znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 249/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. F. Ch., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   a základného   práva   na   súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 2   v spojení   s   čl. 2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky,   personálnym rozkazom   riaditeľa   Ústavu   na výkon   väzby   a Ústavu   na   výkon trestu   odňatia   slobody   K.   č. 161   z   24.   septembra   2003,   rozhodnutím   Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže č. GR ZVJS-3-48/50-2003 z 25. novembra 2003   a rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 Sž 113/04   z   28. februára 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 123/05 z 23. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2006 doručená sťažnosť V. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) personálnym rozkazom riaditeľa Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia   slobody   K.   č. 161   z 24.   septembra   2003   (ďalej   aj   „personálny   rozkaz“), rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Bratislava (ďalej len „generálne riaditeľstvo“) č. GR ZVJS-3-48/50-2003 z 25. novembra 2003 a rozsudkami Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   1 Sž 113/04 z 28. februára 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 123/05 z 23. februára 2006.

Skutkový   stav,   v ktorom   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv,   je   v sťažnosti opísaný od 24. septembra 2003, keď bol namietaným personálnym rozkazom prepustený podľa   § 192   ods. 1   písm. e)   zákona   č. 73/1998   Z. z.   o   štátnej   službe   príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže.

Sťažovateľ podal proti namietanému personálnemu rozkazu odvolanie, na základe ktorého generálne riaditeľstvo rozhodnutím č. GR ZVJS-3-48/50-2003 z 25. novembra 2003 podľa § 243 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. jeho odvolanie zamietlo a súčasne personálny rozkaz potvrdilo.

Nadväzne   na to   sa   sťažovateľ   (spolu   s   ďalšími   osobami)   žalobou   (bez   uvedenia dátumu)   domáhal   preskúmania   zákonnosti   označeného   rozhodnutia   generálneho riaditeľstva. Jeho žalobu však najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sž 113/04 z 28. februára 2005 podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako nedôvodnú zamietol. Pretože sťažovateľ nesúhlasil s odôvodnením uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, podal proti nemu 14. apríla 2005 odvolanie, v ktorom okrem iného ozrejmil, čo bolo skutočnou   príčinou   zaobstarania   si   maturitného   vysvedčenia   protizákonným   spôsobom, a poukázal na viaceré ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré podľa neho „... služobný orgán nesprávne a nezákonne aplikoval...“ na daný prípad, pričom „... nezhodnotil všetky skutočnosti   a okolnosti...“ svedčiace   v jeho   prospech.   Podľa   sťažovateľa   bolo   jeho prepustenie zo služobného pomeru neprimerane prísnou sankciou.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 123/05 z 23. februára 2006, ktorým potvrdil napadnutý prvostupňový rozsudok.

Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že postupom označených orgánov verejnej moci, proti ktorým smeruje jeho sťažnosť, bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné   právo   podľa   čl. 46   ods. 2   v spojení   s čl. 2   ods. 2   ústavy,   a domáha   sa,   aby ústavný súd rozhodnutím vo veci samej deklaroval porušenie jeho označených práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ okrem iného napadol personálny rozkaz riaditeľa č. 161 z 24. septembra 2003, rozhodnutie generálneho   riaditeľstva   č. GR ZVJS-3-48/50-2003   z 25.   novembra   2003   a   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž 113/04 z 28. februára 2005, ktorým bolo rozhodnuté o jeho žalobe o preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia generálneho riaditeľstva tak, že ju zamietol.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods. 1 ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   napadnutý   personálny   rozkaz a rozhodnutie   generálneho   riaditeľstva,   keďže   proti   nim   boli   prípustné   riadne   opravné prostriedky,   ktoré   sťažovateľ   využil,   a rovnako   tak   nemá   ústavný   súd   právomoc preskúmavať ani označený prvostupňový   rozsudok   najvyššieho súdu,   pretože   o odvolaní proti nemu rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 123/05 z 23.   februára   2006.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   (ako   súdu   odvolacieho) sp. zn. 1 Sž-o-NS 123/05 z 23. februára 2006, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu v spôsobe, akým sa najvyšší súd vysporiadal s vykonanými dôkazmi   v rámci   ich   hodnotenia   a následného   vyvodenia   zodpovedajúcich   skutkových a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky ustanovené   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu   a vedenie procesu.   Kvalita   procesu   zahrnutá v práve   na   spravodlivé   súdne   konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečovaná   zárukami   procesného   a inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo s   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv mohol podľa Občianskeho súdneho poriadku účinne domáhať, a aj sa jej domáhal, využitím riadneho opravného prostriedku - odvolania. Najvyšší súd bol teda v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 123/05 súdom, ktorý rozhodoval (v zmysle čl. 127 ústavy) o ochrane práv a slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s   jeho rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa (rozsudkom   sp. zn.   1 Sž-o-NS 123/05   z 23.   februára   2006)   sú   zlučiteľné   s označeným článkom dohovoru a ústavy.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel   ústavný   súd k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom   účastníkov   konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej (napríklad v dôsledku chyby   v uvažovaní)   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   odvolací   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ   v tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu v dokazovaní   vykonanom   v správnom   súdnictve.   Pretože   namietané   rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva   na spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006