znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 247/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. F., P., zastúpenej advokátom Mgr. Ing. M. B., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na ochranu manželstva zaručeného v čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 210/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. R. F. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012 doručená sťažnosť Mgr.   R. F.,   P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu manželstva zaručeného v čl. 41 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 210/2010 (ďalej aj „namietané konanie“). Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 15. júna 2012.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   na   základe   návrhu   manžela sťažovateľky Š. F. (ďalej len „navrhovateľ“) okresný súd konal v namietanom konaní vo veci   rozvodu   jej   manželstva   s navrhovateľom   a rozsudkom   sp. zn. 4   C   210/2010   z 20. januára   2011   manželstvo   navrhovateľa   a sťažovateľky   rozviedol.   Proti   rozsudku prvostupňového   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré   Krajský   súd   v Trenčíne uznesením sp. zn. 4 Co 218/2011, 4 Co 219/2011 z 26. júla 2011 odmietol. V odôvodnení rozhodnutia   poukázal   na   zápisnicu   z pojednávania   pred   okresným   súdom   z 20.   januára 2011, keď bol vyhlásený rozsudok o rozvode, a po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku sa obaja účastníci vzdali práva na podanie odvolania proti nemu, čo potvrdili aj svojimi podpismi do zápisnice. Keďže sťažovateľka nijakým spôsobom nepreukázala, že sa odvolania nevzdala, došlo z jej strany k účinnému vzdaniu sa odvolania. Za takejto situácie odvolací   súd   odvolanie   sťažovateľky   odmietol   ako   podané   osobou,   ktorá   na   podanie odvolania nebola oprávnená. Sťažovateľka 26. septembra 2011 doručila Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   podanie   označené   ako „Sťažnosť“, v ktorom namietala, že jej bola postupom súdov nižších stupňov odňatá možnosť konať pred   súdom.   Dovolací   súd   posúdil   toto   podanie   sťažovateľky   podľa   jeho   obsahu   ako dovolanie,   ktoré   sťažovateľka   prostredníctvom   zvoleného   právneho   zástupcu   doplnila. V doplnení uviedla, že podpis do zápisnice pred prvostupňovým súdom, ktorým sa vzdala odvolania proti rozsudku o rozvode, pripojila v silnom citovom rozrušení z celej situácie bez toho, aby chápala jeho význam a uvedomovala si ho, resp. že konala v omyle a že svojím   podpisom   potvrdzuje   svoju   účasť   na   pojednávaní.   Ak   potom   odvolací   súd   jej odvolanie odmietol ako podané neoprávnenou osobou, porušil jej procesné práva v konaní. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 244/2011 z 15. februára 2012 dovolanie sťažovateľky odmietol   ako   procesne   neprípustné.   Označené rozhodnutie   dovolacieho   súdu   nadobudlo právoplatnosť 19. apríla 2012.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka v podstatnom uviedla: „V každom svojom vyjadrení v predmetnej veci sťažovateľka tvrdila, že s návrhom nesúhlasí, nepovažuje ho za dôvodný. Tak vo svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 9. januára 2011, tak vo svojej výpovedi na súde... aj vo svojom podaní zo dňa 26. septembra 2011 uviedla celý rad dôvodov, ktoré ak nie vyvracajú, tak určite spochybňujú záver súdu prvého stupňa, že jej manželstvo s navrhovateľom je trvale a hlboko rozvrátené, a že je teda daný dôvod na to, aby súd toto manželstvo rozviedol....

Sťažovateľka namietala už vo svojom podaní zo dňa 25. februára 2011, že ak sa svojím   podpisom   do   zápisnice   o   pojednávaní   mala   vzdať   práva   podať   odvolanie,   svoj podpis do zápisnice pripojila v silnom rozrušení, s očami zaliatymi slzami a bez toho, aby chápala   a   uvedomovala   si   jeho   význam...   Konala   teda   v   omyle,   že   svojím   podpisom potvrdzuje niečo iné, a síce svoju účasť na pojednávaní. Aj vzhľadom na to, že k podpisu došlo s istým časovým odstupom (aj keď nie veľkým) od komunikácie so súdom ohľadne podania   odvolania,   nespájala   svoj   podpis   do   zápisnice   s   touto   komunikáciou   a   ani bezprostredne   pred   podpisom   zápisnice   nebola   súdom   upozornená   na   to,   čo   vlastne podpisuje....

Odvolací   súd   o týchto   okolnostiach   vedel,   nepreskúmaval   však   postup prvostupňového súdu z tohoto pohľadu a nezvažoval ani vykonanie dôkazov v tomto smere a skúmal   len   formálnu   existenciu   podpisu   sťažovateľky   v   zápisnici   o   pojednávaní   pod formuláciou o vzdaní sa odvolania, hoci nebolo vylúčené, že došlo k postupu súdu, ktorý by mohol zakladať dôvod na zrušenie rozhodnutia v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP....   rozsudok   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici   č.   k.   4C/210/2010-17   zo   dňa 20. januára   2012,   ktorý   získal   kvalitu   právoplatného   rozsudku   v   dôsledku   nezákonného postupu súdu, uvedením účastníka konania do omylu v stave citového rozrušenia, už nie je možné   zrušiť.   Tento   rozsudok   teda   nenapraviteľným   spôsobom   zasiahol   nielen   do   práv sťažovateľky, ale aj do práv jej manžela. Nenapraviteľným spôsobom zmenil ich rodinný aj spoločenský život.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo Mgr. R. F., rod. R. na súdnu ochranu, upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na ochranu manželstva upravené v čl. 41 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   postupom   Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4C/210/2010 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke, Mgr. R. F., rod. R. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- €, (slovom päťdesiattisíc eur), ktoré je Okresný súd v Považskej Bystrici povinný sťažovateľke zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu. Ústavný súd Slovenskej republiky Mgr. R. F., rod. R. priznáva náhradu trov konania vo výške 269,58 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   posudzoval   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorá   je v konaní   pred   ústavným   súdom   kvalifikovane   právne   zastúpená,   len   v rozsahu navrhovaného petitu, t. j. vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl.   46   ods.   1   a v čl.   41   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 210/2010.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I. ÚS   120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd z príloh pripojených k sťažnosti zistil, že namietané konanie bolo právoplatne skončené rozvodovým rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 210/2010 z 20. januára 2011, ktorý vzhľadom na vzdanie sa odvolania oboma účastníkmi konania nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 29. januára 2011. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nesprávne odvodzuje začiatok plynutia lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   od právoplatnosti rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o dovolaní sťažovateľky, teda od 19. apríla 2012. Vychádzajúc z predmetu konania vymedzeného sťažovateľkou v petite jej sťažnosti nemožno odvodzovať lehotu na podanie ústavnej sťažnosti od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorého postup sťažovateľka v sťažnosti ani nenamietala.

Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 15. júna 2012, teda v čase, keď už zjavne uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd musel vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému konaniu vedenému okresným súdom   posúdiť   sťažnosť   ako   návrh   podaný   oneskorene   a nemohol   sa   už   zaoberať opodstatnenosťou jej námietok uvedených v sťažnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012