znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 247/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 150/2010-34 z 23. júna 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE 279/2010-49 z 29. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 150/2010-34 z 23. júna 2010 (ďalej len „krajský súd“) a uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 279/2010-49 z 29. novembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej zo 17. januára 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla J. Č. (ďalej len „dlžník“) úver v sume 331,94 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu dojednané priamo   v   zmluve,   že   v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   ktoré   zo   zmluvy vyplývajú,   je   dlžníkom   určený   splnomocnený   zástupca   oprávnený   podpísať   notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa takto stal okamžite splatným. Dňa 24. júla 2005 bola notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na Okresnom súde Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) bol 28. novembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie. Dňa 12. januára 2006 okresný súd začal nútený výkon rozhodnutia – exekúciu.

Dňa   28.   októbra   2009   podala   sťažovateľka   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora, ktorému bolo 12. januára 2006 udelené poverenie na výkon exekúcie.

Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende v   danej   veci   uznesením   z   8.   decembra   2009   pripustil   zmenu   súdneho   exekútora. Dňa 16. marca 2010 však okresný súd z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania,   či   predchádzajúcej   výzvy   k   vyjadreniu   sa   účastníkov   k   návrhu   súdu   na neprípustnosť   vykonávacieho   konania   uznesením   č.   k.   11   Er   2806/2005-24   vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Sťažovateľka podala 31. marca 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   uznesením   z   23.   júna   2010   potvrdil   uznesenie okresného súdu zo 16. marca 2010 ako vecne a právne správne.

Okresný   súd   následne   uznesením   z   23.   júla   2010   exekučné   konanie   zastavil. Sťažovateľka   podala   28.   septembra   2010   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu. Krajský súd uznesením z 29. novembra 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu z 23. júla 2010 ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.

V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,   poukázala   na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva a ústavného   súdu.   V súvislosti   s tým   namietala,   že „okresný   súd...   zahájil   konanie   na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie. Týmto postupom okresný   súd   porušil   zákonom   a   ústavou   garantovanú   rovnosť   strán,   keďže   zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa...“.

V nadväznosti na takého porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva na pokojné užívanie svojho majetku zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaný v rámci exekučného konania.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Krajský súd uznesením č. k. 15 CoE/150/2010-34 z 23. júna 2010 potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o neprípustnosti exekúcie (č. k. 11 Er/2806/2005-24 zo 16. marca 2010). Následne, po zastavení exekúcie okresným súdom uznesením č. k. 11 Er/2806/2005-39 z 23. júla 2010 krajský súd toto uznesenie potvrdil uznesením č. k. 17 CoE/279/2010-49 z 29. novembra 2010.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   označenými uzneseniami porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť   záver,   že všeobecný   súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný   právny   názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska   zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, II. ÚS 148/2011), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnení napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy   svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu, v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť   medzi   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   a   právom   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vysloviť porušenie   tohto   práva   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Preto   sú   sťažnosti   v   tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnené.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011