteľnosť pre dvoch rôznych vlastníkov a v roku 2001 im bol zrušený zápis o ich vlastníctve bez právneho titulu. Svojich práv sa domáhali v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka vychádzajúc z toho, že vlastnícke právo sa nepremlčuje.

Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť s odôvodnením, že ako vlastník k nehnuteľnosti bol od roku 1958 vedený Československý štát, ktorý sa aj ujal držby, vo výkone svojho práva nebol rušený. Právne úkony, ktorých predmetom bola nehnuteľnosť a ktoré následne štát vykonal, sú platné. Sťažovateľom vznikli iba reštitučné nároky a svojich práv sa mohli domáhať iba v reštitučnom konaní, čo však v zákonnej lehote neurobili.

Okresný   súd   považoval   za   preukázané,   že   v   pozemkovej   knihe   bola   na   základe návrhu   Povereníctva   pôdohospodárstva   a   pozemkovej   reformy   z   26.   novembra   1947 poznačená konfiškácia podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní   a urýchlenom   rozdelení   pôdohospodárskeho   majetku   Nemcov,   Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR“) (č. d....) k nehnuteľnosti v tom čase vo vlastníctve V. K., ako aj to, že 7. apríla 1948 bol vydaný podľa nar. SNR č. 104/1946 Sb. n. SNR výmer − prídelová listina č.... zo 7. apríla 1948,   ktorou   bola   nehnuteľnosť   pridelená   právnym   predchodcom   sťažovateľov,   ktorí nehnuteľnosť neskôr vniesli do družstva (zápisnica z 27. februára 1957). Uznesením súdu z 22. septembra 1958 (č. d....) bol v príslušnej pozemnoknižnej vložke povolený zápis v prospech Československého štátu v operatívnej správe Okresného národného výboru v P. Okresný   súd   poukázal   na to,   že   pridelený   majetok   mohol   byť odňatý   podľa   §   23   nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR najneskôr do desiatich rokov odo dňa ujatia sa držby prídelcom, ak prídelca nehospodáril   na pridelenej pôde so starostlivosťou   riadneho hospodára. Bývalé okresné   národné   výbory   považovali   túto   podmienku   za   splnenú   aj   v   prípade,   že   boli pridelené pozemky užívané družstvami. Okresný súd poukázal aj na to, že okresné národné výbory vydávali rozhodnutia o zrušení prídelov aj napriek tomu, že takáto právomoc na nich neprešla,   boli   vydávané   bez   uvedenia   konkrétneho   právneho   predpisu   alebo   jeho ustanovenia, na základe ktorého postupovali, a aj neskôr, ako v období do desiatich rokov odo dňa ujatia sa držby prídelcom. Čo sa týka nehnuteľnosti, Okresný národný výbor v P. uzatvoril 1. augusta 1968 ako odovzdávajúca organizácia hospodársku zmluvu o prevode správy   národného   majetku   s   preberajúcou   organizáciou   V.,   n.   p.,   K.,   a   následne   na nehnuteľnosti došlo k výstavbe h. štátneho majetku. J. S. zomrel v roku... a V. S. v roku..., nehnuteľnosť nebola predmetom rozhodovania v dedičskom konaní. Na základe zmluvy o prevode privatizovaného majetku podniku H. P., š. p. (právny nástupca V., n. p., K.), v roku... nadobudla vlastnícke právo k nemu H., a. s. Nehnuteľnosť bola následne prevedená zmluvou o prevode   vlastníctva   z 20.   januára 1998 na spoločnosť O.,   s. r. o.,   a kúpnou zmluvou z 9. decembra 2003 žalovanému v 1. rade, ktorý časti nehnuteľnosti previedol žalovaným   v   2.   a   3.   rade.   Sťažovatelia   boli   zapísaní   ako   podieloví   spoluvlastníci nehnuteľnosti v reg. E na základe rozhodnutí vydaných v dedičských konaniach po svojich neb. rodičoch v roku 1998.

Okresný súd rozsudkom č. k. 29 C 114/05-562 z 28. apríla 2010 žalobu sťažovateľov zamietol.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   sťažovatelia   spĺňali   podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, tento však v zákonnej lehote neuplatnili, čoho dôsledkom muselo byť zamietnutie ich žaloby, pretože ak zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) ustanovil určité podmienky a postup na uplatnenie nároku, nemožno   tento   nárok   uplatňovať   podľa   iného   právneho   predpisu   (podľa   všeobecných predpisov   občianskeho   práva).   V   dôsledku   tohto   názoru   nedochádza   k   porušeniu základného práva na vlastníctvo osôb, ktoré si reštitučný nárok opomenuli uplatniť, pretože tieto osoby mali možnosť si svoje právo uplatňovať v zákonných lehotách. Nemôže ísť preto ani o vyvlastnenie ich majetku, ide o „zánik možnosti uplatnenia si ochrany práva v dôsledku uplynutia určitej dlhej doby, pokiaľ osoba, ktorá o majetok prišla v dôsledku jeho odňatia štátom sa ochrany nedomáhala v rámci reštitučných predpisov, alebo nebola úspešná a preto nemôže po uplynutí mnohých desaťročí legitímne očakávať, že by mohlo dôjsť k obnoveniu jej vlastníckeho práva“. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal   ďalej   na   to,   že   jedným   zo základných   princípov   právneho   štátu   je   aj   princíp právnej istoty. Štát je povinný chrániť právne záujmy osôb podliehajúce jeho jurisdikcii, musí   dbať   na   to,   aby   súčasný   právny   stav   nebol   spochybňovaný   a   nevznikla   neistota. Vo vzťahu k osobe, ktorá nadobudla majetok od štátu v privatizácii, musí platiť, že budú naplnené jej   legitímne   očakávania   počítať   s udržaním   nadobudnutého   právneho   stavu   a musí   jej   byť   poskytnutá   ochrana   proti   akejkoľvek   zmene   tohto   stavu,   ktorú   nemohla rozumne očakávať. V opačnom prípade, ak by neexistovala istota, že je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez hrozby, že by následne za vlastníka bol určený niekto, ktorého právo zaniklo pred viac ako polstoročím a táto situácia by nemohla byť predvídaná v   čase   prevodu,   štát   by si   túto   povinnosť   nesplnil.   Vzhľadom   na rozsah   nehnuteľného majetku, ktorý bol v rokoch 1948 – 1989 odňatý štátom bez právneho dôvodu, došlo by k vzniku právnej neistoty súčasných vlastníkov v takom širokom rozsahu, že by to bolo v rozpore s princípmi právneho štátu. Preto podľa názoru okresného súdu musí platiť, že „ak   došlo   k   prevzatiu   majetku   oprávnenej   osoby   v   rozhodnej   dobe   citovanej   zákonom o pôde bez právneho dôvodu, nemôže sa táto osoba domáhať určenia vlastníckeho práva podľa všeobecných právnych predpisov“.

Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Krajský   súd   rozsudok   sp.   zn.   7   Co   144/2010   z   10.   februára   2011   odôvodnil v podstate takto:

„... Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej k prevzatiu spornej nehnuteľnosti štátom došlo bez právneho dôvodu. Takéto prevzatie poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 – 1989 predstavuje jeden z dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám podľa ust. § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Tento reštitučný predpis je k všeobecným predpisom, akým je   najmä   Občiansky   zákonník   vo   vzťahu   špeciality.   To   znamená,   že   tam,   kde   existuje špeciálna   právna   úprava,   nemožno   použiť   úpravu   všeobecnú.   Ak   sa   možno   domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný   nárok,   nemožno   uplatniť   nárok   na   ochranu   vlastníctva   podľa   všeobecných právnych   predpisov.   Oprávnená   osoba,   prípadne   jej   právny   nástupca   sa   preto   nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 O.s.p., ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.

Žaloba   o   určenie   práva   bola   aj   nástrojom   ochrany   subjektívneho   práva   pred neoprávnenými zásahmi. Ide o žalobu svojou povahou preventívnu, ktorej účelom je predísť stavu neistoty ohľadne určitého práva alebo jeho výkonu a jej význam je rýdzo praktický − nastoliť istotu v ohrozených právnych vzťahoch, pričom je treba viac ako u žalôb na plnenie dbať, aby nedošlo k jej zneužitiu. Vyžaduje sa istá kvalita tejto žaloby spočívajúca v tom, že musí byť daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ak totiž už bolo právo porušené,   nemá   preventívna   ochrana   postavenia   žalobcu   žiaden   zmysel,   lebo   jej prostredníctvom už v zásade nemožno spory, ktoré by mohli v budúcnosti vzniknúť alebo ktorých vznik už bezprostredne hrozí, odvrátiť. O naliehavý právny záujem môže ísť zásadne len vtedy, ak by bez súdom vysloveného určenia bolo buď ohrozené právo žalobcu, alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým, čo znamená, že buď musí ísť u žalobcu o právny vzťah (právo) už existujúci alebo o takú jeho procesnú, prípadne hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne už v existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Naliehavý právny záujem na určení či tu právo je alebo nie je daný tam, kde sa možno domáhať plnenia. Aj keď v prípadoch   žalôb   o   určenie   vlastníckeho   práva   sa   naliehavý   právny   záujem   spravidla odôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, nemožno bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem žalobcu. To platí práve tam, kde právne vzťahy žalobcu k veci boli s istými následkami dotknuté   dávno   v   minulosti   a   nie   dnes,   a   nestali   sa   neistými   teraz,   ale   práve prostredníctvom   žaloby   o   určenie   vlastníckeho   práva   je   uvádzané   do   neistoty   právo súčasného   vlastníka   veci.   Určovacia   žaloba   tu   nie   je   nástrojom   prevencie   a   nemieri k nastoleniu   právnej   istoty   na strane   žalobcu,   ale   k jej   narušeniu   na   strane   terajšieho vlastníka veci. Je preto potrebné rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva v situáciách jeho   bezprostredného   a aktuálneho   ohrozenia   pred   uvedením   do   neistoty   v   existujúcich a spravidla   aj   vykonávaných   vlastníckych   vzťahoch   a   zneužitím   procesného   prostriedku určeného k takejto ochrane na to, aby bolo dosiahnuté obnovenie vlastníckeho práva už zaniknutého spochybnením skutočnosti, za ktorých k zániku došlo. Ďalej to platí i tam, kde ochranu práva bolo možné dosiahnuť postupom podľa reštitučných predpisov.

Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo   vyhovené.   Naliehavosť právneho záujmu   na   určovacom výroku je   totiž   daná   až vtedy,   ak   je   v spore   o   určenie   vlastníckeho   práva   toto   právo   preukázané.   Reštitučné predpisy   vychádzali   z   domnienky,   že   vec   prešla   v   rozhodnom   období   na   štát,   a   to   aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne ustanovené za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných   predpisov,   lebo   ako   už   bolo   uvedené,   reštitučná   úprava   je   vo   vzťahu k všeobecným   predpisom   úpravou   špeciálnou.   V   prípadoch   prevzatia   veci   štátom v rozhodnom   období   bez   právneho   dôvodu,   neuplatnenie   ochrany   podľa   reštitučných predpisov   malo   za   následok   stratu   možnosti   domáhať   sa   tejto   hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva. Aj keď zákon č. 141/1950 Zb. a ani zákon č. 40/1964 Zb. okupáciu, t. j. prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom nepoznali nepochybne k faktickej okupácií za účinnosti oboch menovaných noriem dochádzalo. Štát v takýchto prípadoch právny titul k prevzatiu veci ani nepredstieral.   Prostredníctvom   prijatia   reštitučných   predpisov   však   zákonodarca akceptoval, že k takýmto situáciám skutočne a nie výnimočne dochádzalo. Na základe jeho vôle vyjadrenie v reštitučných predpisoch sa potom z okupácie stal formálne právny titul nie len pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale aj pre vznik nároku na vydanie veci, a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto nároku   v   zákonnej   lehote   došlo   k   nezvratnému   zániku   práva   a   tým   aj   k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období.

V preskúmavanej veci žalobcovia vzhľadom na nimi tvrdené skutočnosti si mohli uplatniť   nárok   na   vydanie   veci   postupom   podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   So   zreteľom na vyššie   uvedené závery bola vylúčená ich   možnosť domáhať sa ochrany   vlastníckeho práva formou podania žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do ich podielového spoluvlastníctva.

K   rovnakému   záveru   o   nemožnosti   použitia   ustanovení   Občianskeho   zákonníka na prípady,   keď   podľa   príslušných   reštitučných   predpisov   si   oprávnené   osoby   mohli uplatniť nárok na vydanie veci prevzatej štátom bez právneho dôvodu, dospel vo svojom rozhodnutí zo dňa 25. 02. 2009 vydanom vo veci sp. zn. 4 Cdo 130/2007 tiež Najvyšší súd SR. Obdobné stanovisko k uvedenej problematike bolo zaujaté i v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, a to konkrétne v rozsudku zo dňa 24. 02. 2010 vo veci 5 Mcdo 4/2009 a v rozsudku zo dňa 27. 10. 2010 vo veci 4 Cdo 300/2008.

Teda   nielen   súčasná   rozhodovacia   činnosť   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky a Ústavného súdu Českej republiky, ale aj terajšia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR v rokoch 2009 – 2010 vylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka na prípady, ak oprávnené osoby nevyužili možnosť domáhať sa v zákonom stanovenej lehote vydania nehnuteľnosti prevzatej štátom bez právneho dôvodu podľa reštitučného predpisu. V tomto smere teda došlo postupom času k zjednoteniu v minulosti rozdielnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Na takto zjednotenú rozhodovaciu prax musia prihliadať aj súdy nižších stupňov. V opačnom prípade by sa totiž vystavovali nebezpečenstvu zrušenia svojich rozhodnutí v rámci dovolacieho konania.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil.“

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   29   C   114/05-562   z   28.   apríla   2010   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   144/2010   z   10.   februára   2011   nadobudol právoplatnosť 28. marca 2011.

II.

V sťažnosti sťažovatelia poukázali na to, že svoje vlastnícke právo mali zapísané v reg.  ...   na   LV.   č.  ...,   k.   ú.   H.,   ako   aj   na   to,   že   v   roku   1958   už   nebol   vlastníkom nehnuteľnosti   V.   K.,   ale   boli   ním   na   základe   prídelovej   listiny   právni   predchodcovia sťažovateľov, z čoho vyplýva, že štát v tomto čase nemohol konfiškovať nehnuteľnosť V. K., a ak tak postupoval, išlo by už len z toho dôvodu o ničotný správny akt. Navyše, ak prídel bol vykonaný 7. apríla 1948 a zápis v prospech štátu 22. septembra 1958, došlo k nemu po uplynutí desaťročnej lehoty. Ak uplynula táto desaťročná doba, bolo treba vziať do úvahy   aj   ustanovenia   o   vydržaní   vlastníckeho   práva   (§ 116   zákona   č.   141/1950   Zb. Občiansky   zákonník).   Keďže   právni   predchodcovia   sťažovateľov   na   základe   prídelovej listiny nepochybne nadobudli vlastnícke právo, k odňatiu prídelu bolo možné pristúpiť len z dôvodov podľa § 23 ods. 2 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR. Preto na právneho predchodcu žalovaných (Č.) vlastnícke právo k nehnuteľnosti neprešlo a z tohto dôvodu nemôžu byť jej vlastníkmi   ani žalovaní. Vo vzťahu   k sťažovateľom   najmä však neobstojí právny záver všeobecných súdov, podľa ktorého ak sťažovatelia nevyužili svoje právo z reštitučných predpisov, nemôžu sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa občianskeho práva s poukazom na to, že ich právo zaniklo. Ustanovenia reštitučného predpisu na daný prípad nedopadajú, a preto ich ani nemožno uplatniť; lex specialis neruší platnosť lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do doby, než je zistené, že ustanovenia lex specialis na prípad nedopadajú. Sťažovatelia poukázali na doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu   (III.   ÚS   178/06,   II. ÚS   231/09),   obdobné   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej republiky (I. ÚS 566/07).

Tvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces sťažovatelia odôvodnili tým, že krajský súd aplikoval na vec sťažovateľov právne predpisy [najmä § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 80 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]   spôsobom,   ktorý   zásadne   poprel   účel   a   význam   aplikovanej   právnej   normy (ústavne   nekonformne),   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   je   zjavne   protirečivé,   popiera pravidlá formálnej a právnej logiky, jeho dôvody sú zjavne jednostranné a jeho závery sú v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti.   Rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je založené   na   dostatočných   a   právne   významných   dôvodoch.   Krajský   súd   sa   žiadnym spôsobom nevyporiadal s argumentáciou obsiahnutou v nálezoch ústavného súdu, na ktoré poukazovali sťažovatelia. Jeho rozhodnutie je založené na nepredvídateľnej interpretačnej ľubovôli, je zásahom do princípu právnej istoty.

Tvrdené porušenie základného práva na vlastníctvo a práva na majetok sťažovatelia odôvodnili   iba citáciou   čl.   20 ods.   1 ústavy, čl.   11 ods.   1 listiny   a čl.   1 dodatkového protokolu.

K sťažnosti sťažovateľov sa vyjadril krajský súd prípisom sp. zn. Spr 10093/2011, v ktorom uviedol:

„Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo   vyhovené.   Naliehavosť právneho záujmu   na   určovacom výroku je   totiž   daná   až vtedy,   ak   je   v spore   o   určenie   vlastníckeho   práva   toto   právo   preukázané.   Reštitučné predpisy   vychádzali   z   domnienky,   že   vec   prešla   v   rozhodnom   období   na   štát,   a   to   aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne ustanovené a za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných   predpisov,   lebo   ako   už   bolo   uvedené,   reštitučná   úprava   je   vo   vzťahu k všeobecným   predpisom   úpravou   špeciálnou.   V   prípadoch   prevzatia   veci   štátom v rozhodnom   období   bez   právneho   dôvodu,   neuplatnenie   ochrany   podľa   reštitučných predpisov   malo   za   následok   stratu   možnosti   domáhať   sa   tejto   hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva. Aj keď zákon č. 141/1950 Zb. a ani zákon č. 40/1964 Zb. okupáciu, t. j. prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom nepoznali nepochybne k faktickej okupácií za účinnosti oboch menovaných noriem dochádzalo. Štát v takýchto prípadoch právny titul k prevzatiu veci ani nepredstieral.   Prostredníctvom   prijatia   reštitučných   predpisov   však   zákonodarca akceptoval, že k takýmto situáciám skutočne a nie výnimočne dochádzalo. Na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch sa potom z okupácie stal formálne právny titul nielen pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale aj pre vznik nároku na vydanie veci, a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto nároku   v   zákonnej   lehote   došlo   k   nezvratnému   zániku   práva   a   tým   aj   k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období.

V preskúmavanej veci žalobcovia vzhľadom na nimi tvrdené skutočnosti si mohli uplatniť   nárok   na   vydanie   veci   postupom   podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   So   zreteľom na vyššie   uvedené závery bola vylúčená ich   možnosť domáhať sa ochrany   vlastníckeho práva formou podania žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do ich podielového spoluvlastníctva.

K   rovnakému   záveru   o   nemožnosti   použitia   ustanovení   Občianskeho   zákonníka na prípady,   keď   podľa   príslušných   reštitučných   predpisov   si   oprávnené   osoby   mohli uplatniť nárok na vydanie veci prevzatej štátom bez právneho dôvodu, dospel vo svojom rozhodnutí zo dňa 25. 02. 2009 vydanom vo veci 4 Cdo 130/2007 tiež Najvyšší súd SR. Obdobné   stanovisko   k   uvedenej   problematike   bolo   zaujaté   i   v   ďalších   rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, a to konkrétne v rozsudku zo dňa 24. 02. 2010 vo veci 5 MCdo 4/2009 a v rozsudku zo dňa 27. 10. 2010 vo veci 4 Cdo 300/2008.

Teda   nielen   súčasná   rozhodovacia   činnosť   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky a Ústavného súdu Českej republiky, ale aj terajšia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR v rokoch 2009 − 2010 vylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka na prípady, ak oprávnené osoby nevyužili možnosť domáhať sa v zákonom stanovenej lehote vydania   nehnuteľnosti   prevzatej   štátom   bez   právneho   dôvodu   podľa   príslušného reštitučného predpisu. V tomto smere teda došlo postupom času k zjednoteniu v minulosti rozdielnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Na takto zjednotenú rozhodovaciu prax musia prihliadať aj súdy nižších stupňov. V opačnom prípade by sa totiž vystavovali nebezpečenstvu zrušenia svojich rozhodnutí v rámci dovolacieho konania.“

Zároveň   krajský   súd   vyslovil   súhlas   s   rozhodnutím   ústavného   súdu   o   veci   bez nariadenia ústneho prerokovania veci.

Aj sťažovateľ súhlasil s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania, preto ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich   stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva na oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana v zákonom   predpokladanej   kvalite   poskytne   (mutatis   mutandis   napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 214/04).

Z   obsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   144/2010 z 10. februára 2011 vyplýva, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu,   ktorým   bola   žaloba   sťažovateľov   zamietnutá   z   dôvodu,   že   podľa   jeho   názoru v situácii, keď je zrejmé, že sťažovatelia si vzhľadom na nimi tvrdené skutočnosti mohli uplatniť   nárok   na vydanie   veci   postupom   podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.,   avšak   tak neurobili, bola vylúčená možnosť,   aby sa domáhali ochrany vlastníckeho práva formou podania žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do ich podielového spoluvlastníctva, t. j. tak, ako v konaní pred okresným súdom postupovali. Ako vyplýva z obsahu rozhodnutí všeobecných súdov, tieto vychádzali z predpokladu, že právni predchodcovia sťažovateľov vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti   nadobudli   na   základe   prídelovej   listiny   v   roku   1948, Československý   štát   bol   vedený   ako jej vlastník   od roku   1958,   pričom   tento zápis bol vykonaný bez právneho dôvodu. Právny názor krajského súdu v danej veci možno zhrnúť takto: „Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho,   teda   ak   je   daný   reštitučný   nárok,   nemožno   uplatniť   nárok   na   ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 O. s. p., ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu.“

Sťažovatelia sú presvedčení, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011 došlo k porušeniu nimi označených základných práv najmä z dôvodu, že všeobecné súdy zamietli ich žalobu o určenie vlastníckeho práva s uvedeným odôvodnením. Názor krajského súdu považujú za dôsledok aplikácie právnych predpisov (najmä § 126 ods. 1   Občianskeho   zákonníka;   §   80   OSP),   ktorá   zásadne   poprela   účel   a   význam aplikovanej právnej normy a je založená na jej ústavne nekonformnom výklade. Podľa ich názoru zmyslu právnej úpravy záver krajského súdu nezodpovedá.

Úlohou   ústavného   súdu   v   tejto   situácii   bolo   posúdiť,   či   zodpovedá   ústavne konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov názor krajského súdu, podľa   ktorého   ak osoba   oprávnená domáhať sa   podľa   zákona   o   pôde   reštitúcie   svojho majetku,   ktorý   nadobudol   štát   bez   právneho   dôvodu   takéto   svoje   právo   v   zákonom ustanovenej lehote nevyužila, hoci spĺňala podmienky ustanovené zákonom o pôde, nemôže sa   domáhať   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   (bez   časového   obmedzenia)   podaním určovacej   žaloby   podľa   všeobecných   predpisov   občianskeho   práva   (hmotnoprávnych i procesnoprávnych).

Ústavný   súd   sa   už   v   minulosti   zaoberal   otázkou,   či   slovenský   právny   poriadok nevylučuje   uplatnenie   práv   určovacou   žalobou   za   súčasnej   existencie   reštitučného zákonodarstva   v   prípade,   ak si   žalobca,   ktorý   nevyužil   možnosť uplatniť si   svoj   nárok na základe   reštitučných   predpisov,   podal   žalobu,   ktorou   žiadal   určiť,   teda   deklarovať existenciu   svojho   vlastníckeho   práva   (II.   ÚS   231/09).   S   odkazom   na   svoju   staršiu rozhodovaciu prax dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp.   finančnej   náhrady   domáhala   žalobou   opierajúcou   sa   o   všeobecné   predpisy občianskeho   práva   [podľa   nástrojov   ochrany   vlastníckeho   práva   –   žalôb   určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06)].

Krajský   súd   dospel   v   rozsudku   sp.   zn.   7   Co   144/2010   z   10.   februára   2011 k opačnému   záveru,   pričom   tento   svoj   záver   aj   podrobne   právne   odôvodnil,   pričom argumentoval tým, že:

1. v dôsledku princípu, podľa ktorého tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno   použiť   úpravu   všeobecnú,   žalobou   o   určenie   vlastníckeho   práva   nemožno obchádzať   účel   a   zmysel   reštitučného   zákonodarstva   a   sťažovatelia   v   takomto   prípade nemali naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože „existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam,   kde   podľa   týchto   predpisov   bolo   možné   uplatniť   nárok   na   vrátenie   veci   a   nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené“;

2. reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním;

3. hoci Občiansky zákonník v rozhodnom období nepoznal ako titul nadobudnutia vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   okupáciu,   na   základe   rozhodnutia   zákonodarcu vyjadreného   v   reštitučných   predpisoch   sa   z   okupácie   stal   formálne   právny   titul   pre nadobudnutie veci zo strany štátu;

4. nevyužitím možnosti domáhať sa reštitučného nároku v zákonnej lehote dochádza k   nezvratnému   zániku   práva,   a   tým   aj   k   nemožnosti   dosiahnuť   revíziu   krokov   štátu urobených v rozhodnom období;

5.   rozhodovacia   prax   všeobecných   súdov   o   tejto   otázke   (ktorá   bola   v   minulosti protichodná) sa stala v rokoch 2009 – 2010 stabilnou a vyplýva z nej totožný záver, aký zaujal krajský súd [rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   z   25.   februára   2009   sp.   zn.   4 Cdo 130/2007,   rozhodnutia   z   24.   februára   2010 sp. zn. 5 Mcdo 4/2009 a rozhodnutia z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 300/2008].

Ústavný súd napriek tejto argumentácie krajského súdu nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi. Rozhodnutie krajského súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne nekonformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia nemôže vo vzťahu k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období, bez právneho dôvodu, obstáť.

Krajský   súd   pri   argumentácii   nevzal   do   úvahy   zmysel   a   účel   reštitučného zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom   mnohých rokov,   a tým aj legalizácia   takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.

Pokiaľ   zákonodarca   vytvoril   v   §   6   ods.   1   písm.   p)   zákona   o   pôde   samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,   zmyslom   tohto   ustanovenia   bolo   uľahčiť   oprávneným   osobám   dosiahnutie   ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľnosti v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť   v   relatívne   jednoduchom   správnom   konaní   a   nemuseli   sa   domáhať   súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva.

Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej   osobe   (štátu)   nesvedčí   žiadny   právny   titul   nadobudnutia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá.

Názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého   zánik   práva   oprávnenej   osoby   postupovať podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj   zánik   jej   vlastníckeho   práva,   tobôž   v   situácii,   keď   povinnej   osobe   (na   rozdiel od oprávnenej osoby) nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, zásadne popiera základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny či právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože jeho aplikácia by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho garantovaného   Občianskym   zákonníkom,   ústavou,   listinou   a   dodatkovým   protokolom. Účelom   zákona   o pôde   nebolo   teda   stanoviť   zákaz   dosiahnutia   revízie   krokov   štátu urobených   v   rozhodnom   období   márnym   uplynutím   lehoty   pre   uplatnenie   reštitučného nároku, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Rovnako   systematickým   a   logickým   výkladom   zákona   o   pôde   nemožno   dospieť k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo   prešlo   na   štát   v   rozhodnom   období   aj   v   prípade   neexistencie   titulu   pre   jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom, že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   iba   existencia   reštitučného   zákonodarstva   nemohla spôsobiť   ani   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   sťažovateľov   na   požadovanom určení.   Keďže   sa   však   všeobecné   súdy   nezaoberali   s   ohľadom   na   právny   názor,   ktorý zaujali,   bližšie   existenciou   naliehavého   právneho   záujmu   sťažovateľov,   neprislúcha   ani ústavnému súdu k tejto otázke zaujať stanovisko.

Z   rovnakých   dôvodov   neobstojí   ani   argumentácia   krajského   súdu,   podľa   ktorej s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného   zákonodarstva.   Sťažovatelia   podaním   určovacej   žaloby   sa   nepokúsili obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť domáhať sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva procesne akceptovateľným spôsobom.

K   obnoveniu   zaniknutého   vlastníckeho   práva   v   dôsledku   jeho   prechodu   na   štát v období   totalitného   režimu   na   Slovensku   podľa   slovenského   právneho   poriadku nedochádza automaticky, ale iba za splnenia zákonných podmienok. V situácii, keď tieto zákonné   podmienky   neboli   splnené,   nemožno   uvažovať   ani   o   legitímnej   nádeji na nadobudnutie nehnuteľnosti. Sťažovatelia nemohli v čase vydania rozhodnutia krajského súdu legitímne bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že znova získajú vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Iba skutočnosť, že sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia boli podielovými   spoluvlastníkmi   nehnuteľnosti,   ešte   nezakladá   bez   ďalšieho   ich   legitímnu nádej na nadobudnutie vlastníctva.

Hoci   úlohou   ústavného súdu   nie   je zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných súdov, alebo túto prax posudzovať z hľadiska jej stálosti alebo konzistentnosti, ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu o tejto otázke sa ani v poslednom období nejaví tak jednoznačnou, za akú ju považoval krajský súd. Naopak, najvyšší súd napr. v uznesení sp. zn. 3 Cdo 205/2009 zo 17. februára 2011 dospieva (aj s poukazom na citované rozhodnutia ústavného súdu) k záveru, že reštitučné zákony, aj keď majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis, nevylučujú možnosť   v prípade,   ak   sa   zistí,   že   ustanovenia   lex   specialis   nemožno   na   daný   prípad uplatniť, domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka žalobou   o   určenie   vlastníctva,   prípadne   žalobou   o   vydanie   veci.   Pritom   je   zrejmé,   že ustanovenia zákona o pôde v čase rozhodovania všeobecných súdov sťažovateľom (už) neumožňovali   využiť   postup   podľa   nich   (tak   ako   na   to   poukazujú   i   sťažovatelia   v sťažnosti).

Súčasne   je   však   potrebné   uviesť   aj   to,   že   nielen   vlastnícke   právo   sťažovateľov (oprávnených osôb), ale aj vlastnícke právo žalovaných (povinných osôb a ich právnych nástupcov) požíva ústavnú a zákonnú ochranu. Predpokladom poskytnutia takejto ochrany takýmto osobám (fyzickým či právnickým) s pozitívnym výsledkom je však v prvom rade existencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného takýmito osobami.

Ústavný   súd   nemá   dôvod   od   tohto   svojho   už   skôr   vysloveného   názoru (III. ÚS 178/06) upustiť a konštatuje, že aj v prípade sťažovateľov prichádzala do úvahy žaloba   opierajúca   sa   o všeobecné   predpisy   občianskeho   práva,   teda   podanie   žaloby o určenie   existencie   vlastníckeho   práva.   Takto   podanú   žalobu   sťažovateľov   boli   preto všeobecné súdy povinné prerokovať a o nej rozhodnúť.

Je nepochybné, že mimoriadne významným v tomto kontexte sú nielen okolnosti nimi tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva, ale aj otázka, či nehnuteľnosť užívali po určitý   (spravidla   dlhý)   čas   dobromyseľne   alebo   nie,   či   sa   správali   ako   jej   vlastníci, držitelia alebo detentori. Posudzovať existenciu nimi tvrdeného vlastníckeho práva, jeho vznik,   oprávnenosť   ich   držby   a   následné   zmeny   v   osobách   vlastníkov   a   vplyv   týchto okolností na záver o tom, či vlastnícke právo žalovaní nadobudli a kedy a na základe akej právnej skutočnosti sa tak stalo, však patrí všeobecným súdom, ktorých úlohou je poskytnúť ochranu vlastníckemu právu účastníkom konania vedeného pred nimi. Vo veci sťažovateľov sa   však   všeobecné   súdy   už   týmto   otázkam   nevenovali   s   ohľadom   na   právny   názor, na ktorom svoje rozhodnutie založili.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľov za rozporné so sťažovateľmi označenými ustanoveniami ústavy, listiny a dodatkového protokolu, pretože pri aplikácii citovaných zákonných predpisov všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Ústavný   súd   preto konštatoval, že rozsudkom sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011 krajský súd porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   základné   právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011 porušil označené základné práva sťažovateľov, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude riadiť   sa   právnym   názorom   ústavného   súdu   a   znova   posúdiť   odvolacie   námietky sťažovateľov v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia si uplatnili nárok na náhradu trov konania vo výške 610,56 €.

Ústavný súd konštatuje, že uplatnená výška náhrady trov konania neodporuje výške vypočítanej podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), preto ju priznal v uplatnenej výške.

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP   podľa   výroku rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011