znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 246/07-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. S. B, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Prešov sp. zn. 0 Tp   142/06   z 2.   februára   2007   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 6 Tpo 2/2007 z 12. februára 2007 a sp. zn. 3 Tpo 1003/07 z 25. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2007 doručená   sťažnosť   M.   Č.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uzneseniami   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 0 Tp 142/06 z 2. februára 2007 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 2/2007 z 12. februára 2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 142/06 z 2. februára 2007 bol podľa § 73 ods. 5 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vzatý do väzby s určením, že väzba začína 1. februára 2007. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ krajskému   súdu   sťažnosť,   ktorý   ju   12.   februára   2007   uznesením   sp.   zn.   6   Tpo   2/2007 zamietol, pričom rozšíril dôvody väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ ďalej uviedol, že trestné činy, pre ktoré bolo proti nemu vznesené obvinenie 25. októbra 2006, mali byť ním spáchané pred 18. júlom 2003, súhlas na trestné stíhanie Českou   republikou   však   nebol vydaný, takže   sa   neuplatnila zásada   špeciality   zo strany príslušných orgánov, a neskôr vydaný európsky zatýkací rozkaz bol vydaný „tajne“ a vôbec o ňom nebol upovedomený.

Na základe uvedeného tvrdil, že jeho práva boli porušené tým, že:

- jemu ani obhajcom neboli doručené návrhy prokurátora Krajskej prokuratúry v P. (ďalej len „prokurátor“) na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu,

- nebola mu doručená žiadosť do Českej republiky o vydanie súhlasu na trestné stíhanie a žiadosť o umiestnenie do väznice v I.,

- nebolo mu umožnené včas sa vyjadriť a včas podať dôvody sťažnosti,

- neskoro mu bolo doručené rozhodnutie okresného súdu,

- nebola mu doručená sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu okresného súdu,

- v dôsledku postupov označených súdov uvedeným spôsobom tak boli porušené jeho práva zakotvené v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a v čl. 17 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 2/2007 a Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 142/06 porušili

- čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR tým, že sťažovateľovi neboli doručené návrhy prokurátora na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu, na vzatie obv. Č. do väzby, na umiestnenie do Väznice v I., žiadosť ktorou žiada ČR na vydanie súhlasu na trestné stíhanie a nebolo do rozhodnutia Krajského súdu v Prešove doručené rozhodnutie Okresného súdu v Prešove o vzatí do väzby a písomné dôvody sťažnosti prokurátora podanej proti uneseniu Okresného súdu v Prešove v rozhodovaní o jeho väzbe

-   uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove   z   12.   2.   2007,   sp.   zn.   6   Tpo   2/2007 a Okresného súdu v Prešove z 2. 2. 2007, sp. zn. 0 TP 142/06 zrušuje a prikazuje im, aby obv. M. Č. prepustili ihneď z väzby na slobodu

- sťažovateľovi M. Č. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia ako budú vyčíslené jeho obhajcom.“

Dodatočne (29. augusta 2007) právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu podanie,   v   ktorom   s priloženým   dôkazom   tvrdil,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo sťažovateľovi   vo   väznici   v I.   doručené   až   12.   februára   2007,   teda   až   po   rozhodnutí krajského súdu.

Krajský súd zaslal ústavnému súdu príslušné spisy a vyjadrenie k podanej sťažnosti. V písomnom stanovisku uviedol, že vo veci rozhodol zákonným spôsobom, keď procesné pochybenie   okresného   súdu   odstránil   pri   rozhodnutí   o sťažnosti,   rozhodnutie   náležite zdôvodnil, dôvody   väzby   boli   sťažovateľovi   zrejmé   a boli   s nimi   oboznámení   aj   jeho obhajcovia.

Ústavnému súdu bolo 2. augusta 2007 doručené podanie sťažovateľa označené ako „doplnenie návrhu“, v ktorom uvádza, že okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 142/06 a jeho rozhodnutím č. k. 0 Tp 142/06-182 z 10. júla 2007 podľa § 72 ods. 2 a 3 Trestného   poriadku   mu   bola   predĺžená   väzba   do   1.   februára   2008.   Krajský   súd na neverejnom   zasadnutí   25.   júla   2007   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tpo   1003/07 rozhodnutím č. k. 3 Tpo 1003/07-188 podľa § 193 ods. 1 písm. h) Trestného zákona toto rozhodnutie potvrdil a jeho podanú sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ vo svojom návrhu ďalej uvádza, že okresný súd rozhodol o predĺžení väzby   bez   jeho   prítomnosti,   bez   vypočutia   a bez   zdôvodnenia   väzby.   Krajský   súd rozhodujúc   o jeho   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sa   v dôvodoch   svojho rozhodnutia   nevysporiadal   s tým,   či   dôvody   väzby   naďalej   skutočne   trvajú,   v čom   vidí nebezpečnosť jeho osoby, že nemal možnosť sa k návrhu prokurátora vyjadriť, keď na pojednávaní   chcel   uviesť   nové   skutočnosti.   Na   základe   toho   uzatvára,   že   súdy protizákonným postupom porušili jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 dohovoru.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1/   Krajský   súd   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tpo   1003/07-188, IČS: 8106001010 a uznesením zo dňa 25. 7. 2007 porušil základné právo M. Č. na osobnú slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1   a 5,   čl.   154c   ods.   1   Ústavy   SR   a čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s nedostatočným odôvodnením, ako aj v súvislosti s rozhodnutím o predlžení lehoty trvania väzby bez toho, aby ho vypočul k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby.

2/ uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Tpo 1003/07-l88, IČS: 8106001010 zo dňa 25. 7. 2007 zrušuje a Krajskému súdu v Prešove prikazuje, aby M. Č. neodkladne prepustil z väzby na slobodu.“

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerané ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

Podľa   §   112   OSP   môže   ústavný   súd   v záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia.

Keďže v danom prípade to tak bolo, ústavný súd rozhodnutím z 13. septembra 2007 spojil   na   spoločné   konanie   veci   sťažovateľa   vedené   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn. Rvp 669/07 a sp. zn. Rvp 1387/07 s tým, že budú naďalej vedené pod sp. zn. Rvp 669/07.

Z listinných   dôkazov   predložených   ústavnému   súdu,   ako   aj   z príslušných   spisov okresného súdu a krajského súdu bolo treba konštatovať nasledujúci priebeh konania:

Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor Stred – oddelenie vyšetrovania B., sp. zn. ČVS: PPZ – 14/BOK-S-1-2006 z 25. októbra 2006 bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že 22. septembra   1994   v presne   nezistenom   čase   vo   večerných   hodinách   v úmysle   usmrtiť poškodeného J. F., ho v domnienke, že je informátorom polície, a v úmysle zastrašiť ďalšie osoby, doviedol do katastra obce L., do lesného porastu č. 159 v časti nazývanej „Baňa“, ku vopred vykopanej jame a nad jamou ho strelil jedenkrát nezistenou zbraňou ráže 9 mm do hlavy pod pravé ucho v oblasti uhla sánky vpravo, čím mu spôsobil strelné poranenie hlavy nezlučiteľné so životom. Následne po tom, ako poškodený spadol do jamy, nebohý M. L., nezistenou strelnou zbraňou strelil do tela poškodeného a telo na mieste zakopali, kde bolo nájdené 25. júla 2006.

Proti sťažovateľovi bolo začaté trestné stíhanie aj pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b), c) a f) Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom čase 25. marca 1997 do hotela G. v P. nechal zavolať nebohým I. O., G. S. v úmysle usmrtiť ho v domnienke, že hľadá „odstreľovačku“ na jeho fyzickú likvidáciu a chce získať podiel   z nelegálneho zisku. Potom   ho spoločne s majiteľom   hotela M. R. odviedol do pivničných priestorov, kde ho „neustálené“ osoby strhli na zem, sťažovateľ ho nožom, ktorý mu podal nebohý K. S. bodol osemkrát do hrudníka a chrbta, na následky čoho zomrel. Následne nebohý M. C. oddelil hlavu od tela, telo sťažovateľ nariadil odviesť za obec V. v smere na T., kde ho nezvestný M. P. spolu s nezistenou osobou vyviezli vedľa cesty, poliali horľavinou a zapálili.

Uznesením   sudkyne   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   142/06 z 2. februára   2007   bol   sťažovateľ   podľa   §   73   ods.   5   Trestného   poriadku   z dôvodov uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   vzatý   do   väzby.   Sudkyňa   pre prípravné   konanie   svoje   rozhodnutie   odôvodnila   tým,   že   v prípade   sťažovateľa   hrozí dôvodná   obava,   že   sa   bude   vyhýbať   trestnému   stíhaniu   opustením   územia   Slovenskej republiky, tak ako to bolo v roku 2002 po jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia   slobody,   a zároveň   je   daná   existencia   hrozby   vysokého   trestu   odňatia   slobody za skutky, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie.

Sťažovateľ a aj prokurátor podali proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu o vzatí do väzby sťažnosť, o ktorej rozhodol na neverejnom zasadnutí krajský súd uznesením č. k. 6 Tpo/2/2007-121 z 12. februára 2007 tak, že zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 142/2006 z 2. februára 2007 v celom rozsahu a zároveň v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku   zobral   sťažovateľa   do   väzby.   Zároveň   krajský   súd   rozhodol,   že   väzba   začína plynúť 1. februára 2007 od 14.28 h a bude vykonávaná v Ústave na výkon väzby I. Krajský súd zároveň rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 142/2006 z 2. februára 2007 zamieta ako nedôvodnú.

Prokurátor   sťažnosť   podanú   v neprospech   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného súdu   sp.   zn.   0   Tp   142/06   priamo   po   vyhlásení   uznesenia   2.   februára   2007   dodatočne 12. februára   2007   písomne   odôvodnil.   Z obsahu   tohto   podania   vyplýva,   že   prokurátor zastáva názor, že dôvody väzby u sťažovateľa sú dané aj v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm.   b)   a   c)   Trestného   poriadku,   keďže   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Banská Bystrica   z obsahu podanej obžaloby vyplýva, že sa   mal dopustiť trestného činu   vraždy svedka   –   poškodeného   K.,   s motívom   pomsty,   ako   aj   s motívom   odradiť   od   výpovede ďalších   potencionálnych   svedkov   v jeho   trestnej   veci,   a zároveň   v predmetnom   podaní prokurátor odôvodnil väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý vidí v tom, že sťažovateľ mal spáchať skutky v období rokov 1994 – 2000, z čoho vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti.

Ústavný   súd   z obsahu   pripojeného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   142/06 a predovšetkým   z obsahu   zápisnice   o výsluchu   sťažovateľa   z   2.   februára   2007   pred rozhodnutím   o jeho   vzatí   do   väzby   zistil,   že   doručenie   návrhu   prokurátora   na   vzatie sťažovateľa   do   väzby   obhajcom   sťažovateľa   (JUDr.   Š.,   JUDr.   Ľ.   S.,   JUDr.   L.)   nebolo vykázané. Ústavný súd ďalej konštatoval, že písomné vyhotovenie uznesenia sudkyne pre prípravné   konanie   okresného   súdu   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   sp. zn.   0 Tp   146/06 z 2. februára 2007 bolo obhajcovi sťažovateľa JUDr. Ľ. S. doručené 12. februára 2007, teda v deň, keď krajský súd rozhodol o podaných sťažnostiach proti rozhodnutiu sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu.

Takisto považoval ústavný súd rovnako za preukázané, že sťažovateľovi a rovnako aj jeho   obhajcom   nebolo   vykázané   doručenie   návrhu   prokurátora   na   vydanie   európskeho zatýkacieho rozkazu, žiadosti do Českej republiky o vydanie na trestné stíhanie a návrhu na umiestnenie sťažovateľa do Ústavu na výkon väzby I.

Sudkyňa okresného súdu rozhodnutím sp. zn. 0 Tp 142/06 z 10. júla 2007 predĺžila väzbu sťažovateľovi do 1. februára 2008. Pretože sťažovateľ sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal, krajský súd uznesením z 25. júla 2007 č. k. 3 Tpo 1003/07-188 na neverejnom zasadnutí sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol s poukázaním na to, že od jeho posledného   rozhodnutia   z   12.   februára   2007   nedošlo   k podstatným   zmenám,   ktoré   by zakladali   zmenu   dôvodov   väzby   a   ktoré   by   odôvodňovali   konštatovanie   pominutia   jej dôvodov spočívajúcich najmä v tom, že sťažovateľ by sa mohol skrývať, a takto sa vyhýbať trestnému stíhaniu, pričom ide o rozsiahlu trestnú činnosť, čím boli dané dôvody rozhodnúť podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh podaný na rozhodnutie všeobecného súdu ide podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   tohto   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného súdu   a základným   právom,   ktorého   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z dôvodov,   ktoré spočívajú   v osobitnostiach   konania pred   všeobecným   súdom.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorej   opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

1. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavený   slobody nezákonne.

Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku   a majú   prednosť   pred   zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv a slobôd.

V tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu, nemá ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť. Ako z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane dotknutých základných práv nerozhoduje všeobecný súd. V danom prípade proti uzneseniu okresného súdu ako súdu prvého stupňa bola prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodoval krajský súd. Pretože   právomoc   poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský   súd, právomoc ústavného súdu je tým vylúčená.

Na danú vec sa aplikovala zákonná úprava ustanovená v právnom režime Trestného poriadku platnom od 1. januára 2006 (zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č. 650/2005 Z. z.), pretože k namietaným skutočnostiam došlo v čase účinnosti tohto právneho režimu.

Zákonná   úprava   vzťahujúca   sa   na   posudzovanú   vec   je   obsiahnutá   v zákone č. 301/2005 Trestný poriadok v znení zákona č. 650/2005.

Trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí   byť   zastavené,   ak   ide   o osobu,   ktorá   je   vyňatá   z pôsobnosti   orgánov   činných v trestnom konaní a súdu,   alebo o osobu, na ktorej   stíhanie je potrebný súhlas, ak taký súhlas nebol oprávneným orgánom daný [§ 9 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].

Rozhodnutím   o väzbe je rozhodnutie   o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, žiadosti   o prepustenie z väzby, ďalšom   trvaní väzby, zmene dôvodov   väzby, návrhu   na predĺženie väzby a rozhodnutie prokurátora o prepustenie z väzby (§ 72 ods. 2 Trestného poriadku).

Proti vydanej osobe nebude vedené trestné stíhanie pre iné trestné činy spáchané pred jej vydaním než pre tie, pre ktoré bola vydaná (§ 496 ods. 1 Trestného poriadku).

Odsek 1 Trestného poriadku sa nepoužije, ak dožiadaný štát sa vzdá uplatenia zásady špeciality alebo udelí dodatočný súhlas na trestné stíhanie pre ďalšie trestné činy [§ 496 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku].

Trestný   poriadok   explicitne   neustanovuje   konajúcemu   súdu   povinnosť   doručovať sťažovateľovi návrhy prokurátora na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu, na vzatie sťažovateľa do   väzby, na jeho umiestnenie do   ústavu   na výkon   väzby, ako aj žiadosti o vydanie súhlasu na trestné stíhanie, a takisto explicitne neustanovuje, dokedy je potrebné sťažovateľovi doručiť písomné dôvody prokurátora.

Konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti   a nestrannosti orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Asenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra l998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci Nilolová c. Bulharsko z 24. marca 1999).

Pri   poskytovaní   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   nie   je   úlohou ústavného súdu vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu, aký má byť správny výklad príslušnej zákonnej   úpravy,   alebo   k tomu,   aký   postup   a prostriedky   má   všeobecný   súd   zvoliť na dosiahnutie   rovnosti   zbraní,   ale   posúdiť,   či   napadnutý   postup   alebo   opatrenie (rozhodnutie) vrátane spôsobu, akým interpretoval a aplikoval zákon, boli v konkrétnych okolnostiach   zlučiteľné   s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 67/03).

Ako   zo   spisu   príslušného   okresného   súdu   sp.   zn.   0 Tp   142/06   a krajského   súdu sp. zn. 6 Tpo 2/2007 vyplýva, obhajcovia sťažovateľa boli prítomní na konaní, keď bol sťažovateľ vzatý do väzby, mali možnosť sa k veci vyjadriť, čo aj urobili a okresný súd protokoloval ich   námietky   a vyjadrenia. Boli   oboznámení aj s tým, že prokurátor   podal sťažnosť   proti   rozhodnutiu   okresného súdu,   takisto   ako oni.   Postup   tohto súdu   bol tak v súlade   s ustanovením   §   87   ods.   2   Trestného   poriadku,   pričom   sťažovateľ,   ako   aj obhajcovia mali možnosť podľa § 69 Trestného poriadku do spisu nazrieť a oboznámiť sa s jeho obsahom, čo aj urobili. Aj keď zákon explicitne neustanovuje lehotu, kedy má byť písomné rozhodnutie doručené, podľa § 179 Trestného poriadku pri vyhlásení uznesenia o vzatí do väzby uznesenie má byť odôvodnené. V danom prípade aj toto bolo zo strany súdov vykonané a obhajcovia boli oboznámení s dôvodmi väzby.

Aj   keď   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   konaniu   okresného   súdu odmietol pre nedostatok právomoci, táto okolnosť nebráni tomu, aby prihliadol na konanie pred   všeobecným   súdom   ako   na   celok,   a z toho   pohľadu   bral   do   úvahy   aj   námietky sťažovateľa týkajúce sa rozhodnutia daného súdu (I. ÚS 67/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. To sa týka aj rozhodnutia súdu o predĺžení väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal   a dodržiava   v priebehu   trestného   stíhania   obvineného,   nemožno   podľa   názoru ústavného   súdu   vstupovať   do   jeho   právomoci   preskúmaním   jeho   úvah   a hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody   uvalením   a ďalším   trvaním   väzby.   Takisto   platí,   že   ak   všeobecný   súd   dôjde k záveru, že prepustením   obvineného na slobodu   by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom. Také oprávnenie prislúcha len funkčne príslušnému nadriadenému súdu, ku ktorému má obvinený neobmedzený prístup prostredníctvom možnosti podať sťažnosť proti každému rozhodnutiu   o väzbe,   ktoré   bolo   vydané   na   základe   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby (II. ÚS 61/05).

Podľa názoru ústavného súdu   krajský súd dostatočne odôvodnil existenciu väzby sťažovateľa, pričom sa vysporiadal s jeho námietkami uvedenými v sťažnosti.

2. Ústavný súd posúdil aj postup krajského súdu, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 142/06 z 10. júla 2007 rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa do 1. februára 2008, pretože sťažovateľ napadol sťažnosťou aj predmetné rozhodnutie.

Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia z 25. júla 2007 uviedol: „Krajský   súd   pri   skúmaní   dôvodov   väzby   u obvineného   zistil,   že   od   rozhodnutia krajského súdu zo dňa 12. 2. 2007, keď rozhodoval o sťažnosti obvineného a prokurátora, proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby   obvineného,   nedošlo   k podstatným   zmenám,   ktoré   by zakladali zmenu dôvodov väzby, resp. zmenu takých skutočností na základe ktorých by bolo potrebné konštatovať, že dôvody väzby u obvineného pominuli. Naďalej platí, že v prípade prepustenia obvineného na slobodu, by tento mohol ujsť alebo skrývať a takto sa vyhýbať trestnému stíhaniu a trestu, ktorý mu hrozí. Vzhľadom na rozsiahlosť trestnej činnosti, ktorá je kladená obvinenému za vinu, dĺžku obdobia počas ktorej sa mal tejto trestnej činnosti dopúšťať   a pokračovať   v páchaní   trestnej   činnosti   násilného   charakteru,   je   tu   dôvodná obava, že na slobode by mohol v trestnej činnosti pokračovať. Tým sú u obvineného dané aj naďalej dôvody väzby, ktoré sú uvedené v § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. (...)

Po preskúmaní veci aj krajský súd zistil, že vzhľadom na to, že došlo k spojeniu na spoločné konanie 7 trestných vecí voči obvinenému (pričom trestná vec proti poškodenému P. bola vylúčená na samostatné konanie) ide o rozsiahlu trestnú vec, ktorá je náročná na dokazovanie. Možno tak konštatovať, že v šesťmesačnej lehote nebolo možné ju ukončiť pre jej obťažnosť. Vzhľadom na závažnosť trestnej veci, vzhľadom na osobu obvineného, ktorý už   predtým   bol   právoplatne   odsúdený   za   trestnú   činnosť   násilnej   povahy   hrozí,   že prepustením obvineného na slobodu by došlo k zmareniu alebo k podstatnému sťaženiu, alebo   by   bolo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   ktoré   spočíva predovšetkým v náležitom zistení trestných činov a spravodlivom potrestaní podľa zákona ich páchateľov.

Návrh krajského prokurátora na predĺženie lehoty väzby bol obvinenému doručený dňa 9. 7. 2007. Obvinený na tento návrh nereagoval žiadnym písomným podaním. Obvinený ani   v dôvodoch   sťažnosti   neuviedol   také   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   ho   bolo potrebné vypočuť na verejnom zasadnutí. Krajský súd preto nezistil dôvody pre konanie o podanej   sťažnosti   obvineného   na   verejnom   zasadnutí   a následnom   jeho   výsluchu. Obvinený   výslovne   nepožiadal   o výsluch   a v písomných   podaniach   neuvádzal   nové skutočnosti, ktoré okresnému súdu ani krajskému súdu doposiaľ neboli známe a ktoré by mali   význam   pre   rozhodnutie   o väzbe   obvineného,   o návrhu   krajského   prokurátora   na predĺženie lehoty jeho väzby.

Krajský súd tak po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo   zistil,   že   návrh   krajského   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   je opodstatnený a tým aj rozhodnutie okresného súdu o predĺženie lehoty väzby je v súlade so zákonom, preto sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietol.“

Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas.

Podľa   §   76   ods.   2   Trestného   poriadku   ak by   lehota   trvania   väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného   možno   len   vtedy,   ak   bol   návrh   prokurátora   doručený   súdu   najmenej   15 pracovných dní pred uplynutím šesťmesačnej lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo   z iných   závažných   dôvodov   trestné   stíhanie   v tejto   lehote   skončiť   a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku   sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu   mohol   byť   spis   predložený   nadriadenému   súdu   najneskôr   päť   dní   pred uplynutím lehoty väzby, nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená   lehota   väzby   môže   trvať   až   šesť   mesiacov,   nesmie   však   presiahnuť   lehotu uvedenú v odseku 7.

Možnosť   sťažovateľa   úspešne   sa   domáhať   zrušenia   napadnutého   rozhodnutia všeobecného súdu nezakladá akékoľvek porušenie procesného práva sťažovateľa, ale len takého, ktoré mohlo mať vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia všeobecného súdu. Právo sťažovateľa byť oboznámený s dôvodmi pozbavenia slobody, tak ako to garantuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, však neznamená, že informácia o dôvodoch pozbavenia slobody musí byť dotknutej osobe poskytnutá tak, aby obsahovala podrobný rozbor, ale musí byť natoľko podrobná,   aby   dotknutej   osobe   umožňovala   sa   proti   údajnej   nezákonnosti   pozbavenia slobody odvolať na príslušnému súde v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru. Postačí, ak informácia o dôvodoch   pozbavenia   osobnej   slobody   je   poskytnutá   dotknutej   osobe   pochopiteľným a jasným spôsobom, hoci aj v ústnej forme (FOXI CAMBELL a HARTLEY c. Spojené kráľovstvo).

Ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol, že: Podľa   slovenského   práva   v prípade   dlhšie   trvajúcej   väzby   pre   oprávnenosť   jej ďalšieho trvania musia byť splnené štyri podmienky. Musí existovať po formálnej stránke uznesenie   o vznesení   obvinenia.   Po   materiálnej   stránke   sa   vyžaduje   existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, pre ktorý je vznesené obvinenie. Musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku. Napokon musí   byť   splnená   podmienka,   aby   orgány   činné   v trestnom   konaní   vo   veci   samej postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (I. ÚS 100/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   zodpovedá požiadavkám, ktoré vyplývajú z čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru pre rozhodnutia o väzbe. Dôvody predĺženia väzby krajský súd skúmal v rozsahu ich   zákonného   vymedzenia,   predĺženie   väzby   odôvodnil   konkrétnymi   skutkovými okolnosťami   a výklad   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   nevykazuje   znaky svojvôle. Ústavný súd zo sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery označených súdov o existencii protiústavnosti ich postupov súdov. Z toho dôvodu považuje ústavný súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   s ďalšími   nárokmi sťažovateľa v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007