znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 249/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla   prerokoval   sťažnosť   AGROVARIA   export   -   import,   spol.   s   r.   o.,   Štúrovo, Hlavná 49, právne zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   z   31.   mája   2004 č. k. 15 Cob 111/2004-48 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo AGROVARIA export - import, spol. s r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 31. mája 2004 č. k. 15 Cob 111/2004-48   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 111/2004-48 z 31. mája 2004 a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre   j e   p o v i n n ý   uhradiť AGROVARIA export - import, spol.   s   r.   o.,   trovy   právneho   zastúpenia   9   342   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. N., L., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2004 doručená sťažnosť AGROVARIA export - import, spol. s r. o., Štúrovo, Hlavná 49 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 31. mája 2004 č. k. 15 Cob 111/2004-48 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ a „krajský súd“).

Sťažovateľka   namieta,   že   napadnutým   rozsudkom   boli   porušené   jej   práva   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd ako odvolací súd výkladom § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov v znení platnom ku dňu rozhodovania krajského   súdu   dospel   k právnemu   názoru,   že   sťažovateľka   nemá   právo   na   poplatok z omeškania v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, a preto potvrdil prvostupňový rozsudok,   ktorým   boli   zamietnuté   žaloby   o zaplatenie   tohto   poplatku   z omeškania vychádzajúc z tohto ustanovenia.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo obchodnej spoločnosti AGROVARIA export - import, spol. s r. o. so sídlom Hlavná 49, 943 01 Štúrovo, IČO: 30 998 166, podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre č. k. 15 Cob 111/2004-48 zo dňa 31. 5. 2004 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 111/2004-48 zo dňa 31. 5. 2004 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie“.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý bol vynesený 31. mája 2004, vyplýva:

V odôvodnení   napadnutých   rozsudkov   prvostupňový   súd   uviedol,   že   žalobca   sa podanými   žalobami   domáhal   proti   žalovanému   zaplatenia   poplatkov   z omeškania   za oneskorenú úhradu faktúr za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Podľa názoru súdu prvého stupňa   vychádzajúc   zo   znenia   §   37   písm.   a)   v   súvislosti   s   §   38   ods.   1   č. 273/94 Z. z. poisťovne uzatvárajú zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti iba so zdravotníckymi zariadeniami, ktoré sú zaradené do siete zdravotníckych zariadení.... aj právo na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 predmetného zákona vzniká len zmluvným zdravotníckym zariadeniam. Nakoľko žalobca v daných prípadoch nie je takýmto zmluvným zdravotníckym zariadením, právo na poplatok z omeškania mu nevzniklo a preto súd žaloby zamietol. (...) Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci riadne zistil skutkový stav   a vec   i správne   právne   kvalifikoval.   Odvolací   súd   tiež   zastáva   právny   názor,   že poplatok   z omeškania   podľa   §   38   ods.   4   zákona   č.   273/94   Z.   z.   môže   voči   poisťovni uplatňovať len zmluvné zdravotnícke zariadenie.

Žalobca (sťažovateľka )... nebol zmluvným zdravotníckym zariadením žalovaného.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.

Ústavne súladný výklad a použitie sa týka § 37 písm. a) a § 38 ods. 1 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení neskorších predpisov v znení platnom ku dňu rozhodovania krajského súdu.

Podľa § 37 písm. a) cit. zákona poisťovňa vykonáva zdravotné poistenie.

Podľa   §   38   ods.   1   cit.   zákona   poisťovňa   môže   uzatvárať zmluvy o   poskytovaní zdravotnej   starostlivosti   len   so   zdravotníckymi   zariadeniami   (ďalej   len   „zmluvné zdravotnícke zariadenie“) zaradenými do siete zdravotníckych zariadení.

Podľa   §   38   ods.   4   cit.   zákona   pri   nedodržaní   lehoty   splatnosti   môže   uplatniť zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu.

Ústavný súd nálezom zo 17. mája 2004 sp. zn. PL. ÚS 38/03 uverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 396/2004 Z. z. rozhodol tak, že dňom uverejnenia tohto nálezu § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov stráca účinnosť.

Z výroku a odôvodnenia tohto nálezu vyplýva, že § 38 ods. 4 cit. zákona nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Ústavný súd k tomu uviedol:

„V súvislosti s namietaním nesúladu § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy sa ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (PL. ÚS 37/97) a akceptujúc argumenty navrhovateľov stotožnil so záverom, že existuje príčinná súvislosť   medzi § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. a možným nesúladom s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

Dospel   jednak   k   záveru,   že   diferencovaná   právna   úprava   poplatku   z omeškania v systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti oproti všeobecnej právnej úprave je možná a nesignalizuje sama osebe nesúlad s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. V opačnom   prípade   by   bola   spochybnená   opodstatnenosť   všetkých   špeciálnych (osobitných)   úprav   v systémoch   (podsystémoch)   vyžadujúcich   zohľadnenie   špecifických podmienok. Na druhej strane diferencovaná úprava podmienok (aj pre uplatenie poplatku z omeškania) v rámci toho istého systému (podsystému) musí mať podľa názoru ústavného súdu   svoje   opodstatnenie   a zmysel   a nesmie   narúšať   princíp   právnej   istoty   a princíp rovnosti. Zmena vo výške poplatku len pre jednu časť skupiny subjektov participujúcich síce rôznym spôsobom, ale na jednom systéme zdravotného poistenia takúto opodstatnenosť nerovnosti medzi zdravotnými poisťovňami a zdravotníckymi zariadeniami nereprezentuje a nie je pre ňu ani osobitný dôvod.

Aj keď rovnosť obsahu a ochrany vlastníckeho práva nie je absolútna, treba uviesť, že   prípadná   nerovnosť   by   mohla   byť   ústavne   akceptovateľná   iba   vtedy,   keby   bola objektívne a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi týmto cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality. Pretože nerovnosť medzi subjektmi pri poplatku z omeškania nie je v zásade spôsobilá na dosiahnutie inak legitímneho cieľa (zlepšenia zdravotnej starostlivosti), už z tohto dôvodu nemôže byť ani ústavne akceptovateľná.

Naviac, svoje opodstatnenie a zmysel musí mať aj diferencovaná úprava podmienok pre uplatnenie poplatku z omeškania nielen vo vzťahu zdravotná poisťovňa a zdravotnícke zariadenia,   ale   aj   vo   vzťahu   zdravotnícke   zariadenia   a ďalšie   subjekty   práva   (ďalší veritelia).

Diferencovaná úprava poplatku z omeškania vytvára podľa názoru ústavného súdu priestor pre také nevyvážené postavenie subjektov participujúcich na zdravotnom poistení (ktorých   vzájomné   zmluvné   vzťahy   sú   dominantné),   ktoré   vedie   k záveru   o   nesúlade napadnutého ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.“

Z tohto   nálezu   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ústavne   súladný   výklad   §   38   ods.   1 a ods. 4   v spojení   s   §   37   písm.   a)   cit.   zákona   bol   taký,   ako   je   naznačený   v náleze ústavného súdu. Ústavný súd zdôraznil pri tomto rozhodovaní aj to, že taká úprava nesmie „... narúšať princíp právnej istoty a princíp rovnosti“, ako aj že „Zmena vo výške poplatku len pre jednu časť skupiny subjektov participujúcich síce rôznym spôsobom, ale na jednom systéme   zdravotného   poistenia   takúto   opodstatnenosť   nerovnosti   medzi   zdravotnými poisťovňami a zdravotníckymi zariadeniami nereprezentuje a nie je pre ňu ani osobitný dôvod.... nerovnosť medzi subjektmi pri poplatku z omeškania nie je v zásade spôsobilá na dosiahnutie inak legitímneho cieľa (zlepšenia zdravotnej starostlivosti), už z tohto dôvodu nemôže byť ani ústavne akceptovateľná“.

Základom   na   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktoré   by   spĺňalo   požiadavku   ústavne súladného výkladu a použitia § 37 písm. a) a § 38 ods. 1 a ods. 4 cit. zákona, by bol taký výklad, ktorý by rešpektoval to, že nárok na poplatok z omeškania sa nemôže obmedziť alebo úplne nepriznať len z dôvodu iného postavenia žalobcu najmä vtedy, ak taký nárok sa priznáva   inému   subjektu,   ktorý   je   zákonne   porovnateľný   z hľadiska   plnenia   jeho   úloh (zmluvné zdravotnícke zariadenie) so subjektom, ktorý plní rovnaké úlohy (poskytovanie zdravotnej   starostlivosti),   ale   nemá   to   isté   administratívne   zaradenie   ako   zmluvné zdravotnícke zariadenie (tzv. neštátne zdravotné zariadenie).

Nepriznanie práva na poplatok z omeškania v takom prípade je v rozpore s princípom rovnosti   a zákazom   diskriminácie,   ktorý   vyplýva   z čl.   12   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru   a   náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. V posudzovanej veci sa odvolacím súdom vyvodil záver o tom, že právo na poplatok podľa § 38 ods. 4 cit. zákona nepatrí len preto, že žalobca (sťažovateľka) má... iné postavenie, t. j. že je tzv. neštátnym zdravotníckym zariadením a ako verejná lekáreň nebol zaradený do siete zdravotníckych zariadení, hoci poskytuje tie isté služby ako zdravotnícke zariadenia zaradené do tejto siete.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   povinnosťou   krajského   súdu,   ak chcel   reálne zabezpečiť uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako odvolacieho súdu, vykladať § 38 ods. 1 a 4 v spojení s § 37 písm. a) cit. zákona tak, ako to vyplýva   z   ústavných   limitov   takéhoto   výkladu   a   napríklad   aj   z   nálezu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v časti objasňujúcej princíp rovnosti. V tomto smere treba trvať na priamej použiteľnosti ústavy ako prameňa práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom. Táto úprava základných práv a slobôd musí v každom prípade určovať interpretáciu   a   aplikáciu   zákonov   najmä   vo   veciach,   ktoré   už   boli   ústavným   súdom judikované v konaniach o súlade právnych predpisov.

Z tohto dôvodu je ústavný súd toho názoru, že ak krajský súd akceptoval výklad § 38 ods. 1 a 4 v spojení s § 37 písm. a) zákona tak, ako ho vykonal okresný súd, porušil tým základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v tom zmysle, ktorý už bol uvedený.

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší [§ 56 ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“ )] a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na   ochranu   základného   práva   sťažovateľky   bolo   potrebné   nielen   napadnutý   rozsudok krajského súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom všeobecný súd bude pokračovať v odvolacom konaní.

V ďalšom   postupe   je   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí na s. 7 (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto tento rozsudok zrušil. Podľa názoru ústavného súdu sa po vrátení veci na ďalšie konanie otvára priestor na to, aby sa   krajský   súd   sám   v súčinnosti   aj   s   účastníkmi   konania   vyrovnal   s ochranou   týchto základných   práv   hmotného   charakteru,   v ktorom   je   navyše   viazaný   záväzným   právnym názorom   ústavného   súdu.   Preto   ústavný   súd   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sa   sťažovateľka domáhal   aj   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1 dodatkového protokolu k dohovoru, nevyhovel uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom Mgr. P. N., a priznal sťažovateľke úhradu trov konania v hodnote 9 342 Sk za dva úkony právnej služby plus dvakrát po 136 Sk režijný paušál ku každému úkonu právnej služby podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005