SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 247/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 68/2013-29 z 21. februára 2014a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžd 27/2014 z 12. novembra 2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 5 S 68/2013-29 z 21. februára 2014 a Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 27/2014 z 12. novembra 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že v roku 2007 bola sťažovateľovi za drobnú dopravnú nehoduuložená sankcia zákazu vedenia motorových vozidiel na 4 mesiace a finančná pokuta.Následne polícia vyzvala sťažovateľa na vykonanie preskúšania podľa nového zákonaa došlo k vydaniu rozhodnutia o odňatí vodičského oprávnenia sťažovateľa. O opravnýchprostriedkoch sťažovateľa nebolo ešte dosiaľ právoplatne rozhodnuté.
V roku 2012 orgány polície vydali dve rozhodnutia, ktorými uložili sťažovateľovisankciu zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 5 rokov, ako aj pokutu 5 000 €.Voči týmto rozhodnutiam uplatnil sťažovateľ opravné prostriedky vrátane súdnehopreskúmania. V konaní o jednom z opravných prostriedkov uznesením krajského súdu č. k.5 S 68/2013-29 z 21. februára 2014 bolo konanie zastavené. Uznesením najvyššieho súdusp. zn. 10 Sžd 27/2014 z 12. novembra 2014 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené.Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 21. januára 2015.
Sťažnosť smeruje proti uvedeným uzneseniam všeobecných súdov.
Uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu vychádzali z premisy fikcie doručeniarozhodnutia polície o odvolaní sťažovateľa. S týmto skutkovým a právnym záveromsťažovateľ nesúhlasí a vníma ho ako odopretie práva na spravodlivú súdnu ochranu. Podľanázoru sťažovateľa k fikcii doručenia odvolacieho rozhodnutia polície nemohlo dôjsť, lebodoručovanie sa vykonalo len na korešpondenčnú adresu sťažovateľa. O tejto mala políciavedomosť, avšak musela mať vedomosť aj o tom, že zásielku doručuje sťažovateľovi v časeVianoc a je logické, že v tomto čase sa môže sťažovateľ zdržiavať v mieste svojho trvaléhobydliska. Navyše, zásielka bola označená zavádzajúcim spôsobom ako upovedomenie.Napriek tomu sťažovateľ, ihneď ako sa o uložení zásielky dozvedel na pošte, túto osobneprevzal na polícii. Preto neobstojí záver najvyššieho súdu odvolávajúci sa na zásadurímskeho práva „vigilantibus iura scripta sunt“. Takýto prístup je v príkrom rozporeso základmi občianskeho súdneho konania vyjadrenými najmä v § 1 až 3 Občianskehosúdneho poriadku, ako aj s princípom spravodlivej ochrany práv, zákonnostia nediskriminácie. Všeobecné súdy sa vôbec nevysporiadali s otázkou vzniku fikciedoručenia napriek už uvedeným skutočnostiam, teda že polícia doručovala sťažovateľovilistovú zásielku, ktorej obsahom bolo rozhodnutie, a túto označila ako upovedomenie.Navyše ju doručovala len na korešpondenčnú adresu sťažovateľa vo vianočnom období,kedy vedela a mala vedieť, že sa sťažovateľ zdržiava v danom čase v mieste svojho trvaléhobydliska v okrese ⬛⬛⬛⬛.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„(...)Ústavný súd Slovenskej republiky vysloví, že Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžd/27/2014 a rozhodnutím zo dňa 12.11.2014 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5S/68/2013-29 a rozhodnutím zo dňa 21.02.2014 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé prejednanie jeho veci nezávislým a nestranným súdom podľa Čl. 6 ods. 1 Prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivú súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- zruší rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 10Sžd/27/2014 zo dňa 12.11.2014 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. 5S/68/2013-29 zo dňa 21.02.2014,
- vráti vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie,
- prizná sťažovateľovi satisfakciu 3.000,- Eur a náhradu trov konania.“
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 27/2014 z 12. novembra 2014 vyplýva,že ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 5 S 68/2013-29 z 21. februára 2014,ktorým bolo konanie zastavené pre oneskorené podanie žaloby. Podľa skutkového zistenianajvyššieho súdu z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že napadnuté rozhodnutiez 31. decembra 2012 označené ako „Preskúmanie podaného odvolania voči rozhodnutiu(…) zo dňa 30.10.2012 upovedomenie“ bolo sťažovateľovi doručované naadresu ⬛⬛⬛⬛. Keďže sťažovateľ nebol 4. januára 2013 poštovýmdoručovateľom zastihnutý (išlo o neúspešný pokus o doručenie), bol upovedomený oopakovanom doručení 7. januára 2013, avšak ani tento opakovaný pokus nebol úspešný azásielka bola 7. januára 2013 uložená na pošte. Keďže sťažovateľ si zásielku nevyzdviholani do 3 dní od jej uloženia, nastala fikcia doručenia upravená v § 24 ods. 2 Správnehoporiadku a posledný deň tejto lehoty sa považoval za deň doručenia zásielky. Znamená to,že zásielka bola považovaná za doručenú 10. januára 2013. V uvedenom prípade boloirelevantné, že sťažovateľ zásielku prevzal 19. januára 2013, keďže v zmysle § 24 ods. 2Správneho poriadku bola zásielka považovaná za doručenú už 10. januára 2013.Dvojmesačná lehota na podanie žaloby preto začala sťažovateľovi plynúť 11. januára 2013(§ 57 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a jej koniec pripadol na 11. marec 2013 (§ 57ods. 2 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku). Sťažovateľ však žalobu podal osobnekrajskému súdu až 18. marca 2013, teda oneskorene. Ako irelevantné sa javí, že sťažovateľnepovažoval rozhodnutie orgánu verejnej správy o jeho odvolaní za rozhodnutie, ale za list.V zmysle rozhodovacej praxe ústavného súdu a najvyššieho súdu predmetom preskúmaniasúdom môžu byť i také rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálnenáležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmovfyzických alebo právnických osôb. Súdna prax totiž ustálila, že rozhodnutím správnehoorgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byťpriamo dotknuté práva a povinnosti právnických a fyzických osôb. Pojem „rozhodnutie“ jeoznačením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska jeho obsahu, a nieformy. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakteromrozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy. Treba dať v tejto súvislostido pozornosti rímsko-právnu zásadu, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, teda žepráva patria len bdelým, to znamená tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkonsvojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnoustarostlivosťou a predvídavosťou. Irelevantná bola aj námietka sťažovateľa, podľa ktorej muzásielka nebola doručovaná na adresu jeho trvalého pobytu v obci. V zmysle § 24ods. 1 a 2 Správneho poriadku sa zásielky určené adresátovi do vlastných rúk doručujú naadresu, kde sa adresát zdržiava, tzn. že nemusí ísť vždy o adresu trvalého pobytu. V tomtosmere sa najvyšší súd plne stotožnil s krajským súdom, keďže sťažovateľ opakovanevo svojich podaniach uvádzal iba adresu ⬛⬛⬛⬛ (aj na podanom odvolaní jetáto adresa uvedená ako prechodná adresa sťažovateľa), a poštu na uvedenej adrese aj reálnepreberal. Aj napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z 31. decembra 2012 prevzalna tejto adrese, pričom nezáležalo na tom, že ho prevzal až v odbernej lehote.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského súduč. k. 5 S 68/2013-29 z 21. februára 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa malnajvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčenáprávomoc ústavného súdu.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniunajvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 27/2014 z 12. novembra 2014. Túto časť sťažnosti trebapovažovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočné a presvedčivé.V nijakom ohľade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť,že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamená porušenie označených práv.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že doručovanie napadnutého rozhodnutia orgánuverejnej správy sa vykonalo len na jeho korešpondenčnú adresu, hoci polícia musela maťvedomosť o tom, že zásielku doručuje v čase Vianoc, a je logické, že v tomto čase sa môžesťažovateľ zdržiavať v mieste svojho trvalého bydliska.
V uvedenej súvislosti ústavný súd poznamenáva, že zásielka nebola doručovanáv čase Vianoc, ale až po nich, veď samotné doručované rozhodnutie bolo vydané až31. decembra 2012, prvý pokus o jeho doručenie sa uskutočnil 4. januára 2013 a opakovanýpokus sa realizoval 7. januára 2013. Sťažovateľ vychádza teda vo svojich úvahách z takýchskutkových predpokladov, ktoré nie sú pravdivé. Zároveň vôbec neuvádza nijaké dôkazy,na základe ktorých by polícia mala vedieť, že v čase doručovania rozhodnutia sa sťažovateľna udanej adrese v nezdržiaval, resp. že sa zdržiaval v mieste svojho trvaléhopobytu v obci. Samotná skutočnosť, že k doručovaniu došlo krátko po Vianociach,neznamená bez ďalšieho objektívnu vedomosť polície o tom, že sa v uvedenom časesťažovateľ zdržiaval v mieste trvalého pobytu, teda nie napríklad na zahraničnej dovolenkealebo kdekoľvek inde.
Z pohľadu ústavného súdu treba za rozhodujúcu okolnosť považovať tú skutočnosť, žesťažovateľ ani v odvolacom konaní vedenom najvyšším súdom, ale ani v konaní vedenomústavným súdom jednoznačne netvrdil, že v čase doručovania napadnutého rozhodnutia sazdržiaval v obci, a nepredložil, resp. neponúkol o tom žiadne dôkazy. Iba naznačoval,že v kritickom čase sa zdržiaval v mieste trvalého pobytu.
Podľa § 24 ods. 1 a 2 Správneho poriadku sa dôležité písomnosti, najmä rozhodnutiadoručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnenímna preberanie zásielok. Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk,zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobomupovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokuso doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tomvhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do 3 dní od uloženia,posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uloženínedozvedel.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že jednou zo základných podmienok fikciedoručenia (posledná veta už citovaného ustanovenia) je, že adresát sa v čase prvého pokusuo doručenie v mieste doručenia zdržiaval. Ak to tak nebolo (napr. adresát sa v čase prvéhodoručenia zdržiaval na adrese svojho trvalého pobytu, teda nie na korešpondenčnej adrese),potom účinky fikcie doručenia zásielky určenej do vlastných rúk nemohli vôbec nastať.
V danom konkrétnom prípade to znamená, že pokiaľ sa sťažovateľ v časedoručovania zásielky zdržiaval v obci (nie teda v na korešpondenčnejadrese), potom mal túto skutočnosť v odvolacom konaní vedenom najvyšším súdom jasnea jednoznačne deklarovať a pripojiť, resp. ponúknuť dôkaz preukazujúci, že v miestedoručenia sa v čase doručenia nenachádzal. Sťažovateľ sa však takto v odvolacom konanínebránil a nepostupoval.
Ďalej sťažovateľ namietal, že doručovaná zásielka bola označená zavádzajúcimspôsobom, a to ako upovedomenie, nie teda ako rozhodnutie.
Ani túto námietku nepovažuje ústavný súd za akceptovateľnú. Najvyšší súd v tejtosúvislosti dostatočne presvedčivým spôsobom vysvetlil, že rozhodnutím je i taký akt orgánuverejnej správy, ktorý síce nemá formálne náležitosti rozhodnutia, ale sa dotýka, resp. môžesa dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Pojem„rozhodnutie“ je označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiskajeho obsahu, a nie formy, pričom za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú ajlisty s charakterom rozhodnutia.
Sťažovateľ bez toho, aby s uvedenými úvahami najvyššieho súdu polemizoval, ibauvádza, že nebolo možné v danom prípade odvolávať sa na rímsko-právnu zásadu„vigilantibus iura scripta sunt“.
Ústavný súd považuje v danej súvislosti za podstatné, že napriek označeniu zásielkyako upovedomenie (teda nie ako rozhodnutie) sťažovateľ postupoval správne, keď podalproti odvolaciemu rozhodnutiu orgánu verejnej správy (označenému ako upovedomenie)žalobu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ tedasprávne pochopil, že v skutočnosti (obsahovo) ide o rozhodnutie, a postupoval v súladeso svojimi zákonnými možnosťami. To znamená, že nesprávne označenie rozhodnutia akoupovedomenie nemalo nijaký nepriaznivý vplyv na jeho možnosť brániť sa v rámcisprávneho súdnictva proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2015