znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 248/03-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť V. S. a MUDr. M. S., obaja bytom C., vo veci nezákonnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 21 C 166/00-48 zo 17. januára 2003 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 8/03-67 z 9. septembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. a MUDr. M. S. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2003 doručená sťažnosť V. S. a MUDr. M. S., obaja bytom C., (ďalej len „sťažovatelia“), ktorú   podali   z dôvodu   nezákonnosti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   21 C 166/00-48   zo   17. januára   2003   a rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 8/03-67 z 9. septembra 2003. Ako odporcov označili   sťažovatelia   Slovenskú   republiku,   zastúpenú   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej republiky, a krajský súd.

Podanie sťažnosti odôvodňujú tým, že krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľov,   ktorým   sa   domáhali   určenia,   že   list   vydaný 21. septembra   1993   Obecným   úradom   C.   pod   č.   145/1993,   ako   aj   rozhodnutie   vydané Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky 24. novembra 1993 pod č. OMR/2588/92/Ts/Hn sú   nepravdivé,   opierajúc sa   pri   svojom   rozhodovaní o nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti napádaných listín, pretože dospel k záveru, že ani prípadné rozhodnutie súdu by nič nezmenilo na právnom postavení navrhovateľov (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľov), pretože im už márne uplynuli lehoty na uplatnenie ich nárokov,   navyše   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   už   o návrhu   navrhovateľa Viktora Slováka rozhodlo, pričom ho poučilo o možnosti domáhať sa svojho nároku na súde v jednoročnej lehote, avšak túto možnosť nevyužil. Sťažovatelia považujú tvrdenia uvedené v rozhodnutí krajského súdu za nepravdivé a všetko dokazuje podľa ich názoru „evidentné porušenie čl. 6 Dohovoru“. Od ústavného súdu požadujú vydať takéto rozhodnutie:„Súd zrušuje nezákonný rozsudok č. k. 7 Co 8/03-67 z 9. 9. 2003 KS Bratislava v plnom rozsahu, vec vracia na ďalšie konanie KS v BA; určuje, že naliehavý právny záujem navrhovateľov   nezanikol,   návrh   z 11.   2.   94   bol   podaný   v jednoročnej   lehote,   v zmysle zákona č. 319/1991 Z. z., konanie č. 17 C 178/95 bolo taktiež v zmysle z. č. 319/91 Zb., lehoty sú nepremeškané, určuje, že v rozhodnej dobe navrhovateľ-1 vlastnil jediný dom č. 132, z neho bol násilne vysťahovaný, na odvoz nábytku zo sýpky vyzvaný po 9. mesiacoch, nábytok mu bol nezákonne odňatý; KS BA právne zaväzuje, aby vo veci zákonne rozhodol po nadradení Charty OSN nad dikciu, z bydliska; ukladá povinnosť vec, po právoplatnosti rozhodnutia, postúpiť MS SR, v zmysle z. č. 58/69 Zb.“.

II.

Ústavný   súd   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   bez   prítomnosti   navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Pritom zisťuje, či nie je daný niektorý z dôvodov na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 cit. zákona.

Sťažovatelia   od   ústavného   súdu   požadujú   zrušenie   podľa   nich   nezákonného rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie krajskému súdu s určením, že ich   naliehavý   právny   záujem nezanikol,   že svoje   lehoty   nepremeškali   a že   má vo   veci zákonne rozhodnúť. Požadujú tiež po právoplatnosti rozhodnutia postúpiť vec Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky za účelom náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia od ústavného súdu požadujú rozhodnúť v konaní o sťažnosti o otázkach, na ktoré ústavný súd nemá právomoc. V súvislosti s uvedením porušenia čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   o ktorom   by ústavný   súd   bol   oprávnený rozhodovať,   sťažovatelia   takéto   rozhodnutie   od   ústavného   súdu   nepožadovali   a k tejto otázke sa bližšie nevyjadrili. Z tohto dôvodu a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   ústavný   súd   preto   rozhodol   o odmietnutí   ich   sťažnosti   pre   nedostatok   svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2003