znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 248/2010-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. H. a J. H., obaja bytom Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 181/07-191 z 12. júla 2007 a jeho rozsudkom č. k. 13 Co 289/2009-150 zo 16. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. H. a J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2010 doručená sťažnosť Mgr. M. H. a J. H. (ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom Z., ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 181/07-191 z 12. júla 2007 a jeho rozsudkom č. k. 13 Co 289/2009-150 zo 16. februára 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   namietajú   porušenie označeného práva rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 289/09-150 zo 16. februára 2010 (právoplatný 3. marca 2010) z dôvodu, že podľa ich názoru sa krajský súd v odvolacom konaní zaoberal len odvolaním proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 9/2009-108 z 22. septembra 2009, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľov na opätovnú obnovu konania (návrh podaný 13. januára 2009) a nezaoberal sa súdnym konaním okresného súdu sp. zn. 9 C 70/2003, ktoré predchádzalo opätovnému návrhu na pokračovanie konania. Podľa sťažovateľov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 70/2003 ich okresný súd uznesením č. k. 9 C 70/03-171 z 15. mája 2007 a následne i krajský súd uznesením č. k. 14 Co 181/07-191 z 12. júla 2007 veľmi poškodili.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   opisujú   sťažovatelia   postup   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 70/2003, spochybňujú konanie zákonného sudcu okresného súdu JUDr. I. Ď., ktorý nerešpektoval nimi predložené listinné dôkazy, namietajú konanie súdnej znalkyne Ing. J. H. z P. ustanovenej okresným súdom a spochybňujú uznesenie okresného súdu   z   15.   mája   2007,   ktorým   okresný   súd   na   základe   ich   späťvzatia   návrhu   konanie zastavil. Sťažovatelia svoje späťvzatie návrhu odôvodňujú takto: „... sme boli nútení zobrať späť   pre   nepriaznivý   znalecký   posudok,   avšak   späťvzatie   sme   hneď   odvolali,   lebo   sme nepoznali dôsledky späťvzatia, s ktorými mal nás sudca JUDr. I. Ď. najprv oboznámiť a až potom vydať uznesenie o zastavení konania.“

Proti   predmetnému   uzneseniu   podali   sťažovatelia   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský   súd   12.   júla   2007   tak,   že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   potvrdil.   Podľa sťažovateľov ich v konaní pred krajským súdom poškodila predsedníčka senátu JUDr. M. P.,   ktorá „už   tým,   že   podali   proti   zastaveniu   konania   odvolanie...   mala...   povinnosť uznesenie okresného súdu zrušiť a zariadiť, aby bol ustanovený kontrolný súdny znalec, ktorého   meno   a   adresu   sme   na   poslednej   strane   odvolania   uviedli,   a   žiadali   jeho ustanovenie“. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia namietajú, že o veci bolo rozhodnuté bez ich súhlasu a nariadeného pojednávania.

Okresný   súd   uznesením   z 15.   apríla   2008 vyzval sťažovateľov   na doplnenie   ich podania z 23. augusta 2007 označeného ako dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu z 12. júla 2007 z dôvodu, že ich podanie neobsahuje náležitosti dovolania v zmysle § 241 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku prostredníctvom „nimi zvoleného advokáta“. Dňa 19. mája 2008 sťažovatelia doplnili svoje podanie s tým, že „ani jeden advokát nás nechcel zastupovať   v   našom   súdnom   konaní,   keď   si   prečítal...   Navrhovatelia   vzali   procesným podaním   zo   dňa   12.   7.   2005   návrh   voči   odporcovi   späť   v   celom   rozsahu.“.   Podľa sťažovateľov rozhodnutie krajského súdu z 12. júla 2007 je zmätočné, boli ním poškodení a žiadajú, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní uznesenie krajského súdu z 12.   júla   2007   potvrdil.   Predmetné   uznesenie   bolo   sťažovateľom   okresným   súdom doručené 10. októbra 2008.

Dňa 12. januára 2009 podali sťažovatelia okresnému súdu opätovný návrh na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 9 C 70/2003. Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 9/2009-108 z 22. septembra 2009 návrh zamietol s odôvodnením, že nárok navrhovateľov je premlčaný. Proti predmetnému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 13 Co 289/2009-150 zo 16. februára 2010 tak, že rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej zamietol návrh sťažovateľov, potvrdil.

Podľa   sťažovateľov   krajský   súd týmto rozsudkom   porušil   ich   základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 14 Co 181/07-191 z 12. júla 2007 a jeho rozsudok č. k. 13 Co 289/09-150 zo 16. februára 2010, priznal im „úhradu poškodenia odporcom“ v sume 260,14   €,   úhradu   súdnych   trov   v sume   367,18   €   a primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 2 267 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľmi   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 14 Co 181/07-191   z   12.   júla   2007   a jeho   rozsudkom   č.   k.   13   Co   289/2009-150 zo 16. februára 2010

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 14 Co 181/07-191 z 12. júla 2007

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľov). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovatelia   mohli o   opatrení   alebo inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 236/03, IV. ÚS 158/04) a jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľov a nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (IV. ÚS 237/04).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   označené   konanie   krajského   súdu   bolo ukončené uznesením č. k. 14 Co 181/07-191 z 12. júla 2007. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd nezistil právoplatnosť napadnutého rozhodnutia. Zistil však, že sťažovatelia podaním z 23. augusta 2007 podali proti predmetnému uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo   potvrdzuje,   že   v   čase   podania   dovolania   bolo   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu právoplatné.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že lehota ustanovená pre tieto konania pred   ústavným   súdom   nebola   zachovaná,   sťažovateľom   bez   akýchkoľvek   pochybností uplynula skôr, ako podali sťažnosť ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 289/2009-150 zo 16. februára 2010

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie označeného základného práva rozsudkom   krajského súdu   č.   k. 13 Co 289/2009-150 zo 16. februára   2010,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   17   C   9/2009-108 z 22. septembra 2009, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na súdnu ochranu chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľov   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup   k   tomuto   súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu   k   sťažovateľom diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateľov   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovatelia   mali   priznané postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o ich návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľov.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: «Napadnutým   rozsudkom   okresný   súd   návrh   zamietol,   navrhovateľom   uložil spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi trovy konania v sume 203,72 eura do troch dní od   právoplatnosti   rozhodnutia.   V   odôvodnení   uviedol,   že   navrhovatelia   „prvý   návrh“ podali dňa 16. 04. 2003, pričom tento návrh zobrali späť a súd konanie zastavil. Nenastalo spočívanie plynutia premlčacej doby. Následne navrhovatelia podali „opätovný návrh“ dňa 13. 01. 2009. Súd mal jednoznačne preukázané, že nárok navrhovateľov je premlčaný. Ak súd zistí, že nárok je premlčaný a povinný subjekt vznesie námietku premlčania, z hľadiska procesnej ekonomiky už nepreskúma samotné „meritum veci“. Súd dospel k záveru, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/70/2003 nebolo riadne pokračované a súd na základe späťvzatia návrhu konanie zastavil. Navrhovatelia mali možnosť uplatniť na súde to isté právo znova, no nastala situácia, že premlčacia doba uplynula a právo navrhovateľov sa premlčalo, keď odporca vzniesol námietku premlčania. Súd potom nemohol navrhovateľom právo priznať. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP a odporcovi, ktorý mal plný úspech vo veci, priznal náhradu trov konania.

Navrhovatelia v podanom odvolaní a v jeho doplnkoch uviedli, že po tom ako bolo konanie zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu, podali „opätovný návrh“ na pošte dňa 12. 01. 2009. Do tohto dátumu od obdržania uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici do 17. 08. 2007 „uplynul len 1 rok 4 mesiace a 25 dní“. Podaním „opätovného návrhu“ sme   dvojročnú   premlčaciu   dobu   nezmeškali.   K   zastaveniu   konania   došlo   „nesprávne“. Namietali   rozsudok   okresného   súdu   aj   v   časti,   v   ktorej   uložil   navrhovateľom   spoločne a nerozdielne   nahradiť   odporcovi   trovy   konania.   Poukázali   na   svoju   sociálnu   situáciu. Uviedli, že obaja sú poberateľmi starobných dôchodkov, navrhovateľka v 2. rade v sume 286,40 eura mesačne.

Vyjadrenie k podanému odvolaniu nebolo podané. V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1 prejednal a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil z týchto dôvodov. Okresný   súd   správne   zistil   skutkový   stav,   správne   ho   právne   posúdil,   preto   sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľov   „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva“. Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym názorom   krajského súdu nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010