SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 246/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Irsákom, Advokátskakancelária, Jelačičova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   M   Cdo   15/2013zo 16. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2   M   Cdo   15/2013   zo   16.   decembra   2014.   Dátum   odovzdaniasťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo   sťažnosti,   ako   aj   z   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   M   Cdo   15/2013zo 16. decembra 2014 vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je advokátom, sa ako žalobca domáhalvoči ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 1 379,87 € s prísl. ako odmenyza právnu pomoc, ktorú jej poskytol.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.39 C 165/2009-258   z   18.   marca   2011   bola   žalovaná   zaviazaná   zaplatiť   sťažovateľovi551,08 €, konanie o zaplatenie časti istiny vo výške 387,24 € bolo zastavené a vo zvyškubola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.5 Co 262/2011 z 9. apríla 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Napokon rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 15/2013 zo 16. decembra2014 (ktorý bol sťažovateľovi doručený 22. januára 2015) bolo zamietnuté mimoriadnedovolanie   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   proti   uvedeným   rozsudkomokresného súdu a krajského súdu.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ v mene žalovanej podal návrh nanariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania a následne aj žalobu a jej doplnenie.Práve   týmito   úkonmi   poskytol   žalovanej   ako   advokát   právnu   pomoc.   Rovnako   bolanesporná aj skutočnosť, že medzi nimi nedošlo nikdy k dohode o spôsobe a výške zmluvnejodmeny a že preto prichádzala do úvahy mimozmluvná (tarifná) odmena. Spornou zostalaotázka,   či   sa   bude   na   odmenu   advokáta   aplikovať   ustanovenie   §   10   ods.   1   vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„tarifa“), teda v závislosti od výšky peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, aleboje aplikácia tohto ustanovenia vylúčená, pretože nie je možné v peniazoch vyjadriť hodnotupráva, ktorého sa právne služby týkali, a preto sa odmena advokáta určí podľa ustanovenia§ 11 ods. 1 tarify ako 1/13 výpočtového základu.

Pred prvým pojednávaním vzal sťažovateľ žalobu späť v sume 387,24 €, a pretov tejto   časti   bolo   konanie   zastavené.   Okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   pri   začatíposkytovania právnej   služby   išlo o   nárok,   ktorý v   čase podania   žaloby   bol oceniteľnýv peniazoch, hoci konkrétna výška požadovaného plnenia určená nebola. Sťažovateľ totižako advokát zastupoval žalovanú ako jednu z niekoľko desiatok žalobcov v konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 73/2006, v rámci ktorého sa uplatňoval nárok na zľavuz ceny   vo   výške,   ktorú   sťažovateľ   ako   právny   zástupca   žalovanej   pri   podaní   žalobynešpecifikoval.   Podľa   názoru   okresného   súdu   pri   začatí   poskytovania   právnej   službyzo strany sťažovateľa žalovanej išlo o nárok, ktorý v čase podania žaloby bol oceniteľnýv peniazoch, avšak konkrétna výška požadovaného plnenia nebola určená. Okresný súdpreto dospel k záveru, že odmenu sťažovateľa za poskytnuté právne služby je potrebné určiťv zmysle § 11 ods. 1 tarify (teda nie v zmysle § 10 ods. 1 tarify, ako sa toho domáhalsťažovateľ). Za výpočtový základ pre stanovenie odmeny bolo potrebné považovať sumu16 381   Sk,   ktorá   bola   priemernou   mesačnou   mzdou   za   prvý   polrok   predchádzajúcehokalendárneho roka. Preto odmena za jeden úkon právnej služby bola 1 260 Sk ako 1/13výpočtového základu pre rok 2006. Zároveň podľa § 13 ods. 3 tarify bolo potrebné odmenuznížiť o 20 % na sumu 1 008 Sk, keďže išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch a viacosôb. K uvedenej sume patril tiež režijný paušál 164 Sk. Priznaná bola odmena za tri úkonyprávnej služby, ako aj tri režijné paušály.

Podľa   názoru   krajského   súdu,   ktorý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   výškapeňažného plnenia alebo cena práva alebo veci, ktorých sa poskytovaná právna služba týka,musí byť určená a definovaná od začiatku poskytovania právnej služby. Ak by sa pripustilaúvaha o možnosti takého postupu, že z pôvodne neurčenej hodnoty sporu sa neskoršímpostupom právneho zástupcu stane presne určená hodnota sporu s dopadom na spôsoburčenia odmeny za poskytnuté služby, potom by s takýmto postupom musel súhlasiť klient,ktorého právny zástupca v spore zastupuje. Klientovi totiž nie je možné odňať právo vyjadriťsa, či súhlasí s poskytovaním právnych služieb, ktoré môže advokát určovať v zmysle tarify.

Na   základe   podnetu   sťažovateľa   bolo   podané   mimoriadne   dovolanie,   ktoré   všaknajvyšší súd zamietol. Považoval totiž rozsudky všeobecných súdov za správne. Sťažovateľnesúhlasí   so   záverom   najvyššieho   súdu   týkajúcim   sa   spôsobu   určenia   tarifnej   odmenyadvokáta za zastupovanie v občianskom súdnom konaní. Je toho názoru, že všeobecné súdynesprávne vyložili ustanovenie § 11 ods. 1 tarify. V danej veci bol aj pri začatí poskytovaniaprávnych služieb predmet sporu vždy oceniteľný a vyjadriteľný peniazmi a bolo ho vždymožné   zistiť   bez   akýchkoľvek   ťažkostí.   Skutočnosť,   že   v   čase   udelenia   splnomocneniasťažovateľovi a podania žaloby ešte nebola presne určená výška požadovanej zľavy z cenydiela, automaticky neznamená, že hodnotu sporu nebolo možné vyjadriť v peniazoch, resp.zistiť   s nepomernými   ťažkosťami. Práve   naopak, doplnením   žaloby,   a to upravením jejpetitu, bol presne percentuálne vyjadrený nárok žalovanej (v danom spore vystupujúcej akožalobkyňa), na základe čoho sa dala hodnota sporu vyjadriť v peniazoch, keďže cena dielabola známa. Pokiaľ nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, použije saako základná sadzba tarifnej odmeny 1/13 výpočtového základu. V danom spore však bolouplatňované   právo   vždy   vyjadriteľné   peniazmi   a   podaním   z   29.   júna   2006   bol   nárokpercentuálne kvantifikovaný, na základe čoho sa dala vypočítať aj konkrétna suma, ktorá sav konaní ďalej uplatňovala a naďalej aj uplatňuje. Tým de facto došlo k vyjadreniu hodnotyuplatňovaného práva v peniazoch, čo vylučuje aplikáciu § 11 ods. 1 tarify. S poukazom natieto skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že správne požadoval aplikovať na výpočettarifnej odmeny ustanovenie § 10 ods. 1 a 2 tarify.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   rozhodnutia   iných   krajských   súdov   vo   veciach,v ktorých tiež uplatňoval odmenu za právnu pomoc poskytovanú ďalším žalobcom v tomistom konaní, v ktorom na okresnom súde zastupoval aj žalovanú (Krajský súd v Trenčínesp. zn. 4 Co 287/2011, Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 134/2008, Krajský súdv Prešove sp. zn. 2 Co 50/2010). Opiera sa ďalej o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.2 M Obdo   1/2013   z   22.   októbra   2014,   ktorým   na   základe   mimoriadneho   dovolania   sadospelo   k   záveru   zhodnému   s   právnym   názorom   sťažovateľa.   Aj   v   tomto   prípade   išloo uplatňovanie odmeny sťažovateľa voči jednému zo žalobcov, ktorého zastupoval v konanívedenom okresným súdom v rámci žaloby o priznanie zľavy z ceny.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 2M Cdo 15/2013 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. decembra 2014 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn.: 2M Cdo 15/2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ – advokátovi trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 296,44 €(...) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Stanislava Irsáka(...) do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   M   Cdo   15/2013   zo   16.   decembra   2014vyplýva, že ním bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu č. k.39 C 165/2009-258 z 18. marca 2011 a krajského súdu sp. zn. 5 Co 262/2011 z 9. apríla2013. Podľa názoru najvyššieho súdu základom pre vyriešenie sporu je posúdenie predmetuprávnej   služby   poskytnutej   sťažovateľom   ako   advokátom.   Žalovaná   v   konaní   vedenomokresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 73/2006 uplatnila nárok na zľavu z kúpnej ceny dielav zmysle   §   560   Obchodného   zákonníka.   Išlo   teda   o   nárok   zo   zodpovednosti   za   vadyv dôsledku porušenia záväzkovej povinnosti zhotoviteľa diela. Uvedené právo žalovanej mácharakter peňažného plnenia, čo znamená, že jeho hodnotu možno vyčísliť v peňažnomvyjadrení. Treba poukázať na to, že v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 tarify pre určenietarifnej hodnoty práva, ktorého sa právna služba dotýka, je rozhodujúci okamih začatiaposkytovania právnej služby, a to nielen pokiaľ ide o určenie jej samotnej hodnoty, aletaktiež pokiaľ ide o určenie okamihu, kedy je advokát povinný mať predstavu o predmeteprávnej služby (najmä pokiaľ ide o taký prípad, akým je výška peňažnej zľavy). Totopravidlo bráni právnej neistote na strane klienta, ako aj na strane advokáta, ktorá by mohlanastať   následne   po   začatí   poskytovania   právnej   služby   pri   zmene   hodnoty   predmetuposkytovanej právnej služby (napr. z dôvodu zmeny trhovej hodnoty veci, zániku vecia pod.). Pokiaľ by súd aplikoval na danú vec taký výklad ustanovenia § 10 ods. 2 tarify, akýsa   presadzuje   v   mimoriadnom   dovolaní,   potom   by   pri   posúdení   konkrétneho   zneniažalobného petitu musel konštatovať, že požadovaný nárok nie je oceniteľný v peniazoch(pôvodný   žalobný   petit   skoncipovaný   sťažovateľom   znel   na   povinnosť   poskytnúť   zľavuz ceny   diela).   Preto   nemožno   úvahu   uvedenú   v   mimoriadnom   dovolaní   považovať   zasprávnu, čomu nasvedčuje aj ustanovenie § 18 ods. 4 tarify (účinné od 1. septembra 2009),podľa   ktorého   je   advokát   povinný   v   priebehu   poskytovania   právnej   služby   informovaťklienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby eštepred začatím toho úkonu, inak mu odmena nepatrí. Úmyslom zákonodarcu v tomto smerebolo zabezpečiť väčšiu ochranu klienta ako spotrebiteľa, aby sa tak odmena za poskytovanieprávnej služby stala viac predvídateľnou. Je preto na ťarchu advokáta, aby ešte pred začatímposkytovania   právnej   služby   oznámil   potenciálnemu   klientovi   hodnotu   svojich   služieb,najmä ak bolo jeho skutočným úmyslom žiadať za svoje právne služby odmenu v závislostiod   výšky   peňažného   plnenia   od   počiatku   ich   poskytovania   (v   bežnej   praxi   nejdeo štandardný postup), a s ohľadom na tak vysoké sumy, ako v tomto prípade, aby klient akospotrebiteľ   mal   možnosť   slobodne   a   najmä   dostatočne   informovane   sa   rozhodnúť,   čiadvokátove služby využije alebo nie. Treba tiež poukázať na to, že v posudzovanom prípadenejde o nemožnosť či nepomerné ťažkosti pri určení výšky požadovanej zľavy. Samotnýsťažovateľ   ako   osoba   znalá   práva   si   musel   byť   vedomý,   že   žalobný   petit   tak,   ako   hoformuloval, nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti. Z uvedeného je zrejmé, že takako sťažovateľ, ani žalovaná v čase začatia poskytovania právnej služby nemali predstavuo jej hodnote, i keď išlo o plnenie vyjadriteľné v peniazoch, pričom k jeho skutočnémuvyčísleniu   reálne   nedošlo   počas   trvania   právneho   zastúpenia.   Tento   záver   vyplývaz formulácie   žalobného   petitu   (povinnosť   poskytnutia   zľavy   z   ceny   diela   stanovenejznaleckým   posudkom),   ktorá   dokazuje   skutočný   úmysel   sťažovateľa   požadovať   zaposkytnuté služby odmenu nie z výšky žalovaného peňažného plnenia, ale z neurčitéhozákladu tarifnej sadzby. Samotný sťažovateľ tu vychádzal z vyúčtovania svojich doterajšíchprávnych služieb podľa ustanovenia § 11 ods. 1 tarify. Pokiaľ teda nebola hodnota predmetusporu, a tým i hodnota právnej služby určená už pri začatí súdneho konania, resp. v dobezačatia poskytovania právnej služby tak, ako to má na mysli ustanovenie § 10 ods. 2 tarify,je možné dospieť len k jedinému logickému záveru, a to, že hodnotu predmetu poskytovanejprávnej služby nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto bolo potrebné vypočítať odmenupodľa   tarifnej   sadzby   ustanovenia   §   11   ods.   1   tarify.   Iný   záver   by   mal   za   následokneakceptovateľnú neistotu klienta týkajúcu sa výšky odmeny advokáta za vykonané úkonyprávnej služby až do doby konečného rozhodnutia súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014 vyplýva,že   ním   bol   na   základe   mimoriadneho   dovolania   zrušený   rozsudok   Krajského   súduv Trenčíne č. k. 16 Cob 149/2011-270 z 28. augusta 2012 a vec bola vrátená na ďalšiekonanie. Aj v tejto veci bol žalobcom sťažovateľ, ktorý sa domáhal od žalovanej spoločnostiKVETA, s. r. o., zaplatenia sumy 624,06 € s prísl. ako trov právneho zastúpenia, ktoréposkytol v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 73/2006 o zaplatenie zľavyz ceny diela. Podľa názoru najvyššieho súdu právna úprava ustanovenia § 11 ods. 1 tarify sauplatní len v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, aleboju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Táto podmienka však v danom prípadenebola   splnená.   Hodnota   veci   (v   danom   prípade   uplatnenie   zľavy   z   ceny   diela)   jevyjadriteľná len matematicky (v peniazoch, v percentách, v pomere k cene a pod.) a taktiežnie je splnená druhá podmienka, teda zistenie hodnoty veci s nepomernými ťažkosťami,pretože cena diela (jednotlivých bytových jednotiek pre konkrétnych kupujúcich), ktorá jepodkladom pre matematické určenie výšky zľavy z ceny diela, bola známa žalovanému akokupujúcemu   v   čase   udelenia   plnej   moci   sťažovateľovi.   Preto   treba   súhlasiť   s   názoromvysloveným v mimoriadnom dovolaní, podľa ktorého v konaní bolo nepochybné, že jehopredmetom bolo uplatnenie zľavy z ceny diela, teda plnenie oceniteľné peniazmi, a už prizačatí poskytovania právnej služby bolo ustálené a v splnomocnení aj deklarované, čoho sasťažovateľov klient mienil domáhať. Úmyslom zákonodarcu nebolo, aby hodnota predmetusporu   bola   presne   vyčíslená   v   čase   začatia   poskytovania   právnej   služby,   ale   určeniečasového momentu, ku ktorému sa výška peňažného plnenia, cena veci alebo práva budeurčovať.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   boli   splnené   všetky   podmienky   na   aplikáciuustanovenia § 10 ods. 2 tarify, a osobitne zdôrazňuje rozhodnutia iných odvolacích súdov,ako aj iné rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorých bola jeho argumentácia akceptovaná.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   najvyššieho   súdu   je   dostatočnáa presvedčivá. Nejaví známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, žesťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie označenýchpráv.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým uviesť, že nemôžu byť pochybnostio tom, že v zastupovanej veci žalovaná ako sťažovateľova klientka uplatňovala v zásadetaký nárok, ktorého hodnota bola vyjadriteľná v peniazoch, a to bez nepomerných ťažkostí.Preto   pri   doslovnom   výklade   ustanovenia   §   10   ods.   2   a   §   11   ods.   1   tarify   možnosťažovateľov právny názor považovať za správny. Zároveň za nespornú skutočnosť trebapovažovať aj to, že sťažovateľ pri zastupovaní žalovanej v rámci ním skoncipovanej žaloby(v ktorej ako žalobcovia vystupovali aj ďalšie subjekty tak isto zastúpené sťažovateľom akoadvokátom)   uplatnený   nárok   na   zľavu   z   ceny   pri   podaní   žaloby   nešpecifikoval   (či   užpeňažným vyjadrením, alebo percentuálnym pomerom či zlomkom).

Za daného stavu treba závery najvyššieho súdu považovať za správne. Prihliadol totižnielen   na   doslovné   znenie   dotknutých   ustanovení   tarify,   ale   aj   na   konkrétne   okolnostiprípadu.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že (ako na to správne poukazuje najvyšší súd)žalobný petit v znení, ako ho sťažovateľ (ktorého bolo treba považovať ako advokáta zakvalifikovaného   právneho   zástupcu)   sformuloval,   nespĺňal   požiadavky   materiálnejvykonateľnosti. Iným slovami, z profesionálneho hľadiska žalobný petit nespĺňal všetkyzákonné   požiadavky,   čo   otvára   otázku   kvality   právnych   služieb,   ktoré   sťažovateľ   akoadvokát žalovanej poskytol. Znamená to, že i keby sa malo aplikovať na vec ustanovenie§ 10 ods. 2 tarify (ako to požaduje sťažovateľ), sotva by prichádzala do úvahy plná tarifnáodmena, a to vzhľadom na zrejmú nekvalitu poskytovaných právnych služieb.

Napokon považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa v súvislosti s tou podstatnouskutočnosťou,   podľa   ktorej   v   uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   M   Obdo   1/2013z 22. októbra 2014 sa zaujal právny názor, ktorý je v súlade so stanoviskom sťažovateľa,pričom ide o trovy právneho zastúpenia ďalšieho subjektu, ktorý sa v tom istom súdnomkonaní domáhal zľavy z ceny. O analógii posudzovaných prípadov nemôžu byť preto žiadnepochybnosti, no napriek tomu rôzne senáty najvyššieho súdu posúdili rozhodujúcu otázkudiametrálne odlišne.

V zásade platí, že v súlade s požiadavkou právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1ústavy za neželateľný treba považovať taký stav, keď analogické prípady sú posudzovanéz právneho hľadiska odlišne. Zároveň je pravdou aj to, že konajúci sudcovia majú právoposudzovať   veci,   o   ktorých   rozhodujú,   nezávisle.   Za   situácie,   keď   sa   konajúci   senátnajvyššieho   súdu   chce   odchýliť   od   právneho   názoru,   ktorý   predtým   vyslovil   iný   senátnajvyššieho súdu, musí zároveň vysvetliť, prečo nepovažoval za možné so skorším názorominého senátu súhlasiť.

Podľa názoru ústavného súdu z podrobného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdusp. zn. 2 M Cdo 15/2013 zo 16. decembra 2014 dostatočne jasne a zrozumiteľne vyplýva,prečo   nepovažoval   právny   názor   vyslovený   v   uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn.2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014 za akceptovateľný.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015