znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 249/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. I. I., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia základného práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Obdo 7/09 z 25. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj namietaného porušenia základného práva na pokojné užívanie majetku   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Obdo 7/09 z 25. marca 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 22 Cb 165/08 sa spoločnosť Z. B., spol. s   r.   o.   (ďalej   len   „žalobca“),   žalobou   z   20.   októbra   2008   domáhala proti   sťažovateľke zaplatenia sumy 12 401 487,34 Sk s príslušenstvom z titulu zaplatenia zmluvne dojednanej ceny   za   zhotovené   dielo.   Návrhom   z   12.   decembra   2008   sa   žalobca   domáhal   vydania predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil sťažovateľke povinnosť zdržať sa akéhokoľvek nakladania s nehnuteľnosťami v jej vlastníctve, a to v záujme zabezpečiť v prípade úspechu žalobcu reálnu vymožiteľnosť ním žalobou uplatneného nároku, pretože podľa   tvrdení   žalobcu   sťažovateľka   mala po   podaní   žaloby zaťažiť   nehnuteľnosti   v   jej vlastníctve záložným právom v prospech osôb personálne prepojených so sťažovateľkou.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   22   Cb   165/08-230   zo   16.   decembra   2008   návrhu žalobcu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   vyhovel   a   sťažovateľke   zakázal   scudzovať a zaťažovať   záložnými   právami   nehnuteľnosti   v   jej   vlastníctve.   Na   základe   odvolania sťažovateľky   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp. zn. 2 Cob 21/09 z 9. februára 2009 zmenil uznesenie okresného súd o predbežnom opatrení, a to tak, že návrh na jeho vydanie zamietol.

Následne   na základe   podnetu   žalobcu   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Cob 21/09 z 9.   februára 2009 mimoriadne dovolanie,   o   ktorom   rozhodoval   najvyšší   súd   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Obdo 7/09, pričom sťažnosťou napádaným uznesením z 25. marca 2010 najvyšší súd zmenil uznesenie krajského súdu tak, že potvrdil predbežné opatrenie okresného súdu č. k. 22 Cb 165/08-230 zo 16. decembra 2008.

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje svoju   nespokojnosť s označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý podľa nej mal mimoriadne dovolanie generálneho   prokurátora   ako   neprípustné   zamietnuť.   Sťažovateľka   poukazujúc   na rozhodnutie najvyššieho súdu v inej obdobnej veci (sp. zn. 5 M Cdo 13/07 z 22. júla 2009) konštatuje,   že   mimoriadne   dovolanie   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   o   predbežnom opatrení nie je prípustné, pretože rozhodnutie o predbežnom opatrení nie je rozhodnutím vo veci samej, ale iba dočasne upravuje pomery medzi účastníkmi konania, pričom účastník konania,   ktorého   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   súd   nevyhovel,   má   aj   iný prostriedok,   ktorým   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv,   ktorým   ochrana   nebola poskytnutá prostredníctvom predbežného opatrenia, a to napr. môže podať v tom istom konaní nový návrh na vydanie predbežného opatrenia, takže nie je dôvod domáhať sa tejto ochrany prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku. Okrem toho sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že tieto svoje konštatovania dala najvyššiemu súdu na vedomie už vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora, avšak najvyšší súd sa s touto jej argumentáciou v napádanom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Najvyšší súd SR sa v Uznesení vôbec nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa o tom, že mimoriadne dovolanie v danom prípade nie je prípustné, čím Najvyšší súd SR porušil ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v rozpore s § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení Uznesenia neuviedol,   ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,   z ktorých dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil.   Uznesenie   je arbitrárne, nepresvedčivé, v rozpore s princípmi predvídateľnosti práva a právnej istoty, ako   imanentnými   zložkami   právneho   štátu   podľa   čl.   1   ods.   1   Ústavy   SR.   Nezákonným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ďalej došlo k zásahu do práva sťažovateľa na pokojné užívanie majetku garantovaného čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a v neposlednom rade, práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 Ústavy SR v spojení s čl. 6 dohovoru...

Obligatórnym   predpokladom   podania   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom je skutočnosť, že „ochranu (práv a zákonom chránených záujmov) nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ ako aj to, že sa jedná o „právoplatné rozhodnutie.“ V danom prípade má však sťažovateľ za to, že obe podmienky splnené neboli a Najvyšší súd tak rozhodol nezákonne. Rozhodnutie, ktorým súd vydá predbežné opatrenie alebo zamietne návrh na jeho vydanie, nie je rozhodnutím vo veci samej, a zásadne ani neprejudikuje   konečné   rozhodnutie   vo   veci   samej,   preto   nemá   povahu   res   iudicata a účastník konania by mohol na príslušný súd podať nový návrh na nariadenie predbežného opatrenia   pri   naplnení   podmienok   §   74   a   nasl.   OSP.   Inými   slovami,   ochranu   práv a zákonom chránených záujmov účastníka možno dosiahnuť podaním nového návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľ sa ďalej domnieva, že pre Uznesenie nebola splnená   ani   ďalšia   podmienka   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   podľa   ust.   §   243e ods. 1 OSP, že si to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov Z. Práva ani právom   chránené   záujmy   Z.   neboli   v   danej   situácii   nijako   porušované   ani   ohrozené. Vydanie   predbežného   opatrenia   nemalo   vplyv   na   už   existujúce   záložné   práva   iných veriteľov sťažovateľa, ktorými sú nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa zaťažené....... OSP podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia nepripúšťa. Najvyšší súd rozhodujúc o veci, ktorú mu OSP nezveruje do kompetencií, porušil princíp legality štátnej moci vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keďže nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil osobitný zákon, v tomto prípade OSP. V príčinnej súvislosti s porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR je aj porušenie princípov predvídateľnosti práva a právnej istoty, ktoré zakotvuje čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý mal sťažovateľovi garantovať istotu v tom, že Najvyšší súd SR bude rozhodovať v súlade a na základe zákona ako aj predvídateľnosť v odpovedi na otázku, ako Najvyšší súd rozhodne o návrhu, ktorý nie je podľa OSP prípustný....

Nariadenie   predbežného   opatrenia   spôsobom   (nezákonné   zrušenie   uznesenia Krajského súdu, proti ktorému neexistuje žiaden opravný prostriedok) ktorý je podľa OSP neprípustný bez pochýb zakladá protiústavné obmedzenie práva sťažovateľa disponovať so svojim majetkom spôsobom napĺňajúcim obsah vlastníckeho práva (§ 123 Občianskeho zákonníka) v celom rozsahu, pretože v dôsledku tohto nezákonného rozhodnutia sťažovateľ nemôže scudzovať a zaťažovať záložnými právami nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právoplatným uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 3. 2010, sp. zn. 4 M Obdo 7/2009,   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   predvídateľnosť   práva   a   právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, základné právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 3. 2010 sp. zn. 4 M Obdo 7/2009 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 303,30 Eur, ktorú je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. I. I., PhD.,... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem tohto sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd do rozhodnutia vo veci jej sťažnosti vydal dočasné opatrenie:

„Vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 3. 2010, sp. zn. 4 M Obdo 7/2009, sa odkladá až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   nezákonnosti   rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 7/09 z 25. marca 2010 z dôvodu, že podľa nej najvyšší súd týmto rozhodnutím rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, a to aj napriek tomu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému podľa nej tento mimoriadny opravný prostriedok ani nie je prípustný, pretože nie sú splnené zákonné predpoklady jeho použitia. V dôsledku uvedeného, ako aj v dôsledku toho, že najvyšší súd sa v napádanom rozhodnutí   nevysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľky,   ktorá   ju   založila   na   existencii iného rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobnej veci, malo v konečnom dôsledku dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj k porušeniu jej základného práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1)   prejednal mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky podané v súlade s ust. § 243e v spojení s § 243f ods. 1 písm. c) O. s. p. bez nariadenia pojednávania (§ 243 ods. 1) a zistil, že dovolanie podané v zákonnej lehote (§ 243g) je dôvodné.

Z obsahu mimoriadneho dovolania podaného Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky vyplýva, že bolo podané podľa § 243e ods. 1 a § 243f ods. 1 písm. c) O. s. p. Predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím a jeho účelom je len dočasná úprava pomerov účastníkov, ako i to, že podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej,   i   keď   len   dočasnej   úpravy   pomerov,   by   bolo   právo   účastníka   ohrozené.   Zo samotného charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich zisťovaní   nemusí   byť   vždy   dodržaný   formálny   postup   stanovený   pri   dokazovaní. Predpokladom však je, aby došlo k osvedčeniu aspoň základných skutočností potrebných pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ako i osvedčenie, že hrozí nebezpečie bezprostrednej ujmy.

V tomto prípade navrhovateľ navrhovaným predbežným opatrením sleduje zaistenie budúceho   výkonu   rozhodnutia,   pričom   okrem   existencie   nároku   osvedčuje   i   to,   že   bez predbežného opatrenia by bol prípadný budúci výkon rozhodnutia ohrozený.

V danej veci navrhovateľ osvedčil, že správanie odporcu založilo opodstatnenosť nariadenia   predbežného   opatrenia.   Navrhovateľ   predložil   listiny   osvedčujúce   zriadenie záložných práv na nehnuteľnosti v prospech majetkovo a personálne prepojených osôb a ktoré vznikli po začatí konania a týmto postupom je osvedčené, že môže dôjsť k podstatnému sťaženiu   vymožiteľnosti   vymáhaných   pohľadávok   navrhovateľa,   ak   by   neboli   pomery účastníkov dočasne upravené nariadením predbežného opatrenia.

Dovolací súd sa vzhľadom na uvedené nestotožnil s názorom vysloveným odvolacím súdom, že neboli splnené podmienky na nariadenie predbežného opatrenia.“

Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase,   t. j.   ku   dňu   podania   mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   (ďalej   aj „OSP“), ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu   zistí,   že   právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že využiteľnosť mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   je   podmienená   (i)   nezákonnosťou právoplatného rozhodnutia súdu, (ii) potrebou chrániť zákonom chránené záujmy fyzických osôb,   právnických   osôb   alebo   štátu   a   (iii)   nemožnosťou   dosiahnuť   ochranu   zákonom chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo   štátu   inými   právnymi prostriedkami.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   v   danom   prípade   neboli   na   podanie   mimoriadneho dovolania   splnené   posledné   dva   z   uvedených   predpokladov   jeho   využitia.   Podľa sťažovateľky totiž nebolo nevyhnutné chrániť práva a oprávnené záujmy žalobcu v konaní, pretože jeho práva neboli sťažovateľkou nijako ohrozené, a tiež podľa sťažovateľky žalobca mal v prípade potreby (v súlade s už v minulosti vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 M Cdo 13/07 z 22. júla 2009) možnosť využiť na ochranu svojich práv iné právne prostriedky, a to napr. nový návrh na vydanie predbežného opatrenia, pretože rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia nie je rozhodnutím vo veci samej, a teda nie je res iudicata, takže účastníkovi konania nič nebráni, aby sa opätovne v tom istom konaní domáhal jeho vydania.

V súvislosti s neexistenciou prvého zo sťažovateľkou namietaných predpokladov na podanie   mimoriadneho   dovolania,   t. j.   že   v   danom   prípade   neboli   právoplatným rozhodnutím   krajského   súdu   ohrozené   práva   a   oprávnené záujmy žalobcu,   ústavný   súd podotýka,   že   v rozsahu   svojej   kompetencie   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd mal dostatočne a hodnoverne dôkazne   preukázané   (výpismi   z   listov   vlastníctva   a   z   obchodného   registra),   že   práva a oprávnené   záujmy   žalobcu   boli   konaním   sťažovateľky   dôvodne   ohrozené,   pričom sťažovateľka tieto závery, resp. zistenia žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátila ani nespochybnila,   a   iba   jej   tvrdenie   o   neexistencii   ohrozenia   záujmu   žalobcu   nestačí   na stotožnenie   sa   s jej   tvrdeniami   o   nedostatku   skutkových   predpokladov   na   vydanie predbežného opatrenia.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02), a keďže ústavný súd nie je ani súdom skutkovým, nie je v jeho právomoci nahradiť názor najvyššieho súdu týkajúci sa skutkových zistení svojím vlastným.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že v danom prípade nebol naplnený ani tretí zo zákonných   predpokladov   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   pretože   žalobca   mal   na ochranu   svojich   práv   a   záujmov   k   dispozícii   ešte   aj   iný   právny   prostriedok   okrem mimoriadneho dovolania, ústavný súd konštatuje, že sa nemožno stotožniť s argumentáciou sťažovateľky,   podľa   ktorej   takýmto   iným   právnym   prostriedkom   nápravy   mohol   byť nový návrh na vydanie predbežného opatrenia, pretože podľa nej rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia nezakladá prekážku res iudicata, takže o tom istom návrhu môže súd v tom istom konaní konať aj opakovane. Sťažovateľka tieto svoje tvrdenia vyvodila s rozhodnutia najvyššieho súdu v inej obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 5 M Cdo 13/07 z 22. júla 2009.

Podľa názoru ústavného súdu je v tomto smere potrebné prisvedčiť argumentácii generálneho   prokurátora,   ktorý   už   v   podaní   mimoriadneho   dovolania   sám   (ako   prvý) upozornil na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 13/07 z 22. júla 2009, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Záverom   pokladám   za   potrebné   vyjadriť   sa   otázke   prípustnosti   mimoriadneho dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na predbežné opatrenie. Táto otázka je v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sporná. Poukázať možno na rozhodnutie z 22. júla 2009 sp. zn. 5 M Cdo 13/2007, ktorým Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   o   zamietnutí návrhu   predbežné   opatrenie   odmietol   s   poukazom   na   to,   že   rozhodnutie   o   návrhu   na predbežné opatrenie nie je rozhodnutím s povahou rei judicatae a nebráni navrhovateľovi, aby podal nový návrh na vydanie predbežného opatrenia s rovnakým petitom, čím potom nie je splnená podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to neexistencia iného prostriedku nápravy.

S názorom, že rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia nezakladá prekážku rozhodnutej veci sa nemožno stotožniť, najmä z dôvodu, že neexituje ustanovenie právneho   predpisu,   ktoré   by   umožňovalo   konať   o   identickom   návrhu   opätovne   (takáto výnimka nie je v právnom predpise uvedená). Návrh na nariadenie predbežného opatrenia v tom istom konaní so zhodným petitom je možné relevantne podať iba za predpokladu, že dôjde k zmene skutkových okolností oproti pôvodnému (zamietnutému) návrhu. Ak ku zmene skutkových okolností nedôjde, potom musí byť takýto opätovný návrh súdom zastavený pre prekážku rozhodnutej veci.

Predbežné   opatrenie   je   inštitútom   ochrany   práv   formou   zabezpečenia   výkonu budúceho rozhodnutia. Žalovaný v súčasnosti nemá iný identický prostriedok, ktorým by sa mohol domáhať v tomto štádiu konania ochrany pred zmarením budúceho rozhodnutia. Podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú preto sú splnené, nakoľko žalobcov procesný   nárok   na   poskytnutie   ochrany   formou   predbežného   opatrenia   nemôže   byť dosiahnutý iným procesným prostriedkom.“

Vzhľadom na to, že žiadne z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku neumožňuje, aby sa o tom istom návrhu (napr. na vydanie predbežného opatrenia) konalo opakovane (dva a viackrát) v prípade, ak opakovaný návrh, hoci aj s totožným petitom ako bol odmietnutý skorší   návrh,   nie je založený na inom   skutkovom   základe,   ako   aj   vzhľadom   na to,   že z ustanovenia   § 243f ods.   2   OSP nevyplýva neprípustnosť   mimoriadneho dovolania vo veciach   rozhodovania   o   predbežnom   opatrení,   ústavný   súd   v   tomto   kontexte   považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje závery uviedol a zdôvodnil v ich logickej postupnosti spôsobom, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený, svojvoľný, arbitrárny alebo v rozpore s ústavou.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tým aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní v časti namietaného porušenia základného práva a práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené zistenie, podľa ktorého nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľka namietala iba v spojení s označeným článkom ústavy a dohovoru.

V   súvislosti   s   odlišným   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v   inej obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 5 MCdo 13/07 z 22. júla 2009, na ktorú sťažovateľka argumentačne poukázala, ako na východisko svojich tvrdení, ústavný súd považuje ešte za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Napokon sťažovateľka namieta, že v dôsledku podľa nej nezákonného rozhodnutia najvyššieho súdu jej bolo zabránené pokojne užívať svoj majetok, čím malo byť porušené aj jej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, že (tak, ako to je už uvedené) ústavný súd nezistil sťažovateľkou tvrdenú nezákonnosť rozhodnutia najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

Ústavný súd tiež podotýka, že kvôli odmietnutiu sťažnosti sťažovateľky ako celku bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010