znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 247/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. Ch., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. Ch., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 222/90, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. Ch. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2006 doručená sťažnosť Mgr. J. Ch. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl. 1   ods. 1   a čl. 2   ods. 2   ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 222/90 (ďalej aj „označené konanie“).

Sťažovateľka   uviedla,   že   jej   označené   základné   práva „... boli   porušené   súdnym sporom, ktorý sa vedie na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave pod sp. zn. 9 C 222/90 od 11. októbra 1990.   Tento   súdny spor,   ktorým   boli   dotknuté moje vlastnícke   práva,   sa viedol 14 a pol roka bez môjho vedomia a mojej účasti v ňom až do môjho pripustenia za účastníčku   konania   na   strane   odporcu   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava I v Bratislave zo dňa 29. marca 2005, ktoré mi bolo doručené 13. mája 2005.

K pripusteniu   za   účastníčku   konania   som   podala   vyjadrenie.   Od   pripustenia za   účastníčku   konania   uplynul   ďalší   rok   prieťahov   v konaní   pred   súdom pod sp. zn. 9 C 222/90.

Okresný súd Bratislava I v Bratislave porušil moje základné práva tým, že 14 a pol roka   konal   vo   veci,   v ktorej   boli   dotknuté   moje   vlastnícke   práva,   bez   zistenia   okruhu účastníkov   konania   na strane   odporcu.   Okresný   súd   bol   povinný   splniť   to,   aby   okruh účastníkov bol úplný. A navrhovatelia (žalobcovia) boli povinní v návrhu (žalobe) zo dňa 11. 10. 1990 označiť účastníkov konania na strane odporcu a neoznačili ma za odporcu počas 14 rokov súdneho sporu, v ktorom boli dotknuté moje vlastnícke práva. (...)

Uznesením zo dňa 29. marca 2005 ma okresný súd pripustil za účastníčku konania na strane   odporcu   po   14   a pol   roku   od   začatia   konania   dňa   11. 10. 1990.   A   keďže od 11. októbra   1990   až   do   29.   marca   2005   som   nebola   účastníkom   konania   na   strane odporcu v konaní, ktoré sa dotýkalo môjho vlastníckeho práva v tomto konaní, okresný súd porušil moje základné práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a to právo byť prítomný v konaní pred súdom, ktoré sa dotýkalo môjho vlastníckeho práva a porušil aj moje základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Keďže   počas   14   a pol   roka   mi   okresný   súd   znemožnil   byť   účastníkom   konania na strane   odporcu,   nepoznám   14   a polročný   postup   súdu,   dokazovanie   v konaní,   ani výsledok dokazovania vo veci.

Predvolanie   na   pojednávanie   zo   dňa   13. januára 2006   na   deň   27. apríla 2006 o 9.00 hod.   bolo pre mňa prvým predvolaním v tejto právnej veci začatej 11. 10. 1990. Dňa 26. apríla 2006 mi bolo doručené upovedomenie okresného súdu, podané na pošte

24. apríla 2006, ktorým mi okresný súd oznámil, že pojednávanie určené na deň 27. apríla 2006 je zrušené. (...)“

Sťažovateľka   v ďalšej   časti   sťažnosti   konkretizuje,   v čom   podľa   nej   spočíva porušenie jej označených základných práv a pokiaľ ide o čl. 48 ods. 2 ústavy, poukazuje na to, že postupom okresného súdu bolo porušené aj jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka tvrdí, že „Súdnym sporom v konaní pod sp. zn. sa už viac ako 15 rokov porušuje   moje   vlastnícke   právo   (podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   SR)   ako   právo   pokojného užívania svojho   majetku   a obmedzovanie   realizácie nároku   spätého   s vlastníctvom bytu v bytovom dome.

Tento už viac ako 15 rokov trvajúci súdny spor je dôkazom o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR lebo je v zjavnom rozpore s tvrdením o demokratickom a právnom štáte   a   s   uznávaním   a dodržiavaním   všeobecných   pravidiel   medzinárodného   práva a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná“.

Podľa   sťažovateľky „Účelom   domáhania   sa   právomoci   Ústavného   súdu   SR   je náprava   škodlivých   následkov   porušenia   mojich   základných   práv   najmä   prikázaním Okresnému   súdu   Bratislava I   v Bratislave,   aby   obnovil   stav   pred   porušením   mojich základných práv“.

Sťažovateľka   poukazuje   aj   na   doterajšiu   rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu a cituje z jeho judikatúry vyslovujúc pritom názor, že „Porušenie mojich základných práv, ktoré   namietam   je   podobné   prípadom   v ktorých   už   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky rozhodoval...“.

Napokon   sa   sťažovateľka   zmieňuje   o tom,   že „Porušením   mojich   základných práv, garantovaných Ústavou SR aj medzinárodnými zmluvami, zasahovaním do môjho vlastníckeho   práva   a pokojného   užívania   svojho   majetku   súdnym   konaním pod sp. zn. 9 C 222/90 bola mi spôsobená nemajetková ujma a preto žiadam o finančné zadosťučinenie   v sume   20.000,- Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava I v Bratislave“.

Sťažovateľka odôvodnila svoju sťažnosť uvedenými skutočnosťami a navrhla, aby ju ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a v konaní vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný Súd Bratislava I v Bratislave postupom v konaní pod sp. zn. 9 C 222/90 porušil   základné práva Mgr.   J.   Ch.   podľa čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresný   súd   Bratislava   I   v   Bratislave   je   povinný   v konaní   vo   veci pod sp. zn. 9 C 222/90 obnoviť stav pred porušením základných práv Mgr. J. Ch.

3. Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľke   Mgr. J. Ch.   primerané   finančné zadosťučinenie 20.000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľky.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala porušenie   jej   základného   práva   vlastniť   majetok   a základného   práva   na   ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy,   základného   práva   na   právnu   pomoc   a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, základného práva na prerokovanie jej veci v jej prítomnosti a možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy ústavný súd zistil, že sťažnosť, ktorá mu   bola doručená   18. mája 2006,   je   v tejto časti   podaná   oneskorene   (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Zákonnou podmienkou prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je okrem iného aj jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,   pričom   táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   v danej   veci   malo   dôjsť   k porušeniu   uvedených základných práv sťažovateľky predovšetkým tým, že nebola pojatá do okruhu účastníkov konania na strane odporcu, a to napriek tomu, že okresný súd vedel, «... že konanie vedené pod sp. zn. 9 C 222/90 sa týka mojej „veci“, ktorou je moje vlastnícke právo».

Ústavný   súd   v kontexte   ustanovenia   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde kvalifikoval namietaný postup okresného súdu ako „iný zásah“, o ktorom sa sťažovateľka dozvedela   najneskôr   13. mája 2005,   keď   jej   bolo   doručené   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 9 C 222/90 z 29. marca 2005.

Predmetná   sťažnosť,   ako   už   bolo   uvedené,   však   bola   ústavnému   súdu   doručená až 18. mája 2006 (podaná na poštovú prepravu 16. mája 2006), t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 70/03, IV. ÚS 41/06) uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2. Sťažovateľka ďalej namieta, že postupom okresného súdu v označenom konaní došlo aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ako už bolo uvedené, môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. IV. ÚS 59/03).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, jej prílohami a oznámením okresného súdu sp. zn. Spr. 3773/03 z 26. júna 2006, ktorého obsahom je prehľad procesných úkonov od vydania uznesenia, ktorým bol pripustený vstup sťažovateľky do napadnutého konania, t. j. od 29. marca 2005,   a v neposlednom   rade   aj so zreteľom   na účel   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z analýzy   priebehu   konania   od   vydania   uznesenia   sp. zn.   9 C 222/90   z 29.   marca   2005 pred prvostupňovým súdom, ktorého priebeh bol podľa citovaného oznámenia okresného súdu nasledovný:

„- výzva VSÚ zo dňa 30. 03. 2005 na upresnenie petitu návrhu

-odvolanie vedľajšieho účastníka konania doručené súdu dňa 14. 04. 2005

-odvolanie navrhovateľa 2. doručené súdu dňa 18. 04. 2005

-odvolanie M. H. doručené súdu dňa 18. 04. 2005

-úradný   záznam   spísaný   s K.   S.   dňa   02. 05. 2005,   ktorá   požiadala   o vstup   do konania

-pokyn zákonnej sudkyne zo dňa 05. 05. 2005 na vyhotovenie predkladacej správy odvolaciemu súdu

-uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 150/05-362 zo dňa 31. 08. 2005 právoplatné dňa 13. 10. 2005 (súdny spis vrátený tunajšiemu súdu dňa 30. 09. 2005)

-doručenie podania Krajským súdom v Bratislave tunajšiemu súdu dňa 12. 10. 2005

-podanie vedľajšieho účastníka doručené súdu dňa 17. 10. 2005

-pokyn   sudkyne   zo   dňa   12. 01. 2006   –   stanovený   termín   pojednávania   na   deň 27. 04. 2006

-žiadosť zo dňa 13. 01. 2006 o zaslanie dokladov adresovaná Katastrálnemu úradu Bratislava

-z dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   zrušený   termín pojednávania na základe pokynu zastupujúcej sudkyne zo dňa 13. 04. 2006

- list správy katastra pre hlavné mesto SR Bratislava zo dňa 11. 04. 2006 doručený súdu dňa 26. 04. 2006 (zaslanie dokladov).“

Ako už bolo uvedené v predošlom bode tejto sťažnosti, sťažovateľka (v procesnom postavení jedného z odporcov)   sa   o existencii   napadnutého súdneho konania dozvedela 13. mája 2005, keď jej bolo okresným súdom doručené uznesenie z 29. marca 2005, ktorým bol pripustený jej vstup do predmetného konania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka sa mohla domáhať svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov najskôr odo dňa, keď jej bolo doručené označené uznesenie. Sťažovateľka do momentu, kým jej nebolo okresným súdom doručené uvedené uznesenie, totiž nevedela, že je účastníčkou konania, a preto ústavný súd obdobie pred jeho doručením nepovažuje za obdobie, v ktorom by bolo relevantne   možné   hodnotiť   a skúmať   otázku   zbytočných   prieťahov   v konaní   vo   vzťahu k nej. Obdobný záver ústavný súd vyslovil aj vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. IV. ÚS 132/03, IV. ÚS 248/05).

Obdobie od 13. mája 2005 do podania sťažnosti ústavnému súdu (18. mája 2006) síce je obdobím poznačeným krátkodobými prieťahmi v konaní, ktoré však podľa názoru ústavného súdu nedosahujú takú dĺžku ani intenzitu, že by ich bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nepovažoval   postup   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 222/90 v období po vstupe sťažovateľky do tohto konania za taký, ktorý   by   signalizoval   príčinnú   súvislosť   s možným   porušením   jej   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože oneskorenosť, ako aj zjavná neopodstatnenosť sťažnosti sú dôvodmi, ktoré nie je možné odstrániť, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006