znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 247/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť A. J., bytom Š., zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. Ľ. B., B. B., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Se 151/02-Sn, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. J.a) v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a ako podanú oneskorene;

b) v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2003 doručená sťažnosť A. J., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. Ľ. B., B. B., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Se   151/02-Sn. V uvedenom konaní krajský súd 25. novembra 2002 vydal na návrh sťažovateľky platobný rozkaz,   ktorý   bol   nesprávne   doručený   subjektu,   ktorý   nebol   účastníkom   konania. V dôsledku   vyhlásenia   konkurzu   na   odporcu   5.   decembra   2002   sa   konanie   zo   zákona prerušilo a následne krajský súd uznesením č. k. 1 Se 151/02-Sn-31 platobný rozkaz zrušil. Sťažovateľka   podala   vo   veci   odvolanie,   na   základe   ktorého   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 2 Obo 54/03 rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súdu bolo porušené ňou označené základné právo, a to tým, že postupom v rozpore so zákonom (§ 36b písm. a) Občianskeho súdneho poriadku)   spôsobil   zbytočný   prieťah   v konaní,   ako   aj tým, že v dôsledku   jeho postupu došlo aj k znemožneniu využitia jej práva na verejné prejednanie veci v senáte. Konečným   dôsledkom   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   je   súčasná   nemožnosť priznania uplatneného práva, pretože medzitým došlo k vyhláseniu konkurzu na odporcu (5. decembra 2002). Okrem vyslovenia porušenia základného práva priznaného v čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka požaduje aj priznanie finančného zadosťučinenia minimálne vo výške zbytočne zaplatených súdnych poplatkov, a to 12 500 Sk.

II.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či nie je daný niektorý z dôvodov na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 cit. zákona.

Medzi tieto dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde patrí nedostatok právomoci, oneskorené podanie sťažnosti a jej zjavná neopodstatnenosť.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu na rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb je subsidiárna, t. j. je daná vtedy, ak o tomto porušení nerozhoduje iný súd. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Za oneskorene podanú sťažnosť sa považuje podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   sťažnosť,   ktorá   bola   podaná   po   uplynutí   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   v súlade   so   svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou takú sťažnosť, ak „celková doba konania pred súdom... nesignalizovala   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a tým   ani   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania takú intenzitu porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   ktorou namieta porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na verejné prerokovanie veci   krajským   súdom,   odmietol   pre   nedostatok   právomoci,   nakoľko   sťažovateľka   mala a mohla   využiť   na   uplatnenie   ochrany   tohto   svojho   základného   práva   účinný   právny prostriedok v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v systéme všeobecných súdov.

Okrem toho sťažovateľka namieta postup súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na verejné prerokovanie veci, a to v čase rozhodovania krajského súdu 25. novembra 2002 a 15. januára 2003; sťažovateľka sa o porušení tohto jej základného práva   musela   najneskoršie   dozvedieť   doručením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   30.   júna 2003 a jej sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 21. novembra 2003, t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti.

Ďalšiu   časť   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti. Okrem označenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neuviedla na podporu svojho tvrdenia žiadne argumenty. Navyše zo sťažnosti nevyplynulo, že by sa na prieťahy krajského súdu sťažovala na orgáne štátnej správy súdov podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2003