znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 248/07-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., so sídlom T., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivý   proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva   na   slobodu   prejavu   podľa   čl.   26   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 10   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 270/2006-249 z 20. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti S., s. r. o., na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základné   právo   na   slobodu prejavu podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 270/2006-249 z 20. februára 2007   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2007 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., so sídlom T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 270/2006-249 z 20. februára 2007, ktorou sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.   Krajský   súd   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co   270/2006 a rozsudkom v ňom vynesenom z 10. 4. 2007 (správne má byť 20. februára 2007, pozn.), porušil základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu garantované čl. 26 ústavy a čl. 10 Dohovoru, ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Rozsudok KS v Trenčíne z 10. 4. 2007 (správne má byť 20. februára 2007, pozn.) zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   31.720   Sk (ide o zaplatené trovy konania), ktoré mu ich zaplatí Krajský súd v Trenčíne do 2 mesiacov.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastupovania v sume 6 853, Sk (...), ktorú   je   Krajský   súd   v Trenčíne   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   advokátky   JUDr.   E.   Ľ., v lehote do 1 mesiaca.“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   uviedol,   že   napadnutým rozsudkom   krajský   súd   síce   zmenil   v jeho   prospech   rozsudok   Okresného   súdu   Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č.   k. 10 C 610/2002-205 z 15. júna 2006 v konaní o ochranu osobnosti vedenom proti nemu žalobkyňou L. H. vo výroku, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to tak, že žalobu v tejto časti   zamietol, avšak zároveň prvostupňový   rozsudok   potvrdil   vo výroku, ktorým mu bola ako vysielateľovi regionálnej Televízie T. uložená povinnosť „zabezpečiť na vlastné náklady v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku odvysielanie príspevku v relácii T. v Televízii T. s jeho zaradením po dobu 24 hodín od premiéry v každej jeho repríze s nasledovným obsahom:

Televízia   T.   oznamuje,   že informácie,   ktoré boli   odvysielané   v relácii T.   v dňoch 16. a 17. 04. 2002 a v ktorých bolo uvedené,

že Televízia T. ďakuje poslancovi Mestského zastupiteľstva Ing. J. M., ktorý mal v jednej   reportáži   upozorniť   na   indície   zneužívania   médií   na   nelegálne   podnikateľské aktivity L. H.,

že   táto   zatiaľ   interná   pracovníčka   televízie   bez   vedomia   svojho   zamestnávateľa zneužívala   služobný   internet,   počítač,   telefón   a inú   telekomunikačnú   techniku   na   svoje podnikateľské   aktivity   pre   firmu   L.   v oblasti   sprostredkovania   práce   do   Grécka,   ale   aj v tuzemsku,

že   vedenie   Televízie   T.   má   v tejto   súvislosti   k dispozícii   písomné   dôkazy,   ktoré postačujú na to, aby so spomínanou L. H. bol okamžite rozviazaný pracovný pomer za hrubé porušovanie pracovnej disciplíny a

že sa prípad vyšetruje, nie sú pravdivé a Televízia T. sa touto cestou za odvysielanie týchto   informácii   L.   H.   ospravedlňuje“,   pričom   potvrdením   prvostupňového   rozsudku v tejto jeho časti došlo k porušeniu práva na slobodu prejavu sťažovateľa garantovaného ústavou a dohovorom. Krajský súd takto rozhodol, až keď z vykonaného dokazovania zistil, že   odvysielané   skutočnosti   boli   nepravdivé,   pokiaľ   ide   o údaj   o zneužívaní   médií žalobkyňou   na   nelegálne podnikateľské   aktivity   a údaj   o tom,   že   uvedené   zistenia   mali postačovať pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou, pokiaľ ide o údaj o zneužívaní žalobkyňou služobného internetu PC a telefónu pre sprostredkovanie práce pre firmu   L.   tento   bol   pravduskresľujúci,   keď   nešlo   o využívanie   týchto   prostriedkov v neprimeranej   miere,   a pokiaľ   ide   o údaj,   podľa   ktorého   sa   „prípad   vyšetruje“,   je nepravdivý,   keďže   sťažovateľ   ako   žalovaný   v konaní   jeho   pravdivosť   nepreukázal. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   zdôraznil,   že   krajský   súd   nerozlišoval,   či   v prípade   týchto údajov ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky, pretože, ak by tak urobil, zistil by, pokiaľ   ide   o tvrdenia,   že   sú   pravdivé,   a pokiaľ   ide   o úsudky,   že   sú   primerané,   a teda odvysielanie dotknutej časti T. nebolo zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Podľa   názoru   sťažovateľa   z vykonaného   dokazovania   bolo   zrejmé,   že   žalobkyňa   sama pripustila možnosť, že pre istú firmu vykonala určitú činnosť v oblasti inzercie, prípadne využila internet a PC na súkromné účely, avšak neurobila tak v neprimeranej miere, preto nešlo o podnikateľské aktivity, a teda pokiaľ ide o tieto údaje, v konaní bolo preukázané, že ide   o pravdivé   tvrdenia.   Pokiaľ   ide   o údaj,   podľa   ktorého   tieto   aktivity   žalobkyne bolo možné postihnúť aj okamžitým skončením pracovného pomeru, ide o hodnotiaci úsudok, ktorý nie je neprimeraný s ohľadom na pravdivosť už uvedeného tvrdenia. Ostatné údaje, ktoré boli súčasťou   vysielania sťažovateľa, nie sú významné, lebo išlo o celkom bežnú slovnú   argumentáciu   a navyše   uvedenú   v kontexte   pravdivých   tvrdení.   Do   práva   na spravodlivé súdne konanie zasiahol krajský súd tým, že pri svojom rozhodovaní „opomenul hľadisko rešpektovania ľudských práv“, a preto vec nesprávne právne posúdil.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 248/07-13 z 29. novembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa   čl.   26   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má   právo   vyjadrovať svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo   iným   spôsobom,   ako   aj   slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o opatrenia   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam,   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti   alebo   verejnej   bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovaniu   autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Sloboda prejavu síce nie je bezbrehá, avšak pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku, je potrebné v prvom rade odlíšiť, či ide o skutkové tvrdenie, alebo o hodnotiaci úsudok, pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa odlišujú. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania   –   pravdivosť   tvrdenia   je   teda   overiteľná.   V zásade   platí,   že   uverejnenie pravdivej   informácie   nezasahuje   do   práva   na   ochranu   osobnosti.   Hodnotiaci   úsudok naopak vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok preto nemožno dokazovať, je však nutné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a pod.“

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 270/2006-249 z 20. februára 2007 ústavný súd preskúmal odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v odôvodnení, pokiaľ   ide   o výrok,   ktorým   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   v časti   uloženia   povinnosti sťažovateľovi odvysielať ospravedlnenie žalobkyni, uviedol:

Za   neoprávnený   zásah   do   osobnosti   fyzickej   osoby   sa   predovšetkým   považuje rozširovanie nepravdivej, resp. pravdu skresľujúcej skutočnosti.

Prvostupňový súd   na zistenie tejto   základnej podmienky   pre   poskytnutie   ochrany osobnostných   práv   vypočul   navrhovateľku   ako   účastníčku   konania,   ďalej   svedkov navrhovaných   účastníkmi   konania   a oboznámil   sa   so   všetkými   predloženými   listinnými dôkazmi. Uvedené dôkazy hodnotil individuálne, podľa jednotlivých častí odvysielaného príspevku. Z takéhoto hodnotenia vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom je zrejmé, že postupoval dôsledne v zmysle zásad upravených v ust. § 132 O.s.p. Pravdivosť jednotlivých častí   odvysielaného   príspevku   hodnotil   z aspektu   použitých   výrazov   v ich   vzájomnej súvislosti   s poukazom   na   konkrétne   dôkazy.   Vyvodil   záver   zodpovedajúci   obsahu   spisu, vykonaným dôkazom, podľa ktorých zistenia o tom, že v PC používanom navrhovateľkou počas trvania pracovného pomeru u odporcu sa zistil text inzerátov, ktoré navrhovateľka uverejňovala,   vo   vzájomnej   súvislosti   s ďalšími   dôkazmi   nedával   podklad   pre   tvrdenia, obsiahnuté v príspevku relácie T. Televízie T. v dňoch 16. a 17. 4. 2002. Obsah príspevku práve   s prihliadnutím   na   použité   výrazové   prostriedky   (zneužívanie   médii   na   nelegálne podnikateľské aktivity, televízia má k dispozícii relevantné písomné dôkazy, ktoré postačujú na okamžité rozviazanie pracovného pomeru za hrubé porušovanie pracovnej disciplíny) evokujú u prijímateľov takejto správy dojem o tom, že dotknutá osoba vykonávala obzvlášť závažnú   negatívnu   činnosť.   Takýto   príspevok   potom   bol   spôsobilý   zasiahnuť   do osobnostných práv navrhovateľky. Prvostupňový súd preto dôvodne poskytol navrhovateľke ochranu podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,   aby   sa   odstránili   následky   týchto   zásahov   a aby   jej   bolo   dané   primerané zadosťučinenie. Za primerané zadosťučinenie treba v tejto súvislosti považovať odvysielanie ospravedlnenia v tom istom médiu v rovnakom čase, aby tak správa mohla byť prijatá tým okruhom divákom, ktorí vnímali aj predchádzajúce difamujúce tvrdenie.“

Znamená to, že krajský súd vyslovil svoj právny názor totožný s právnym názorom prvostupňového súdu, s ktorým sťažovateľ nesúhlasil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia. Ústavný súd však znaky arbitrárnosti   ani   svojvoľnosti   nezistil,   a preto   rozhodol   o   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Keďže ústavný súd dospel, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   k záveru,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená,   konštatoval   jej zjavnú   neopodstatnenosť   aj   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru rozsudkom krajského súdu, pretože je zrejmé, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k zásahu do práva sťažovateľa na slobodu prejavu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2008