znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 249/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť G. M., R., a M. B., R., zastúpených advokátom JUDr. J. V., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 14 C 126/2008-10 zo 4. júla 2008, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 243/2008 z 13. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 8/2009 z 26. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. M. a M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2009 doručená sťažnosť G. M., R., a M. B., R. (spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 126/2008-10 zo 4. júla 2008, uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 243/2008 z 13. novembra   2008   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 8/2009 z 26. februára 2009.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľky   ako   zákonné   dedičky   po zomrelom   A.   Š.   (ďalej   len   „poručiteľ“)   napadli   v   dedičskom   konaní   po   poručiteľovi platnosť jeho závetu s tým, že okresný súd ich v dedičskom konaní uznesením sp. zn. 21 D 1035/2006 z 8. apríla 2008 odkázal, aby sa neplatnosti závetu domáhali osobitnou žalobou proti Rímskokatolíckemu farskému úradu Ž. (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľky žalobu podali 2. júla 2008 a okresný súd o nej rozhodol tak, že napadnutým uznesením č. k. 14 C 126/2008-10 zo 4. júla 2008 konanie o nej zastavil z dôvodu nespôsobilosti žalovaného byť účastníkom konania. O odvolaní sťažovateliek proti uzneseniu okresného súdu rozhodoval krajský súd, ktorý napadnutým uznesením sp. zn. 10 Co 243/2008 z 13. novembra 2008 uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľky však z dôvodu svojej nespokojnosti podali proti uzneseniu krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu dovolanie, ktoré najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   8/2009   z   26.   februára   2009   odmietol,   pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nebol prípustný.

Sťažovateľky v podanej sťažnosti vyjadrili nespokojnosť s rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu odvolávajúc sa na uznesenie okresného súdu v dedičskom konaní, ktorý ich sám odkázal na podanie žaloby proti žalovanému, pričom neskôr už v konaní o samotnej žalobe ten istý okresný súd dospel k záveru, že žalovaný neexistuje, a teda nemá spôsobilosť byť účastníkom konania.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľky   navrhli,   aby   ústavný   súd „prijal(...)   ústavnú sťažnosť a rozhodol nasledovným nálezom:

Základné právo G. M.(...) R. a M. B.(...) R. uznesením Okresného súdu v Žiline č. k. 14 C 126/2008 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Žiline 10 Co 243/2008 porušené bolo a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nesprávnym právnym posúdením vecí spojených s inou vadou v konaní a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zastavením konania vo veci samej.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline 10 Co 243/2008 zo dňa 13. 11. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Právnemu   zástupcovi   účastníkov   konania   JUDr.   J.   V.,   advokátovi   AK   V.,   sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia tak ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľky   namietajú   porušenie   označených   práv   v   súvislosti   s   konaniami, resp. rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažovateľky napádajú rozhodnutie okresného súdu č. k. 14 C 126/2008-10 zo 4. júla 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Co 243/2008 z 13. novembra 2008, ktoré podľa zistenia ústavného súdu nadobudli právoplatnosť 4. decembra 2008.

Od 4. decembra 2008, keď napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu nadobudli právoplatnosť, do 2. júna 2009, keď sťažovateľky podali sťažnosť adresovanú ústavnému   súdu   na   poštovú   prepravu   (ústavnému   súdu   bola   doručená   3.   júna   2009), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   už   po   jej predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateliek v časti, ktorou namietajú porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 26. februára 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateliek proti uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2008, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu   a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom   oddiele druhej   hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že:„Z   obsahu   spisu   dovolací   súd   zistil,   že   v   žalobe   z   30.   6.   2008   je   ako   žalovaný označený   Rímsko-katolícky   farský   úrad   Ž.,(...)   ktorý   však   nemôže   mať   spôsobilosť   byť účastníkom   konania,   keďže   nemá   právnu   subjektivitu,   t.   j.   spôsobilosť   mať   práva   a povinnosti (§ 19 O. s. p.), takýto subjekt ani neexistuje. Predmetnú skutočnosť súdy správne ustálili a preto námietky žalobkýň uvádzané v dovolaní nie sú v tejto časti dôvodné. Nebolo povinnosťou prvostupňového a ani odvolacieho súdu poučiť o tejto skutočnosti žalobkyne v zmysle § 5 O. s. p. a postupovať podľa § 43 O. s. p. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je totiž neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý vedie k zastaveniu konania. Nemožno ho odstrániť ani opravou podľa § 43 O. s. p., pretože nejde o vadu podania   spočívajúcu   v   jeho   nesprávnosti   alebo   neúplnosti.   Do   úvahy   neprichádza   ani postup   podľa   §   92   ods.   2   O.   s.   p.,   pretože   v   žalobe   označený   subjekt   nemá   právnu subjektivitu a z tohto dôvodu nie je možné, aby na jeho miesto vstúpil subjekt správnou subjektivitou (so spôsobilosťou byť účastníkom konania). Treba poukázať aj na skutočnosť, že   poučenie   žalobkýň   o   tom,   koho   by   mali   podľa   hmotného   práva   žalovať,   presahuje poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O. s. p. a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Išlo by totiž už o poučenie, koho má žalobca podľa hmotného práva žalovať, teda o otázku tzv. pasívnej vecnej legitimácie. V sporových konaniach, ku ktorým prináleží aj žalobkyňami uplatnený nárok a ktoré možno začať iba na základe žaloby, je žalovaný ten, koho žalobca v žalobe na začatie konania ako účastníka konania takto označil (§ 90 O. s. p.). Neobstojí ani námietka dovolateliek, že boli viazané uznesením Okresného súdu Žilina z 8. apríla 2008 sp. zn. 21 D 1035/2006 Dnot 13/2007 podať žalobu proti Rímsko-katolíckemu farskému úradu Ž., keď ustanovenie § 175k ods. 2 O. s. p, pojednáva, že ak však rozhodnutie v dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po mamom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako   menej   pravdepodobné,   aby   svoje   právo   uplatnil   žalobou.   Na   podanie   žaloby   určí lehotu. Ak žaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto dediča.   Uvedené   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   nepojednáva   o   tom,   voči komu   má   svoje   právo   uplatniť   dedič   žalobou,   poučenie   súdu   prvého   stupňa   je   teda nadbytočné, nezaväzujúce, bez procesných dôsledkov.

Nedošlo preto k porušeniu procesných práv žalobkýň a k odňatiu im možnosti konať pred súdom v príčinnej súvislosti s postupom prvostupňového alebo odvolacieho súdu. Za tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odvolacieho súdu, ktorý napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, nesprávnosť, v dôsledku ktorej by bola účastníkovi konania (žalobkyniam) odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f)   O.   s.   p.   Dovolací   súd   nezistil   ani   žiadne   ďalšie   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Vzhľadom na už uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a ani z ustanovenia § 237 O. s. p. a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkýň odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (v tomto prípade dovolacieho súdu) zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľkám odmietol. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní právneho záveru vo veci sťažovateliek nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené práva sťažovateliek „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou   a   výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovateľky   sa   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2009