znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 246/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., Z., t. č. vo výkone väzby B., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na osobnú slobodu   zaručeného v čl.   17 ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na slobodu   a bezpečnosť   zaručeného v čl.   5 ods. 1 a 4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen v konaní vedenom   pod   ČVS:   OÚV-18/10-ZV-2001,   postupom   Okresnej   prokuratúry   Zvolen, postupom   Okresného   súdu   Zvolen   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   0   Tp   485/09   a jeho uznesením   z 24.   februára 2010   a postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 20/2010 a jeho uznesením z 25. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2010 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 23. apríla 2010) J. B., Z., t. č. vo výkone väzby B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen (ďalej len „okresného riaditeľstva“) v konaní vedenom pod ČVS: OÚV-18/10-ZV-2001, postupom   Okresnej   prokuratúry   Zvolen   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“),   postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 485/09 a jeho uznesením z 24. februára 2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 20/2010 a jeho uznesením z 25. marca 2010.

Zo sťažnosti   a z   jej   doplnenia   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   na   základe   uznesenia vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   vydaného   pod   ČVS:   OÚV-18/10-ZV-2001   trestne stíhaný pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 4 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a v tejto trestnej veci bol uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp 485/2009-11 zo 7. decembra 2009 vzatý do väzby. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ osobne aj prostredníctvom obhajcu sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 102/09 zo 7. januára 2010 ako nedôvodnú zamietol.

Následne   sťažovateľ   požiadal   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a   jeho žiadosť okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 485/09 z 24. februára 2010 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 20/2010 z 25. marca 2010 taktiež ako nedôvodnú zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   orgány   činné   v trestnom   konaní   a všeobecné   súdy konajúce v jeho trestnej   veci   porušili jeho základné právo   na osobnú   slobodu   zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ako aj právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, čo odôvodnil takto:

„... ja som toho názoru, že na území Slovenskej rep. sa nestal žiadny skutok, pre ktorý by justičné orgány a polícia SR boli príslušní viesť trestné alebo súdne konanie. Ak sa stal skutok tak, ako je uvedený v uznesení o tr. stíhaní potom je na trestné stíhanie príslušný jediný štát Č.

Dňa 24. 2. 2010 sa na O. S. Zvolen prejednávala moja žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej som okrem iného poukázal na nedostatok právomoci OČTK Slovenských orgánov. Sudca   O.   S.   Zvolen   moju   žiadosť   zamietol...   pričom   sa   vôbec   nijakým   spôsobom nevysporiadal s mnou uvádzanou skutočnosťou...

Dňa 31. 3. 3010 som sa od môjho obhajcu dozvedel, že krajský súd už rozhodol o mojej sťažnosti a moju sťažnosť zamietol...

Do väzby môže byť po prepustení opätovne vzatý iba obvinený, ktorému bolo po prepustení vznesené nové obvinenie, alebo spáchal tr. čin po prepustení z väzby. Ja som vo väzbe za 10 rokov staré obvinenie, preto mám za to, že aj v tomto prípade sú porušené moje základné ľudské práva a slobody...

Postupom O. S. Zvolen a K. S. B. Bystrica, že ma držia vo väzbe a to aj napriek mnou uvádzaných porušení zákonov, bolo porušené moje základné právo na slobodu...“.

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 23. apríla 2010 sťažovateľ okrem iného uviedol: „Ja sa nemôžem stotožniť s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, že v zmysle § 3 ods. 2 písm. Tr. zákona justičné orgány Slovenskej republiky sú príslušné na vedenie tr. konania pod ČVS: OUV-18/10-ZV-2001. Konaním, ktoré je uvedené v uznesení o začatí tr. stíhania nemohlo nastať žiadne porušenie ani ohrozenie záujmu chráneného zákonom Slovenskej republiky.

... od začiatku môjho uväznenia sa proti mne koná nezákonne... Porušuje sa moje právo na obhajobu ako aj § 2 ods. 10 Tr. poriadku.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že „Postupom OR PZ Zvolen, okr. prokuratúry Zvolen, okr.   súdu   ZV   a krajského   súdu   v B.   Bystrici,   boli   porušené...   základné   ľudské   práva a slobody a... väzba je nezákonná.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listina nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu, základného práva na obhajobu a práva na slobodu a bezpečnosť postupom a rozhodnutiami okresného riaditeľstva, okresnej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu, ku ktorému podľa názoru sťažovateľa dochádza tým, že je vo väzbe nezákonne. Nezákonnosť väzby spočíva v tom, že orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy konajú v trestnej veci sťažovateľa   napriek   tomu,   že   podľa   jeho   presvedčenia   nie   je   v tejto   veci   daná   ich príslušnosť.   Ďalšou   okolnosťou,   ktorá   má   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   za   následok nezákonnosť   jeho   väzby,   a tým   aj   porušenie   ním   označených   základných   práv,   je   jeho opätovné vzatie do väzby po predošlom prepustení na slobodu.

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   ústavný súd je viazaný návrhom   na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Zo   sťažnosti sťažovateľa nesporne vyplýva, že jeho námietky sú spojené výlučne so zásahom do jeho osobnej slobody v súvislosti s jeho väzbou. Svedčia o tom aj ním označené základné práva chránené ústavou, listinou a dohovorom, k porušeniu ktorých malo dôjsť. Preto ústavný súd mohol posudzovať sťažnosť sťažovateľa iba z tohto hľadiska a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   postupom   okresného riaditeľstva a okresnej prokuratúry v súvislosti s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa, t. j. porušenie základného práva na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť, ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

O väzbe   sťažovateľa,   t. j.   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu a následnej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola jeho žiadosť zamietnutá, rozhodovali výlučne všeobecné súdy, a to v súlade s ustanoveniami príslušného procesno-právneho predpisu, ktorým je v tomto prípade zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). O osobnej slobode sťažovateľa v žiadnom prípade nerozhodovalo okresné riaditeľstvo ani okresná prokuratúra. Je preto evidentné, že tieto orgány činné v trestnom konaní, ktoré sa nepodieľali na rozhodovaní o väzbe, sa nemohli svojím konaním (postupom) dopustiť ani porušenia základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny) ani práva na   slobodu   a bezpečnosť   (čl.   5   ods.   1   a 4   dohovoru).   Medzi   postupom   okresného riaditeľstva   a okresnej   prokuratúry   v trestnej   veci   sťažovateľa   a   základným   právom, resp. slobodou,   porušenie   ktorej   namieta,   teda   neexistuje   žiadna   vzájomná   príčinná súvislosť,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   osobnú   slobodu (rovnako aj práva na slobodu a bezpečnosť) postupom okresného súdu a jeho uznesením sp. zn. 0 Tp 485/09 z 24. februára 2010   ústavný súd konštatuje, že na jej prerokovanie nie je daná jeho právomoc.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak   o ochrane   týchto   základných   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   V danom prípade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy mal krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ riadny opravný prostriedok využil a krajský súd o ňom rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tpo 20/2010 z 25. marca 2010.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3.   Pokiaľ   ide   o   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému   krajským súdom pod sp. zn. 2 Tpo 20/2010 a jeho uzneseniu z 25. marca 2010, túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej je jeho väzba nezákonná, lebo   nie   je   v jeho   trestnej   veci   daná   príslušnosť   orgánov   činných   v trestnom   konaní a všeobecných   súdov   Slovenskej   republiky   a zároveň   malo   dôjsť   k porušeniu   zákona v súvislosti so sťažovateľovým opätovným vzatím do väzby.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu z hľadiska jeho súladu s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ako aj z hľadiska možného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.

Vo svojej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 2 Tpo 20/2010 z 25. marca 2010 okrem iného uviedol:

„Napadnutým   uznesením   sp.   zn.   0   Tp   485/09   zo   dňa   24. 02. 2010   sudca   pre prípravné konanie... zamietol žiadosť obv. J. B. o prepustenie z väzby na slobodu... Proti   tomuto   uzneseniu   podal   obvinený   spolu   so   svojim   obhajcom   priamo   do zápisnice o neverejnom zasadnutí zo dňa 24. 02. 2010 sťažnosť, ktorú písomne zdôvodnil prostredníctvom obhajcu... Obvinený v sťažnosti v podstate uviedol, že trestné stíhanie vo veci je vedené od roku 2001, pričom k obmedzeniu jeho osobnej slobody došlo 15. 08. 2006, a to v úplne inej veci. Do tejto doby bol obvinený stíhaný na slobode, pričom v období rokov 2001 - 2006 v tejto veci nebol podaný návrh na vzatie do väzby a súd ani teraz po viac ako 8 rokoch neuviedol nové skutočnosti, ktoré nastali a odôvodňovali by obavu v zmysle § 71 ods. 1 písm. a, c/ Tr. por. Pokiaľ ide o dôvod útekovej väzby, z predložených dôkazov je zrejmé, že obvinený má bydlisko a má kde bývať. Okrem toho v zmysle Trestného poriadku sa nevyžaduje evidované trvalé bydlisko. Obvinený ďalej uviedol, že sa nehodlá skrývať, naopak počas celého trestného konania chce spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní tak, ako doteraz. Obvinený tiež poukázal na to, že skutočnosť, že návrh na vzatie do väzby bol podaný až po tom, čo mu v inej veci skončila zákonná súdna väzba, považuje za účelové. K dôvodu preventívnej väzby obvinený uviedol, že tento u neho tiež nie je daný, pretože predložil dôkazy potvrdzujúce, že vykonával legálnu činnosť a jeho zdanený príjem prestavoval sumu cca 35.000,- Sk mesačne, teda neexistuje žiadny legálny predpoklad, že by sa musel živiť nezákonnou činnosťou. Vzhľadom na uvedené preto obvinený navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a prepustil ho z väzby na slobodu.

Podaniami   doručenými   súdu   dňa   01. 03. 2010   a   10. 03. 2010   sťažnosť   písomne zdôvodnil   aj   sám   obvinený.   Podľa   obvineného   vyšetrovateľ   za   9   rokov   úmyselne nezabezpečil   dôkazy...,   ktoré   by   preukázali,   že   sa   s   obv.   K.   skutku   nemohli   dopustiť. Obvinený tiež poukázal na to, že orgány činné v trestnom konaní Slovenskej republiky nie sú príslušné viesť trestné stíhanie pre skutok, ktorý sa nestal na Slovensku - tovar mal byť totiž naložený v Č. a mal byť predaný na U. Obvinený ďalej uviedol, že má kde bývať, pričom obava v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. u neho tiež nie je daná, keďže žiadnu trestnú činnosť   nespáchal   a   viedol   riadny   život.   Podľa   obvineného   tiež   nie   je   správny   postup okresného súdu, keď tento zdôvodňuje trvanie väzby tým, že obvinený bol odsúdený v inej trestnej veci, ktorá ešte nebola právoplatne skončená. Vzhľadom na vyššie uvedené preto obvinený požiadal, aby krajský súd preskúmal zákonnosť trvania jeho väzby...

Na základe podanej sťažnosti krajský súd preskúmal spisový materiál a napadnuté uznesenie pričom dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nebola dôvodne podaná, pretože zo spisového materiálu nevyplývajú žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prepustenie obvineného z väzby na slobodu.

Obvinený J. B. bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 0 Tp 485/2009 zo dňa 07. 12. 2009 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a, c/ Tr. por. Väzba začala plynúť dňa 05. 12. 2009 o 08.10 hod. a vykonáva sa v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici.

V súčasnom štádiu trestného konania doposiaľ zabezpečené dôkazy nasvedčujú, že obv. J. B. je dôvodne podozrivý z trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu. Pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je potrebné poukázať na skutočnosť, že obvinený sa už v minulosti dostal opakovane do rozporu so zákonom, a to pre rôznorodú trestnú činnosť, pričom predmetnej trestnej činnosti sa mal obvinený dopustiť dokonca   v   skúšobnej   dobe   podmienečného   prepustenia.   Okrem   toho   obvinený   je   v súčasnosti pre majetkovú trestnú činnosť stíhaný aj v ďalšej trestnej veci, vedenej Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 2 T 196/07, v ktorej mu bol doposiaľ neprávoplatne uložený trest odňatia   slobody   vo   výmere   15   rokov.   Rovnako   pri   posudzovaní   dôvodnosti   trvania väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a/   Tr.   por.   nemožno   neprihliadnuť   na skutočnosť,   že   obvinený   nemá   stále   bydlisko   a   za   predmetnú   trestnú   činnosť   mu   hrozí vysoký trest. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd dospel k záveru, že dôvody útekovej, ako aj preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a, c/ Tr. por. sa u obvineného nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného konania.

Pokiaľ ide o námietky obvineného, že ide o trestnú činnosť, na prejednanie ktorej nie sú slovenské súdy príslušné, keďže mala byť spáchaná mimo územia Slovenskej republiky, krajský súd dáva obvinenému do pozornosti ust. § 3 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., podľa ktorého sa trestný čin považuje za spáchaný na území Slovenskej republiky, aj keď sa páchateľ dopustil konania mimo tohto územia, ak tu malo nastať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného týmto zákonom alebo ak tu mal nastať aspoň sčasti následok.

V danom prípade boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o väzbe, pričom doterajšia   dĺžka   trvania   väzby   u   obvineného   zodpovedá   zákonnému   ustanoveniu   §   76 Tr. por.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto senát Krajského súdu v Banskej Bystrici rozhodol tak, že sťažnosť obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.“

Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodovaniu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil.

Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Predovšetkým   je   potrebné   zdôrazniť,   že   predmetom   konaní   tak   pred   okresným súdom,   ako   aj   krajským   súdom   bolo   rozhodovanie   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby   na slobodu.   V   uznesení   sp.   zn.   2   Tpo   20/2010   z   25.   marca   2010   krajský   súd konštatoval splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby. Vychádzal pritom z dovtedy vykonaného dokazovania v trestnom konaní. Poukázal na konkrétne skutočnosti, v ktorých videl naplnenie dôvodov väzby jednak podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba), ako aj podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (tzv. preventívna   väzba).   Ústavný   súd teda   konštatuje,   že   z tohto   pohľadu   krajský   súd   svoje rozhodnutie dostatočne a ústavne konformným spôsobom odôvodnil.

Ďalej sa krajský súd vo svojom rozhodnutí zaoberal aj sťažovateľom namietanou príslušnosťou   slovenských   orgánov   činných   v trestnom   konaní   a všeobecných   súdov a odkázal   sťažovateľa   na   konkrétne   zákonné   ustanovenie   príslušného   hmotno-právneho predpisu – § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „nový   Trestný   zákon“),   podľa   ktorého   trestný   čin   sa   považuje   za spáchaný na území Slovenskej republiky, aj keď sa páchateľ dopustil konania mimo územia Slovenskej   republiky,   ak tu   malo   nastať porušenie   alebo ohrozenie   záujmu   chráneného týmto zákonom alebo ak tu mal nastať aspoň sčasti taký následok. V prípade sťažovateľa však trestné súdy uplatňujú Trestný zákon účinný do 1. januára 2006 (t. j. zákon č. 140/1961 Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov).   Podľa   §   18   tohto   zákona   sa   podľa slovenského zákona posudzuje aj trestnosť činu, ktorý v cudzine spáchal občan Slovenskej republiky alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, alebo cudzí štátny príslušník, ktorý má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt.

Z uvedeného vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní, ako aj všeobecné súdy Slovenskej   republiky   sú   skutočne   na   konanie   v trestnej   veci   sťažovateľa   príslušné.   Ani v tomto   prípade   teda   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných práv, pretože všeobecný súd ich nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s relevantnými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie. Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Ústavný súd teda v tomto prípade nezistil existenciu nevyhnutnej príčinnej súvislosti medzi   sťažnostnými   námietkami   sťažovateľa   a   zásahom   do   jeho   základného   práva   na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 20/2010 z 25. marca 2010.

Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavne akceptovateľnej miere, pričom sa zameral na okolnosti majúce podstatný vplyv na rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, a to tak väzby kolúznej, ako aj väzby útekovej.

Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej   právomoci   vo   veci   rozhodujúceho   krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4.   Zjavne neopodstatnenou   je   aj   námietka,   podľa   ktorej   všeobecné   súdy   porušili základné   právo   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   a právo   na   slobodu   a bezpečnosť,   keď porušili zákon pri jeho opätovnom vzatí do väzby.

Podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak...

Sám sťažovateľ však uviedol, že v tejto trestnej veci nebol predtým vo väzbe, preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto ustanovenia, a tým ani k porušeniu jeho základných práv,   resp.   slobôd.   Aj   v tomto   prípade   neexistuje   teda   žiadna   príčinná   súvislosť   medzi označeným   postupom,   resp.   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným   porušením základného práva na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť, preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

5.   Navyše,   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   v tejto   trestnej   veci   bolo   právoplatne rozhodnuté   7.   januára   2010,   a   to   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   0   Tp   485/2009-11 zo 7. decembra   2009   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   102/2009 zo 7. januára 2010.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ by aj došlo k prípadnému protizákonnému „opätovnému“ vzatiu sťažovateľa do   väzby,   a tým   k porušeniu   jeho   základných   práv,   potom   sa   tak   muselo   stať   dňom nadobudnutia   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia.   Od   tohto   momentu   preto   začala   plynúť sťažovateľovi dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Pretože konanie o vzatí sťažovateľa do väzby bolo právoplatne skončené 7. januára 2010 a sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 19. apríla 2010 (podaná na poštovú prepravu 14. apríla 2010), jednoznačne už uplynula lehota v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov by ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

6. Napokon ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu možnosti porušenia základného práva   sťažovateľa   na   obhajobu   zaručeného   v čl.   50   ods.   3   ústavy   orgánmi   činnými v trestnom konaní a všeobecnými trestnými súdmi v jeho trestnej veci a dospel k záveru, že sťažovateľ nepredložil vo svojej sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by čo i len náznakom svedčili o možnom porušení tohto základného práva, a tieto nemožno vyvodiť ani z obsahu podanej   sťažnosti.   Sťažovateľ   absolútne   neuviedol,   v   čom   uvedené   porušenie   tohto základného   práva   malo   spočívať.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   je   potrebné   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010