znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 247/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte prerokoval sťažnosť Mgr. Z. P., F. P. a mal. P. P., všetci bytom B., zastúpených advokátkou Mgr. Z. K., B., ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie ich veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 155/00, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. Z. P., F. P. a mal. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 Nc 155/00   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 Nc 155/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. Z. P., F. P. a mal. P. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie 100 000 Sk (slovom   jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   im   je   Okresný   súd Bratislava IV   p o v i n n ý   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   Mgr. Z. P., F. P. a mal. P. P. uhradiť spoločne   a   nerozdielne   trovy   právneho   zastúpenia   33   060   Sk   (slovom tridsaťtritisícšesťdesiat slovenských korún) na účet ich advokátky Mgr. Z. K., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Mgr. Z. P., F. P. a mal. P. P., všetci bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 15. decembra 2003 a doplnenej podaniami z 23. februára 2004 a 9. júla 2004 namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva   na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 155/00 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 91/04.

Ich   sťažnosť   bola   prijatá   uznesením   ústavného   súdu   z   23.   novembra   2004 č. k. II. ÚS 247/04-73 v časti namietajúcej postup okresného súdu.

V odôvodnení   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   postupu   okresného   súdu, sťažovatelia uviedli:

«Postupom Okresného súdu Bratislava IV došlo a dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   a v článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   (právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej lehote). Konanie sa začalo 20. septembra 2000 a k 2. februáru 2004 (...) nebolo ukončené. Konanie teda trvá 3 roky 4 mesiace a 13 dní, pričom vec sa ešte stále nachádza len na Okresnom súde Bratislava IV, t. j. na súde prvého stupňa, s tým, že vec bude postúpená na odvolací Krajský súd v Bratislave.

Zbytočné   prieťahy   v konaní   Okresného   súdu   Bratislava   IV,   okrem   tých,   ktoré   sú uvedené   v pôvodnej   sťažnosti   podanej   na   Ústavný   súd   SR   11.   decembra   2003,   vidia sťažovatelia najmä v uvedených obdobiach nečinnosti, resp. nesprávnej činnosti Okresného súdu Bratislava IV:

1) Až 4 mesiace a 9 dní od podania návrhu sťažovateľky, t. j. od 20. septembra 2000 do 29. januára 2001 Okresný súd Bratislava IV neurobil vo veci žiadny úkon a aj po tomto období   dala   sudkyňa   len   pokyn   pre   kanceláriu   na   pripojenie   rozvodového   spisu.   Po pripojení rozvodového spisu sa vo veci ďalších 6 mesiacov a 5 dní, t. j. od 29. januára 2001 do 3. augusta 2001 vo veci nekonalo. Po uplynutí tohto obdobia sudkyňa dáva 3. augusta 2001 opäť len pokyn pre kanceláriu na pripojenie ďalšieho spisu - sp. zn. 8 C 97/98.

Prieťah v konaní od 20. septembra 2000 do 19. septembra 2001 konštatovala aj predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky podanej 11. septembra 2001.

2)   Sťažovateľka   žiadala   o pripojenie   spisu   Okresného   súdu   Bratislava   IV sp. zn. 8 C 97/98 dňa 14. marca 2001. Sudkyňa však takýto pokyn pre kanceláriu urobila až 3. augusta   2001.   Pokyn   ale   kanceláriou   realizovaný   nebol,   v dôsledku   čoho   ho   musela sudkyňa 10. januára 2002 zopakovať.

Sťažovateľka žiadala pripojenie tohto spisu aj 5. septembra 2001, čím chcela predísť zbytočným   prieťahom.   Rovnako   tak   urobila   29.   októbra   2001   a 30.   októbra   2001. O pripojenie spisu žiadal aj J. P. vo „Vyjadrenie odporcu...“ z 20. novembra 2001.

3) Až po 1 roku a 12 dňoch od doručenia návrhu sťažovateľky z 20. septembra 2000 a až po roku od doručenia návrhu J. P. došlého Okresnému súdu Bratislava IV 2. októbra 2000, vydal Okresný súd Bratislava IV uznesenie o ustanovení opatrovníka pre maloleté deti a sudkyňa dala pokyn pre kanceláriu na vyzvanie sťažovateľky a J. P. k vyjadreniu sa k návrhom,   na   doručenie   písomností   a na   doručenie   návrhov   Okresnému   úradu Bratislava IV spolu s výzvou na prešetrenie pomerov v rodine. Okresný súd Bratislava IV týmto postupom teda začal fakticky konať až po roku a 12 dňoch od doručenia návrhu sťažovateľky.

4) Okresný súd Bratislava IV doručoval J. P. na nesprávnu adresu, hoci adresa J. P. určená na doručenie korešpondencie bola Okresnému súdu Bratislava IV známa, keďže bola   uvedená   v návrhu   J.   P.   došlom   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   2.   októbra   2000. Sudkyňa   tak   musela   dávať   30.   októbra   2001   znovu   pokyn   kancelárii   na   opätovné doručovanie.

5)   Hoci   4.   decembra   2001   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   došla   odpoveď od Okresného   úradu   Bratislava   IV   o prešetrení   pomerov   v rodine   maloletých,   dňa 10. januára 2002 sudkyňa dáva opäť kancelárii pokyn, aby Okresný úrad Bratislava IV prešetril pomery v rodine maloletých.

6)   Dňa   20.   novembra   2001   napísal   J.   P.   „Vyjadrenie   odporcu...   k návrhu navrhovateľky... na určenie spätného výživného na... F. a P.“. Okresný súd Bratislava IV však toto vyjadrenie sťažovateľke nezaslal. Sťažovateľka preto musela o zaslanie žiadať Okresný   súd   Bratislava   IV   dňa   12.   februára   2002,   t.   j.   8   dní   pred   vôbec   prvým pojednávaním vo veci vytýčeným na 20. februára 2002. Pokyn pre kanceláriu na vyzvanie J. P.   na zaslanie   dvoch   rovnopisov   jeho   písomného   vyjadrenia   z 20. novembra   2001 dala sudkyňa až 21. februára 2002, t. j. po prvom pojednávaní, pričom sudkyňa žiadnou formou (napr.   uložením poriadkovej pokuty podľa § 53 ods.   1 OSP)   nesankcionovala J.   P.   za nerešpektovanie výziev súdu. V dôsledku tohto postupu súdu sudkyňa až 19. apríla 2002 dáva   pokyn   pre   kanceláriu   na   doručenie   písomností   J.   P.   sťažovateľke.   Inými   slovami povedané, hoci sa J. P. vyjadril k návrhu sťažovateľky 20. novembra 2001 sudkyňa dala pokyn na zaslanie týchto písomností sťažovateľke takmer po 5 mesiacoch (19. apríla 2002) a po tom čo vo veci prebehli už dve pojednávania (20. februára 2002 a 28. marca 2002; na pojednávaní 28. marca 2002 Okresný súd Bratislava IV doručil sťažovateľke len vyjadrenie J. P. bez príloh).

7)   Až   po   1   roku   a 5   mesiacoch   od   podania   návrhu   sťažovateľky   sa   uskutočnilo 20. februára   2002   prvé   pojednávanie,   ktoré   však   bolo   bez   meritórneho   prejednania odročené, a to pre neúčasť J. P.

8)   Druhé pojednávanie,   na ktorom sa prvýkrát   začal Okresný súd Bratislava IV vecou   meritórne   zaoberať   sa   uskutočnilo   až   po   jednom   roku,   6   mesiacoch   a 3   dňoch od podania návrhu. Toto pojednávanie 28. marca 2002 nebolo pritom spravodlivé, pretože sťažovateľke   až   na   tomto   pojednávaní   bolo   predložené   vyjadrenie   J.   P.   k jej   návrhu z 20. septembra 2000, a to navyše bez príloh.

9)   Až   po   2   rokoch   7   mesiacoch   a 4   dňoch   vyniesol   Okresný   súd   Bratislava   IV prvostupňový rozsudok o návrhu sťažovateľky z 20. septembra 2000.

10) Po takmer 6 mesiacoch od vynesenia prvostupňového rozsudku bolo sťažovateľke doručené   odvolanie   J.   P.   z mája   2003.   Tento   zbytočný   prieťah   bol   spôsobený   tým,   že odvolanie J. P. z mája 2003 bolo omylom založené do spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 5 C 6/02. V dôsledku tohto omylu bol Okresný súd Bratislava IV nečinný od júna 2003 do októbra 2003.

Aj   predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   IV   opätovne   dňa   14.   októbra   2003 konštatuje prieťahy v konaní spôsobené práve uvedeným omylom.

11)   Takmer 1 mesiac Okresný súd Bratislava IV   nekonal z dôvodu PN   zákonnej sudkyne. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na fakt, že konanie nemôže byť závislé od zdravotného   stavu   sudcov   (nález   Ústavného   súdu   SR   z 13.   januára   1999, sp. zn. I. ÚS 70/1998).

12) Ďalší zbytočný prieťah v konaní pretrváva aj od 30. decembra 2003, kedy došiel z odvolacieho Krajského súdu v Bratislave späť na Okresný súd Bratislava IV spis, a to z dôvodu vykonania opravy v rozsudku v zmysle § 164 OSP.

Sťažovatelia   rešpektujú,   že   Ústavný   súd   SR   pri   rozhodovaní,   či   vo   veci   došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru, stabilne zohľadňuje okrem spôsobu, akým súd v konaní postupoval, aj správanie účastníkov konania a právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje.

Vzhľadom na to sťažovateľka uvádza, že ona sama sa počas celého konania správala a stále   sa   správa   aktívne   a dokonca   nad   rámec   požiadaviek   zákona.   Sťažovateľka   sa zúčastňovala pojednávaní vo veci; súdu predkladala požadované doklady; podala až štyri sťažnosti   na   prieťahy   v konaní,   z ktorých   dve   boli   predsedníčkou   Okresného   súdu Bratislava IV   uznané   za   opodstatnené;   žiadala   súd   o zaslanie   vyjadrenia   J.   P. (12. februára 2002, 17. marca 2002 a 22. marca 2002), ako aj o zaslanie jeho odvolania k prvostupňovým rozsudkom; pravidelne nahliadala do spisu (14. marca 2001, 29. októbra 2001, 6. februára 2002, 24. mája 2002, 21. augusta 2002, 9. októbra 2002, 15. januára 2003, 4. júna 2003, 24. januára 2004); žiadala súd o pripojenie spisu sp. zn. 8 C 97/98 (14. marca 2001, 5. septembra 2001, 29. októbra 2001, 30. októbra 2001); žiadala o vytýčenie pojednávania (12. septembra 2001); upozornila súd na nesprávny postup pri doručovaní (29. októbra 2001) a pod.

Sťažovateľka   súčasne   uvádza,   že   u maloletých   sťažovateľov   F.   P.   a P.   P.   nie   je potrebné skúmať hodnotiace kritérium – správanie účastníka konania, pretože nemá žiadne opodstatnenie.

Pokiaľ ide o ďalšie hodnotiace kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, o ktorej   súd   rozhoduje,   tak   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   predmetom   konania   je   spor o výživné   pre   maloleté deti.   Právne a skutkovo ide o spor,   v ktorom sa   používa   právna úprava prijatá v zákone o rodine. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované v rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   metodiku   postupu všeobecných súdov v týchto sporoch, a to aj po roku 1989, kedy došlo k rozvoju podnikania, a tým aj k zmene posudzovania schopností a možností manžela (bývalého manžela). Súčasne treba dodať, že vo veciach, v ktorých sa koná o výživnom pre maloleté deti, ide o existenčné veci, o agendu starostlivosti súdu o maloletých, kde sa predpokladá osobitná pozornosť efektívnym   a rýchlym   postupom   súdu.   Postup   Okresného   súdu   Bratislava   IV   ale   takýto nebol, pretože prvé meritórne pojednávanie sa konalo po 1 roku, 6 mesiacoch a 3 dňoch od podania návrhu sťažovateľky (od 20. septembra 2000 do 28. marca 2002). (...)

Dňa 25. februára 2004 došiel Krajskému súdu v Bratislave spis Okresného súdu Bratislava IV na rozhodnutie o odvolaniach. Spis je vedený na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 11 Cop 91/04.

Do 7. júla 2004 (...) Krajský súd v Bratislave neurobil vo veci ani jeden úkon, čo bolo zistené po nahliadnutí do spisu a po overení si tejto skutočnosti u pracovníčky súdnej kancelárie, ktorá stav konania súčasne zistila aj v elektronickej databáze. (...)

Keďže od 25. februára 2004 kedy spis došiel na Krajský súd v Bratislave už uplynuli viac ako 4 mesiace a zohľadniac fakt, že v júli a v auguste Krajský súd v Bratislave resp. senát 11 Cop pojednávať nebude, sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd SR v zmysle § 92 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. pripustil pristúpenie Krajského súdu v Bratislave do konania (Rvp 1879/03) na stranu toho proti komu sťažnosť smeruje (§ 51 zákona č. 38/1993 Z. z.).»

Preto   sťažovatelia   navrhujú,   aby   po   prijatí   veci   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd rozhodol nálezom takto:

„Základné právo Mgr. Z. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 155/00 porušené bolo. (...)

Základné právo maloletého F. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 155/00 porušené bolo. (...)

Základné právo maloletej P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 155/00 porušené bolo.

Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nc 155/00 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. (...)

Mgr.   Z.   P.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške   100.000,-   Sk (slovom:   jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   IV   povinný vyplatiť Mgr. Z. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. (...)

Maloletému F. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk   (slovom:   jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   IV povinný vyplatiť do rúk matky Mgr. Z. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. (...)

Maloletej P. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom: jednostotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do rúk matky Mgr. Z. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu“. Okresný súd predložil ústavnému súdu spis sp. zn. 13 Nc 155/00, z ktorého ústavný súd   zistil   tie   isté   údaje,   ktoré   uviedli   sťažovatelia.   Okrem   toho   ku   dňu   rozhodovania ústavného súdu boli vykonané ďalšie úkony okresného súdu.

Po   vrátení   spisu   z   krajského   súdu   29.   októbra   2004   okresný   súd   nariadil 29. novembra 2004 pojednávanie na 3. február 2005, ktoré bolo po vykonaní dokazovania odročené na 19. apríl 2005 na doplnenie dokazovania, ktoré navrhli účastníci konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na všeobecnom   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Rovnaký   účel   zabezpečuje   aj   právo   účastníkov   konania   uvedené   v   čl.   6   ods. 1 dohovoru,   podľa   ktorého   každý   účastník   má   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 178/04, II. ÚS 2/05) skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa   a)   právnej   a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj to, o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva   na súdnu   ochranu, b) správania   účastníka   konania a c)   spôsobu,   akým v   konaní postupoval súd.

a) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je nárok maloletých detí na časť výživného počas doby do rozvodu manželstva ich rodičov (od 1. augusta 1999 do 13. augusta 2000) a nárok na zvýšenie výživného, ktorý maloleté deti uplatnili návrhom ich matky z 20. septembra 2000. Nároky maloletých detí na výživné sú takými nárokmi, ktoré vo všeobecnosti vyžadujú zvýšenú starostlivosť od všeobecného súdu pri rozhodovaní o ich   priznaní   alebo   zmene,   najmä   ak   ide   o zvýšenie   výživného.   Všeobecný   súd   koná a rozhoduje   v nesporovom   konaní,   v ktorom   musí   prejaviť   zodpovednosť   za   to,   že   ide o konanie starostlivosti súdu o maloletých (nadpis § 176 Občianskeho súdneho poriadku), urýchleným postupom a rozhodovaním, konajúc bez ohľadu na úkony účastníkov konania. Ústavný súd súčasne uvádza, že takéto konania nie sú právne zložité, hoci skutkovo zložité môžu byť, tak ako to je v posudzovanom prípade. Vo veci sťažovateľov otec maloletých detí pracoval v zahraničí, založil si novú rodinu, má aj inú vyživovaciu povinnosť a vrátil sa na Slovensko. Preto bolo pri dokazovaní nevyhnutné rozlišovať jednotlivé obdobia jeho schopností a možností platiť výživné na maloleté deti v skúmanom konaní okresného súdu, čo skutkovo komplikuje rozhodovanie súdu.

b)   V nesporovom   konaní   vo   veci   starostlivosti   súdu   o maloletých   ústavný   súd neskúmal správanie maloletých detí,   ktorých   zastupuje matka, ale sústredil   sa   na to, či úkony   a iné   správanie   matky   spomalilo   postup   súdu   alebo   vytvorilo   faktické   prekážky takého   postupu   bez   zákonom   uznaného   dôvodu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   matka maloletých detí žiadnym spôsobom nekonala tak, aby vlastnými úkonmi pri zastupovaní maloletých detí spomalila konanie alebo postup okresného súdu. Jej úkony sledovali len to, aby sa náležite zistil skutkový stav potrebný na správne právne závery okresného súdu pri rozhodovaní o rozsahu vyživovacej povinnosti otca maloletých detí. Okrem toho na všetky pokyny   a výzvy   okresného   súdu   reagovala   v primeraných   lehotách   a s rešpektovaním obsahu týchto úkonov okresného súdu.

c) Postup okresného súdu po začatí konania o zvýšenie výživného (20. septembra 2000) a súčasne aj konanie o výživné na dobu do rozvodu manželstva boli poznačené od podania návrhu nečinnosťou. Do prvého pojednávania konaného 20. februára 2002 okresný súd v podstate vykonal len prípravné úkony, z ktorých niektoré boli nesústredené (postupné pripojovanie   spisov,   doručovanie   na   nesprávnu   adresu)   alebo   oneskorené   ako   napr.   pri ustanovení opatrovníka. Nesústredenosť dokazuje aj to, že prvé pojednávanie bolo odročené pre neúčasť otca maloletých detí.

Ďalšie   pojednávanie   konané   29.   marca   2002   sa   odročilo   za   účelom   doplnenia dokazovania a vyjadrenia matky maloletých detí k stanovisku otca. Prvý rozsudok vo veci zvýšenia výživného bol vynesený 24. apríla 2003. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec   maloletých   detí   v máji   2003,   ktoré   však   bolo   doručené   matke   maloletých   detí   až v októbri 2003 pre chybný postup okresného súdu, ktorý omylom založil odvolanie otca do iného   súdneho   spisu.   Týchto   šesť   mesiacov   nečinnosti   okresného   súdu   po   vynesení rozsudku je potrebné pričítať na vrub tomuto súdu, pretože v tomto období už mal byť spis predložený odvolaciemu súdu, k čomu došlo až 11. novembra 2003, avšak odvolací súd musel   vec   vrátiť   na vydanie   opravného   uznesenia,   po   vydaní   ktorého   sa   spis   predložil odvolaciemu súdu až 29. februára 2004, t. j. po desiatich mesiacoch od vynesenia rozsudku.

Odvolací súd pre nedostatky v zisťovaní skutkového stavu zrušil napadnutý rozsudok rozhodujúci o zvýšení výživného (aj v časti o výživnom za obdobie od 1. augusta 1999 do 13. augusta 2000) a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu 29. októbra 2004.

Po vrátení spisu okresný súd nariadil 29. novembra 2004 pojednávanie na 3. februára 2005,   ktoré   bolo   po   vykonaní   dokazovania   odročené   na   19.   apríla   2005   na   doplnenie dokazovania, ktoré navrhli účastníci konania.

Ústavný   súd   na   základe   týchto   zistení   zo   spisu   a v podstate   zhodných   vyjadrení sťažovateľov a okresného súdu, zohľadniac povahu nesporového konania o výživnom pre maloleté detí uzavrel, že takmer po piatich rokoch od začatia konania o zvýšenie výživného (výživné   za   dobu   do   rozvodu   nepovažuje   ústavný   súd   za   tak   podstatné   ako   konanie o zvýšení) nie je odstránená právna neistota maloletých detí v závažnej otázke rozsahu ich nároku na výživné, čo platí aj pre postavenie ich matky, ktorá sa o ne osobne stará. Tento stav konania je spôsobený sčasti takmer trojročnou nečinnosťou okresného súdu, pre ktorú niet   žiadneho   ospravedlnenia   a sčasti   nesústredeným   a chybným,   ba   až   ľahostajným postupom   (založenie   odvolania   otca   do   iného   spisu,   doručovanie   odvolania   až   po niekoľkých mesiacoch, predloženie spisu na odvolacie konanie bez opravného uznesenia, ktorého potreba bola očividná).

Preto ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 13 Nc 155/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   žiadali   o   priznanie primeraného   finančného zadosťučinenia   v súhrne 300 000 Sk. Ústavný súd dospel k záveru, že stav konania v ich veci, ktorá je veľmi citlivá a vyžaduje osobitnú starostlivosť súdu, je taký, že sťažovatelia majú oprávnene počas dlhej doby pocit právnej aj faktickej neistoty.   Zistenú dlhodobejšiu nečinnosť okresného súdu, málo efektívny,   nesústredený,   ba až ľahostajný postup   okresného   súdu   nemožno   podľa názoru   ústavného   súdu   ničím   ospravedlniť.   Preto   ústavný   súd   priznal   sťažovateľom finančné zadosťučinenie 100 000 Sk, ktoré vyjadruje dôsledky porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania úspešných   sťažovateľov, ktoré im   vznikli v dôsledku   právneho zastúpenia pred ústavným súdom   advokátkou,   a priznal sťažovateľom   úhradu   účelne vynaložených trov konania 33 060 Sk z týchto dôvodov:

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Podľa § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky je výpočtovým základom na účely   tejto   vyhlášky   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. V prvom polroku 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 4 534 Sk. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb. Výška trov konania je preto suma 33 060 Sk ako odmena za 3 úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci samej,   vyjadrenie   vo   veci)   a   náhrada   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3 vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.   (základná   sadzba:   4   534   Sk;   základná   sadzba   znížená o 20 % = 3 627,20 Sk; tri úkony právnej služby: 3 627,20 Sk x 3 = 10 881,60 Sk; traja sťažovatelia: 10 881,60 Sk x 3 = 32 644,80 Sk; režijný paušál: 136 Sk x 3 = 408 Sk; 32 644,80 Sk + 408 Sk = 33 052,80 Sk; § 25 citovanej vyhlášky: 33 060 Sk).