znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 248/06-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí 25.   októbra   2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní   o sťažnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   M.,   B.,   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 19 Er 187/03, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19 Er 187/03 p o r u š e n é   b o l o.

2. P., s. r. o.,   n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

3. Okresný   súd   Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť   P,   s. r. o.,   trovy   právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. M, B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 248/06 z 23. augusta 2006 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Er 187/03.

Zo sťažnosti vyplynuli nasledovné relevantné skutočnosti:„Sťažovateľ podal 13. 04. 2003 návrh na vykonanie exekúcie. Po podaní návrhu súd nevyzýval sťažovateľa na opravu návrhu resp. poskytnutie inej súčinnosti.

Súd rozhodnutím 30. 08. 2004 zamietol žiadosť o vydanie poverenia. Sťažovateľ podal dňa 02. 09. 2004 podal odvolanie. Sťažovateľ   podal   pre   nečinnosť   zo   strany   súdu,   v zmysle   ustanovení   zákona č. 757/2004 Z. z., dňa 20. 1. 2006 sťažnosť na prieťahy v konaní.

Súd vybavil sťažnosť podanú proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a to   oznámením   zo   dňa   04. 05. 2006,   že   sťažnosť   pokladá za neodôvodnenú.“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že:

„Okresný   súd   Trnava   v konaní   sp. zn.   19 Er 187/2003   porušil   základné   právo spoločnosti P. s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48/ ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Trnava aby vo veci sp. zn. 19 Er 187/2003 konal. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zároveň   sťažovateľovi   priznáva   5.000,- Sk   ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť v lehote do dvoch mesiacov na účet právneho zástupcu sťažovateľa a trovy právneho zastúpenia 5 794,- Sk,   spočívajúce   v zmysle   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR č. 655/2004 Z. z. v dvoch úkonoch právnej služby po 2 733,- Sk a dvoch režijných paušáloch po   164,- Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava   povinný   zaplatiť   v rovnakej   lehote   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 1510/06 doručeným ústavnému súdu 2. októbra 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Tunajší súd rozhodol uznesením dňa 4. 8. 2004 o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žiadosť bola doručená súdu 23. 6. 2003. Súd žiadosť na vykonanie exekúcie zamietol, lebo zistil, že exekučný titul je v rozpore so zákonom. Proti uzneseniu bolo podané odvolanie, bola vyhotovená predkladacia správa na Krajský súd v Trnave, ktorý 9. 12. 2005 vrátil spisový materiál prvostupňovému súdu bez vydania rozhodnutia odvolacieho   súdu   ako   predčasne   predložený   z   dôvodu   neodstránenia   pochybností o zastúpení oprávnenej. Oprávnenú má zastupovať advokát Mgr. T. K., ktorý však na dôkaz existencie zastúpenia k návrhu pripojil len tzv. všeobecné plnomocenstvo, čo je v rozpore s ust. § 28 ods. 1 O. s. p. Medzičasom bol spis zapožičaný dňa 16. 6. 2006 na Ústavný súd v Košiciach na žiadosť pod sp. zn. Rvp 797/06 zo dňa 25. 5. 2006. Spis sa vrátil 30. 6. 2006. Medzičasom   19.   6.   2006   podal   oprávnený   návrh   na   zastavenie   konania.   Dňa 14. 9. 2006 bol vyzvaný súdny exekútor, aby sa vyjadril v stanovenej lehote, či mu v danom konaní vznikli trovy, ak áno, má zaslať ich špecifikáciu.

Sťažnosť   nepovažujeme   za   dôvodnú,   súd   vo   veci   konal   priebežne   s   ohľadom   aj na ďalšie   množstvo   vybavovaných   vecí.   Po   zaslaní   vyjadrenia   od   exekútora   bude rozhodnuté o návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie.

Prekážkou postupu vo veci je skutočnosť, že právny zástupca oprávnenej nepredložil originálne plnomocenstvo na zastupovanie vo veci, z tohto dôvodu odvolací súd vrátil spis prvostupňovému súdu na doplnenie, čím vznikli zbytočné prieťahy vo veci.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku zo 6. októbra 2006 k vyjadreniu okresného súdu uviedol, že s ním nesúhlasí „z dôvodov uvedených v podanej sťažnosti“, pričom sťažnosť považuje „naďalej za opodstatnenú“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov konania   a spisu   okresného   súdu   sp. zn.   19 Er 187/03   ústavný   súd   zistil   nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

- 27. mája 2003 podal sťažovateľ súdnemu exekútorovi Mgr. V. C., Exekútorsky úrad, B. (ďalej len „súdny exekútor“), návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej G. D. (ďalej len „povinná“),

- 23.   júna   2003   súdny   exekútor   predložil   okresnému   súdu   žiadosť   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci sťažovateľa ako oprávneného (ďalej len „žiadosť súdneho exekútora“),

- 4. augusta 2004 okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora,

- 6.   septembra   2004   podal   sťažovateľ   odvolanie   proti   uvedenému   rozhodnutiu okresného súdu,

- 1. októbra 2004 okresný súd vyzval povinnú, aby sa v lehote 15 dní vyjadrila k odvolaniu   sťažovateľa   (povinná   však   možnosť   vyjadriť   sa   k odvolaniu   sťažovateľa nevyužila),

-   6. septembra 2005 okresný súd vyhotovil predkladaciu správu Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) (spis predložený 21. septembra 2005),

- 9. decembra 2005 krajský súd vrátil predmetný spis okresnému súdu bez vydania rozhodnutia   ako   predčasne   predložený   z dôvodu   neodstránenia   pochybností   o zastúpení sťažovateľa ako oprávneného,

- 2. mája 2006 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na predloženie plnej moci,

- 16. júna 2006 bol spis zaslaný ústavnému súdu (spis vrátený 30. júna 2006),

- 19. júna 2006 sťažovateľ podal návrh na zastavenie exekúcie,

- 14.   septembra   2006   okresný   súd vyzval   súdneho exekútora   na vyčíslenie   trov exekúcie,

- 11.   októbra   2006   okresný   súd   zastavil   exekučné   konanie a rozhodol   o trovách exekúcie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím (napr. III. ÚS 127/03). Toto základné právo sa uplatňuje aj v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. V takom druhu civilného procesu je účelom tohto základného práva to, aby sa po nariadení núteného výkonu bez zbytočných prieťahov uskutočnil tento výkon tak, aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak tomu nebránia dôvody relatívnej alebo absolútnej neprípustnosti núteného výkonu súdneho rozhodnutia, uspokojený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Er 187/03 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na   škodu   jednej   zo   strán.   Výkon   rozsudku   alebo   rozhodnutia   súdu   treba   považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu   podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa   (napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Na základe preskúmania doterajšieho priebehu konania vo veci vedenej okresným súdom   pod   sp. zn.   19 Er 187/03   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovanie   o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nemožno hodnotiť z právneho i skutkového hľadiska ako zložitú vec. Ako uvádza aj sťažovateľ vo svojej sťažnosti, „... nejde podľa nášho názoru o zložitú   vec,   keďže   samotné   meritórne   rozhodnutie   vo   veci   bolo   už   prijaté   predtým. Predmetom konania pred súdom preto už nie je samotný hmotnoprávny spor“. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení netvrdil, že ide o zložitú vec.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Z vyjadrenia   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   19.   júna   2006   návrh na zastavenie exekúcie.

Exekučné konanie možno začať len na návrh na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 1 Exekučného   poriadku). Exekučné   konanie   je   teda   konaním   návrhovým,   ovládaným dispozičnou zásadou. Dispozičný princíp ovláda toto konanie aj v tom smere, že proti vôli oprávneného   v   ňom   nemožno   pokračovať.   Výrazom   dispozičného   oprávnenia   je ustanovenie § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak zastavenie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že ak účastník konania návrhom na zastavenie exekúcie uplatnil svoje ústavné právo na autonómiu vôle strán, súd nemá inú zákonnú možnosť, než v dôsledku   tohto   jeho   procesného   úkonu   zastaviť   exekúciu   podľa   § 57   ods. 1   písm. c) Exekučného poriadku. Je síce pravdou, že právnu istotu vytvára až právoplatné rozhodnutie súdu (t. j. uznesenie o zastavení exekúcie), avšak v tomto prípade rozhodnutie o zastavení exekučného konania už nie je meritórnym rozhodnutím. Podľa názoru ústavného súdu sa takýmto procesným úkonom účastníka konania v zásade mení aj jeho záujem uspokojiť svoju pohľadávku, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu,   čo   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

3. Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval, že okresný súd bol bezdôvodne nečinný v obdobiach:

- od   23.   júna   2003   (predloženie   žiadosti   súdneho   exekútora   okresnému   súdu) do 4. augusta 2004 (zamietnutie žiadosti súdneho exekútora), t. j. 13 mesiacov,

- od   novembra   2004   (od   uplynutia   lehoty   na   vyjadrenie   povinnej   k odvolaniu sťažovateľa) do 6. septembra 2005 (do predloženia predkladacej správy krajskému súdu), t. j. 10 mesiacov,

- od 9. decembra 2005 (od vrátenia spisu z krajského súdu bez rozhodnutia ako predčasne   predloženého)   do   2.   mája   2006   (do   zaslania   výzvy   právnemu   zástupcovi sťažovateľa na predloženie plnej moci), t. j. 5 mesiacov.

Nečinnosť okresného súdu predstavuje spolu viac ako 28 mesiacov (viac ako dva a štvrť roka).

Uvedenú dobu nečinnosti okresného súdu považuje ústavný súd za neprimerane dlhú k doterajšie dobe konania vo veci, ktorá je viac ako 3 roky (odhliadnuc od doby, počas ktorej sa spis nachádzal na krajskom súde).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Vzhľadom na to okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie uznesením z 11. októbra 2006, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, iba v časti priznanej náhrady trov exekúcie (uznesenie ešte nenadobudlo právoplatnosť), ústavný súd neprikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   5 000 Sk   z dôvodov   podrobne   uvedených   vo   svojej   sťažnosti, poukazujúc   hlavne   na   predmet   jeho   podnikania, „ktorým   je   okrem   iných   poskytovanie úverov z vlastných zdrojov“.

Ústavný súd považoval v tomto prípade výrok o porušení sťažovateľom označených práv   za   dostatočnú   ochranu   jeho   práv,   vzhľadom   na čo   mu   nepriznal   finančné zadosťučinenie, ktoré požadoval.

Ústavný súd sťažovateľovi nepriznal finančné zadosťučinenie prihliadajúc aj na to, že podaním návrhu na zastavenie exekúcie v podstate sťažovateľ stratil záujem na vymožení svojej pohľadávky v exekučnom konaní, a tým na pokračovaní v konaní vedenom okresným súdom   pod   sp. zn.   19 Er 187/03.   V dôsledku   toho   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   to uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. M. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti),   a   to   v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) za každý úkon po 2 730 Sk a 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2006