SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 247/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôduzneseniami   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   5   S   68/2013-29   z   21.   februára   2014a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžd 27/2014 z 12. novembra 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 5 S 68/2013-29 z 21. februára 2014 a Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 27/2014 z 12. novembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že v roku 2007 bola sťažovateľovi za drobnú dopravnú nehoduuložená sankcia   zákazu vedenia motorových   vozidiel na   4 mesiace   a finančná pokuta.Následne   polícia   vyzvala   sťažovateľa   na   vykonanie   preskúšania   podľa   nového   zákonaa došlo k vydaniu rozhodnutia o odňatí vodičského oprávnenia sťažovateľa. O opravnýchprostriedkoch sťažovateľa nebolo ešte dosiaľ právoplatne rozhodnuté.

V roku 2012 orgány polície vydali dve rozhodnutia, ktorými uložili sťažovateľovisankciu zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 5 rokov, ako aj pokutu 5 000 €.Voči   týmto   rozhodnutiam   uplatnil   sťažovateľ   opravné   prostriedky   vrátane   súdnehopreskúmania. V konaní o jednom z opravných prostriedkov uznesením krajského súdu č. k.5 S 68/2013-29 z 21. februára 2014 bolo konanie zastavené. Uznesením najvyššieho súdusp. zn. 10 Sžd 27/2014 z 12. novembra 2014 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené.Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 21. januára 2015.

Sťažnosť smeruje proti uvedeným uzneseniam všeobecných súdov.

Uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu vychádzali z premisy fikcie doručeniarozhodnutia   polície   o   odvolaní   sťažovateľa.   S   týmto   skutkovým   a   právnym   záveromsťažovateľ nesúhlasí a vníma ho ako odopretie práva na spravodlivú súdnu ochranu. Podľanázoru sťažovateľa k fikcii doručenia odvolacieho rozhodnutia polície nemohlo dôjsť, lebodoručovanie sa vykonalo len na korešpondenčnú adresu sťažovateľa. O tejto mala políciavedomosť, avšak musela mať vedomosť aj o tom, že zásielku doručuje sťažovateľovi v časeVianoc a je logické, že v tomto čase sa môže sťažovateľ zdržiavať v mieste svojho trvaléhobydliska.   Navyše,   zásielka   bola   označená   zavádzajúcim   spôsobom   ako   upovedomenie.Napriek tomu sťažovateľ, ihneď ako sa o uložení zásielky dozvedel na pošte, túto osobneprevzal   na   polícii.   Preto   neobstojí   záver   najvyššieho   súdu   odvolávajúci   sa   na   zásadurímskeho   práva   „vigilantibus   iura   scripta   sunt“.   Takýto   prístup   je   v   príkrom   rozporeso základmi občianskeho súdneho konania vyjadrenými najmä v § 1 až 3 Občianskehosúdneho   poriadku,   ako   aj   s   princípom   spravodlivej   ochrany   práv,   zákonnostia nediskriminácie.   Všeobecné   súdy   sa   vôbec   nevysporiadali   s   otázkou   vzniku   fikciedoručenia napriek už uvedeným skutočnostiam, teda že polícia doručovala sťažovateľovilistovú   zásielku,   ktorej   obsahom   bolo   rozhodnutie,   a   túto   označila   ako   upovedomenie.Navyše ju doručovala len na korešpondenčnú adresu sťažovateľa vo vianočnom období,kedy vedela a mala vedieť, že sa sťažovateľ zdržiava v danom čase v mieste svojho trvaléhobydliska v okrese ⬛⬛⬛⬛.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„(...)Ústavný súd Slovenskej republiky vysloví, že Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžd/27/2014 a rozhodnutím zo dňa 12.11.2014 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5S/68/2013-29 a rozhodnutím zo dňa 21.02.2014 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé prejednanie jeho veci nezávislým a nestranným súdom podľa Čl. 6 ods. 1 Prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivú súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-   zruší   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   č.   10Sžd/27/2014   zo   dňa   12.11.2014 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. 5S/68/2013-29 zo dňa 21.02.2014,

- vráti vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie,

- prizná sťažovateľovi satisfakciu 3.000,- Eur a náhradu trov konania.“

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 27/2014 z 12. novembra 2014 vyplýva,že ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 5 S 68/2013-29 z 21. februára 2014,ktorým bolo konanie zastavené pre oneskorené podanie žaloby. Podľa skutkového zistenianajvyššieho   súdu   z   obsahu   administratívneho   spisu   vyplýva,   že   napadnuté   rozhodnutiez 31. decembra   2012   označené   ako „Preskúmanie   podaného   odvolania   voči rozhodnutiu(…)   zo   dňa   30.10.2012   upovedomenie“ bolo   sťažovateľovi   doručované   naadresu ⬛⬛⬛⬛.   Keďže   sťažovateľ   nebol   4.   januára   2013   poštovýmdoručovateľom   zastihnutý   (išlo   o   neúspešný   pokus   o   doručenie),   bol   upovedomený   oopakovanom doručení 7. januára 2013, avšak ani tento opakovaný pokus nebol úspešný azásielka bola 7. januára 2013 uložená na pošte. Keďže sťažovateľ si zásielku nevyzdviholani do 3 dní od jej uloženia, nastala fikcia doručenia upravená v § 24 ods. 2 Správnehoporiadku a posledný deň tejto lehoty sa považoval za deň doručenia zásielky. Znamená to,že zásielka bola považovaná za doručenú 10. januára 2013. V uvedenom prípade boloirelevantné, že sťažovateľ zásielku prevzal 19. januára 2013, keďže v zmysle § 24 ods. 2Správneho   poriadku   bola   zásielka   považovaná   za   doručenú   už   10.   januára   2013.Dvojmesačná lehota na podanie žaloby preto začala sťažovateľovi plynúť 11. januára 2013(§ 57 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a jej koniec pripadol na 11. marec 2013 (§ 57ods. 2 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku). Sťažovateľ však žalobu podal osobnekrajskému súdu až 18. marca 2013, teda oneskorene. Ako irelevantné sa javí, že sťažovateľnepovažoval rozhodnutie orgánu verejnej správy o jeho odvolaní za rozhodnutie, ale za list.V zmysle rozhodovacej praxe ústavného súdu a najvyššieho súdu predmetom preskúmaniasúdom   môžu   byť   i   také   rozhodnutia   orgánov   verejnej   správy,   ktoré   nemajú   formálnenáležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmovfyzických alebo právnických osôb. Súdna prax totiž ustálila, že rozhodnutím správnehoorgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byťpriamo dotknuté práva a povinnosti právnických a fyzických osôb. Pojem „rozhodnutie“ jeoznačením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska jeho obsahu, a nieformy.   Za   spôsobilý   predmet   súdneho   prieskumu   sa   považujú   aj   listy   s   charakteromrozhodnutia   vydané   príslušným   orgánom   verejnej   správy.   Treba   dať   v   tejto   súvislostido pozornosti rímsko-právnu zásadu, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, teda žepráva patria len bdelým, to znamená tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkonsvojich   práv   a   ktorí   svoje   procesné   oprávnenia   uplatňujú   včas   a   s   dostatočnoustarostlivosťou a predvídavosťou. Irelevantná bola aj námietka sťažovateľa, podľa ktorej muzásielka nebola doručovaná na adresu jeho trvalého pobytu v obci. V zmysle § 24ods. 1 a 2 Správneho poriadku sa zásielky určené adresátovi do vlastných rúk doručujú naadresu, kde sa adresát zdržiava, tzn. že nemusí ísť vždy o adresu trvalého pobytu. V tomtosmere   sa   najvyšší   súd   plne   stotožnil   s krajským   súdom,   keďže   sťažovateľ   opakovanevo svojich podaniach uvádzal iba adresu ⬛⬛⬛⬛ (aj na podanom odvolaní jetáto adresa uvedená ako prechodná adresa sťažovateľa), a poštu na uvedenej adrese aj reálnepreberal. Aj napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z 31. decembra 2012 prevzalna tejto adrese, pričom nezáležalo na tom, že ho prevzal až v odbernej lehote.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského súduč. k. 5 S 68/2013-29 z 21. februára 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravnýprostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   malnajvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčenáprávomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniunajvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 27/2014 z 12. novembra 2014. Túto časť sťažnosti trebapovažovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pripredbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočné a presvedčivé.V nijakom ohľade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť,že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamená porušenie označených práv.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že doručovanie napadnutého rozhodnutia orgánuverejnej správy sa vykonalo len na jeho korešpondenčnú adresu, hoci polícia musela maťvedomosť o tom, že zásielku doručuje v čase Vianoc, a je logické, že v tomto čase sa môžesťažovateľ zdržiavať v mieste svojho trvalého bydliska.

V   uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   zásielka   nebola   doručovanáv čase   Vianoc,   ale   až   po   nich,   veď   samotné   doručované   rozhodnutie   bolo   vydané   až31. decembra 2012, prvý pokus o jeho doručenie sa uskutočnil 4. januára 2013 a opakovanýpokus sa realizoval 7. januára 2013. Sťažovateľ vychádza teda vo svojich úvahách z takýchskutkových predpokladov, ktoré nie sú pravdivé. Zároveň vôbec neuvádza nijaké dôkazy,na základe ktorých by polícia mala vedieť, že v čase doručovania rozhodnutia sa sťažovateľna udanej adrese v nezdržiaval, resp. že sa zdržiaval v mieste svojho trvaléhopobytu v obci. Samotná skutočnosť, že k doručovaniu došlo krátko po Vianociach,neznamená   bez   ďalšieho   objektívnu   vedomosť   polície   o   tom,   že   sa   v   uvedenom   časesťažovateľ zdržiaval v mieste trvalého pobytu, teda nie napríklad na zahraničnej dovolenkealebo kdekoľvek inde.

Z pohľadu ústavného súdu treba za rozhodujúcu okolnosť považovať tú skutočnosť, žesťažovateľ ani v odvolacom konaní vedenom najvyšším súdom, ale ani v konaní vedenomústavným súdom jednoznačne netvrdil, že v čase doručovania napadnutého rozhodnutia sazdržiaval v obci, a nepredložil, resp. neponúkol o tom žiadne dôkazy. Iba naznačoval,že v kritickom čase sa zdržiaval v mieste trvalého pobytu.  

Podľa § 24 ods. 1 a 2 Správneho poriadku sa dôležité písomnosti, najmä rozhodnutiadoručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnenímna preberanie zásielok. Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk,zastihnutý,   hoci   sa   v   mieste   doručenia   zdržiava,   doručovateľ   ho   vhodným   spôsobomupovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokuso doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tomvhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do 3 dní od uloženia,posledný   deň   tejto   lehoty   sa   považuje   za   deň   doručenia,   aj   keď   sa   adresát   o uloženínedozvedel.

Z   citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   jednou   zo   základných   podmienok   fikciedoručenia (posledná veta už citovaného ustanovenia) je, že adresát sa v čase prvého pokusuo doručenie v mieste doručenia zdržiaval. Ak to tak nebolo (napr. adresát sa v čase prvéhodoručenia zdržiaval na adrese svojho trvalého pobytu, teda nie na korešpondenčnej adrese),potom účinky fikcie doručenia zásielky určenej do vlastných rúk nemohli vôbec nastať.

V   danom   konkrétnom   prípade   to   znamená,   že   pokiaľ   sa   sťažovateľ   v   časedoručovania zásielky zdržiaval v obci (nie teda v na korešpondenčnejadrese), potom mal túto skutočnosť v odvolacom konaní vedenom najvyšším súdom jasnea jednoznačne   deklarovať   a   pripojiť,   resp.   ponúknuť   dôkaz   preukazujúci,   že   v   miestedoručenia sa v čase doručenia nenachádzal. Sťažovateľ sa však takto v odvolacom konanínebránil a nepostupoval.

Ďalej   sťažovateľ   namietal,   že   doručovaná   zásielka   bola   označená   zavádzajúcimspôsobom, a to ako upovedomenie, nie teda ako rozhodnutie.

Ani túto námietku nepovažuje ústavný súd za akceptovateľnú. Najvyšší súd v tejtosúvislosti dostatočne presvedčivým spôsobom vysvetlil, že rozhodnutím je i taký akt orgánuverejnej správy, ktorý síce nemá formálne náležitosti rozhodnutia, ale sa dotýka, resp. môžesa dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Pojem„rozhodnutie“ je označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiskajeho obsahu, a nie formy, pričom za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú ajlisty s charakterom rozhodnutia.

Sťažovateľ bez toho, aby s uvedenými úvahami najvyššieho súdu polemizoval, ibauvádza,   že   nebolo   možné   v   danom   prípade   odvolávať   sa   na   rímsko-právnu   zásadu„vigilantibus iura scripta sunt“.

Ústavný súd považuje v danej súvislosti za podstatné, že napriek označeniu zásielkyako upovedomenie (teda nie ako rozhodnutie) sťažovateľ postupoval správne, keď podalproti odvolaciemu rozhodnutiu orgánu verejnej správy (označenému ako upovedomenie)žalobu   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   tedasprávne pochopil, že v skutočnosti (obsahovo) ide o rozhodnutie, a postupoval v súladeso svojimi zákonnými možnosťami. To znamená, že nesprávne označenie rozhodnutia akoupovedomenie   nemalo   nijaký   nepriaznivý   vplyv   na   jeho   možnosť   brániť   sa   v   rámcisprávneho súdnictva proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015