znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 249/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla   o   sťažnosti   P.,   a.   s.,   so   sídlom   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   H.,   B., namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. augusta 2005 sp. zn. 1 Cdo 100/2005 takto

r o z h o d o l :

1.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 1.   augusta   2005   sp.   zn. 1 Cdo 100/2005 b o l o   p o r u š e n é   základné právo P., a. s., B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 1.   augusta   2005   sp.   zn. 1 Cdo 100/2005 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť P., a. s., B. trovy právneho   zastúpenia   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet advokáta JUDr. P. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. septembra 2005   doručené   podanie   P.,   a.   s.,   so   sídlom   B.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. P. H., B., ktoré bolo označené ako „Ústavná sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 1. augusta 2005 sp. zn. 1 Cdo 100/2005.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:«... Dňa 13. 10. 1999 bola na Okresnom súde v Žiline podaná žaloba v právnej veci žalobcu: Ing. M. V., trvale bytom Ž. proti žalovanému, ktorým bol sťažovateľ, o ochranu osobnosti...

Dňa 23. 05. 2003 vyniesol Okresný súd v Žiline v predmetnej právnej veci rozsudok, ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 26. 09. 2003...

Dňa 21. 10. 2003 podal sťažovateľ proti predmetnému rozsudku Okresného súdu v Žiline odvolanie...

Vo   veci   žalovanou   podaného   odvolania   bolo   na   Krajskom   súde   Žilina   vytýčené pojednávanie na deň 1. 6. 2004. Na tomto pojednávaní sa zúčastnili právni zástupcovia žalobcu a žalovaného. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že trvá na podanom odvolaní ako aj dôvodoch v ňom uvedených. Na uvedenom pojednávaní Krajský súd uznesením vrátil vec Okresnému súdu Žilina na vydanie opravného uznesenia. Opravné uznesenie bolo Okresným súdom Žilina vydané 9. 8. 2004...

Až následne dňa 30. 11. 2004 vydal Krajský súd v Žiline uznesenie, ktorým vyššie spomenuté odvolanie žalovaného proti rozsudku OS Žilina odmietol. Súd údajne rozhodol v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 písm. a) O. s. p. bez nariadenia pojednávania pričom nebral do úvahy, že dňa 1. 6. 2004 sa v tejto veci konalo pojednávanie na KS Žilina. Svoje rozhodnutie odôvodnil odvolací súd tým, že preskúmaním zistil, že rozsudok okresného súdu bol doručený splnomocnenému zástupcovi sťažovateľa 26. septembra 2003. Zákonom   stanovená   15-dňová   odvolacia   lehota   pripadla   podľa   názoru   KS   Žilina   na 11. októbra 2003. Podľa obálky zásielky, ktorej súčasťou bolo odvolanie, bolo toto podané na Poštovom úrade B. dňa 21. 10. 2003, teda po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty. Za tejto situácie odvolací súd odvolanie odporcu bez vecného prejednania ako neskoro podané odmietol...

Proti vyššie uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie... Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Najvyšší   súd“)   sa   predmetným dovolaním zaoberal a dňa 01. 08. 2005 vydal uznesenie, sp. zn. 1 Cdo 100/2005, v ktorom predmetné   dovolanie   odmieta.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   v   danej   veci   sa sťažovateľovi postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p, v rozhodnutí odvolacieho súdu dovolací súd nezistil žiadnu   takúto   vadu   a   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   takouto   vadou   podľa   názoru dovolacieho súdu netrpí. Odvolací súd podľa názoru Najvyššieho súdu SR totiž rozhodol správne, keď odmietol jeho odvolanie ako oneskorene podané [§ 218 ods. 1 písm. a) O. s. p.]. Svoje rozhodnutie oprel Najvyšší súd o to, že podľa prechodného ustanovenia § 372i O. s. p. v znení zákona č. 353/2003 Z. z., účinného od 1. septembra 2003, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou, ak nie je ďalej ustanovené inak. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa názoru Najvyššieho súdu, druhá veta citovaného prechodného ustanovenia sa opiera o všeobecne platnú zásadu, že nie je možné vždy bezvýhradne uplatniť princíp, že nové predpisy sa uplatnia ihneď, a to i na konania začaté pred ich účinnosťou. Bezvýhradné uplatnenie   ostatne   uvedeného   princípu   by   totiž   viedlo   k   zásahu   do   už   vzniknutých procesných práv účastníkov. Citované prechodné ustanovenie preto, v záujme ochrany práv účastníkov, ale aj v záujme určitosti procesných vzťahov, určuje, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou zákona č. 353/2003 Z. z., zostávajú zachované. Procesné úkony súdu alebo účastníkov konania môžu mať len tie účinky, ktoré s nimi spája predpis, ktorý sa stane účinným až po urobení úkonu. Procesnými úkonmi súdu sú všetky úkony,   ktoré   súd   robí   v   priebehu   konania   od   jeho   začatia   až   do   jeho   právoplatného skončenia.

Podľa dovolacieho súdu, nie sú pochybnosti o tom, že procesným úkonom súdu (§ 36 a nasl. O. s. p.) je aj vyhlásenie rozsudku, pri ktorom súd uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia (§ 156 ods. 1 O. s. p.).   Poučenie   o   odvolaní   obsahuje   poučenie   o   lehote   a   mieste   jeho   podania.   Právnym účinkom vyhlásenia rozsudku je to, že súd je ním viazaný (§ 156 ods. 3 O. s. p.). V danom prípade sa jedná o viazanosť súdu v tom zmysle, že nemôže vo veci samej ďalej konať a meniť toto rozhodnutie. V súdnom konaní je súd subjektom odlišným a nezávislým od strán súdneho sporu, čo je podľa nášho názoru potrebné rozlišovať.

V danej veci Okresný súd v Žiline 23. 5. 2003 vyhlásil rozsudok, odôvodnil ho a dal právne poučenie o opravnom prostriedku. Vzhľadom na to, že právne účinky vyhlásenie rozsudku zostali podľa prechodného ustanovenia § 372i ods. 1 O. s. p. zachované, súd prvého stupňa v písomne vyhotovenom rozsudku správne poučil účastníkov, že odvolanie proti nemu je možné podať do pätnástich dní od jeho doručenia (§ 204 ods. 1 O. s. p. v znení   do   31.   augusta   2003).   Pätnásťdňová   odvolacia   lehota   uplynula   žalovanému 11. októbra 2003 (pozn. sťažovateľa - lehota v skutočnosti uplynula až 13. októbra 2003), urobil tak po uplynutí zákonnej lehoty určenej ustanovením § 204 ods. 1 O. s. p. v znení do 31. augusta 2003.

Na   základe   vyššie   uvedeného   Najvyšší   súd   vyjadril   názor,   že   sťažovateľom presadzovaný   výklad   by   bol   v   podstate   uplatnením   neprípustnej   pravej   retroaktivity. Stanovuje totiž nové právne následky pre také skutkové podmienky, ktoré nastali ešte pred účinnosťou novej právnej úpravy. Z povahy procesného práva plynie, že nové predpisy môžu pôsobiť výlučne iba odo dňa ich účinnosti, a to aj pre konania, ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou...

Sťažovateľ v dovolaní, ktoré podal proti uzneseniu Krajského súdu vydanému dňa 30. 11. 2004 tvrdil, že podľa jeho názoru nie je právny názor súdu, podľa ktorého súd je po vyhlásení   rozsudku   týmto   viazaný,   a to aj pokiaľ ide o poučenie o odvolaní,   v danom prípade správny. V takomto prípade, pri striktnom výklade zákona, by súd nikdy nemohol aplikovať ustanovenie § 204 ods. 2 O. s. p., ktorý stanovuje, že tam, kde súd nesplnil svoju povinnosť (§ 157 ods. 1 O. s. p.) dať účastníkovi poučenie o možnosti podať odvolanie, má účastník   možnosť   uplatniť   právo   na   odvolanie   v   lehote   troch   mesiacov   od   doručenia rozhodnutia.   Aplikovať   by   toto   ustanovenie   súd   nemohol,   lebo   by   bol   viazaný   síce vyhláseným, ale nesprávnym (nezákonným) rozsudkom.

Pri nesprávnom poučení je relevantné, či poučenie v rozhodnutí nebolo uvedené vôbec alebo bolo uvedené nesprávne (odvolanie nie je prípustné) alebo bola stanovená kratšia alebo dlhšia ako zákonná lehota. Plynutie odvolacej lehoty aj v takýchto prípadoch začína odo dňa doručenia rozhodnutia. Teda súd by musel vždy aplikovať lehotu obsiahnutú v poučení rozsudku bez ohľadu na platné ustanovenia zákona. Pri posudzovaní procesných práv a povinností účastníkov konania sa vychádza zo stavu (právnej úpravy) platnej v čase rozhodovania, resp. v čase, kedy určitá osoba urobila určitý úkon.

Účastníci   predmetného   konania   boli   v   dôsledku   zmeny   právneho   stavu   v   čase doručenia   rozsudku,   v   rozsudku   nesprávne   poučení   o   lehote   na   odvolanie,   preto   bol sťažovateľ oprávnený v zmysle ustanovenia § 204 ods. 2 O. s. p. podať odvolanie proti predmetnému rozsudku v lehote 3 mesiacov od jeho doručenia.

Rozsudok v právnej veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 2 C 1885/99 bol sťažovateľovi doručený až po nadobudnutí účinnosti zákona č. 353/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa O. s. p., t. j. po 01. 09. 2003. Rozsudok bol doručený splnomocnenému právnemu zástupcovi navrhovateľa až dňa 26. 09. 2003.

Zákon   č.   353/2003   Z.   z.,   ktorý   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb.   O.   s.   p., v interporálnych ustanoveniach v § 372i ods. 1 stanovuje, že „ustanovenia tohto zákona (rozumej 353/2003 Z. z.) sa použijú aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou, ak nie je ďalej stanovené inak. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona zostávajú zachované“. Obsahom prechodných (intertemporálnych) ustanovení   sa   v   zmysle   právnej   teórie   rozumie   režim   prechodného   spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva.

Keďže prechodné ustanovenia zákona č. 353/2003 Z. z. neustanovujú inak, platia pre doručenie   a   počítanie   lehoty   na   odvolanie   v   konaní   č.   k.   2   C   1885/99   vedenom   na Okresnom   súde   v   Žiline   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   -   O.   s.   p.   v   znení   zákona č. 353/2003. Vychádza sa pritom zo zásady lex posterior derogat priori (neskorší zákon ruší skorší).

Uvedené   je   prejavom   základnej   zásady   uplatňovanej   v   procesnom   práve,   podľa ktorej na procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu.

Uvedenú zásadu potvrdil vo svojom rozhodnutí i Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. Sž-o.NS 13/03, keď proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený v čase, keď bolo správne súdnictvo jednoinštančné, t. j. v tom zmysle znelo i poučenie účastníkov o nemožnosti použiť opravný prostriedok, avšak doručený v čase, keď bolo možné využiť opravný prostriedok, pripustil konanie o opravnom prostriedku.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   v   zmysle   platného   a   účinného   O.   s.   p. možnosť   napriek   nesprávnemu   poučeniu   uvedenému   v   predmetnom   rozsudku   podať odvolanie   v   konaní   č.   2   C   1885/99   vedenom   na   Okresnom   súde   v   Žiline   v   zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, ktorú využil.

Krajský súd v Žiline je viazaný právom vo všetkých štádiách aplikácie práva a je povinný zabezpečiť ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, v súlade s princípom spravodlivého procesu. V opačnom prípade by rozhodovacia činnosť súdu a jej výsledok   (rozhodnutie   súdu)   v   konkrétnom   prípade   boli   postavené   nad   platnú   právnu úpravu.

Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s právnym názorom Najvyššieho súdu vyjadreného v uznesení zo dňa 1. augusta 2005, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, v ktorom, ako už bolo   vyššie   uvedené   vychádza   z   ustanovenia   §   372i   ods.   1   O.   s.   p.   v   znení   zákona č. 353/2003 Z. z., podľa ktorého sa ustanovenia tohto zákona použijú aj na konania začaté pred   jeho   účinnosťou,   ak   nie   je   ďalej   ustanovené   inak.   Právne   účinky   úkonov,   ktoré v konaní nastali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Najvyšší súd   pri   tom   vychádza   zo   skutočnosti,   že   právne   účinky   úkonov,   ktoré   nastali   pred účinnosťou zákona č. 353/2003 Z. z. zostávajú zachované, čo sťažovateľ nespochybňuje. Najvyšší   súd   však   opomenul,   že   právny   účinok   odvolania,   konkrétne   začatie   plynutia odvolacej lehoty, nenastal pred účinnosťou zákona č. 353/2003 Z. z., ale až po nej. Podľa § 204 ods. 1 O. s. p. totiž lehota na podanie odvolania začína plynúť dňom doručenia príslušného   rozhodnutia   súdu.   Účinky   predmetného   rozsudku   voči   sťažovateľovi   nastali teda až dňom jeho doručenia dňa 26. 09. 2003, teda už v čase účinnosti zákona č. 353/2003 Z.   z.   Z   tohto   dôvodu   zastáva   sťažovateľ   názor,   že v tomto   prípade   nejde   o   uplatnenie neprípustnej pravej retroaktivity, tak ako to v odôvodnení svojho rozhodnutia tvrdí Najvyšší súd, práve naopak, takáto retroaktivita bola uplatnená v rozhodnutiach Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu.

Podaním odvolania v 30-dňovej lehote podľa zákona 353/2003 Z. z. sa nemenili právne   účinky   úkonov   súdu   ani   účastníkov,   ktoré   nastali   pred   nadobudnutím   účinnosti zákona   č.   353/2003   Z.   z.   Právne   účinky   úkonov   účastníkov   a   súdu   zostali   zachované. Predĺženie   odvolacej   lehoty   z   15   dní   na   30   dní   na   základe   zákona   č.   353/2003   Z.   z. neznamenalo a ani nemohlo znamenať zásah do práv účastníkov konania, ktoré v konaní získali (ktoré im v konaní vznikli) pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Súd a účastníci konania podľa nášho názoru majú právo na tie procesné úkony, ktoré im v čase vykonania úkonu zákon priznáva a tieto úkony majú účinky, ktoré im priznáva platný a účinný právny predpis. Právo na vykonanie úkonu vzniklo sťažovateľovi po doručení rozsudku, teda za účinnosti zákona č. 353/2003 Z. z. a účinok tohto úkonu nemal vplyv na predchádzajúce úkony súdu a účastníkov konania.

Ustanovenie   §   372i   O.   s.   p.   nemožno   posudzovať   ako   zakladajúce   pravú retroaktivitu. V tomto prípade ide o retroaktivitu nepravú, pretože citované ustanovenie zakotvilo, že odo dňa účinnosti nového zákona sa posudzujú právne následky právnych - v tomto prípade procesných úkonov, ktoré nastali po účinnosti nového zákona, podľa nového zákona. Nepravá retrovaktivita je prirodzeným dôsledkom zmien právnych predpisov a v právnom štáte akceptovanou skutočnosť.

Pokiaľ   Najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   ustanovenie   §   372i   O.   s.   p.   založilo v právnom štáte neprípustnú pravú retroaktivu, mal postupovať v súlade s ustanovením §109 ods. 1 písm. b) O. s. p. Podľa názoru sťažovateľa však v tejto veci vyložil ustanovenie § 372i O. s. p. v rozpore s jeho gramatickým výkladom, základnými procesnými zásadami a princípmi právneho štátu a postupoval v rozpore so zákonom.».

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vydal tento nález:

„Uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   1.   8.   2005   vydaným v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 1 Cdo 100/2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01. 08. 2005 vydané v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 1 Cdo 100/2005. Ústavný súd SR prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby obnovil stav pred porušením základného práva a slobody, t. j. aby dovolanie sťažovateľa zo dňa 10. 2. 2005 v právnej veci   vedenej   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod   č.   k.   1   Cdo   100/05   prijal a prejednal v dovolacom konaní.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 240/05-13 z 1. decembra 2005 o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   20.   decembra   2005 sťažovateľku   a predsedu   najvyššieho   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti   ústneho pojednávania, a predsedu najvyššieho súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom z 22. decembra 2005 (doručeným ústavnému súdu 27. decembra 2005), že súhlasí s tým, aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.

Predseda   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   v stanovisku   k sťažnosti sťažovateľky okrem iného uviedol:

«...   1.   každý   demokratický   štát   ochranu   subjektívnym   právam   len   ponúka,   ale nevnucuje a práva patria len bdelým (vigilantibus iuris).

Sťažovateľ bol prítomný na pojednávaní, na ktorom súd vyhlásil rozsudok vo veci samej, ktorého súčasťou bolo aj poučenie o opravnom prostriedku a lehote, v ktorej tento opravný prostriedok bolo potrebné podať. Ak sa sťažovateľ s týmto poučením nestotožnil a odvolanie v určenej 15-dňovej lehote nepodal, táto skutočnosť podľa nás sama osebe nezakladá zásah do jeho základných práv.

Konanie   pred   Ústavným   súdom   SR   nie   je   konaním,   v   ktorom   by   bolo   možné napravovať to, čo účastník konania v predchádzajúcom konaní pred všeobecným súdom svojím vlastným postupom (nečinnosťou) zanedbal, keď si riadne a včas nehájil svoje práva, hoci tak urobiť mohol a mal (vigilantibus iura).

2. Ústavný súd nie je v zásade oprávnený zasahovať bez ďalšieho do rozhodovania všeobecných   súdov,   ako   ani   vykonávať   výklad   právnych   predpisov,   ktorý   je   spravidla celkom a predovšetkým primárne zverený do výlučnej právomoci všeobecných súdov. Krajský súd v Žiline pri rozhodovaní o oneskorene podanom opravnom prostriedku sťažovateľa, postupoval štandardným postupom ako všetky všeobecné súdy SR, takže ani Najvyšší   súd   nemohol   konštatovať   jeho   pochybenie   pri   výklade   jednoduchého   práva. Dovolací súd   sa nemohol   stotožniť   s právnym názorom sťažovateľa -   ktorý   opakuje aj v podanej sťažnosti - z dôvodu, lebo

a) pri jeho akceptácii by bola porušená zásada rovnosti účastníkov, ktorá vyjadruje skutočnosť, že účastníci konania musia stáť pred súdom v rovnom postavení bez toho, že by bola jedna alebo druhá strana akokoľvek procesne zvýhodnená (tzv. rovnosť zbraní).

- táto zásada by bola porušená napr. aj tým, že kto rešpektuje súdne rozhodnutie, má 15 dňovú lehotu a kto ho neakceptuje, lehota sa mu predlžuje na „novozákonnú“ 30 dňovú, alebo ak ten istý rozsudok bol doručený jednému účastníkovi pred 1. 9. 2003, tento mal k dispozícii len 15 dňovú lehotu a druhému účastníkovi, ktorému bol rozsudok doručený po 1. 9. 2003, patrila dlhšia lehota (30-dňová), atď.

b) Sťažovateľ akosi opomína, že procesným úkonom je aj rozhodnutie súdu. Pre prejav vôle súdu, ktorý má povahu rozsudku, predpisuje zákon, platný a účinný v čase jeho robenia, určité náležitosti, medzi ktoré sa zahŕňa aj poučenie o opravných prostriedkoch. Rozsudkom je súd viazaný len čo ho vyhlásil (§ 156 ods. 3 OSP); to znamená, že vyhlásené rozhodnutie, vrátane poučenia o možnosti, lehote a podmienkach opravného konania, už nemôže sám od seba dodatočne zmeniť, aj keď sa prípadne zmenila právna úprava (z ktorej súd inak pri rozhodovaní vychádzal), v čase doručovania rozhodnutia a pod.

Rozhodovacia prax všetkých senátov občianskoprávneho kolégia NS SR je totožná s praxou senátov, ktorých rozhodnutia sú už napadnuté ústavnou sťažnosťou, preto v ďalšom poukazujeme na dôvody uvedené v napadnutých rozhodnutiach.

Vzhľadom na to, že nemáme žiadne ďalšie návrhy, súhlasíme s tým, aby US SR rozhodol bez našej prítomnosti. Keďže obsah nášho spisu sp. zn. 1 Cdo 100/05 tvoria len rovnopisy napadnutého uznesenia NS SR, k vyjadreniu pripájame len jeden jeho exemplár.“

II.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje   v dovolacom   konaní,   t.   j.   v konaní,   v ktorom   sa   na   základe   mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takýchto dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom   [§ 237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj „OSP“)].   Ak   účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takej ochrany však neznamená len úspech v mimoriadnom opravnom konaní, ale každé rozhodnutie, ktoré odpovedá na obsah dovolania ústavne súladným spôsobom v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania, ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného postupu najvyššieho súdu. Napokon treba uviesť, že tento záver sa vzťahuje aj na výklad a na používanie prechodných ustanovení zákonov vrátane Občianskeho súdneho poriadku.

Základným dôvodom na tvrdenie sťažovateľky, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je to, že krajský súd aj dovolací súd nesprávne   interpretovali   a použili   §   204   ods.   1   OSP   po   novele   Občianskeho   súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 353/2003 Z. z. účinnej od 1. septembra 2003. Preto došlo k odmietnutiu odvolania aj dovolania proti uzneseniu krajského súdu.

Sťažovateľka napáda túto časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu:„V danej veci Okresný súd v Žiline 23. 5. 2003 vyhlásil rozsudok, odôvodnil ho a dal právne poučenie o opravnom prostriedku. Vzhľadom na to, že právne účinky vyhlásenia rozsudku zostali podľa prechodného ustanovenia § 372i ods. 1 O. s. p. zachované, súd prvého stupňa v písomne vyhotovenom rozsudku správne poučil účastníkov, že odvolanie proti nemu je možné podať do pätnástich dní od jeho doručenia (§ 204 ods. 1 O. s. p. v znení   do   31.   augusta   2003).   Pätnásťdňová   odvolacia   lehota   uplynula   žalovanému 11. októbra 2003 (pozn. sťažovateľa - lehota v skutočnosti uplynula až 13. októbra 2003), urobil tak po uplynutí zákonnej lehoty určenej ustanovením § 204 ods. 1 O. s. p. v znení do 31. augusta 2003.“

Z uvedeného   vyplýva,   že   odvolacia   lehota   na   podanie   riadneho   opravného prostriedku   začala   sťažovateľke   plynúť   počas   účinnosti   §   204   ods.   1   OSP,   ktorý   do 1. septembra   2003   upravoval   15-dňovú   lehotu   a po   tomto   dátume   už   30-dňovú   lehotu. Lehota   na   podanie   odvolania   však   končila   13.   októbra   2003,   t.   j.   za   účinnosti   novely Občianskeho súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 353/ 2003 Z. z. Po 1. septembri 2003 mohol každý účastník konania podať odvolanie do 30 dní od doručenia rozsudku.

Podľa § 372i OSP (Prechodné ustanovenia účinné od 1. septembra 2003) ustanovenia tohto zákona vrátane toho, ktoré predĺžilo lehotu na podanie odvolania proti rozsudku na 30 dní, sa použijú na konanie začaté pred jeho účinnosťou, ak nie je ďalej ustanovené inak. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. K úkonom v občianskom súdnom konaní patria aj rozhodnutia súdov.

K tomuto názoru najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že pod právnymi účinkami rozhodnutí rozumieme platnosť (viazanosť súdu rozhodnutím po jeho vyhlásení, vyhotovení alebo   doručení),   právoplatnosť   a   (predbežnú)   vykonateľnosť,   ktoré   nastávajú   vždy,   ak nedôjde   k odloženiu   týchto účinkov v dôsledku   úkonov účastníkov   konania. K právnym účinkom   rozhodnutia   preto   nemožno   radiť   aj   obsah   rozhodnutia,   ku   ktorému   patrí   aj poučenie o možnosti použiť opravný prostriedok. Takéto poučenie nemá žiaden účinok, je iba plnením osobitnej oznamovacej povinnosti súdu (§ 5 OSP a iné), ktorej obsah sa môže meniť (a aj sa mení) v dôsledku zákonnej úpravy. To, že takéto poučenie nemá žiaden účinok, potvrdzuje aj stabilná prax opravných súdov v občianskom súdnom konaní, podľa ktorej   nesprávne   poučenie   o možnosti   podať   opravný   prostriedok   (napríklad,   ak   sa v poučení   súdneho   rozhodnutia   uvádza,   že   účastník   môže   podať   odvolanie,   hoci   podľa Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné), nezakladá žiadne účinky, najmä nevytvára procesné právo na podanie odvolania. Rozhoduje totiž len znenie zákona, a nie obsah poučenia.

Na   objasnenie   tohto   interpretačného   výsledku,   ktorý   má   význam   pre   splnenie predpokladov   prístupu   k súdnej   ochrane   poskytovanej   dovolacím   súdom   (čl.   46   ods.   4 ústavy), v tomto prípade treba uviesť, že právnymi účinkami úkonov, ktoré v konaní nastali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a majú zostať zachované, sú účinky spojené s úkonmi   súdu   a účastníkov   konania,   ktoré   s nimi   spájala   (prípadne   nespájala) predchádzajúca právna úprava.

Takými   účinkami   nemôžu   byť   lehoty   a úprava   z hľadiska   ich   začatia,   plynutia a trvania.   Všeobecným   prechodným   (časovým   ustanovením)   Občianskeho   súdneho poriadku o lehotách je totiž § 356 OSP, podľa ktorého: Pre lehoty, ktoré sa v deň, keď tento zákon nadobudol účinnosť, ešte neskončili, platia ustanovenia tohto, t. j. nového zákona. Ak však zákon doteraz ustanovoval dlhšiu lehotu, skončí sa až v tomto neskoršom čase. Lehota na podanie sťažnosti pre porušenie zákona sa neskončí skôr ako šesť mesiacov odo dňa, keď tento zákon nadobudol účinnosť.

Ustanovenie § 372i ods. 1 OSP nemá žiadnu zmienku o lehotách na odvolanie, len v odseku 4 uvádza lehotu v postupe súdu pri vydávaní predbežných opatrení. Okrem toho prvá veta tohto ustanovenia vyjadrila trvale platnú zásadu v procesnom práve o časových hraniciach procesných zákonov, tak ako bola prvý raz vyjadrená v § 356 OSP.

Vychádzajúc z tohto definovania účinkov súdnych rozhodnutí v spojitosti s § 356 OSP ústavný súd je toho názoru, že základom pre ústavne súladný výklad § 372i ods. 1 OSP vo vzťahu k posudzovanej otázke je použitie len prvej vety tohto ustanovenia, podľa ktorej: „Ustanovenia   tohto   zákona   sa   použijú   aj   na   konanie   začaté   pred   jeho   účinnosťou“, čo znamená na také konania, ktoré právoplatne neskončili do účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 353/2003 Z. z. To je aj prípad sťažovateľky, ktorej konanie k 1. septembru 2003 právoplatne neskončilo.  

Sťažovateľka preto mohla podľa názoru ústavného súdu požiadať o súdnu ochranu v odvolacom konaní do 30 dní od doručenia rozsudku Okresného súdu Žilina z 23. mája 2003, a nie, ako to judikoval najvyšší súd, iba do 15 dní od tohto doručenia. Z tohto záveru vyplýva aj to, že odvolací súd vo veci riadneho opravného prostriedku použitého proti rozsudku   Okresného   súdu   Žilina   z   23.   mája   2003   odmietnutím   odvolania   odňal sťažovateľke možnosť konať pred opravným súdom, ktorú jej zaručoval čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy v spojení s § 204 ods. 1 OSP v znení účinnom od 1. septembra 2003. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu zakladali dôvod na prístup k súdnej ochrane poskytovanej   v mimoriadnom   opravnom   konaní   pre   zmätočnosť   konania   pred   riadnym opravným súdom. III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné nielen rozhodnutie o odmietnutí dovolania zrušiť, ale aj vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší súd bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom mu bolo dovolanie doručené.   V ďalšom   postupe   je najvyšší   súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to v II. časti v predposlednom odseku. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).  

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   úspešnej   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. H., a podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľke úhradu trov konania 5 302 Sk za dva úkony právnej služby a dvakrát režijný paušál vychádzajúc z toho, že tieto úkony boli vykonané v roku 2005.

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k odôvodneniu tohto nálezu pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2006