SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 246/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Irsákom, Advokátskakancelária, Jelačičova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 15/2013zo 16. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Cdo 15/2013 zo 16. decembra 2014. Dátum odovzdaniasťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.
Zo sťažnosti, ako aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 15/2013zo 16. decembra 2014 vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je advokátom, sa ako žalobca domáhalvoči ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 1 379,87 € s prísl. ako odmenyza právnu pomoc, ktorú jej poskytol.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k.39 C 165/2009-258 z 18. marca 2011 bola žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi551,08 €, konanie o zaplatenie časti istiny vo výške 387,24 € bolo zastavené a vo zvyškubola žaloba sťažovateľa zamietnutá.
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.5 Co 262/2011 z 9. apríla 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Napokon rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 15/2013 zo 16. decembra2014 (ktorý bol sťažovateľovi doručený 22. januára 2015) bolo zamietnuté mimoriadnedovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uvedeným rozsudkomokresného súdu a krajského súdu.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ v mene žalovanej podal návrh nanariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania a následne aj žalobu a jej doplnenie.Práve týmito úkonmi poskytol žalovanej ako advokát právnu pomoc. Rovnako bolanesporná aj skutočnosť, že medzi nimi nedošlo nikdy k dohode o spôsobe a výške zmluvnejodmeny a že preto prichádzala do úvahy mimozmluvná (tarifná) odmena. Spornou zostalaotázka, či sa bude na odmenu advokáta aplikovať ustanovenie § 10 ods. 1 vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len„tarifa“), teda v závislosti od výšky peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, aleboje aplikácia tohto ustanovenia vylúčená, pretože nie je možné v peniazoch vyjadriť hodnotupráva, ktorého sa právne služby týkali, a preto sa odmena advokáta určí podľa ustanovenia§ 11 ods. 1 tarify ako 1/13 výpočtového základu.
Pred prvým pojednávaním vzal sťažovateľ žalobu späť v sume 387,24 €, a pretov tejto časti bolo konanie zastavené. Okresný súd dospel k záveru, že pri začatíposkytovania právnej služby išlo o nárok, ktorý v čase podania žaloby bol oceniteľnýv peniazoch, hoci konkrétna výška požadovaného plnenia určená nebola. Sťažovateľ totižako advokát zastupoval žalovanú ako jednu z niekoľko desiatok žalobcov v konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 73/2006, v rámci ktorého sa uplatňoval nárok na zľavuz ceny vo výške, ktorú sťažovateľ ako právny zástupca žalovanej pri podaní žalobynešpecifikoval. Podľa názoru okresného súdu pri začatí poskytovania právnej službyzo strany sťažovateľa žalovanej išlo o nárok, ktorý v čase podania žaloby bol oceniteľnýv peniazoch, avšak konkrétna výška požadovaného plnenia nebola určená. Okresný súdpreto dospel k záveru, že odmenu sťažovateľa za poskytnuté právne služby je potrebné určiťv zmysle § 11 ods. 1 tarify (teda nie v zmysle § 10 ods. 1 tarify, ako sa toho domáhalsťažovateľ). Za výpočtový základ pre stanovenie odmeny bolo potrebné považovať sumu16 381 Sk, ktorá bola priemernou mesačnou mzdou za prvý polrok predchádzajúcehokalendárneho roka. Preto odmena za jeden úkon právnej služby bola 1 260 Sk ako 1/13výpočtového základu pre rok 2006. Zároveň podľa § 13 ods. 3 tarify bolo potrebné odmenuznížiť o 20 % na sumu 1 008 Sk, keďže išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch a viacosôb. K uvedenej sume patril tiež režijný paušál 164 Sk. Priznaná bola odmena za tri úkonyprávnej služby, ako aj tri režijné paušály.
Podľa názoru krajského súdu, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil, výškapeňažného plnenia alebo cena práva alebo veci, ktorých sa poskytovaná právna služba týka,musí byť určená a definovaná od začiatku poskytovania právnej služby. Ak by sa pripustilaúvaha o možnosti takého postupu, že z pôvodne neurčenej hodnoty sporu sa neskoršímpostupom právneho zástupcu stane presne určená hodnota sporu s dopadom na spôsoburčenia odmeny za poskytnuté služby, potom by s takýmto postupom musel súhlasiť klient,ktorého právny zástupca v spore zastupuje. Klientovi totiž nie je možné odňať právo vyjadriťsa, či súhlasí s poskytovaním právnych služieb, ktoré môže advokát určovať v zmysle tarify.
Na základe podnetu sťažovateľa bolo podané mimoriadne dovolanie, ktoré všaknajvyšší súd zamietol. Považoval totiž rozsudky všeobecných súdov za správne. Sťažovateľnesúhlasí so záverom najvyššieho súdu týkajúcim sa spôsobu určenia tarifnej odmenyadvokáta za zastupovanie v občianskom súdnom konaní. Je toho názoru, že všeobecné súdynesprávne vyložili ustanovenie § 11 ods. 1 tarify. V danej veci bol aj pri začatí poskytovaniaprávnych služieb predmet sporu vždy oceniteľný a vyjadriteľný peniazmi a bolo ho vždymožné zistiť bez akýchkoľvek ťažkostí. Skutočnosť, že v čase udelenia splnomocneniasťažovateľovi a podania žaloby ešte nebola presne určená výška požadovanej zľavy z cenydiela, automaticky neznamená, že hodnotu sporu nebolo možné vyjadriť v peniazoch, resp.zistiť s nepomernými ťažkosťami. Práve naopak, doplnením žaloby, a to upravením jejpetitu, bol presne percentuálne vyjadrený nárok žalovanej (v danom spore vystupujúcej akožalobkyňa), na základe čoho sa dala hodnota sporu vyjadriť v peniazoch, keďže cena dielabola známa. Pokiaľ nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, použije saako základná sadzba tarifnej odmeny 1/13 výpočtového základu. V danom spore však bolouplatňované právo vždy vyjadriteľné peniazmi a podaním z 29. júna 2006 bol nárokpercentuálne kvantifikovaný, na základe čoho sa dala vypočítať aj konkrétna suma, ktorá sav konaní ďalej uplatňovala a naďalej aj uplatňuje. Tým de facto došlo k vyjadreniu hodnotyuplatňovaného práva v peniazoch, čo vylučuje aplikáciu § 11 ods. 1 tarify. S poukazom natieto skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že správne požadoval aplikovať na výpočettarifnej odmeny ustanovenie § 10 ods. 1 a 2 tarify.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na rozhodnutia iných krajských súdov vo veciach,v ktorých tiež uplatňoval odmenu za právnu pomoc poskytovanú ďalším žalobcom v tomistom konaní, v ktorom na okresnom súde zastupoval aj žalovanú (Krajský súd v Trenčínesp. zn. 4 Co 287/2011, Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 134/2008, Krajský súdv Prešove sp. zn. 2 Co 50/2010). Opiera sa ďalej o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014, ktorým na základe mimoriadneho dovolania sadospelo k záveru zhodnému s právnym názorom sťažovateľa. Aj v tomto prípade išloo uplatňovanie odmeny sťažovateľa voči jednému zo žalobcov, ktorého zastupoval v konanívedenom okresným súdom v rámci žaloby o priznanie zľavy z ceny.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 2M Cdo 15/2013 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. decembra 2014 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn.: 2M Cdo 15/2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ – advokátovi trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 296,44 €(...) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Stanislava Irsáka(...) do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 15/2013 zo 16. decembra 2014vyplýva, že ním bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu č. k.39 C 165/2009-258 z 18. marca 2011 a krajského súdu sp. zn. 5 Co 262/2011 z 9. apríla2013. Podľa názoru najvyššieho súdu základom pre vyriešenie sporu je posúdenie predmetuprávnej služby poskytnutej sťažovateľom ako advokátom. Žalovaná v konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 73/2006 uplatnila nárok na zľavu z kúpnej ceny dielav zmysle § 560 Obchodného zákonníka. Išlo teda o nárok zo zodpovednosti za vadyv dôsledku porušenia záväzkovej povinnosti zhotoviteľa diela. Uvedené právo žalovanej mácharakter peňažného plnenia, čo znamená, že jeho hodnotu možno vyčísliť v peňažnomvyjadrení. Treba poukázať na to, že v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 tarify pre určenietarifnej hodnoty práva, ktorého sa právna služba dotýka, je rozhodujúci okamih začatiaposkytovania právnej služby, a to nielen pokiaľ ide o určenie jej samotnej hodnoty, aletaktiež pokiaľ ide o určenie okamihu, kedy je advokát povinný mať predstavu o predmeteprávnej služby (najmä pokiaľ ide o taký prípad, akým je výška peňažnej zľavy). Totopravidlo bráni právnej neistote na strane klienta, ako aj na strane advokáta, ktorá by mohlanastať následne po začatí poskytovania právnej služby pri zmene hodnoty predmetuposkytovanej právnej služby (napr. z dôvodu zmeny trhovej hodnoty veci, zániku vecia pod.). Pokiaľ by súd aplikoval na danú vec taký výklad ustanovenia § 10 ods. 2 tarify, akýsa presadzuje v mimoriadnom dovolaní, potom by pri posúdení konkrétneho zneniažalobného petitu musel konštatovať, že požadovaný nárok nie je oceniteľný v peniazoch(pôvodný žalobný petit skoncipovaný sťažovateľom znel na povinnosť poskytnúť zľavuz ceny diela). Preto nemožno úvahu uvedenú v mimoriadnom dovolaní považovať zasprávnu, čomu nasvedčuje aj ustanovenie § 18 ods. 4 tarify (účinné od 1. septembra 2009),podľa ktorého je advokát povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovaťklienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby eštepred začatím toho úkonu, inak mu odmena nepatrí. Úmyslom zákonodarcu v tomto smerebolo zabezpečiť väčšiu ochranu klienta ako spotrebiteľa, aby sa tak odmena za poskytovanieprávnej služby stala viac predvídateľnou. Je preto na ťarchu advokáta, aby ešte pred začatímposkytovania právnej služby oznámil potenciálnemu klientovi hodnotu svojich služieb,najmä ak bolo jeho skutočným úmyslom žiadať za svoje právne služby odmenu v závislostiod výšky peňažného plnenia od počiatku ich poskytovania (v bežnej praxi nejdeo štandardný postup), a s ohľadom na tak vysoké sumy, ako v tomto prípade, aby klient akospotrebiteľ mal možnosť slobodne a najmä dostatočne informovane sa rozhodnúť, čiadvokátove služby využije alebo nie. Treba tiež poukázať na to, že v posudzovanom prípadenejde o nemožnosť či nepomerné ťažkosti pri určení výšky požadovanej zľavy. Samotnýsťažovateľ ako osoba znalá práva si musel byť vedomý, že žalobný petit tak, ako hoformuloval, nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti. Z uvedeného je zrejmé, že takako sťažovateľ, ani žalovaná v čase začatia poskytovania právnej služby nemali predstavuo jej hodnote, i keď išlo o plnenie vyjadriteľné v peniazoch, pričom k jeho skutočnémuvyčísleniu reálne nedošlo počas trvania právneho zastúpenia. Tento záver vyplývaz formulácie žalobného petitu (povinnosť poskytnutia zľavy z ceny diela stanovenejznaleckým posudkom), ktorá dokazuje skutočný úmysel sťažovateľa požadovať zaposkytnuté služby odmenu nie z výšky žalovaného peňažného plnenia, ale z neurčitéhozákladu tarifnej sadzby. Samotný sťažovateľ tu vychádzal z vyúčtovania svojich doterajšíchprávnych služieb podľa ustanovenia § 11 ods. 1 tarify. Pokiaľ teda nebola hodnota predmetusporu, a tým i hodnota právnej služby určená už pri začatí súdneho konania, resp. v dobezačatia poskytovania právnej služby tak, ako to má na mysli ustanovenie § 10 ods. 2 tarify,je možné dospieť len k jedinému logickému záveru, a to, že hodnotu predmetu poskytovanejprávnej služby nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto bolo potrebné vypočítať odmenupodľa tarifnej sadzby ustanovenia § 11 ods. 1 tarify. Iný záver by mal za následokneakceptovateľnú neistotu klienta týkajúcu sa výšky odmeny advokáta za vykonané úkonyprávnej služby až do doby konečného rozhodnutia súdu.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014 vyplýva,že ním bol na základe mimoriadneho dovolania zrušený rozsudok Krajského súduv Trenčíne č. k. 16 Cob 149/2011-270 z 28. augusta 2012 a vec bola vrátená na ďalšiekonanie. Aj v tejto veci bol žalobcom sťažovateľ, ktorý sa domáhal od žalovanej spoločnostiKVETA, s. r. o., zaplatenia sumy 624,06 € s prísl. ako trov právneho zastúpenia, ktoréposkytol v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 73/2006 o zaplatenie zľavyz ceny diela. Podľa názoru najvyššieho súdu právna úprava ustanovenia § 11 ods. 1 tarify sauplatní len v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, aleboju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Táto podmienka však v danom prípadenebola splnená. Hodnota veci (v danom prípade uplatnenie zľavy z ceny diela) jevyjadriteľná len matematicky (v peniazoch, v percentách, v pomere k cene a pod.) a taktiežnie je splnená druhá podmienka, teda zistenie hodnoty veci s nepomernými ťažkosťami,pretože cena diela (jednotlivých bytových jednotiek pre konkrétnych kupujúcich), ktorá jepodkladom pre matematické určenie výšky zľavy z ceny diela, bola známa žalovanému akokupujúcemu v čase udelenia plnej moci sťažovateľovi. Preto treba súhlasiť s názoromvysloveným v mimoriadnom dovolaní, podľa ktorého v konaní bolo nepochybné, že jehopredmetom bolo uplatnenie zľavy z ceny diela, teda plnenie oceniteľné peniazmi, a už prizačatí poskytovania právnej služby bolo ustálené a v splnomocnení aj deklarované, čoho sasťažovateľov klient mienil domáhať. Úmyslom zákonodarcu nebolo, aby hodnota predmetusporu bola presne vyčíslená v čase začatia poskytovania právnej služby, ale určeniečasového momentu, ku ktorému sa výška peňažného plnenia, cena veci alebo práva budeurčovať.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ je presvedčený, že boli splnené všetky podmienky na aplikáciuustanovenia § 10 ods. 2 tarify, a osobitne zdôrazňuje rozhodnutia iných odvolacích súdov,ako aj iné rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorých bola jeho argumentácia akceptovaná.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu je dostatočnáa presvedčivá. Nejaví známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, žesťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie označenýchpráv.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým uviesť, že nemôžu byť pochybnostio tom, že v zastupovanej veci žalovaná ako sťažovateľova klientka uplatňovala v zásadetaký nárok, ktorého hodnota bola vyjadriteľná v peniazoch, a to bez nepomerných ťažkostí.Preto pri doslovnom výklade ustanovenia § 10 ods. 2 a § 11 ods. 1 tarify možnosťažovateľov právny názor považovať za správny. Zároveň za nespornú skutočnosť trebapovažovať aj to, že sťažovateľ pri zastupovaní žalovanej v rámci ním skoncipovanej žaloby(v ktorej ako žalobcovia vystupovali aj ďalšie subjekty tak isto zastúpené sťažovateľom akoadvokátom) uplatnený nárok na zľavu z ceny pri podaní žaloby nešpecifikoval (či užpeňažným vyjadrením, alebo percentuálnym pomerom či zlomkom).
Za daného stavu treba závery najvyššieho súdu považovať za správne. Prihliadol totižnielen na doslovné znenie dotknutých ustanovení tarify, ale aj na konkrétne okolnostiprípadu.
K dosiaľ uvedenému treba dodať, že (ako na to správne poukazuje najvyšší súd)žalobný petit v znení, ako ho sťažovateľ (ktorého bolo treba považovať ako advokáta zakvalifikovaného právneho zástupcu) sformuloval, nespĺňal požiadavky materiálnejvykonateľnosti. Iným slovami, z profesionálneho hľadiska žalobný petit nespĺňal všetkyzákonné požiadavky, čo otvára otázku kvality právnych služieb, ktoré sťažovateľ akoadvokát žalovanej poskytol. Znamená to, že i keby sa malo aplikovať na vec ustanovenie§ 10 ods. 2 tarify (ako to požaduje sťažovateľ), sotva by prichádzala do úvahy plná tarifnáodmena, a to vzhľadom na zrejmú nekvalitu poskytovaných právnych služieb.
Napokon považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa v súvislosti s tou podstatnouskutočnosťou, podľa ktorej v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013z 22. októbra 2014 sa zaujal právny názor, ktorý je v súlade so stanoviskom sťažovateľa,pričom ide o trovy právneho zastúpenia ďalšieho subjektu, ktorý sa v tom istom súdnomkonaní domáhal zľavy z ceny. O analógii posudzovaných prípadov nemôžu byť preto žiadnepochybnosti, no napriek tomu rôzne senáty najvyššieho súdu posúdili rozhodujúcu otázkudiametrálne odlišne.
V zásade platí, že v súlade s požiadavkou právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1ústavy za neželateľný treba považovať taký stav, keď analogické prípady sú posudzovanéz právneho hľadiska odlišne. Zároveň je pravdou aj to, že konajúci sudcovia majú právoposudzovať veci, o ktorých rozhodujú, nezávisle. Za situácie, keď sa konajúci senátnajvyššieho súdu chce odchýliť od právneho názoru, ktorý predtým vyslovil iný senátnajvyššieho súdu, musí zároveň vysvetliť, prečo nepovažoval za možné so skorším názorominého senátu súhlasiť.
Podľa názoru ústavného súdu z podrobného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdusp. zn. 2 M Cdo 15/2013 zo 16. decembra 2014 dostatočne jasne a zrozumiteľne vyplýva,prečo nepovažoval právny názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014 za akceptovateľný.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2015