znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 246/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5 To 89/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2009 doručená sťažnosť J. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 To 89/09. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. mája 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja   proti   organizovanej   kriminalite,   odboru   vyšetrovania   B.   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: PPZ-18/BOK-C-2008 zo 7. mája 2008 bolo začaté trestné stíhanie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a za   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d) Trestného   zákona.   Ďalším   uznesením   vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-18/BOK-C-2008 z 3. augusta   2008   bolo   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre   obzvlášť   závažný   zločin nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov,   ich držanie   a obchodovanie   s nimi   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   20   k   §   172   ods.   1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   0   Tp   218/08   zo   14.   septembra   2008   bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného   poriadku,   pričom   väzba   začala   plynúť   od   zadržania   12.   septembra   2008 o 16.15 h.   Proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby   sťažovateľ   podal   sťažnosť.   Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 88/08, 3 Tpo 89/08 z 29. septembra 2008 bola sťažnosť ako nedôvodná   zamietnutá.   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) podal 16. februára 2009 okresnému súdu na sťažovateľa obžalobu č. k. VII/1 Gv 79/08-70 pre pokračovací obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona v spolupáchateľstve   podľa   §   20   Trestného   zákona. Okresný   súd   na verejnom   zasadnutí uznesením sp. zn. 2 T 25/09 z 11. marca 2009 postupom podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol, že sťažovateľa naďalej ponecháva vo väzbe a jeho žiadosť o prepustenie z väzby   prednesenú   na   verejnom   zasadnutí   zamietol.   Uznesenie   bolo   odôvodnené poukazom na ustanovenia § 238 ods. 3, § 71 ods. 1 písm. b) a c), § 72 ods. 1 písm. b), § 72 ods. 2, § 76 ods. 2 a 3 a § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Pri poukázaní na § 76 ods. 2 Trestného poriadku okresný súd uviedol, že základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov. Uviedol tiež, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú. Hrozí reálna obava, že v prípade prepustenia z väzby by sťažovateľ pôsobil na osoby, ktoré boli vypočuté ako svedkovia, alebo by inak maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Sťažovateľ páchal žalovanú trestnú činnosť od 8. júla 2008 do 2. augusta 2008, teda do momentu prvého zadržania, pričom trestná činnosť mala gradujúci charakter, pretože množstvo drog, s ktorými spolu so spoluobžalovaným R. Š.   (ďalej   len   „spoluobžalovaný“)   obchodoval,   sa   v jednotlivých   prípadoch   prudko zvyšovalo. Sťažovateľ je nezamestnaný, a je teda zrejmé, že trestnou činnosťou si aspoň sčasti zadovažoval zdroj príjmov. Proti uzneseniu podal sťažovateľ priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí sťažnosť a 20. marca 2009 prostredníctvom obhajcu ju aj písomne odôvodnil. Poukázal pritom na viaceré právne a skutkové okolnosti. Predovšetkým tvrdil, že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku neexistujú, a preto mal byť 11. marca 2009 prepustený. Najneskôr sa tak malo stať 12. marca 2009, lebo týmto dňom uplynula základná lehota väzby v trvaní šiestich mesiacov, pričom v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku nedošlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia o ponechaní vo väzbe   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   bola   základnou   lehotou   väzby   v prípravnom   konaní. Základná lehota väzby v prípravnom konaní je v jeho prípade šesť mesiacov preto, lebo to vyplýva z ustanovenia § 78 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009, a to s poukazom na prechodné ustanovenie § 567c ods. 2 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009. Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 sudca pre prípravné   konanie   rozhodne   o návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   tak,   aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia, okresný súd aplikoval pri rozhodovaní ustanovenia § 72 ods. 1 písm. b), § 72 ods. 2, § 76 ods. 2 a 3 a § 79 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009, hoci s poukazom na prechodné ustanovenie § 567c Trestného poriadku k úpravám účinným od 1. februára 2009 sa mali použiť ustanovenia § 76 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009. Ak by bol   súd   rozhodoval   v zmysle   §   76   ods.   2   a 3   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   do 31. januára 2009,   potom   mal sťažovateľa   z väzby prepustiť,   lebo základná šesťmesačná lehota väzby uplynula 12. marca 2009 o 16.15 h, pričom o ponechaní sťažovateľa vo väzbe nebolo v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku právoplatne rozhodnuté do uplynutia tejto lehoty,   teda   základnej   lehoty   väzby   v prípravnom   konaní.   Sťažovateľ   ďalej   namietal   aj existenciu dôvodov väzby s poukazom na to, že neboli zistení žiadni svedkovia, ktorí by ho usvedčovali,   a neusvedčuje   ho   ani   spoluobžalovaný.   Preto   nemá   dôvod   tieto   osoby ovplyvňovať. Ani po prepustení zo zadržania, ku ktorému došlo 2. augusta 2008, sa nezistili žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že by sa čo i len pokúsil pôsobiť na nejakých svedkov alebo spoluobžalovaného. Okresný súd neuviedol, v čom má spočívať konkrétna obava   z kolúzie.   Rovnako   chýba   konkrétne   odôvodnenie   v súvislosti   s obavou,   že   bude pokračovať   v trestnej   činnosti.   Samotná   skutočnosť,   že   je   nezamestnaný   a trestnou činnosťou   si   aspoň   sčasti   zadovažoval   zdroj   príjmov,   nepostačuje   na   záver,   že   by pokračoval   v trestnej   činnosti.   Navyše   okresný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   páchal žalovanú trestnú činnosť, a týmto konštatovaním prejudikuje konečný výsledok trestného konania v rozpore s prezumpciou neviny. Svoje zdroje príjmov podrobne vysvetlil v rámci výsluchu v prípravnom konaní. Nie je pravdou, že by, čo i len sčasti, žil z trestnej činnosti. Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 89/09 z 31. marca 2009 bolo uznesenie okresného súdu zrušené, pričom krajský súd sám rozhodol, že podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku sa sťažovateľ   ponecháva   vo   väzbe.   Krajský   súd   sa   stotožnil   s okresným   súdom   v tom,   že trestné stíhanie a väzobné dôvody sú opodstatnené. Naproti tomu okresný súd pochybil, keď aplikoval   vo   veci   ustanovenie   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   od 1. februára   2009.   Toto   ustanovenie   totiž   okrem   iného   odkazuje   aj   na   §   76   ods.   3   a 4 Trestného   poriadku,   a to   evidentne   v znení   účinnom   tiež   od   1.   februára   2009.   Podľa prechodného ustanovenia § 567c ods. 2 Trestného poriadku účinného od 1. februára 2009 možno vyvodiť, že ustanovenie § 238 ods. 3 Trestného poriadku nie je možné v danom prípade použiť, lebo toto ustanovenie možno aplikovať len v súvislosti s § 76 Trestného poriadku   v znení účinnom od 1. februára 2009, nie teda v súvislosti s § 76 Trestného poriadku v znení účinnom do 1. februára 2009. Vzhľadom na tieto skutočnosti preto bolo potrebné   aplikovať   ustanovenie   §   79   ods.   2   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   je povinnosťou   súdu   skúmať v každom   období   trestného   stíhania,   či   dôvody   väzby trvajú alebo   či   sa   zmenili.   Keďže   väzba   začala   12.   septembra   2008   a obžaloba   bola   podaná 18. februára   2009,   väzba   v prípravnom   konaní   nepresiahla   šesť   mesiacov   a podaním obžaloby začala súdna väzba. Samotné podanie obžaloby však nemohlo byť dostatočným dôvodom   ďalšieho   trvania   väzby,   a preto   bolo   povinnosťou   okresného   súdu   rozhodnúť urýchlene   o otázke   väzby.   Okresný   súd   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   na   verejnom zasadnutí 11. marca 2009. Keďže ide o prípad, ktorý ani po skutkovej, ale ani po právnej stránke   nie   je   jednoduchý,   lehota,   v ktorej   okresný   súd   o väzbe   rozhodol,   môže   byť akceptovateľná. Sťažovateľ s uvedenými názormi krajského súdu nesúhlasí, keďže tento sa dôsledne vyporiadal so sťažovateľovou právne relevantnou argumentáciou, prečo nie sú dané zákonné dôvody na jeho ponechanie vo väzbe. Z ustanovenia § 238 ods. 3 Trestného poriadku   nevyplýva, že   by   ho bolo   možné   aplikovať len   v súvislosti   s   §   76   Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009, a nie v súvislosti s § 76 Trestného poriadku v znení účinnom do 1. februára 2009. Znamená to, že v sťažovateľovom prípade nebolo právoplatne rozhodnuté o väzbe do uplynutia lehoty šesť mesiacov, ktorá bola základnou lehotou väzby v prípravnom konaní. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani to, že krajský súd neskôr rozhodol o ďalšom ponechaní sťažovateľa vo väzbe. V tejto súvislosti sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   s účinnosťou   od   1.   februára   2009   bol   z ustanovenia   §   244 Trestného poriadku vypustený odsek 5, ktorý znel: „Ak je obvinený vo väzbe, rozhoduje súd   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   vždy   aj   o ďalšom   trvaní   väzby.“   V Trestnom poriadku tak zostalo po 1. februári 2009 ustanovenie § 238 ods. 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého súd musí rozhodnúť o väzbe tak, aby došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   by   bola   základnou   alebo   predĺženou   lehotou   väzby v prípravnom konaní. Sťažovateľ ďalej poukazuje aj na skutočnosť,   že 20. marca 2009 podal prostredníctvom svojho obhajcu okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, o ktorej dosiaľ rozhodnuté vôbec nebolo, hoci v zmysle § 79   ods.   3   Trestného   poriadku   má   obvinený   právo   kedykoľvek   žiadať   o prepustenie z väzby   na slobodu.   V tejto   súvislosti   sa   nemožno   stotožniť   s názorom   krajského   súdu, ktorý považoval žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby adresovanú okresnému súdu iba za súčasť jeho obhajoby. V skutočnosti totiž sťažovateľ uviedol v žiadosti nové skutočnosti, ktoré neuvádzal na verejnom zasadnutí okresného súdu 11. marca 2009.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Žiada preto vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 5 To   89/09   s tým,   aby bolo uznesenie krajského súdu z 31. marca 2009 zrušené v časti týkajúcej sa sťažovateľa a okresnému súdu prikázané   prepustiť   ho   neodkladne   z väzby.   Požaduje   napokon   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 219,38 eur.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T 25/09 z 11. marca 2009 vyplýva, že podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku sa sťažovateľ ponecháva vo väzbe, pričom podľa § 72 ods. 1   písm.   b),   ods.   2   a   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   sa   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby zamieta. Podľa názoru okresného súdu dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú. Hrozí reálna obava, že v prípade prepustenia   z väzby   na   slobodu   by   sťažovateľ   pôsobil   na   osoby,   ktoré   boli   v konaní vypočuté   ako   svedkovia,   alebo   by   inak   maril   objasňovanie   skutočností   závažných   pre trestné stíhanie. Sťažovateľ páchal žalovanú trestnú činnosť v dobe od 7. júna do 2. augusta 2008, teda do momentu prvého zadržania v dvoch prípadoch, a to 8. júla a 2. augusta 2008, pričom   trestná   činnosť   mala   gradujúci   charakter,   pretože   množstvo   drog,   s ktorými obchodoval, sa v jednotlivých prípadoch prudko zvyšovalo. Sťažovateľ je nezamestnaný, je teda   zrejmé,   že   trestnou   činnosťou   si   aspoň   sčasti   zadovažoval   zdroj   príjmov.   Dôvody kolúznej   a preventívnej   väzby   preto   nepominuli.   Vzhľadom   na   to   podľa   §   238   ods.   3 Trestného poriadku ponechal sťažovateľa vo väzbe a podľa § 72 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.

Z podania   obhajcu   sťažovateľa   z 20.   marca   2009   adresovaného   okresnému   súdu označeného ako „Žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu“ vyplýva, že pokiaľ požiadal o prepustenie z väzby na verejnom zasadnutí 11. marca 2009, neuvádzal konkrétny dôvod,   pre   ktorý   mal   byť   z väzby   prepustený.   Preto   nie   je   obmedzený   tridsaťdňovou lehotou podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku a podáva novú žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú   odôvodňuje   tým,   že   po   podaní   obžaloby   nebolo   súdom   právoplatne   rozhodnuté o ďalšom   trvaní   väzby   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   bola   základnou   lehotou   väzby v prípravnom konaní, teda do uplynutia šiestich mesiacov. Táto lehota uplynula 12. marca 2009.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 To 89/09 z 31. marca 2009 vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 25/09 z 11. marca 2009 a podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe. Krajský súd sa v podstate zhoduje s názorom okresného súdu, že tak trestné stíhanie, ako aj väzobné dôvody podľa § 71   ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku   sú   opodstatnené.   Svedčí   o tom   podaná obžaloba,   z ktorej   vyplýva   dôvodné   podozrenie,   že   sa   sťažovateľ   obzvlášť   závažného zločinu mohol dopustiť. Samozrejme otázka, či je sťažovateľ zo žalovaného zločinu vinný, bude predmetom ďalšieho súdneho konania zo strany nezávislého a nestranného súdu. Iba v tomto zmysle možno chápať citáciu okresného súdu „Obvinení páchali žalovanú trestnú činnosť...“. Nejde tu teda o tvrdenie faktu, že sťažovateľ páchal žalovanú trestnú činnosť, ale iba o vyjadrenie dôvodného podozrenia, že sťažovateľ mohol páchať žalovanú trestnú činnosť   v zmysle   obžaloby.   Zo   zadovážených   dôkazov   a z charakteru   stíhanej   trestnej činnosti vyplývajú aj podľa názoru krajského súdu dôvodné obavy, že v prípade pobytu na slobode by mohol sťažovateľ mariť vyšetrovanie (napr. pôsobením na osoby, ktoré môžu uviesť   alebo už uviedli   relevantné skutočnosti)   alebo pokračovať v trestnej   činnosti,   čo predstavuje väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Okresný súd pochybil, keď aplikoval v tomto prípade ustanovenie § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009. Toto ustanovenie totiž okrem iného odkazuje aj na § 76 ods. 3 alebo 4 Trestného poriadku,   evidentne v znení účinnom tiež od 1. februára 2009. Podľa § 567c ods. 2 Trestného poriadku (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. februára 2009) ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009. Väzba v prípade sťažovateľa začala plynúť pred 1. februárom 2009, čo znamená, že je potrebné použiť aj ustanovenie § 76 Trestného poriadku v znení účinnom pred 1. februárom 2009. Z toho potom vyplýva, že § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 nie je možné v tomto prípade použiť, lebo toto ustanovenie je možné aplikovať okrem iného len v súvislosti s § 76 Trestného poriadku v znení účinnom od   1.   februára   2009,   a nie   v súvislosti   s   §   76   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   do 1. februára   2009.   Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   v tomto   prípade   aplikovať ustanovenie § 79 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré sa týka okrem iného aj povinnosti súdu skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili. V danom prípade väzba sťažovateľa začala 12. septembra 2008 a obžaloba bola okresnému súdu podaná 18. februára 2009. Väzba v prípravnom konaní teda nepresiahla v zmysle § 76 ods. 2 Trestného poriadku (v znení účinnom do 1. februára 2009) šesť mesiacov. Podaním obžaloby   začala   súdna   väzba.   Keďže   iba   samotné   podanie   obžaloby   nemôže   byť dostatočným   dôvodom   väzby,   bolo   povinnosťou   okresného   súdu,   aby   po   naštudovaní spisového   materiálu   a vypočutí   stanovísk,   tak   obhajoby,   ako   aj   obžaloby,   rozhodol urýchlene v otázke väzby. Okresný súd nariadil 20. februára 2009 (úprava bola vypravená 23.   februára   2009)   termín   verejného zasadnutia   na 11.   marec 2009,   keď   otázku   väzby sťažovateľa riešil napadnutým uznesením. Vzhľadom na to, že ide o prípad, ktorý nie je jednoduchý ani po skutkovej a ani po právnej stránke, lehota, v ktorej rozhodol okresný súd v otázke väzby sťažovateľa, môže byť akceptovateľná. Akceptovateľná je aj lehota, v ktorej bolo napadnuté uznesenie vypracované, doručené oprávneným osobám a po uplynutí lehoty na   podanie   sťažnosti   spis   predložený   na   rozhodnutie   krajskému   súdu   ako   súdu nadriadenému (26. marca 2009). Krajský súd nepovažoval za potrebné osobitne rozhodovať o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   pretože   takýto   návrh   bol prednesený v rámci verejného zasadnutia konaného o otázke väzby, a bol preto súčasťou konania, ktorého výsledkom je rozhodnutie krajského súdu v zmysle § 79 ods. 2 Trestného poriadku.

Uznesenie krajského súdu bolo doručené obhajcovi sťažovateľa (podľa prezentačnej pečiatky obhajcu) 29. apríla 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pochybil, keď v danom prípade neaplikoval režim § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 v spojení s § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009. Okrem toho pochybil aj v tom, že nepovažoval za potrebné osobitne rozhodovať o ďalšom návrhu sťažovateľa na prepustenie z väzby z 20. marca 2009, hoci táto obsahovala odlišné dôvody, než žiadosť prednesená na verejnom zasadnutí okresného súdu konanom 11. marca 2009.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 ak by lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný podať sudcovi   pre prípravné konanie návrh   na predĺženie lehoty   väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh prokurátora   doručený   súdu   najmenej   15   pracovných   dní   pred   uplynutím   šesťmesačnej lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 sudca pre prípravné   konanie   rozhodne   o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   tak,   aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená lehota väzby môže trvať až šesť mesiacov, nesmie však presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem   mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol   byť   spis   predložený   nadriadenému   súdu   najneskôr   päť   pracovných   dní   pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Predĺženie lehoty   väzby   môže   trvať   až   sedem   mesiacov,   lehota   väzby   v   prípravnom   konaní   však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr   však   tak,   aby   postupom   podľa   §   76   ods.   3   alebo   4   došlo   k   právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

Podľa § 567c ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009.

Trestný poriadok v znení účinnom do 31. januára 2009 neukladal všeobecnému súdu výslovnú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby najneskôr do uplynutia   lehoty   väzby   (základnej,   či   predĺženej)   v prípravnom   konaní.   Ústavný   súd vo viacerých prípadoch rozhodol, že väzba sa vždy musí opierať o rozhodnutie súdu, pričom iba podanie obžaloby nepostačuje na to, aby sa súdna väzba stala zákonnou po podaní obžaloby bez výslovného rozhodnutia súdu o jej ďalšom trvaní (napr. I. ÚS 187/07).

Neskôr ústavný súd judikoval, že rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby nemusí byť ku   dňu   uplynutia lehoty   väzby v prípravnom   konaní právoplatné, pretože vzhľadom na predbežnú vykonateľnosť rozhodnutí o väzbe postačuje aj existencia neprávoplatného rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby, ak toto bolo vydané pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní (napr. II. ÚS 252/08, IV. ÚS 139/08, IV. ÚS 51/09).

Uvedené závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu premietol zákonodarca do Trestného   poriadku   zákonom   č.   5/2009   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. Zvolil pritom taký postup, ktorým   pre   rozhodovanie   o ďalšom   trvaní   väzby   po   podaní   obžaloby   zaviedol   rovnaký režim, aký platí v zmysle § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku pre rozhodovanie o predĺžení väzby v prípravnom konaní. Uzákonil teda, že aj pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby po podaní   obžaloby   musí   byť   príslušné   rozhodnutie   o ďalšom   trvaní   väzby   právoplatné v momente uplynutia skoršej lehoty väzby ešte z prípravného konania.

Intertemporálne   ustanovenie   §   567c   ods.   2   Trestného   poriadku   vzťahujúce   sa na úpravy   Trestného   poriadku   účinné   od   1.   februára   2009   umožňuje   tak   výklad,   ktorý zastáva krajský súd, ako aj interpretáciu presadzovanú sťažovateľom. Je teda možné toto ustanovenie vyložiť tak, že režim rozhodovania o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby v zmysle   nového   ustanovenia   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   od

1. februára 2009 nie je možné vôbec použiť v prípadoch väzieb, ktoré začali plynúť pred 1. februárom   2009,   pretože   tento   režim   sa   uplatní   iba   v prípadoch   väzieb,   na   ktoré   sa vzťahuje ustanovenie § 76 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009. To je výklad   krajského   súdu.   Znamená,   že   v prechodnom   období   (v   prípadoch   väzieb v prípravnom konaní, ktorých lehota začala plynúť pred 1. februárom 2009 a obžaloba bola podaná po tomto termíne) sa režim § 238 ods. 3 Trestného poriadku neuplatní a povinnosť súdu rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby možno vyvodiť z ustanovenia § 79 ods. 2 Trestného poriadku (podľa ktorého je súd povinný skúmať dôvodnosť trvania väzby v každom období trestného stíhania) v spojení s čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.

V súlade   s intertemporálnym   ustanovením   je   aj   právny   názor   sťažovateľa,   podľa ktorého v prechodnom období treba ustanovenie § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 aplikovať v zmysle § 76 Trestného poriadku v znení účinnom do   31.   januára   2009.   Znamená   to,   že   aj   v prípadoch   väzieb,   ktoré   začali   plynúť   pred 1. februárom   2009,   ak   k podaniu   obžaloby   došlo   po   31.   januári   2009,   pri   rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby treba postupovať v zmysle § 76 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009. Pri takomto výklade je zrejmé, že o ďalšom trvaní väzby musí byť právoplatne   rozhodnuté   do   momentu   uplynutia   lehoty   väzby   z prípravného   konania a nepostačuje iba neprávoplatné rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby.

Podľa názoru ústavného súdu ani jeden z uvedených výkladov nemožno považovať za arbitrárny, či zjavne neodôvodnený. Rovnako oba výklady treba považovať za ústavne konformné, čo je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúcou skutočnosťou.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   nevidí   dôvod,   aby   do právneho názoru krajského súdu zasiahol.

Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd pochybil tým, že nebol ochotný osobitne rozhodnúť o jeho ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby z 20. marca 2009.Z uznesenia   krajského   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   (v   protiklade   s názorom okresného   súdu,   ktorý   vo   výroku   uznesenia   rozhodol   tak   o ďalšom   trvaní   väzby sťažovateľa,   ako   aj   o zamietnutí   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby)   nepovažoval   za potrebné   osobitne   rozhodovať   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   prednesenej v rámci verejného zasadnutia okresného súdu konaného 11. marca 2009. Krajský súd sa teda vôbec nezaoberal žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby z 20. marca 2009. To je napokon aj celkom logické, lebo o tejto žiadosti by musel najprv rozhodnúť okresný súd, k čomu však v čase rozhodovania krajského súdu podľa všetkého nedošlo.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009