znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 249/03-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   februára   2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Brösla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Klučku v konaní o sťažnosti P. K., bytom N., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 150/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 150/97 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trenčín p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 C 150/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   60   000   Sk   (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trenčín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania P. K. vo výške 10 470 Sk (slovom desaťtisíc štyristosedemdesiat korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. B., P., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. novembra 2003 doručené podanie P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom N., zastúpeného advokátom JUDr.   M.   B.,   Advokátska   kancelária,   P.,   označené   ako   „Ústavná   sťažnosť   na   prieťahy v súdnom konaní“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Trenčín vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 150/97, ktorá sa týka žaloby o zaplatenie 170 000 Sk s príslušenstvom (vrátenie zálohy za nedodané stroje) proti P. K.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Návrhom na vydanie platobného rozkazu proti odporcovi P. K., bytom T. zo dňa 7. januára 1997 som sa domáhal na Okresnom súde v Trenčíne ochrany svojich práv. Dňa 21. 1.   1997   som   bol   vyzvaný   Okresným   súdom   v Trenčíne   na   upresnenie   označenia navrhovateľa   aj   odporcu   v uvedenom   návrhu,   pričom   tak   bolo   z mojej   strany   urobené podaním dňa 10. 2. 1997 s tým, že som doručil aj živnostenský list dňa 3. 3. 1997.

Dňa 14. 8. 1997 som urgoval vydanie platobného rozkazu. Okresný súd v Trenčíne mi oznámil, že vec bola prevedená do občiansko-právneho oddelenia, kvôli čomu platobný rozkaz nemohol byť vydaný.

Dňa   26.   8.   1997   som   urgoval   vytýčenie   termínu   pojednávania,   pričom   prvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené na 19. 1. 1998. Pojednávanie vo veci bolo odročené a ďalšie   pojednávanie   bolo   vytýčené   na   28.   6.   2000.   Pre   ospravedlnenú   neúčasť navrhovateľa bolo aj toto pojednávanie odročené. Ďalšie pojednávania sa konali dňa 3. 10. 2000 a 22. 11. 2000.

Dňa 2. 10. 2001 som urgoval vytýčenie pojednávania, keďže to predošlé bolo taktiež odročené.   Predvolanie   sme   obdržali   na   21.   8.   2002   skoro   po   roku,   pričom   ani   toto pojednávanie sa nekonalo z dôvodu žiadosti právneho zástupcu žalovaného a nasledovný termín na 25. 6. 2003 bol opätovne odročený z dôvodu ospravedlnenia právneho zástupcu žalovaného a jeho žiadosti o zrušenie termínu pojednávania.

Posledný termín pojednávania vo veci stanovený na 6. 10. 2003 bol zrušený súdom bez uvedenia dôvodu.

Vzhľadom   k uvedenému   postupu   Okresného   súdu   v Trenčíne   z ktorého   sú   zrejmé jasné znaky prieťahov v súdnom konaní, sťažovateľ podal dňa 7. 10. 2003 sťažnosť k rukám predsedu   Okresného   súdu   v Trenčíne   so   žiadosťou   o odstránenie   prieťahov   v konaní, pričom   poukázal   na   neprimerane   dlhú   dobu   od   podania   návrhu,   určovanie   termínov pojednávaní s veľkým odstupom a neschopnosť súdu takúto nie zložitú vec rozhodnúť ani v lehote 6 rokov od jej podania. Do dnešného dňa som odpoveď nedostal.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo sťažovateľa P. K., bytom N., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Okresného súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod spis. zn.: 20 Rob 59/97 a 5 C 150/1997 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 120.000,- Sk.  

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania vo výške 9 946,- Sk, ktoré pozostávajú z dvoch úkonov tarifnej hodnoty z čiastky 120 000 Sk po 4 250,- Sk jeden úkon + 14% DPH a dvakrát paušálna suma náhrad po 128,- Sk, ktoré je povinný porušovateľ práva poukázať na účet právneho zástupcu JUDr. M. B. advokáta Advokátskej kancelárie v P. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   uznesením   sp.   zn. II. ÚS 249/03 z 9. decembra 2003.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní, a predsedníčku okresného súdu súčasne vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a predsedníčka   okresného   súdu   oznámili   ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti k priebehu konania o nej uviedla:

„Žaloba   o zaplatenie   170.000,-   Sk   bez   akéhokoľvek   právneho   zdôvodnenia   bola podaná   na   tunajší   súd   17.   01.   1997.   Účastníci   boli   označení   iba   menom,   priezviskom a adresou (bez uvedenia povolania). Keďže právny zástupca žalobcu navrhoval rozhodnúť platobným rozkazom, bola uvedená vec zapísaná do oddelenia „Rob“, a to vzhľadom na žalobcom použitú terminológiu, že ide o vrátenie peňazí za dodávku stroja a vzhľadom na návrh vydať vo veci platobný rozkaz (pri sume 170.000,-- Sk tak mohol súd v tom čase urobiť   iba   pri   obchodných   veciach).   Keďže   z uvedených   okolností   vyplývalo,   že   ide o obchodno-právny spor,   vyzval   súd dňa 21.   01.   1997 zástupcu žalobcu na upresnenie označenia žalobcu i žalovaného, ako aj na predloženie výpisu zo živnostenského registra. Právny zástupca žalobcu dňa 14. 02. 1997 doplnil svoj návrh a uviedol, že žalobca nie   je   súkromným   podnikateľom.   Označil   ho   povolaním   a zamestnávateľom.   Zároveň uviedol,   že   žalovaný   je   súkromným   podnikateľom   a požiadal   o poskytnutie   lehoty   na predloženie živnostenského listu. Ten dodal súdu 04. 03. 1997. Na základe doplnených údajov bola vec prevedená do registra „C“ ako občianskoprávny spor, v ktorom nebolo možné (v tom čase) vydať na požadovanú sumu platobný rozkaz tak, ako to navrhoval právny zástupca žalobcu.

Zákonná sudkyňa, ktorej vec bola pridelená, zaslala dňa 15. 08. 1997 žalobu na vyjadrenie   protistrane.   Keďže   sa   žalovaný   v určenej   lehote   nevyjadril,   určila   termín pojednávania   na   19.   01.   1998.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   výsluchu svedkov, ktorých navrhoval vo veci vypočuť zástupca žalobcu, ktorému bola poskytnutá lehota   na   uvedenie   ich   adries,   pretože   tieto   nevedel   označiť   pri   svojom   prednese. K označeniu svedkov riadnym spôsobom došlo 29. 01. 1998 s tým, že jeden z nich mal ako trvalý pobyt uvedenú adresu v Poľskej republike. Dňa 24. 02. 1998 navrhol vo veci vypočuť svedkov aj zástupca žalovaného.

Od   24.   2.   1998   sa   vo   veci   nekonalo.   Zákonná   sudkyňa   (spolu   s ďalšími   dvoma sudcami)   bola   napriek   výslovnému   nesúhlasu   predsedníčky   súdu   a celého   kolektívu preložená na stáž odvolacieho súdu. Stalo sa tak v roku 2000, v čase, keď na Okresnom súde Trenčín pôsobilo namiesto 23 sudcov iba 16. Po preložení uvedených 3 sudcov na krajský súd ich ostalo 13.

Dňa 23. 05. 2000 bola vec pridelená novozvolenej sudkyni, ktorá vo veci určila termín pojednávania na 08. 06. 2000. Tohto pojednávania sa nezúčastnil žalobca, ani jeho právny zástupca. Na ich žiadosť súd pojednávanie odročil. Ďalší termín pojednávania bol určený na 03. 10. 2000, kedy sa ho opäť sťažovateľ nezúčastnil. Pojednávanie dňa 22. 11. 2000 sa konalo tiež v neprítomnosti sťažovateľa.

Po   návrate   pôvodnej   sudkyne   zo   stáže   odvolacieho   súdu   jej   vec   bola   vrátená opatrením predsedníčky súdu (08. 01. 2001). Ďalší termín pojednávania bol určený na 21. 08. 2002, ktorý bol zrušený na žiadosť zástupcu žalovaného, rovnako ako aj termín zo dňa 25. 06. 2003.

Pojednávanie určené na 06. 10. 2003 bolo zrušené z dôvodu preloženia zákonnej sudkyne na Krajský súd v Trenčíne.

Po pridelení celého oddelenia „5 C“ ďalšej sudkyni (opatrením predsedníčky súdu po   odchode   zákonnej   sudkyne   na   odvolací   súd)   dňa   05.   11.   2003   došlo   k ustanoveniu tlmočníka za účelom prekladu dožiadania do Poľskej republiky, kde má byť vypočutý jeden zo svedkov navrhnutých sťažovateľom.

K prieťahom v konaní: Dávam   do   pozornosti,   že   na   prieťahoch   v konaní   sa   podieľal   aj   žalobca   a jeho právny zástupca, a to najmä nekvalifikovaným uplatnením žaloby, v ktorej neuviedol žiadne právne posúdenie opísaného skutkového stavu, ani neuviedol dôkazy, ktorých sa následne domáhal (výsluch svedkov, ktorých žiadal vypočuť na prvom pojednávaní).

V dôsledku toho bolo potrebné najskôr vyzývať na doplnenie základných náležitostí návrhu (presné označenie účastníkov) a prevádzať vec do iného oddelenia. Žalobca totiž požadoval vydanie platobného rozkazu vo veci, kde to nebolo možné.

Ak by žalobca do žaloby uviedol ako dôkaz výsluch svedkov a týchto aj označil, mohlo k vykonaniu tohto dôkazu dôjsť na prvom pojednávaní a nemusel to byť dôvod na jeho odročovanie. Na predĺžení konania sa sťažovateľ podieľal aj svojou neúčasťou na 3 pojednávaniach.

Pokiaľ ide o sťažnosť adresovanú predsedovi súdu, poukazujem na to, že odpoveď bola sťažovateľovi zaslaná 14. 11. 2003 (jej rovnopis pripájam). Práve na jej základe bola zákonná sudkyňa upozornená na nutnosť plynulého a rýchleho konania a predmetná vec (5 C 150/97) je toho času sledovaná z hľadiska rýchlosti konania.

V súvislosti s prieťahmi v predmetnom konaní si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že   od   územnosprávnej   reorganizácie   súdu   v roku   1996   je   tunajší   súd   personálne poddimenzovaný. V rokoch 1997 - 2000 mal každý sudca okolo 1.000 spisov. V roku 2000 na tunajšom súde pracovalo iba 13 z 23 sudcov. Počet spisov pripadajúcich na každého sudcu bol od 800 do 1000 vecí. Vzhľadom na tento stav nebolo možné prijať žiadne účinné opatrenia na zabránenie prieťahov, pretože v kompetencii predsedu súdu nie je zabezpečiť dostatočný počet sudcov alebo zabrániť ich preloženiu na iný súd. Pri uvedených počtoch vecí   pripadajúcich   na   jedného   sudcu   nie   je   možné   konať   plynulo   a rýchle   vo   všetkých sporoch. Ani toho času nie je súd personálne dobudovaný. Tri sudcovské miesta, na ktoré bol vyhlásený konkurz už v januári minulého roku (2003), nie sú stále obsadené. Napriek tomu došlo k preloženiu ďalších dvoch sudcov na krajský súd.

Výšku   priznania   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľom   v predmetnej   veci považujem za neprimeranú najmä vzhľadom na skutočnosť, že na prieťahoch v konaní sa podieľal aj sťažovateľ.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec... prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (II.   ÚS   61/98),   pričom „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.  

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 150/97 ide o žalobu o vrátenie zálohy 170 000 Sk s príslušenstvom   za   nedodané   ponožkové   stroje.   Ústavný   súd   uzavrel,   že   v konaní okresného súdu ide o vec, ktorá patrí do štandardnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov a ktorá nie je právne ani fakticky zložitá.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 5 C 150/97, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho   konania.   Okrem   roku   1997,   keď   viackrát   upresňoval   svoj   návrh,   ústavný   súd v priebehu   ďalšieho   obdobia   hodnotil   správanie   sťažovateľa   v   zásade   ako   aktívne a súčinnostné.   Neúčasť   na   pojednávaniach   8.   júna   2000   a 3.   októbra   2000   sťažovateľ ospravedlnil práceneschopnosťou,   resp.   oneskoreným príchodom   na pojednávanie (ktoré súd medzitým odročil) z dôvodu dopravnej nehody na trase. Jeho správanie preto výrazne neprispelo k doterajšej dobe konania pred okresným súdom.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu v konaní sp. zn. 5 C 150/97.

Návrh sťažovateľa na vydanie platobného rozkazu bol doručený okresnému súdu 17. januára 1997. Okresný súd vyzval 21. januára 1997 sťažovateľa na doplnenie podania (doplnenie doručené 14. februára 1997) a 25. februára 1997 preradil vec do registra C.

Okresný   súd   po   prípravných   úkonoch   nariadil   prvé   pojednávanie   vo   veci   na 19. január   1998   a po   doplneniach   podania   žalobcom   (29.   januára   1998)   a odporcom (24. februára   1998)   a po   zmene   zákonnej   sudkyne   (namiesto   JUDr.   Z.)   23. mája   2000 nariadil druhé pojednávanie na 8. jún 2000. Toto pojednávanie bolo, rovnako ako tretie pojednávanie nariadené na 3. október 2000, odročené. Na pojednávaní 22. novembra 2000 bolo   vykonané   dokazovanie,   pričom   pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   ďalšieho dokazovania (vypočutie ďalších označených svedkov). Ďalšie procesné úkony okresný súd vykonával do 16. januára 2001.

Po presune príslušnej časti agendy C pôvodnej sudkyni (JUDr. Z.) okresný súd vo veci nekonal a ďalšie pojednávanie nariadil až na 21. august 2002. Po zrušení tohto termínu na žiadosť právneho zástupcu odporcu z rovnakých dôvodov zrušil aj termín nariadený na 25. jún 2003. Pojednávanie okresného súdu nariadené na 6. október 2003 bolo zrušené z dôvodu   preloženia   zákonnej   sudkyne   na   Krajský   súd   v Trenčíne   a vec   bola   pridelená novej   zákonnej   sudkyni   (JUDr.   J.).   Okresný   súd   v ďalšom   priebehu   konania   prijal   5. októbra 2003 uznesenie o ustanovení tlmočníka pre poľský jazyk na účely prekladu žiadosti o vypočutie   svedka,   občana   Poľskej   republiky,   pričom   17.   decembra   2003   uvedeného tlmočníka urgoval vo veci doručenia prekladu tejto žiadosti.

Ústavný súd konštatoval, že okresný súd v konaní postupoval plynulo iba v priebehu prvého roku konania a čiastočne konal vo veci v období od 23. mája 2000 do 16. januára 2001.   V predmetnej   veci   došlo   trikrát   k zmene   osoby   zákonnej   sudkyne.   Termíny pojednávaní nariadené v rokoch 2002 a 2003 boli zrušené dvakrát na žiadosť odporcu a raz z dôvodov na strane okresného súdu. V odpovedi na sťažnosť sťažovateľa predsedníčka okresného súdu poukázala na zmeny zákonnej sudkyne a uviedla, že sudkyňu upozorní „na nutnosť plynulého a rýchleho konania“.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   už   viackrát   vyslovil   názor,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, resp. namietanie personálnej situácie na okresnom súde nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (II.   ÚS   40/97,   III.   ÚS   17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   na občianskoprávnom   úseku   a v tej   súvislosti   veľkého   počtu   nevybavených   vecí,   ako   aj „personálna nedobudovanosť“ a z nej vyplývajúce zmeny rozvrhu práce okresného súdu preto nemajú povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali jeho zodpovednosť za rozhodovanie so zbytočnými prieťahmi vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Z uvedených skutočností ústavný súd zistil, že z celkovej dĺžky označeného konania pred okresným súdom, t. j. v čase konania pred ústavným súdom v trvaní 7 rokov (a ktoré dosiaľ nie je ukončené právoplatným rozhodnutím vo veci samej), okresný súd vo veci nekonal vôbec v období od 24. februára 1998 do 23. mája 2000 (asi 27 mesiacov) bez toho, že by jeho postupu bola bránila zákonná prekážka, a od 16. januára 2001 do 5. novembra 2003   (asi   33   mesiacov),   t.   j.   spolu   približne   päť   rokov,   nevykonal   žiadne   meritórne pojednávanie vo veci a konal so zbytočnými prieťahmi.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 5 C 150/97 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle §   56   ods.   3   zákona o ústavnom   súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 5 C 150/97 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa   §   50   ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   „Ak   sa sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde   vyplýva,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie   má   povahu   náhrady   nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 120 000   Sk,   pričom   svoju   žiadosť   odôvodnil   nasledovne: „Sťažovateľ   má   za   to,   že prieťahmi v konaní na príslušnom súde mu vznikla veľká morálna a nemajetková strata predovšetkým tým, že zo strany súdnej moci sa mu nedostalo právnej ochrany v prípade rozhodovania   o žalobnom   návrhu   vo   veci,   ktorá   mu   spôsobila   značnú   majetkovú   ujmu, ktorej následky nesie dodnes, že podanie je podané oprávnene a že podľa praxe Európskeho súdu pre ľudské práva jej v takomto prípade prináleží primerané finančné zadosťučinenie v súvislosti s prieťahmi vo výške 20.000,- Sk za každý rok prieťahov, t. j. celkovo 120.000,- Sk.“  

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie majetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   v konaní   vo   veci   sp.   zn. 5 C 150/97, berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   a   povahu   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľa sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   60 000 Sk   (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún)   za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. M. B., ktoré vyčíslil sumou 10 470 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok roku 2002, ktorá bola 12 811 Sk (na účely odmeny za úkony po 1. januári 2003). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270 Sk a po 130 Sk režijný paušál a bola zvýšená podľa § 10 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995   Z.   z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov   o sadzbu   dane z pridanej hodnoty, ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľa, vo výške 19 %, t. j. o 1 670 Sk.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2004