znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 247/07-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., N., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13 Er 2130/02-240 z 22. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. Ing. M. P., CSc., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Okresného   súdu   Nové   Zámky   č.   k.   13   Er   2130/02-240   z 22. februára   2007 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2007 doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., N. (ďalej len „sťažovateľ), ku ktorej nebolo pripojené   splnomocnenie   udelené   advokátovi   na zastupovanie   v konaní   pred   ústavným súdom, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 Er 2130/02-240 z 22. februára 2007, ktorou sa sťažovateľ domáhal vydania nálezu, ktorým ústavný súd vysloví, že „uznesením okresného súdu č. k. 13 Er 2130/02 – 240 z 22. februára 2007 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“, uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er 2130/02-240 z 22. februára 2007 zruší a prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Sťažnosť doplnil sťažovateľ podaním zo 4. februára 2008 tak, že žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Uznesením   Okresného   súdu   v Nových   Zámkoch   zo   dňa   22.   2.   2007,   spis.   zn. 13 ER 2130/02-240, ktorým tento súd zamietol námietky sťažovateľa JUDr. Ing. M. P. CSc, bytom   N.,   proti   udeleniu   príklepu   z 29.   12.   2006   a schválil   príklep   udelený   súdnym exekútorom   Ing.   Bc.   R.   L.   na   dražbe   dňa   29.   12.   2006   k predaju   nehnuteľností, nachádzajúcich sa katastrálnom území N., zapísaných na Katastrálnom úrade N., Správa katastra   N.,   v liste   vlastníctva   č. 6532,   ako   parcela   č.   6180/1,   6180/3,   6180/5,   6180/6, 6180/38 a ako stavba na parcele č. 6180/3, s. č. 1237, stavba na parcele č. 6180/5, sklad, stavba na parcele č. 6180/6, sklad v prospech vydražiteľov F. M. a jeho manželky I. M., obaja   nadobúdajú   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   za   najvyššie   podanie v sume 8,000.000.- Sk, bolo porušené základné ľudské právo sťažovateľa na rýchlu a účinnú súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo vlastniť majetok v zmysle Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný súd SR uznesenie Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 22. 2. 2007, spis. zn. 13 Er/2130/02-240 v celom rozsahu zrušuje.

Ústavný   súd   SR priznáva   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100.000.-Sk.

Okresný súd v Nových Zámkoch je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za dva právne úkony podľa vyhl. MS SR č. 655/04 Z. z., § 11 ods. 2 cit. vyhlášky 6 352.- Sk a paušálne výlohy za dva úkony podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 380.- Sk.“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 247/07-50 z 28. februára 2008 prijal sťažnosť na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a právo na spravodlivé konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru.

II.

Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa, z jej doplnenia zo 4. februára 2008, z príloh týchto   podaní   a pripojených   exekučných   spisov   okresného   súdu   sp.   zn.   13   Er   2130/02 a sp. zn. 9 Er 1244/01 a zo spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 37 Er 1432/2005 zistil, že sťažovateľ bol ako povinný účastníkom troch exekučných konaní vedených proti nemu súdnym exekútorom Ing. Bc. R. L. (ďalej len „súdny exekútor“).

V prvom z exekučných konaní, ktorého sa týka sťažnosť podaná na ústavnom súde, sa oprávnený voči sťažovateľovi domáhal vymoženia pohľadávky na zaplatenie 65 418,30 Sk s prísl. na základe rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 Cb 85/00 zo 4. septembra 2000. Toto   exekučné   konanie   bolo   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   13   Er   2130/02 a u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 150/2002. Ako vyplýva z upovedomenia o začatí exekúcie   zo 17. septembra   2002,   jeho   predmetom   bolo   vymoženie   pohľadávky 65 418,30 Sk, jej príslušenstva 13 204 Sk (trovy súdneho konania), úroku z omeškania 18 % ročne zo sumy 11 912,40 Sk od 15. septembra 1998 do zaplatenia, zo sumy 34 677,40 Sk od 8. septembra   1998   do   zaplatenia,   zo   sumy   18 828,50   Sk   od   14.   októbra   1998 do zaplatenia a predbežných trov exekúcie 30 140 Sk bez dane z pridanej hodnoty. Úrok z omeškania ku dňu vydania upovedomenia o začatí exekúcie predstavoval 47 048 Sk.

Sťažovateľ   bol   ako   povinný   účastníkom   i ďalších   exekučných   konaní   vedených rovnakým   súdnym   exekútorom.   V exekučnom   konaní   vedenom   Okresným   súdom Bratislava IV pod sp. zn. 37 Er 1432/2005 sa voči nemu domáhal oprávnený vymoženia pohľadávky 38 216 Sk a 19 380 Sk, ako aj trov právneho zastupovania v exekučnom konaní 9 960   Sk   a trov   exekúcie   na   základe   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   IV   č.   k. 10 Cb 176/01-45 z 27. júna 2003.

V exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 Er 1244/01 sa voči sťažovateľovi domáhal iný oprávnený najprv u súdneho exekútora JUDr. Š. G. a neskôr po rozhodnutí o zmene exekútora u Ing. Bc. R. L. vymoženia 7 343 051, 90 Sk s 13 % úrokom z omeškania zo sumy 4 808 875 Sk od 1. júla 1999 do zaplatenia, náhrady trov súdneho konania 293 720 Sk, súdneho poplatku za vydanie poverenia exekútorovi v sume 500 Sk, poplatku za overenie kópii exekučného titulu 40 Sk a náhrady trov exekúcie, a to na základe platobného rozkazu Krajského súdu v Nitre č. k. 16 Cb 163/99-25 zo 16. novembra 1999. V súvislosti   s týmto   exekučným   konaním   sťažovateľ   v doplnení   sťažnosti   podanej   na ústavnom súde uviedol, že toto exekučné konanie bolo zastavené. Ako vyplýva z obsahu pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 9 Er 1244/01, v tejto exekučnej veci bolo skutočne rozhodnuté o zastavení exekúcie,   a to uznesením   č.   k.   9 Er   1244/2001-451   z 5.   októbra 2007,   avšak   toto   uznesenie   bolo   zrušené   Krajským   súdom   v Nitre   uznesením   č.   k. 8 CoE 89/2007-514 z 28. decembra 2007 a vec bola vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu.   Proti   tomuto   uzneseniu   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   26.   februára   2008 dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.

V   exekučnom   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   Er   2130/02   súdny exekútor vydal a 30. marca 2005 doručil sťažovateľovi upovedomenie o začatí exekúcie zriadením   exekučného   záložného   práva   na   nehnuteľnosť   vo   vlastníctve   sťažovateľa zapísanú na LV č. 6532, k. ú. N. (ďalej len „nehnuteľnosť“), exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosť, upovedomenie o začatí exekúcie   predajom   nehnuteľnosti   a   exekučný   príkaz   na   vykonanie   exekúcie   predajom nehnuteľnosti.   Následne   20.   októbra   2005   doručil   súdny   exekútor   sťažovateľovi upovedomenie o oceňovaní nehnuteľnosti z 12. októbra 2005, podľa ktorého sa oceňovanie vykoná 26. októbra 2005 o 9.00 h. Ocenenie nehnuteľnosti bolo vykonané 26. októbra 2005 súdnym znalcom Ing. L. V.. Dňa 11. januára 2006 doručil súdny exekútor sťažovateľovi znalecký posudok na ocenenie nehnuteľnosti a vyhlášku o dražbe nehnuteľnosti, ktorá sa uskutoční 31. januára 2006 o 10.00 h v sídle exekútorského úradu.

Ako   z príjmového   pokladničného   dokladu   vystaveného   súdnym   exekútorom 31. januára 2006 vyplýva, súdny exekútor prijal od MUDr. Z. P. (manželky sťažovateľa) čiastku 165 449 Sk, pričom ako účel platby bolo uvedené „časť pohľadávky EX 150/02“. Čiastka 165 449 Sk zodpovedala súčtu vymáhaných súm (vrátane úroku z omeškania až do dňa   zaplatenia   istiny)   od   sťažovateľa,   avšak   nepochybne   nezahŕňala   trovy   exekučného konania   súdneho   exekútora,   ktoré   boli   už   v upovedomení   o začatí   exekúcie   predbežne vyčíslené   sumou   30 140   Sk   bez   DPH   a v exekučnom   príkaze   na   vykonanie   exekúcie predajom nehnuteľnosti zo 16. marca 2005 zvýšené o hotové výdavky súdneho exekútora 5 000 Sk bez DPH. Pre úplnosť treba uviesť, že z rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 6/99-11   z 9.   februára   1999,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   10. marca   1999,   vyplýva,   že bezpodielové spoluvlastníctvo sťažovateľa a jeho manželky MUDr. Z. P. bolo zrušené za trvania manželstva.

Dražba nehnuteľnosti určená na 31. január 2006 sa nekonala a 24. júla 2006 bola sťažovateľovi   doručená   vyhláška   o opakovanej   dražbe   nehnuteľnosti,   ktorej   termín   bol určený na 17. august 2006 o 8.00 h, pričom z tejto vyhlášky vyplýva, že opakovaná dražba nehnuteľnosti   sa   uskutoční   v troch   exekučných   veciach   vedených   proti   sťažovateľovi súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 150/02, EX 47/05 a EX 147/06, ktoré boli vedené okresným súdom pod sp. zn. 9 Er 1244/01, sp. zn. 13 Er 2130/02 a Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 37 Er 1432/2005.

Sťažovateľ v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. EX 150/02 okresným súdom pod sp. zn. 13 Er 2130/02 doručil okresnému súdu 28. júla 2006 podanie adresované súdnemu exekútorovi, v ktorom uviedol, že jeho manželka zaplatila súdnemu exekútorovi čiastku 165 449 Sk,   a preto   je exekútor   povinný upustiť od   ďalšieho vykonávania exekúcie,   je povinný   vrátiť   okresnému   súdu   poverenie   a právomoc   súdneho   exekútora   vykonávať exekúciu   zanikla.   Obdobne   odôvodnené   podanie   adresované   okresnému   súdu   doručil sťažovateľ   do   podateľne   okresného   súdu   1.   augusta   2006.   V tomto   podaní   poukázal sťažovateľ i na to, že súdny exekútor v exekúcii pokračuje zrejme preto, aby vymohol trovy exekúcie v rozsahu vyše 150 000 Sk, avšak takto postupovať podľa názoru sťažovateľa nemožno,   pretože   súd o výške   trov   súdneho   exekútora   nerozhodol   uznesením.   Uvedené skutočnosti sú dôvodom na zastavenie exekúcie.

Uznesením   okresného   súdu   vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom   č.   k. 13 Er 2130/2002-145   z   24.   novembra   2006,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené 29. novembra 2006, rozhodol okresný súd o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom voči   osobe   súdneho   exekútora   tak,   že   súdny   exekútor   z vykonávania   exekúcie   sp.   zn. Ex 150/2002   vylúčený   nie   je.   Rovnakým   uznesením   vydaným   v exekučnom   konaní „o vymoženie   uloženej   povinnosti   zaplatiť   65 418,30   s prísl.   a trov   konania“   zamietol okresný súd návrh súdneho exekútora na spojenie tejto exekučnej veci s exekučnými vecami vedenými okresným súdom pod sp. zn. 9 Er 1244/01 a Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 37 Er 1432/05, a to z dôvodu, že „nie je možné spojiť exekučné veci prejednávané na viacerých súdoch ako i s nie totožnými účastníkmi“. Ďalším samostatným výrokom tohto uznesenia okresný súd dal súhlas, aby najnižšie podanie pri dražbe nehnuteľnosti tvorila jedna polovica všeobecnej ceny nehnuteľnosti určenej znaleckým posudkom Ing. L. V., t. j. suma 5 800 000 Sk.

Dňa 4. decembra 2006 bola sťažovateľovi doručená vyhláška o opakovanej dražbe nehnuteľnosti,   ktorej   termín   bol   určený na 29.   december   2006   o 9.00   h, pričom   z tejto vyhlášky   vyplýva, že opakovaná dražba nehnuteľnosti   sa   uskutoční   v troch   exekučných veciach   vedených   proti   sťažovateľovi   ako   povinnému   súdnym   exekútorom   pod   sp.   zn. EX 150/02, EX 47/05 a EX 147/06. Sťažovateľ doručil 6. decembra 2006 v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. Ex 150/2002 okresnému súdu podanie zo 6. decembra 2006, v ktorom poukázal   na   to,   že   okresný   súd   uznesením   návrh   súdneho   exekútora   na   spojenie   vecí zamietol a napriek tomu súdny exekútor zamýšľa vykonať dražbu pre tri exekučné konania, takýto postup je neprípustný a exekúcie treba zastaviť.

Dražba určená na 29. december 2006 prebehla a bol v nej udelený príklep úspešnému vydražiteľovi, ktorý nehnuteľnosť vydražil za 8 800 000 Sk.

Dňa 29. decembra 2006 doručil sťažovateľ súdnemu exekútorovi podanie označené ako „Námietky proti udeleniu príklepu“, ktorým žiadal okresný súd, aby týmto námietkam vyhovel,   lebo   postupom   súdneho   exekútora   bol   porušený   zákon.   Podania   sa   týkali jednotlivo   všetkých   troch   exekučných   vecí.   Sťažovateľ   v nich   zosumarizoval   dôvody uvedené   v   skorších   podaniach   –   poukázal   na   vykonanie   úhrady   súdnemu   exekútorovi, v dôsledku čoho mal súdny exekútor vrátiť exekučnému súdu poverenie, ďalej poukázal na to, že o trovách súdneho exekútora nebolo rozhodnuté súdom a dražba bola vykonaná ako spoločná dražba pre vymoženie nárokov v troch exekučných konaniach, hoci okresný súd zamietol návrh súdneho exekútora na spojenie týchto exekučných vecí. Dňa 15. januára 2007 doručil sťažovateľ okresnému súdu podanie z 15. januára 2007, v ktorom poukázal na to, že vzniesol ešte 26. októbra 2005 námietku zaujatosti voči osobe súdneho exekútora, o ktorej bolo rozhodnuté okresným súdom až 24. novembra 2006, a dražba bola vykonaná na základe úkonov súdneho exekútora vykonaných v čase, keď o námietke jeho zaujatosti ešte   nebolo   rozhodnuté.   Preto   považoval   sťažovateľ   vykonanie   exekúcie   predajom nehnuteľnosti za nezákonné a bolo namieste exekúciu zastaviť.

Okresný súd rozhodol o námietkach sťažovateľa proti udeleniu príklepu uznesením č. k.   13   Er   2130/02-240   z 22.   februára   2007   tak,   že   námietky   sťažovateľa   zamietol a schválil príklep udelený vydražiteľovi za najvyššie podanie 8 800 000 Sk. Ako vyplýva z doložky   o právoplatnosti   vyznačenej   na   tomto   uznesení,   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť   23.   februára   2007,   teda   v deň   jeho   doručenia   súdnemu   exekútorovi   ako vyplýva   z doručenky   založenej   v spise   okresného   súdu.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, že rozhodnutie mu bolo doručené zamestnancom súdneho exekútora 6. marca 2007, pričom   už   pri   jeho   prevzatí   sťažovateľom   bola   na   uznesení   vyznačená   doložka o právoplatnosti, ktorá bola na rozhodnutie vyznačená 5. marca 2007.

K uzneseniu č. k. 13 Er 2130/02-240 z 22. februára 2007 bolo vydané 18. apríla 2007 opravné uznesenie č. k. 13 Er 2130/02-259, ktorým okresný súd opravil výrokovú časť uznesenia č. k. 13 Er   2130/02-240 z 22. februára 2007 tak, že vydražitelia nadobúdajú vydraženú nehnuteľnosť bez tiarch a vecných bremien. Súdnemu exekútorovi bolo doručené 20. apríla 2007, ako to vyplýva z doručenky založenej v spise okresného súdu.

III.

Svoju   sťažnosť   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   nesúhlasí   s právnymi   názormi okresného   súdu   vyjadrenými   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia.   Podľa   názoru sťažovateľa dlh môže splniť nielen dlžník, ale ktokoľvek, kto vyhlási alebo z úkonu koho je zrejmé, že koná v mene dlžníka alebo za neho, splnomocnenie na vykonanie takéhoto úkonu nemusí byť písomné. Súdny exekútor bol povinný vrátiť poverenie na vykonanie exekúcie a upustiť od exekúcie po prijatí úhrady 31. januára 2006, pretože povinný splnil to, čo mu ukladá   exekučný   titul,   a zaplatiť   aj   trovy   exekúcie „sa   vyžadovalo   len   do   novely Exekučného   poriadku   vykonanej   zákonom   č.   32/2005   Z.   z.,   to   zn.   do   31.   8.   2005“. Exekučným poriadkom (§ 46 ods. 3, § 238 ods. 1, § 60 ods. 1 písm. b) v znení tejto novely sa mal riadiť súd aj súdny exekútor. To, že povinný nepodal návrh na zastavenie exekúcie, neznamená, že okresný súd nebol povinný exekúciu zastaviť, keď zistil, že sú na to splnené podmienky. Pokiaľ okresný súd poukazuje na zásadu hospodárnosti konania, táto nemôže byť uplatňovaná na úkor práv účastníkov a kvalitu rozhodnutia. Uznesenie okresného súdu, ktorým   boli   zamietnuté   námietky   sťažovateľa   proti   príklepu,   je   v rozpore   so   skorším uznesením okresného súdu, ktorým zamietol návrh súdneho exekútoru na spojenie vecí. Exekučný súd v ostatných exekučných veciach nikdy neudelil súdnemu exekútorovi súhlas s polovičným   najnižším   podaním.   Námietky   povinného   voči   osobe   súdneho   exekútora v zmysle Exekučného poriadku v znení v rozhodnom čase mali odkladný účinok, preto bol súdny   exekútor   povinný   od   okamihu   doručenia   námietok   upustiť   od   vykonávania akýchkoľvek úkonov. Vykonanie spojenej dražby vo viacerých exekučných veciach je na ujmu sťažovateľa i preto, že výťažok z dražby sa namiesto jednej exekúcie rozdelí v rámci troch   exekúcií,   navyše   v ostatných   exekúciách   sa   zmarila   možnosť   exekučného   súdu rozhodnúť   o námietkach   sťažovateľa   v jeho   prospech   tým,   že   súdny   exekútor   v nich nepožiadal   súd   o udelenie   súhlasu   s príklepom.   V závere   svojej   sťažnosti   poukázal sťažovateľ i na to, že uznesenie č. k. 13 Er 2130/02-240 z 22. februára 2007 nebolo jednak riadne odôvodnené, a jednak mu nikdy nebolo doručované súdom, doručené mu bolo iba zamestnancom   súdneho   exekútora,   aj   to   už   s vyznačenou   doložkou   o právoplatnosti, v zmysle ktorej nadobudlo právoplatnosť 23. februára 2007. Skutočnosť, že toto nedoručené uznesenie súdu nadobudlo právoplatnosť práve na druhý deň od jeho vydania, nemá oporu v ničom.

V doplnení sťažnosti podaním zo 4. februára 2008 sťažovateľ uviedol, že konanie o zastavenie exekúcie, ktoré inicioval doručením podania okresnému súdu 1. augusta 2006, je relatívne samostatným sporom medzi oprávneným a povinným v rámci exekúcie, ktorého predmetom   je zistenie,   či   existujú   dôvody   na zastavenie   exekúcie.   Ak   v takom   prípade okolnosti vyžadujú vykonať dokazovanie na túto otázku, je okresný súd povinný takéto dokazovanie vykonať, prípadne nariadiť za týmto účelom pojednávanie. Takouto otázkou bola i otázka, či dlh sťažovateľa zanikol splnením a v akom rozsahu. Ak okresný súd takto nepostupoval, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že ak povinný má dostatok iného majetku, z ktorého by bolo možné pohľadávku oprávneného uspokojiť, nemožno vykonať exekúciu predajom nehnuteľnosti. To, či sťažovateľ mal dostatok takéhoto majetku, okresný súd neskúmal. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ na ustanovenie § 61b Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu   možno vykonať len   v rozsahu pohľadávky   vyplývajúcej   z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie (§ 57 ods. 3). To neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť, alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného.

Okresný   súd   nezohľadnil   pri   svojom   rozhodovaní   ani   tú   skutočnosť,   že   súdny exekútor   je   povinný   dodržať   prípustný   rozsah   exekúcie,   ktorý   v tomto   prípade   nebol dodržaný, keďže súdny exekútor nerešpektoval uznesenie okresného súdu, ktorým tento zamietol návrh súdneho exekútora na spojenie troch exekučných vecí a vykonal dražbu vo všetkých troch exekučných veciach. Okresný súd nerozhodol o zastavení exekúcie, a to ani len čiastočne, hoci rozhodnúť mal a súdny exekútor vykonal exekúciu nad prípustný rozsah pohľadávky v predmetnej exekučnej veci vedenej pod sp. zn. EX 150/02. Otázkou prípustnosti   rozsahu   exekúcie   je   povinný   exekučný   súd   zaoberať   sa   i pri   rozhodovaní o námietkach proti príklepu.

Sťažovateľ   v   podaní   zo   6.   marca   2008   uviedol,   že   netrvá   na   tom,   aby   sa   pred ústavným súdom vykonalo ústne pojednávanie.

Okresný súd doručil 25. marca 2008 ústavnému súdu vyjadrenie k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 1622/08 z 20. marca 2008, v ktorom uviedol, že uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er 2130/02-240 z 22. februára 2007, ktorým okresný súd zamietol námietky povinného proti   udeleniu   príklepu   z 29.   decembra   2006   a schválil   príklep   v prospech   v uznesení uvedených   vydražiteľov   v spojení   s opravným   uznesením   č.   k.   13   Er   2130/02-259 z 18. apríla   2007,   ktorým   opravil   výrokovú   časť   uznesenia   č.   k.   13   Er   2130/02-240 z 22. februára   2007   tak,   že   vydražitelia   nadobúdajú   vydraženú   nehnuteľnosť   bez   tiarch a vecných bremien, považuje okresný súd za vydané v súlade so zákonom a na základe správne zisteného skutkového stavu. Poukázal na to, že dôvody, pre ktoré boli zamietnuté námietky sťažovateľa proti a bol schválený príklep, vyplývajú z odôvodnenia napadnutého uznesenia a na tieto okresný súd v celom rozsahu poukázal. Preto okresný súd považuje sťažnosť za neopodstatnenú. Zároveň okresný súd uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

IV.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 46 ods. 3 prvej a druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   pred   1.   septembrom   2005 (ďalej   len „Exekučný poriadok“) a s použitím ustanovení § 238 Exekučného poriadku exekútor upustí od   vykonania   exekúcie,   ak povinný   splnil,   čo   mu   ukladá   rozhodnutie.   Exekútor   upustí od vykonávania exekúcie aj v prípade, ak povinný plnil čiastočne a oprávnený s upustením od vykonávania exekúcie súhlasí.

Podľa § 57 ods. 1 písm. f) a g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak (...)

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (...).

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 3 Exekučného poriadku ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia   len   sčasti   alebo   ak   sa   exekúcia   vykonala   v   širšom   rozsahu,   než   stačí   na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne.

Podľa   §   61b   Exekučného   poriadku   exekúciu   možno   vykonať   len   v   rozsahu pohľadávky   vyplývajúcej   z   exekučného   titulu,   jej   príslušenstva   a   trov   exekúcie   (§   57 ods. 3); to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť, alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného.

Podľa § 147 ods. 1 Exekučného poriadku dražitelia, oprávnený, povinný, zástupcovia obce a okresného úradu (§ 137 ods. 2), ak sú prítomní na dražbe, môžu vzniesť u exekútora námietky proti udeleniu príklepu. Okrem toho môže do troch dní odo dňa dražby vzniesť námietky každý, komu v rozpore s ustanovením § 141 ods. 2 nebola doručená dražobná vyhláška, a preto nebol na dražbe prítomný.

Podľa   §   148   ods.   1   Exekučného   poriadku udelenie   príklepu   podlieha   schváleniu súdom (§ 45).

Sťažovateľ   v námietkach   podaných   proti   udeleniu   príklepu   z 29.   decembra   2006 uviedol,   že   jeho   manželka   uhradila   súdnemu   exekútorovi   čiastku   165 449   Sk,   a to 31. januára   2006,   súdny   exekútor   bol   preto   podľa   názoru   sťažovateľa   povinný   upustiť od vykonania   exekúcie   aj   napriek   tomu,   že   mu   neboli   uhradené   trovy   exekúcie.   Ďalej v námietkach   tvrdil,   že   zníženie   vyvolávacej   ceny   na   dražbe   na   polovicu   súdnym exekútorom nemalo oporu v súhlase súdu, a poukázal i na to, že súdny exekútor vykonal spoločnú dražbu v troch exekučných konaniach, hoci okresný súd návrh na spojenie vecí zamietol.

Okresný súd rozhodol o námietkach sťažovateľa proti udeleniu príklepu uznesením č. k.   13   Er   2130/02-240   z 22.   februára   2007   tak,   že   námietky   sťažovateľa   zamietol a schválil príklep udelený vydražiteľovi za najvyššie podanie 8 800 000 Sk. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd k námietkam sťažovateľa uviedol:

„...   skutočne   je   pravdou,   že   manželka   povinného   v prospech   súdneho   exekútora v tento deň uhradila to, čo povinnému ukladal exekučný titul (t. j. sumu 165 449,- Sk). Tu je nutné uviesť, že v zmysle § 559 dlh musí byť splnený riadne a včas, vyžaduje sa splnenie dlhu   dlžníkom,   plnenie   inou   osobou   je   možné   iba   v osobitných   prípadoch.   Pôjde   tu o splnenie dlhu substitútom, ku konaniu ktorého však substitút potrebuje splnomocnenie, ktorého existenciu nielenže povinný nepreukázal, ale ani nikdy netvrdil, že by manželku k takému úkonu splnomocnil, pretože opakovane uvádzal, že dlh uhradila manželka za neho a nie to, že by ho uhradil on prostredníctvom inej osoby. Manželka povinného nemohla účinne dlh za povinného uhradiť ani s ohľadom na § 145 OZ, bez ohľadu na to, či by išlo o medzi   manželmi bežnú vec   alebo   nie (nepochybne   by   však s ohľadom   na súdnu   prax i judikatúru o vec bežnú nešlo), pretože manželka povinného nie je účastníkom konania, exekučný poriadok pozná iba splnenie vymáhanej povinnosti povinným, nie treťou osobou, práve vymoženie pohľadávky od povinného je základom exekučného konania a dôvodom, pre ktorý exekúcia začala a preto je súd názoru, že dlh v rámci exekúcie môže uhradiť dobrovoľne len povinný.

...   je   nutné   konštatovať,   že   dosiaľ   nedošlo   ani   len   k čiastočnému   splneniu pohľadávky oprávneného, nieto ešte k splneniu nároku súdneho exekútora na náhradu jeho trov, preto tu nielenže v žiadnom prípade nebol dôvod na to, aby súdny exekútor upustil od vykonania exekúcie (tento dôvod by tu nebol ani vtedy, ak by súd na plnenie manželky povinného prihliadal, pretože by stále zostali neuhradené trovy exekúcie a v takom prípade súdny   exekútor   nemá   dôvod   od   exekúcie   upustiť),   ale   nie   je   ani   dôvod   na   zastavenie exekúcie bez návrhu (§ 58 ods. 1 ExP)..., ako to navrhol povinný (výslovne uviedol..., že nenavrhuje   zastavenie   exekúcie)   a pretože  ...   nebol   podaný   žiadny   návrh   na   zastavenie exekúcie, súd o jej zastavení nemal dôvod rozhodovať.“

Pokiaľ   ide   o   tvrdenie   sťažovateľa,   v zmysle   ktorého   bola   vykonaná   dražba   pre uspokojenie pohľadávok v troch exekučných veciach napriek tomu, že návrh na ich spojenie okresný súd zamietol, okresný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že v rámci ostatných   exekučných   konaní   vedených   proti   sťažovateľovi   ako   povinnému   „boli preukázateľne vykonané všetky potrebné úkony k predaju rovnakej nehnuteľnosti, aká je i predmetom tohto príklepu..., čo by značilo, že i v prípade neschválenia príklepu v tejto exekučnej veci... z dôvodu, že by bol dôvod na zastavenie exekúcie už pred vykonaním dražby, by k predaju tejto nehnuteľností došlo a to v rámci niektorej z ďalších exekúcii, preto   podľa   názoru   súdu   by   neschválenie   príklepu   len   z tohto   dôvodu   bolo   v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, pretože by ani neskôr nedošlo k inému výsledku dražby nehnuteľnosti, iba k oddialeniu jej predaja a navýšeniu nákladov s tým spojených, čo by viedlo k neefektívnosti exekúcie a odďaľovaniu uspokojenia nárokov oprávnených osôb“.V závere   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   uviedol,   že   súdny   exekútor   vykonal exekúciu   v súlade   so   zákonom,   a preto   boli   naplnené   všetky   podmienky   na   schválenie príklepu, ktorý na dražbe 29. decembra 2006 udelil, a preto súd jeho príklep schválil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľ sťažnosťou napadol iba uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er 2130/02-240 z 22. februára 2007. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy videl v tom, že týmto uznesením došlo k porušeniu označeného práva z týchto dôvodov:

V prvom   rade   sťažovateľ   tvrdil,   že   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu   bolo porušené   tým,   že   súdny   exekútor   mal   vykonať   dražbu   v troch   spojených   exekučných konaniach,   hoci   návrhu   súdneho   exekútora   na   spojenie   exekučných   vecí   okresný   súd nevyhovel, a to uznesením č. k. 13 Er 2130/2002-145 z 24. novembra 2006. To, že súdny exekútor vykonal dražbu v spojenom konaní, vyplýva podľa názoru sťažovateľa z toho, že vo vyhláške o dražbe z 29. novembra 2006 je uvedené, že dražba sa vykoná pre potreby konaní sp. zn. EX 150/02, EX 47/05 a EX 147/06.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že bez ohľadu na to, ako súdny exekútor označil účel vykonania dražby, teda to, pre potreby ktorých exekučných konaní sa dražba vykoná, s ohľadom na obsah uznesenia č. k. 13 Er 2130/2002-145 z 24. novembra 2006, je zrejmé, že dražba bola vykonaná v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 150/02.

Sťažovateľ odvodil porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu uznesením č. k. 13 Er 2130/2002-145 z 24. novembra 2006 však najmä tým, že v situácii, keď jeho manželka uhradila za neho súdnemu exekútorovi čiastku 165 449 Sk, a to 31. januára 2006, splnil   si   tým   všetky   povinnosti   vyplývajúce   pre   neho   z exekučného   titulu,   na   základe ktorého sa   viedla   exekúcia   pod sp.   zn. 13 Er   2130/2002,   z tohto dôvodu   mal exekútor upustiť   od   vykonávania   exekúcie   s poukazom   na   §   46   ods.   3   Exekučného   poriadku a v dôsledku toho, že sťažovateľ túto skutočnosť oznámil podaním doručeným okresnému súdu 1. augusta 2006 aj exekučnému súdu, mal exekučný súd exekúciu zastaviť ako celok podľa   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   alebo   aspoň   čiastočne   podľa   §   57   ods.   3 Exekučného   poriadku,   avšak   exekučný   súd   ostal   pasívny,   čím   dopustil   pokračovanie v exekúcii a vykonanie dražby.

Ako je zrejmé zo sťažnosti, najmä z jej petitu, sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom napadol iba uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er 2130/2002-145 z 24. novembra 2006, ktorým bol schválený príklep a zamietnuté námietky sťažovateľa proti jeho udeleniu, a iba   vo   vzťahu   k tomuto   uzneseniu   tvrdil,   že   jeho   vydaním   došlo   k porušeniu   jeho základného práva na súdnu ochranu. Preto sa ústavný súd nemohol zaoberať tvrdeniami sťažovateľa,   ktorými   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   iným   postupom okresného súdu v exekučnom konaní v čase pred vydaním napadnutého rozhodnutia, resp. jeho nečinnosťou, pokiaľ ide o rozhodovanie o prípadnom zastavení exekúcie. Nebolo však sporným,   že   sťažovateľ   neuhradil   celú   vymáhanú   sumu,   ktorej   súčasťou   boli   aj   trovy konania.

Sťažovateľ   poukázal   i na   to,   že   v zmysle   §   61b   Exekučného   poriadku   exekúciu možno   vykonať   len   v   rozsahu   pohľadávky   vyplývajúcej   z   exekučného   titulu,   jej príslušenstva a trov exekúcie (§ 57 ods. 3), pričom vo vzťahu k tomuto ustanoveniu, pokiaľ v jeho zmysle „to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného   majetku,   z ktorého by bolo možné uspokojiť   pohľadávku   oprávneného“, sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   súdny   exekútor   bol   povinný   skúmať,   či   sťažovateľ nedisponuje dostatkom iného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť v čase dražby neuhradené   trovy   exekúcie,   čo   exekútor   neurobil   a postihol   tak   majetok   nad   prípustný rozsah.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že z podania sťažovateľa z 1. augusta 2006, ktorým oznamuje exekučnému súdu vykonanie úhrady 165 449 Sk, a to 31. januára 2006 manželkou sťažovateľa, nevyplýva, či sťažovateľ disponuje dostatkom iného majetku na uspokojenie zostávajúcej časti predmetu exekučného konania. Pre opodstatnenosť záveru sťažovateľa   o tom,   že   disponuje   dostatkom   takého   exekúciou   postihnuteľného   majetku, ktorej   následkom   má   byť   postihnutie   jeho   majetku   nad   prípustný   rozsah,   niet   v spise žiadneho dôkazu produkovaného sťažovateľom, či zabezpečeným inak. Za tejto situácie nebolo   v exekučnom   konaní   preukázané,   že   sťažovateľ   dostatkom   iného   majetku disponoval,   a preto   nebola   preukázaná   ani   opodstatnenosť   námietky   sťažovateľa,   podľa ktorej vykonaním dražby nehnuteľnosti za týchto okolností bol sťažovateľ postihnutý na majetku vo výške rozsahu, ako to stačilo na uspokojenie pohľadávky vymáhanej súdnym exekútorom.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že otázka spôsobu rozdelenia výťažku z dražby nehnuteľnosti je predmetom samostatného rozhodovania súdneho exekútora a exekučného súdu   (§   154   a nasl.   Exekučného   poriadku), a preto   otázku,   či   a v akom   rozsahu   budú z výťažku dražby uspokojení aj veritelia   sťažovateľa v ostatných exekučných konaniach vedených proti nemu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, nepatrí riešiť ústavnému súdu.Pokiaľ   sťažovateľ   poukazoval   vo   svojej   sťažnosti   i na   to,   že   uznesenie   č.   k. 13 Er 2130/02-240   z 22.   februára   2007   mu   nebolo   doručené   súdom,   ale   zamestnancom súdneho exekútora, a to už s vyznačenou doložkou o jeho právoplatnosti, ústavný súd je toho názoru, že takýto postup je v súlade s § 148 ods.   2 Exekučného poriadku,   podľa ktorého   „právoplatné   rozhodnutie   súdu   o   príklepe   doručí   exekútor   oprávnenému, povinnému, vydražiteľovi, tým, ktorí vzniesli proti udeleniu príklepu námietky (§ 147)“.

Ústavný súd preto nezistil, že by uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er 2130/02-240 z 22. februára 2007 bolo nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy. Okresný súd sa vysporiadal s významnými argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v jeho námietkach proti príklepu a aj v jeho skorších podaniach a právo sťažovateľa na súdnu ochranu neporušil ani výrokom o schválení príklepu uznesenia okresného súdu č. k. 13 Er 2130/02-240 z 22. februára 2007.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2008