znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 249/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. marca 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti D. M., L., zastúpenej advokátom JUDr. A. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co 75/2007-159 z 31. mája 2007 takto

r o z h o d o l :

Základné práva D. M. na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co 75/2007-159 z 31. mája 2007 p o r u š e n é n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2007 doručená sťažnosť D. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. H., ktorou namieta porušenie svojich základných práv na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 75/2007-159 z 31. mája 2007.

Označeným uznesením krajský súd potvrdil v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov   konania   uznesenie   Okresného   súdu   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 8 C 35/2002 102 z 27. mája 2005, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov právneho zastúpenia v sume 126 644 Sk. V konaní vedenom okresným súdom sa   sťažovateľka   domáhala   primeraného   zvýšenia   náhrady   škody   na   zdraví   na   sumu 8 689 500   Sk   podľa   §   7   ods.   3   vyhlášky   ministerstiev   zdravotníctva   a spravodlivosti, Štátneho   úradu   sociálneho   zabezpečenia   a Ústrednej   rady   odborov   č.   32/1965   Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov. Okresný súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože sťažovateľka vzala návrh na začatie konania späť, a tým zavinila zastavenie konania. Pri určení náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal okresný   súd   z ustanovenia   § 13 ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   účinnej   v relevantnom   čase   (ďalej   len   „vyhláška“)   a základnú   sadzbu   tarifnej odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   určil   z hodnoty   práva,   ktorá   bola podľa   názoru okresného súdu vo výške žalovanej sumy.

Krajský   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   v napadnutej   časti   ako   vecne   správne potvrdil.   Nesúhlasil   s názorom   sťažovateľky,   že   z hľadiska   trov   konania   je   v sporoch o náhradu   za   bolesť   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia   hodnota   veci   určená   až v rozhodnutí a do rozhodnutia treba vychádzať z toho, že ide o konanie, v ktorom hodnotu veci nemožno vyjadriť v peniazoch. Ďalej uviedol, že ak sťažovateľka tvrdí, že sú dané dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   na   mimoriadne   zvýšenie   tejto   náhrady,   zaťažuje   ju v tomto smere dôkazné bremeno a musí uniesť procesnú zodpovednosť za výsledok sporu.

Sťažovateľka   namieta,   že rozsudok   o primeranom   zvýšení odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia má charakter konštitutívneho rozhodnutia. Z hmotného práva jej vyplýva iba právny nárok domáhať sa primeraného zvýšenia náhrady škody na zdraví súdom, nie však na konkrétne peňažné plnenie, a preto nie je v priebehu konania možné hodnotu práva na náhradu škody na zdraví vyjadriť v peniazoch. Z tohto dôvodu nemožno vychádzať pri určovaní náhrady trov právneho zastúpenia pri zastavení konania zo sumy   požadovanej   v návrhu,   ktorou   sa   iba   z dôvodu   určitosti   žalobného   petitu vymedzuje rozsah v akom sa   súd má vecou   zaoberať.   Na podporu   svojej   argumentácie sťažovateľka predložila kópiu uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 29. októbra 2004 č. k.   15   Co   293/04-87,   rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach   z 20.   apríla   2005   sp.   zn. 5 Co 26/05 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. januára 2007 sp. zn. 2 M Cdo 3/2006. Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd sa v odôvodnení svojho uznesenia nezaoberal možnosťou aplikácie ustanovenia § 150 OSP, iba   konštatoval,   že obrana sťažovateľky   v tomto   smere neobstojí,   pričom   podľa   názoru sťažovateľky sú v jej prípade dané okolnosti hodné osobitného zreteľa na postup podľa tohto ustanovenia.

Podľa   názoru   sťažovateľky   sú   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu v rozpore so zákonom (OSP) a postup týchto súdov bol svojvoľný, účelový a arbitrárny. Preto navrhla, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 75/2007-159 z 31. mája 2007 a vrátil   ho krajskému súdu   na ďalšie konanie. Žiada tiež, aby jej bola priznaná náhrada trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 249/07-12 zo 6. decembra 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže podľa jeho názoru nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Za krajský súd sa k sťažnosti vyjadril jeho podpredseda, ktorý odmietol tvrdenia sťažovateľky o porušení jej základných práv a slobôd a uviedol, že krajský súd ako odvolací súd prerokoval vec a rozhodol v rozsahu a spôsobom v súlade s právnymi predpismi vrátane ústavy a dohovoru a svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil. Z odôvodnenia možno zistiť, aké právne úvahy v otázke trov konania viedli k právnemu záveru rozhodnutia, tieto závery nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, a preto ústavný súd nemá právomoc do nich zasahovať, a to ani v prípade, ak by sa s nimi nestotožňoval.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť II. senát ústavného súdu, pretože v súlade s rozvrhom   práce   na rok   2007   bola   sudkyňa   spravodajkyňa   Ľ.   G.   členkou   II. senátu ústavného   súdu.   Podľa   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2008   sa   sudkyňa spravodajkyňa Ľ. G. stala členkou IV. senátu ústavného súdu. Z tohto dôvodu   túto vec prerokoval   a rozhodol   vo veci   samej   senát   v zložení,   ktoré   je   uvedené   v záhlaví   tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už vo svojej   judikatúre vyslovil, že rozhodnutím   všeobecného súdu o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd,   predovšetkým možno porušiť právo na súdnu ochranu (II. ÚS 56/05). K rovnakému záveru dospel Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o trovách (rozsudok z 23. septembra 1997 vo veci Robins v. Veľká Británia, § 28, č. 22410/93, resp. rozsudok   zo   6.   februára   2001   vo   veci   Beer   v.   Rakúsko,   §   13,   č.   30428/96   in http://echr.coe.int).

K porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   všeobecného   súdu   by   došlo predovšetkým vtedy, ak by rozhodnutie bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Podľa § 12 vyhlášky výška tarifnej odmeny sa určí podľa hodnoty alebo druhu veci alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal.

Podľa § 13 ods. 1 vyhlášky základná sadza tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určená podľa hodnoty veci alebo práva je z hodnoty nad 1 000 000 Sk 14 650 Sk plus 0,2 % zo sumy prevyšujúcej 1 000 000 Sk.

Podľa   §   13   ods.   6   vyhlášky   ak   nemožno   hodnotu   veci   alebo   práva   vyjadriť v peniazoch   alebo   ak   ju   možno   zistiť   len   s nepomernými   ťažkosťami,   základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna desatina výpočtového základu.

Krajský súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP. Sťažovateľka nesúhlasí s vypočítaním základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby podľa § 13 ods. 1 vyhlášky.  

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa krajský súd nedopustil zjavnej svojvôle pri   výklade   ustanovení   vyhlášky,   či   svoje   právne   úvahy   dostatočne   a zrozumiteľne odôvodnil   a či   reagoval   na   všetky   relevantné   odvolacie   námietky   sťažovateľky   vrátane návrhu na postup podľa § 150 OSP.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Odvolací súd nezdieľa názor, že v sporoch o náhradu BOL a SSU, z hľadiska trov konania, vzhľadom na povahu týchto nárokov je hodnota veci určená až v rozhodnutí, to znamená, že hodnota veci sa rovná sume náhrady za BOL a SSU, ktorá je rozhodnutím prisúdená a až do rozhodnutia treba vychádzať z toho, že ide o konanie, v ktorom hodnotu veci nie je možné vyjadriť v peniazoch.

Ak totiž navrhovateľka v takomto spore tvrdí, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie mimoriadneho zvýšenia BOL a SSU, potom ju zaťažuje v tomto smere dôkazné   bremeno.   Jej   tvrdenia   o zdravotných   problémoch   (presahujúcich   problémy zahrnuté v základnom bodovom ohodnotení BOL a SSU) musia mať reálny základ, podobne ako i požadovaný násobok BOL a SSU. Pokiaľ napr. navrhovateľka tvrdí, že utrpela značné psychické   poruchy   v dôsledku   úrazu,   musí   byť   toto   jej   tvrdenie   doložené   hodnoverným dôkazom. Ak znalecký posudok MUDr. R. M., ktorý vyznel v neprospech navrhovateľky, považovala   navrhovateľka   za   nesprávny,   mohla   napriek   tomu   v konaní   pokračovať a požadovať vykonanie ďalších dôkazov (i znaleckých). Musela by však byť presvedčená o tom, že dôkazné bremeno unesie a nepodávať návrh ako „pokus“.

Je pravdou, že súd v takomto spore konštituuje; právo navrhovateľky na plnenie zo strany odporkyne, avšak stále je to konanie na návrh, v ktorom navrhovateľka (v danom prípade prostredníctvom svojho právneho zástupcu) musí uniesť procesnú zodpovednosť za výsledok   sporu.   Ak   potom   nastala   situácia,   že   navrhovateľka   vzala   svoj   návrh   späť   v priebehu konania platí ust. § 146 ods. 2 OSP, že zavinili, že sa konanie muselo zastaviť a je povinná uhradiť jeho trovy.

Nemožno prehliadnuť ani právo odporkyne na právnu pomoc advokáta, ktorá by potom   pri   rešpektovaní   výkladu   navrhovateľky   o   trovách   konania,   vzniknuté   trovy nezavinené (z hľadiska prísl. ust. o trovách konania podľa OSP) musela znášať sama. Odvolací súd pri preskúmavaní rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   správne   priznal   náhradu   trov   konania   právnej zástupkyni   odporkyne   v   sume   126.644,-   Sk,   nakoľko   navrhovateľka   procesné   zavinila zastavenie konania. Táto suma predstavuje podľa § 13 vyhl. 163/2002 Zb. za jeden úkon právnej pomoci 30.155,- Sk zo sumy 8.689.500,- Sk. Právna zástupkyňa vykonala 4 úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava vrátane prvej porady s klientom, písomné vyjadrenia zo dňa 10.4.2003, účasť na pojednávaní na Okresnom súde Levice, písomné vyjadrenie k znaleckému posudku zo dňa 4.10.2004), k tomu 4 x režijný paušál á 128,- Sk, strata času cestou na pojednávanie z Komárna do Levíc a späť za každú začatú polhodinu 8 x 534,- Sk a   náhrada   za   používanie   motorového   vozidla   v   sume   1.240,-   Sk.   Tieto   úkony   spolu predstavujú sumu 126.644,- Sk. Z vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil.“.

Podľa názoru ústavného súdu nie sú namieste pochybnosti o tom, či predmet konania o mimoriadne   zvýšenie   náhrady   za   škodu   na   zdraví   možno   ohodnotiť,   v tomto   zmysle vyjadriť v peniazoch. Sťažovateľka sa žalobou domáhala konkrétneho peňažného plnenia z dôvodu   mimoriadneho   zvýšenia   náhrady   škody   na   zdraví,   ktoré   žiadala   priznať meritórnym rozhodnutím súdu, a vyhovením jej návrhu by získala titul na peňažné plnenie. Skutočnosť, že nárok na jeho zaplatenie vzniká až rozhodnutím súdu, ktorý určí jeho výšku podľa odborného lekárskeho posudku, resp. znaleckého posudku, a teda až v meritórnom súdnom   rozhodnutí je určená   presná hodnota   práva,   nemožno   zamieňať s nemožnosťou vyjadriť hodnotu práva v peniazoch v tom zmysle, ako ho predpokladá ustanovenie § 13 ods. 6 vyhlášky. Uvedené ustanovenie totiž expressis verbis uvádza, že sa aplikuje v tom prípade,   ak nemožno   hodnotu   práva   vyjadriť v peniazoch   alebo ak ju možno zistiť   len s nepomernými   ťažkosťami,   z čoho   a contrario   vyplýva,   že   nie   je   aplikovateľné v prípadoch, ak sa rozhoduje o práve na peňažné plnenie.

Krajský   súd   konštatoval,   že   nezdieľa   názor,   že   v sporoch   o náhradu   bolestného a sťaženia   spoločenského   uplatnenia   je   hodnota   práva   určená   až   v rozhodnutí   a do rozhodnutia   treba   vychádzať z toho,   že ide   o konanie,   v ktorom   hodnotu   veci   nemožno vyjadriť v peniazoch s tým, že žalobou uplatnené nároky musia mať reálny základ, a to nielen   čo   sa   týka   tvrdenia   o zdravotných   problémoch   presahujúcich   problémy   zahrnuté v základnom bodovom ohodnotení, ale aj vo vzťahu k požadovanému násobku. V súlade s týmto   názorom   ústavný   súd   považuje   rozhodnutie   krajského   súdu   v tej   časti,   ktorým nevyhovel odvolacím námietkam sťažovateľky týkajúcim sa aplikácie ustanovenia   § 13 ods.   6   vyhlášky,   za   ústavne   akceptovateľné.   Odôvodnenie   rozhodnutia   podľa   názoru ústavného   súdu   taktiež   nemá   znaky   svojvôle   pri   výklade   relevantnej   právnej   úpravy a vyslovený právny názor je ústavne akceptovateľný.

Tento záver ústavného súdu nie je v rozpore s názorom najvyššieho súdu vysloveným v rozsudku sp. zn. 2 M Cd 3/2006 z 30. januára 2007, na ktorý sťažovateľka v sťažnosti poukazuje. V tomto konaní bola riešená iná právna otázka, a to otázka aplikácie § 142 ods. 3   OSP pri   rozhodovaní o trovách   konaniach vo veci   žaloby o zaplatenie mimoriadneho odškodnenia   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia.   Sťažovateľka   poukázala   na   tú   časť rozhodnutia,   v   ktorej   najvyšší   súd   reagoval   na   námietky   žalovaného   a   konštatoval,   že vzhľadom na to, že presné určenie prisúdenej sumy je závislé vždy od úvahy súdu, je spravodlivé, aby až prisúdená výška plnenia (nie uplatnená v žalobe) bola braná za základ výpočtu jednotlivých druhov trov konania, lebo až vtedy je presne známa hodnota sporu. Tento názor vychádza z ustálenej súdnej praxe a dopadá na prípady, v ktorých je uplatnený nárok čo do základu preukázaný, čo nie je prípad sťažovateľky.  

V odôvodnení označeného rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

V zmysle § 142 O. s. p. platia o trovách konania dve základné zásady, t.j. že sa hradia len trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva a že sa právo na náhradu   trov   konania   riadi   mierou   procesného   úspechu   (§   142   ods.   1   a   2   O.   s.   p.). Ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania. Účastníkovi konania môže súd v zmysle tohto zákonného ustanovenia priznať   plnú   náhradu   trov   konania,   hoci   mal   vo   vecí   len   čiastočný   úspech,   v   troch prípadoch. Po prvé vtedy ak účastníkov neúspech v pomere k úspechu v konaní bol len nepatrný, po druhé vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, a po tretie za predpokladu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.

V ostatnom prípade z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva, že úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške plnenia. Pokiaľ sa ňou rieši základ uplatňovaného nároku, použitie ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. z hľadiska rozhodovania o trovách konania neprichádza do úvahy. Úvaha o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo. Ide spravidla o právne normy, v hypotéze ktorých je rozsah nároku upravený len vymedzením právne relevantných kritérií a jeho určenie sa ponecháva na rozhodnutie konkrétnym okolnostiam v danej veci. V tomto prípade (tiež aj v druhom) nie je pre priznanie plnej náhrady trov podstatné to, v akom rozsahu bol účastník (žalobca) vo veci čiastočne úspešný (či bol úspešný len v nepatrnej časti alebo v prevažnej časti) a ani to, akú sumu v pomere k súdom priznanej výške plnenia uplatňoval. Za neúspech sa totiž nepovažuje rozdiel medzi požadovanou výškou nároku a výškou prisúdenou. Predpokladom pre použitie tohto zákonného ustanovenia a jeho ostatne uvedeného dôvodu (okrem, že účastník mal vo veci úspech len čiastočný) je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia   záviselo od úvahy   súdu.   Ak   tento   predpoklad   je splnený,   je   pri rozhodovaní o náhrade trov konania potrebné zásadne aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. Treba zdôrazniť, že ak prichádza do úvahy o náhrade trov konania rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 O.s.p. z dôvodu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, logicky, je vylúčené účastníkovi (žalobcovi alebo žalovanému) plnú náhradu trov   konania   priznať   z   dôvodu,   že   mal   neúspech   v   pomerne   nepatrnej   časti.   V preskúmavanej   veci   sa   žalobkyňa   voči   žalovanému   domáhala   zvýšenia   odškodnenia   za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1, 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v zmysle § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky. Okresný súd vo veci samej dospel k záveru, že návrh žalobkyne je, čo do jeho právneho základu opodstatnene podaný a čiastočne jej návrhu vyhovel. Určenie výšky žalobkyňou požadovaného plnenia (zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad základnú sumu), je nepochybne závislé od úvahy súdu (túto skutočnosť nenamietal ani žalovaný). Z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania boli teda naplnené všetky zákonné predpoklady pre použitie ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. (žalobkyňa mala vo veci čiastočný úspech a rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu). Krajský súd mal za tohto stavu v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobkyni, hoci mala v konaní len čiastočný úspech, priznať plnú náhradu trov konania. Použiť na takýto prípad ustanovenie § 142 ods. 2 veta druhá O.s.p. znamená, zapretie zmienenej výnimky zo všeobecnej zásady o určení náhrady trov konania podľa miery úspechu vo veci. Naviac treba zopakovať, že v danej veci pre posúdenie aplikácie § 142 ods. 3 O.s.p. nie je právne významné to, v akom rozsahu žalobkyňa žiadala priznať zvýšenie odškodnenia v pomere k súdom priznanej výške plnenia,   ako   to   nesprávne   ustálil   krajský   súd.   Treba   preto   prisvedčiť   generálnemu prokurátorovi,   že   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   výrok   okresného   súdu   o trovách   prvostupňového   konania,   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo teda podané v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. opodstatnene. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie krajského súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 veta za bodkočiarkou a ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).“.

Vo veci sp. zn. 2 M Cd 3/2006 ide o rozhodnutie v dovolacom konaní, v ktorom najvyšší   súd   zrušil   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   v napadnutej   časti,   a to potvrdzujúci   výrok   o trovách   prvostupňového   konania   a vec   vrátil   Krajskému   súdu v Bratislave na ďalšie konanie, teda ide o vecne a procesne inú situáciu, aká je vo veci sťažovateľky, a odvolanie sa na toto rozhodnutie nie je preto relevantné.

K predloženým   rozhodnutiam   Krajského   súdu   v Košiciach,   predovšetkým k rozhodnutiu č. k. 15 Co 293/04-87 z 29. októbra 2004, ktorým Krajský súd v Košiciach v obdobnej   veci   iných   účastníkov   rozhodol   v súlade   v právnym   názorom   sťažovateľky, ústavný   súd   uvádza,   že   nie   je   jeho   úlohou   odstraňovať   nejednotnosť   rozhodovania všeobecných   súdov   v skutkovo   a právne   podobných   veciach   (a zjednocovať   ich   výklad zákonných a podzákonných právnych predpisov) a vzhľadom na už vyjadrený právny názor ústavného súdu nie je ani dôvod konštatovať, že táto odlišnosť má za následok porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu.  

Čo   sa   týka   §   150   OSP,   toto   uplatnenie   vyjadruje   moderačné   právo   súdu vo výnimočných prípadoch zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Podľa uvedeného ustanovenia je súd povinný skúmať, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné výnimočne prihliadnuť pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Takými okolnosťami sú v zmysle súdnej praxe najmä osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, teda nielen na strane toho, komu má byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania, ale súd musí zohľadniť dopad aplikácie § 150 OSP aj na majetkové možnosti strany, ktorá má právo na náhradu trov, ďalej okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, ako aj procesný postoj účastníkov konania. V § 150 OSP použitý výraz „nemusí“ trovy konania priznať, nevyjadruje možnosť ľubovoľnej úvahy   súdu   priznať   alebo   nepriznať   trovy   konania,   ale   povinnosť   súdu   v okolnostiach konkrétneho prípadu zvážiť dopad rozhodnutia o trovách konania na jeho účastníkov a svoje rozhodnutie ústavne súladným spôsobom odôvodniť.

Sťažovateľka   v odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   namietala,   že   v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa bola a stále je študentkou, nepoberá štipendium ani žiadny iný príjem, teda má status nezaopatreného dieťaťa žijúceho so svojimi rodičmi a v súdnom konaní   uplatnila   špecifický   nárok   viažuci   sa   na   zásah   do   ľudskej   integrity   v podobe poškodenia zdravia.

Krajský súd konštatoval, že táto obrana sťažovateľky neobstojí, a ďalej v odôvodnení uviedol,   že   sťažovateľka   musí   uniesť   procesnú   zodpovednosť   za   výsledok   sporu,   ktorý iniciovala podaním návrhu, pričom jej návrh vyhodnotil ako „pokus“. K tomuto krajský súd uviedol,   že   po   podaní   znaleckého   posudku,   ktorý   nevyznel   v jej   prospech,   mohla sťažovateľka pokračovať v konaní a požadovať vykonanie ďalších dôkazov, musela by však byť presvedčená, že unesie dôkazné bremeno. Krajský súd tiež konštatoval, že nemožno prehliadnuť právo odporkyne na právnu pomoc advokáta, ktorá by pri rešpektovaní výkladu sťažovateľky o trovách konania vzniknuté trovy musela nezavinene znášať sama.

Z odôvodnenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   nepovažoval   sťažovateľkou   uvádzané dôvody za hodné osobitného zreteľa vzhľadom na to, že sťažovateľka nepreukázala právny základ uplatneného nároku – existenciu takých závažných následkov,   ktoré odôvodňujú priznanie požadovaného mimoriadneho zvýšenia odškodnenia. Vo svojom rozhodnutí sa teda   zaoberal   možnou   aplikáciou   §   150   OSP   a v odôvodnení   uviedol   svoje   úvahy,   na základe   ktorých   dospel   k záveru,   že   nie   je   dôvod   na   použitie   tohto   zmierňovacieho oprávnenia súdu.

Je výlučným oprávnením všeobecného súdu posúdiť, či sú dané výnimočné okolnosti na   postup   podľa   §   150   OSP.   Pokiaľ   dôjde   k negatívnemu   záveru   a uvedie   dôvody,   na základe   ktorých   dospel   k tomuto   rozhodnutiu,   ústavný   súd   nemá   oprávnenie   do   jeho rozhodovacej právomoci zasahovať.

Vykladať   a aplikovať   zákony   je v právomoci   všeobecných   súdov.   Pokiaľ   tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 226/03, I. ÚS 50/04).

Pretože ústavný súd nezistil arbitrárnosť ani nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s posúdením okolností v zmysle § 150 OSP a ani pri aplikácii ustanovení vyhlášky, ktoré by mali za následok porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol, že označené práva sťažovateľky porušené neboli. Rovnaký záver   platí   aj   pre   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie bolo namietané   v súvislosti so základným právom na súdnu ochranu.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať   o ďalších požiadavkách sťažovateľky, ktoré sú viazané na vyhovenie sťažnosti (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2008