znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 246/05-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o   sťažnosti   Š. B.,   D.,   zastúpeného advokátom   JUDr. Ing. K.   K., Advokátska kancelária, Š., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu   podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   osobnú   slobodu upraveného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   2 To 44/2005   a jeho uznesením z 24. mája 2005 z dôvodu neexistencie uznesenia súdu o oprávnenosti trvania väzby po 24. januári 2005, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Š.   B.   na   osobnú   slobodu   upravené   v čl.   17   ods.   5   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   osobnú   slobodu   upravené   v čl.   5   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Š. B.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva   slovenských   korún),   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. Ing. K. K. do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Š. B. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2005 doručená sťažnosť Š. B., D., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   Ing.   K.   K.,   Advokátska   kancelária,   Š.,   ktorou   namieta   porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „Dohovor“)   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 To 44/2005, poukazujúc naa) neexistenciu uznesenia súdu o oprávnenosti trvania väzby po 24. januári 2005, b) neexistenciu dôvodov pre ďalšie trvanie väzby, c)   oneskorené   podanie   sťažnosti   krajského   prokurátora   proti   uzneseniu   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a Dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005.   Ďalej   požaduje   zrušiť   uznesenie   a vrátiť   vec   na   ďalšie   konanie,   ako   aj   priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   1   000   000   Sk   a náhradu   trov   právneho   zastúpenia 5 300 Sk. Zároveň žiada, aby ústavný súd považoval sťažnosť za naliehavú v zmysle § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Zo   sťažnosti   a predložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   24.   júna   2003 zadržaný a obvinený z trestného činu prípravy lúpeže. Uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   5   T   104/03   z   27.   júna   2003   v spojení   s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 147/03 z 30. júla 2003 bol vzatý do väzby z dôvodu § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov, platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“ s tým, že väzba začala 24. júna 2003. Následnými uzneseniami okresného súdu sp. zn. 5 T 104/03 z 11. decembra 2003, 13. mája 2004, 21. septembra 2004 a z 18. novembra 2004 bola väzba na návrh prokurátora ďalej predlžovaná, pričom posledným uznesením bola predĺžená do 24. januára 2005. Po skončení prípravného   konania   21. januára   2005   podal   krajský   prokurátor   proti   sťažovateľovi obžalobu   krajskému   súdu.   Tým   skončilo   prípravné   konanie   a väzba   podľa   rozhodnutia o poslednom   predĺžení   väzby   z prípravného   konania   mala   trvať   do   24.   januára   2005. Napriek   tomu sťažovateľ   nebol z väzby prepustený,   a preto podal   žiadosť   o prepustenie z väzby krajskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 1/05 (trestná vec sťažovateľa vedená   krajským   súdom   po   podaní   obžaloby).   V žiadosti   poukázal   na   skutočnosť,   že absentuje súdne rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby v konaní pred súdom, a preto je jeho väzba podľa jeho vyjadrenia od 21. januára 2005 nezákonná. Je tomu tak preto, že senát krajského súdu nerozhodol o ďalšom trvaní väzby právne relevantným spôsobom. Bol toho názoru, že ďalšie trvanie väzby za takýchto okolností je protizákonné. Sudcovia senátu krajského   súdu   podali   námietku   zaujatosti,   na   základe   čoho   bol   najvyššiemu   súdu predložený   návrh   na   rozhodnutie   o vylúčení   sudcov   príslušného   senátu   z konania a rozhodovania vo veci. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndt 3/2005 zo 16. februára 2005   bolo   rozhodnuté   o vylúčení   sudcov   príslušného   senátu   krajského   súdu   z ďalšieho konania   vo   veci   a spis   bol   4.   apríla   2005   vrátený   krajskému   súdu   a pridelený   novému senátu. Uznesením nového senátu krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu. Na základe sťažnosti prokurátora, ktorá bola podaná v zákonnej lehote, ale bez odôvodnenia, ktoré bolo podľa sťažovateľa doplnené až po uplynutí zákonnej lehoty, najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 zrušil uznesenie krajského súdu a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.

Podľa   sťažovateľa   boli   uznesením   najvyššieho   súdu   z 24.   mája   2005   porušené označené články ústavy a Dohovoru.

V tomto smere poukazuje sťažovateľ na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 55/98 a sp.   zn.   I. ÚS   6/02.   Námietku   nedôsledného   preskúmania   dôvodnosti   ďalšieho   trvania väzby sťažovateľ nijako bližšie neodôvodnil.

Zo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyplýva, že väzba bola predĺžená do 24. januára   2005,   aby   bolo   možné   ukončiť   prípravné   konanie,   čo   sa   aj   stalo   ešte   pred uplynutím tejto lehoty, a preto podľa neho už neexistuje dôvod pre ďalšie trvanie väzby. Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   a ústavného   súdu   nemôže   byť   dôvodom   držania   vo   väzbe   iba skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   predtým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená.   Preto   bolo   potrebné   prisvedčiť   argumentácii sťažovateľa   o nezákonnosti   jeho   držania   vo   väzbe   od   24.   januára   2005.   Absencia rozhodnutia   súdu   o väzbe   v čase   od   podania   obžaloby   21.   januára   2005   do   uplynutia väzobnej lehoty podľa posledného predĺženia 24. januára 2005 znamená, že obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po 24. januári 2005 bez rozhodnutia súdu o väzbe (o predĺžení väzby, resp. o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, prípadne o ďalšom trvaní väzby) bolo,   vychádzajúc   z nálezu   ústavného   súdu   č. k. I. ÚS   6/02-34   zo   4.   decembra   2002, v rozpore s čl. 17 ods. 5 ústavy. Krajský súd dospel ďalej k záveru, že prokurátor je povinný podať návrh na predĺženie väzby spôsobom uvedeným v ustanovení § 71 ods. 4 Trestného poriadku aj vtedy, ak v dobe kratšej ako 10 dní pred skončením väzobnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 1 Trestného poriadku podá obžalobu. Ak prokurátor takýto návrh nepodá, môže väzba pokračovať len vtedy, ak súd v čase po podaní obžaloby a pred uplynutím väzobnej lehoty preskúma existenciu dôvodov väzby a rozhodne o jej ďalšom trvaní. V predmetnej veci   však   k tomu   nedošlo   a absenciu rozhodnutia   súdu   o väzbe   nemôžu   „zhojiť“   ani rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 39/05 z 23. februára 2005 a sp. zn. 2 Tpo 27/05 z 23. februára 2005, pretože boli vydané až po uplynutí predĺženej väzobnej lehoty.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 vyplýva, že najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05 z 20. apríla 2005 a že zamietol žiadosti sťažovateľa, ako aj ďalších obžalovaných o prepustenie z väzby.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   2   To   44/2005   z 24.   mája 2005   po konštatovaní   predchádzajúcich   rozhodnutí   o väzbe   uvádza,   že   táto   bola   naposledy u sťažovateľa predĺžená do 24. januára 2005. Ešte pred uplynutím tejto lehoty 21. januára 2005 bola podaná obžaloba. Keďže trestná vec bola pridelená do senátu, v ktorom boli činní sudcovia   zúčastňujúci   sa   v prípravnom   konaní   rozhodovania   o opravných   prostriedkoch podaných proti rozhodnutiam o väzbe, považovali sa títo sudcovia za vylúčených v zmysle § 30 ods. 3 Trestného poriadku. Predseda senátu 25. januára 2005 vypracoval návrh na rozhodnutie o vylúčení týchto sudcov a vec predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie. Spis došiel najvyššiemu súdu 27. januára 2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndt 3/05 zo 16. februára 2005 bolo rozhodnuté o vylúčení dotknutých sudcov z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci. Uznesenie spolu so spisom bolo krajskému súdu vrátené 4. apríla 2005. Po vrátení spisu bola vec pridelená inému senátu, ktorý už 11. apríla   2005   zabezpečil   doručenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   procesným   stranám a podaním z 15. apríla 2005 predseda senátu požiadal predsedu krajského súdu o doplnenie chýbajúceho člena senátu. K tomu došlo 19. apríla 2005. Dňa 20. apríla 2005 sa konalo neverejné zasadnutie,   na ktorom   bol   sťažovateľ   prepustený z väzby. Z právneho   názoru krajského   súdu   vyplýva,   že   vôbec   neskúmal,   či   pre   ponechanie   sťažovateľa   vo   väzbe existujú   dôvody   predpokladané   v ustanovení   §   67   Trestného   poriadku.   Vzhľadom   na konkrétne okolnosti prípadu krajský súd nemohol rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa skôr. Aj z tohto   dôvodu   sa   najvyšší   súd   nestotožnil   so   záverom   krajského   súdu,   že   nemohol posudzovať existenciu dôvodov väzby u sťažovateľa, pretože o jeho väzbe sa nerozhodlo (predĺžením lehoty väzby, rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby alebo z vlastného podnetu) do 24. januára 2005, dokedy bola lehota trvania väzby sťažovateľa naposledy predĺžená. Nemožno totiž prehliadnuť, že k predĺženiu lehoty väzby sťažovateľa do uvedeného dňa došlo pre prípravné konanie, pričom zo zmyslu ustanovenia § 71 ods. 1 tretej vety Trestného poriadku je zrejmé, že lehoty tam uvedené, v ktorých možno na návrh prokurátora rozhodnúť o predĺžení väzby, sa vzťahujú len na prípravné konanie. Zmyslom tejto   úpravy   je   zabezpečiť   súdnu   kontrolu   nad   urýchleným   vybavením   väzobných   vecí v prípravnom   konaní   tak,   aby   lehota   trvania   väzby   v dĺžke   dvoch   rokov,   ktorou   je limitovaný aj súd (okrem výnimočného predĺženia tejto lehoty najvyšším súdom), nebola v celom rozsahu vyčerpaná už v štádiu prípravného konania. Ak bola v predĺženej lehote trvania   väzby   podaná   obžaloba,   s výnimkou   prípadu   predpokladaného   v   §   71   ods.   5 Trestného poriadku, pokračuje súd v konaní bez toho, aby bolo potrebné podať návrh na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   a rozhodovať   o takom   návrhu.   V prípade   ukončenia prípravného   konania   podaním   obžaloby   v lehotách   predpokladaných   v ustanovení   §   71 ods. 1 Trestného poriadku (t. j. najviac do dvoch rokov trvania väzby) zákon predpokladá povinnosť podať súčasne s obžalobou návrh na ďalšie predĺženie väzby iba v prípade, že sa obžaloba podáva v dobe kratšej ako 10 dní pred uplynutím dvojročnej väzobnej lehoty (§ 71 ods. 5 Trestného poriadku). Na podanie takéhoto návrhu je príslušný generálny prokurátor. Základným   predpokladom   pre   rozhodovanie   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   je   teda podanie   návrhu   oprávnenou   osobou.   Predseda   senátu   procesného   súdu,   na   ktorom   bola podaná obžaloba, môže návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podať iba v zákonom predpokladanom   prípade,   t.   j.   podľa   §   71   ods.   3   Trestného   poriadku   a spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 4 Trestného poriadku (najneskôr 10 dní pred uplynutím lehoty podľa   § 71 ods.   2   Trestného poriadku).   Neexistuje však zákonná úprava,   ktorá   by mu umožňovala podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby mimo uvedeného režimu a inak než   najmenej   10 dní   pred   uplynutím   príslušnej   lehoty.   Na   druhej   strane   z   ustanovení Trestného poriadku (§ 71) nemožno vyvodiť povinnosť,   ale ani oprávnenie prokurátora podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby v prípade, že podáva obžalobu v medziach súdom predĺženej väzobnej lehoty a skôr než 10 dní pred uplynutím dvojročnej väzobnej lehoty.   Pri   akceptovaní   názoru   krajského   súdu,   že   väzba sťažovateľa   je   nezákonná   pre absenciu   rozhodnutia   o ďalšom   predĺžení   jeho   väzby,   by   so   zreteľom   na   skôr   uvedené vyplývalo,   že   v posudzovanej   veci   vzhľadom   na   reálne   existujúce   časové   súvislosti väzobných lehôt a podania obžaloby (obžaloba podaná 21. januára 2005, t. j. 3 dni pred uplynutím   súdom   predĺženej   lehoty   väzby   sťažovateľa   v prípravnom   konaní,   avšak podstatne   viac   než   10   dní   pred   uplynutím   dvojročnej   lehoty   trvania   jeho   väzby,   ktorá uplynula u sťažovateľa 24. júna 2005) by nebol nikto oprávnený na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a v dôsledku toho by pri nečinnosti sťažovateľa, t. j. ak by tento   nepodal   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   musel   byť   prepustený   z väzby,   hoci   ešte neuplynula   zákonom   predpokladaná   dvojročná   lehota   trvania   jeho   väzby.   Z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 zo 4. decembra 2002 (na ktorý sa krajský súd odvolal) vyplýva   záver,   že   z pohľadu   ústavných   záruk   osobnej   slobody,   resp.   jej   záruk   podľa Dohovoru, dôvodom pre obmedzenie osobnej slobody držaním vo väzbe nemôže byť len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne rozhodlo konajúcim súdom, neznamená, že o väzbe sťažovateľa sa v posudzovanom prípade nemohlo   konať   inak,   než   rozhodovaním   o predĺžení   lehoty   trvania   jeho   väzby predpokladajúcim   návrh   oprávnenej   osoby.   Ústavný   súd   v uvedenom   náleze   totiž konštatoval, že rovnaké účinky ako rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby má tiež rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby v súvislosti s predbežným prejednaním obžaloby podľa § 192 Trestného poriadku, rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku, resp. rozhodnutie o trvaní dôvodov väzby z úradnej povinnosti podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd ihneď   po   tom,   ako   sa   vyriešila   otázka   zákonného   zloženia   senátu   (t.   j.   po   rozhodnutí najvyššieho   súdu   o vylúčení   sudcov   a po   doplnení   senátu   krajského   súdu   opatrením predsedu   krajského   súdu),   mal   a mohol   zákonom   predpísaným   spôsobom   na   základe žiadosti   sťažovateľa,   resp.   postupom   podľa   § 72   ods.   1   Trestného   poriadku   skúmať,   či naďalej   trvajú   dôvody   väzby,   pre   ktoré   bola   osobná   sloboda   sťažovateľa   väzbou obmedzená, pretože aj také rozhodnutie (vecné preskúmanie dôvodov väzby) má v štádiu súdneho konania až do uplynutia lehoty predpokladanej v § 71 ods. 2 Trestného poriadku rovnaké účinky ako rozhodnutie o predĺžení väzby. V ustanovení § 72 ods. 1 Trestného poriadku zakotvená povinnosť všetkých orgánov činných v trestnom konaní vrátane súdu skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, je jednou zo záruk uplatnenia procesného inštitútu väzby iba v skutočne odôvodnených prípadoch pri splnení zákonných   dôvodov.   Okrem   už   uvedenej   povinnosti   a práva   obvineného   žiadať o preskúmanie dôvodnosti väzby v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku je právna istota obvineného,   že   jeho   osobná   sloboda   nebude   obmedzovaná   bezdôvodne   a nezákonne, zaistená aj tým, že o jeho väzbe rozhoduje výlučne súd, a to od rozhodnutia o vzatí do väzby   cez   rozhodovanie   o predĺžení   väzby,   resp.   o žiadostiach   o prepustenie   z väzby, pričom pokiaľ ide o dĺžku trvania väzby po podaní obžaloby je mu zrejmé, že jeho väzba bez rozhodnutia najvyššieho súdu o predĺžení väzby nemôže trvať dlhšie než dva roky. So zreteľom   na   uvedené   sa   najvyšší   súd   nestotožnil   nielen   so   záverom   krajského   súdu o tom, že sa nemohol vecne zaoberať existenciou dôvodov väzby sťažovateľa pre absenciu rozhodnutia o predĺžení jeho väzby po 24. januári 2005, ale ani s jeho názorom, že sa tak stalo v dôsledku pochybenia krajského prokurátora, ktorý mal podľa krajského súdu podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, pretože podal obžalobu v lehote kratšej než 10 dní pred skončením väzobnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd preto uznesenie krajského súdu zrušil a sám ďalej skúmal, či sú dané dôvody   pre   ponechanie   sťažovateľa   vo   väzbe,   pričom   zistil,   že   u sťažovateľa v nezmenenom   rozsahu   trvajú   dôvody,   pre   ktoré   bol   do   väzby   vzatý   už   v prípravnom konaní. Na základe dôkazov, ktoré tvoria súčasť spisu krajského súdu sp. zn. 4 T 1/05, naďalej trvá dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľ dopustil trestného činu, pre ktorý bola naňho podaná obžaloba. Nasvedčujú tomu viaceré dôkazy, najmä výpovede svedkov, ako aj listinné dôkazy (napr. obsah záznamov o odposluchoch telefonických hovorov). Z obsahu dôkazov vyplývajúce zistenia opodstatňujú obavu, že by sťažovateľ vykonal trestný čin, ktorý pripravoval, čo je dôvodom väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Nasvedčuje   tomu   už   aj   samotný   charakter   stíhaného   činu,   ako   aj   z výpovedí   svedkov vyplývajúce zistenie, že s ďalšími osobami mal spoločne pripravovať celý rad násilných činov, ktoré boli prekazené iba v dôsledku prezradenia zámerov a následného zaistenia.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k. II. ÚS 246/05-20 z 30. novembra 2005 ju v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu neexistenciou uznesenia súdu o oprávnenosti trvania väzby po 24. januári   2005 prijal   na   ďalšie   konanie   a vo   zvyšnej   časti   ju   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd si k sťažnosti sťažovateľa vyžiadal aj vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„(...)   Zastávame   názor,   že   napadnuté   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky nie je v kolízii s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 6/02 zo   4. decembra   2002,   z ktorého   predovšetkým   sťažovateľ   vyvodzuje   nezákonnosť namietaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Úvahy sťažovateľa o nutnosti rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby (21. januára 2005) do 24. januára 2005, dokedy bola ešte v prípravnom konaní ostatne predĺžená lehota trvania väzby a to senátom zloženom zo sudcov, u ktorých bol daný dôvod ich vylúčenia podľa § 30 ods. 3 Tr. por. (bližšie k tomu pozri napadnuté uznesenie) nie sú akceptovateľné vzhľadom na ďalší nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2005, sp. zn. I. ÚS 2/05, z ktorého vyplýva, že realizácia jedného základného práva (práva na urýchlené preskúmanie dôvodnosti väzby) nemôže ísť na úkor iného základného práva (práva   na   rozhodnutie   zákonným   a nestranným   sudcom).   Všeobecné   súdy   musia   pri skúmaní dôvodnosti väzby postupovať tak, aby obe tieto práva boli dôsledne zachované (čl. 12 ods. 4 Ústavy).

O ďalšom trvaní väzby sťažovateľa (a tiež ďalších obvinených) bolo rozhodované bezodkladne   po   vyriešení   otázky   zákonného   a nezaujatého   sudcu,   a preto   prvostupňové uznesenie Krajského súdu v Žiline o prepustení obvinených na slobodu odvolávajúce sa na neexistenciu rozhodnutia o väzbe ihneď po podaní obžaloby do uplynutia predĺženej lehoty trvania väzby (do 24. januára 2005) nebolo možné za uvedenej situácie (nutnosti vyriešenia kolízie dvoch základných práv) považovať za zákonné.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutým uznesením na podklade včas podanej sťažnosti prokurátorom sám rozhodol vo veci podľa § 149 ods. 1 písm. a) Tr. por. tak, že žiadosť sťažovateľa a ďalších troch obvinených o prepustenie z väzby zamietol. Odvolávajúc sa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 6/02, namietané rozhodnutie, hoci konkrétne nevymedzuje dobu ďalšieho trvania väzby, nemôže vyvolávať stav právnej neistoty s prihliadnutím na ustanovenie § 71 ods. 2 Tr. por., ktoré konkrétne stanovuje, že väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom...

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru nemôže byť dôvodom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte pred tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predlžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 217/05).

Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   a nemôže   bez   príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Sťažovateľ v časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie zastáva názor, že „... nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   pred   tým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba v prípravnom konaní naposledy predlžená“, pričom svoj názor opiera aj o rozsudok ESĽP vo veci Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61 a o vyššie citovaný právny názor ústavného súdu vyjadrený v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 6/02.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd síce tiež zastáva názor, podľa ktorého samotné podanie obžaloby pred uplynutím lehoty posledného   predĺženia   väzby   na   ďalšie   zotrvanie   vo   väzbe   po   uplynutí   tejto   lehoty nepostačuje, ale argumentujúc aj nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/02 zo 4. decembra 2002   zdôrazňuje,   že   rovnaké   právne   účinky   ako   rozhodnutie   o predĺžení   väzby   má   aj rozhodnutie   o žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   podľa   §   72   ods.   2   Trestného poriadku, resp. rozhodnutie o trvaní dôvodov väzby z úradnej povinnosti podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku.

Na   tomto   základe   najvyšší   súd   zdôraznil,   že   krajský   súd   ihneď   po   tom,   ako   sa vyriešila   otázka   zákonného   zloženia   senátu   „...mal   a mohol   zákonom   predpísaným spôsobom   na   základe   žiadostí   obvinených,   resp.   postupom   podľa   §   72   ods.   1   Tr.   por. skúmať,   či   naďalej   trvajú   dôvody   väzby,   pre   ktoré   bola   aktuálne   osobná   sloboda obvinených väzbou obmedzená, pretože aj také rozhodnutie (vecné preskúmanie dôvodov väzby) má v štádiu súdneho konania až do uplynutia lehoty predpokladanej v § 71 ods. 2 Tr. por. rovnaké účinky ako rozhodnutie o predĺžení väzby“. So zreteľom na uvedené najvyšší súd skúmal v napadnutom   konaní, či   u sťažovateľa a ďalších   obvinených trvajú dôvody väzby, a keďže zistil, že trvajú v nezmenenom rozsahu, zrušil uznesenie krajského súdu z 20. apríla 2005 sp. zn. 4 T 1/05 o prepustení obvinených z väzby a zároveň tiež zamietol žiadosti obvinených o prepustenie z väzby.

Najvyšší súd vydal napadnuté uznesenie 24. mája 2005, t. j. štyri mesiace po uplynutí termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   stanoviská   účastníkov   konania   a ďalšie   okolnosti   prípadu úlohou ústavného súdu bolo vyriešiť otázku, či z hľadiska ochrany základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru možno pripustiť stav, aby súd konajúci vo veci samej po podaní obžaloby, ku ktorej dôjde krátko pre uplynutím lehoty posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní, nerozhodol o ďalšom trvaní väzby do termínu jej posledného predĺženia, ale až neskôr.

Vychádzajúc z právneho stavu, ktorý bol platný a účinný v rozhodnom čase (§ 71 a § 72 Trestného poriadku), možno konštatovať, že v prípadoch, v ktorých celkové trvanie väzby ešte neprekročilo dva roky a už bola podaná obžaloba, zákon výslovne nevyžadoval, aby   súd   konajúci   vo   veci   samej   po   podaní   obžaloby   rozhodol   o trvaní   väzby.   Z toho vychádzala aj predchádzajúca súdna prax, podľa ktorej všeobecný súd v týchto prípadoch rozhodoval   o väzbe iba vtedy, ak bol toho názoru, že situácia   sa   zmenila (napr. čo   do rozsahu   dôvodov   väzby, prípadne   ak dospel   k záveru   o potrebe   prepustiť obžalovaného z väzby).   Len   ustanovenie   §   192   Trestného   poriadku   prikazovalo   všeobecnému   súdu rozhodnúť o väzbe, v prípade ak dôjde k predbežnému prejednaniu obžaloby.

Podľa názoru ústavného súdu   opierajúceho sa o judikatúru ESĽP vyjadreného už v konaniach sp. zn. I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, či I. ÚS 217/05 takáto prax nie je v súlade s čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Z týchto ustanovení treba totiž vyvodiť, že ak má byť väzba zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu. Preto aj v danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného súdu. Pretože ide o vec, ktorá je už po podaní obžaloby v štádiu konania vo veci samej, musí ísť o uznesenie súdu konajúceho vo veci samej.

V danom   prípade   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   z objektívnych   príčin   nebolo možné v čase od 21. januára 2005 (keď bola podaná obžaloba) do 24. januára 2005 (keď uplynula   lehota   posledného   predĺženia   väzby   súdom   ešte   v prípravnom   konaní)   vydať potrebné uznesenie o ponechaní či neponechaní sťažovateľa vo väzbe po 24. januári 2005. Bolo tomu tak preto, že senát krajského súdu, ktorému bola vec pridelená, nebol správne obsadený   a boli   v ňom   vylúčení   sudcovia.   Trvalo   niekoľko   mesiacov,   kým   prebehla príslušná   procedúra   vylúčenia   týchto   sudcov   a ich   nahradenia   inými   sudcami. K rozhodovaniu o väzbe bolo možné prikročiť až potom. Rovnakého názoru bol aj krajský súd. Oba všeobecné súdy zaujali vo vzťahu k právnym dôsledkom tejto skutočnosti odlišné stanovisko. Podľa názoru krajského súdu premeškanie lehoty končiacej 24. januára 2005 vyvolalo   nutnosť   prepustenia   sťažovateľa   na   slobodu   pre   neexistenciu   potrebného uznesenia,   zatiaľ   čo   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   v takomto   prípade   postačuje   aj uznesenie o ponechaní vo väzbe vydané neskoršie, teda po 24. januári 2005, pokiaľ bolo vydané ihneď po tom, ako bol konajúci senát zložený zákonu zodpovedajúcim spôsobom.

Podľa názoru ústavného súdu je stanovisko krajského súdu správne, pretože dôsledne rešpektuje ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu. Ak takéto rozhodnutie nie je vydané včas, potom sa väzba stáva protiprávnou s následkami porušenia práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy a v čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Z ústavného   hľadiska   je   neudržateľné,   aby   sa   o dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby nerozhodlo   niekoľko   mesiacov   z dôvodu   nesprávneho   zloženia   príslušného   senátu,   a to dokonca s priamymi následkami pre osobu zbavenú osobnej slobody.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukázal aj   na   §   30   ods.   4   druhú   vetu   Trestného poriadku   (v   rozhodnom   čase   účinného),   podľa   ktorého   úkon,   ktorý   vykonala   vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu. Z toho vyplýva, že aj vylúčená osoba je oprávnená, ba dokonca povinná urobiť neodkladný, resp. neopakovateľný úkon. Nie je úlohou ústavného súdu interpretovať toto ustanovenie Trestného poriadku, pretože výklad zákonov v zásade prináleží   všeobecným   súdom.   Pokiaľ   sú   však   všeobecné   súdy   toho   názoru,   že   toto ustanovenie nemožno v danom prípade použiť, potom je nevyhnutné prispôsobiť rozvrh práce   súdu   tak,   aby   v ňom   existovali   mechanizmy   umožňujúce   okamžitú   nápravu. Z ústavného hľadiska však nie je akceptovateľné, aby následky prípadného nesprávneho zloženia senátu išli na úkor základného práva na osobnú slobodu. Týmto spôsobom sa dá vytvoriť aj rovnováha medzi požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na osobnú slobodu a zo základného práva na nezaujatý a nestranný súd (I. ÚS 2/05 a I. ÚS 217/05). Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 To 44/2005 z 24. mája 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu upravené v čl. 17 ods. 5 ústavy a v čl. 5 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľ   žiadal   aj   zrušenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   To   44/2005 z 24. mája   2005   a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie   najvyššiemu   súdu.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   ústavný   súd   v inom   konaní   začatom   na   návrh   iného   obžalovaného v predmetnom trestnom konaní ako sťažovateľa predmetné uznesenie najvyššieho súdu už zrušil (nález č. k. I. ÚS 204/05-44 z 15. februára 2006), návrhu sťažovateľa v tejto časti sťažnosti   nebolo   možné   vyhovieť.   Navyše   podľa   zistených   informácií   bol   sťažovateľ 30. marca 2006 z väzby prepustený, a preto neprichádza do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   tiež   žiadosťou   sťažovateľa   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia 1 000 000 Sk. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neprichádza priznanie primeraného finančného zadosťučinenia do úvahy, a to jednak preto, že už samotné vyslovenie porušenia základného práva, resp. slobody predstavuje primeranú satisfakciu pre sťažovateľa, ako aj preto, že právny názor najvyššieho súdu zodpovedal jeho doterajšej judikatúre, hoci táto nebola v súlade s judikatúrou ESĽP. Ide preto o nový prístup k veci z hľadiska všeobecných súdov.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. Ing. K. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (vypočítanú zo základu   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky, ktorá v prvom polroku 2004 bola 15 008 Sk, t. j. 2 krát 2501 Sk a 2 krát 150 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pretože išlo o úkony urobené v roku 2005.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006