SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 245/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Pikorovou, Advokátskakancelária, Pod sadom 69, Žilina, vo veci namietaného porušenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácieľudských práv, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 20 S 119/2012-38 z 18. júna 2013 a Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 61/2013 z 11. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“),ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky20 S 119/2012-38 z 18. júna 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 61/2013 z 11. decembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná napoštovú prepravu 6. marca 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca obrátil na krajský súd žalobouz 23. novembra 2012, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Štátnejenergetickej inšpekcie Trenčín (ďalej len „žalovaná“) sp. zn. 2555/2000/2012z 18. septembra 2012, ktorá potvrdila prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty 330 €sťažovateľovi za porušenie povinnosti umožniť vstup na nehnuteľnosti, ktorých jevlastníkom alebo správcom, a to na vykonanie rekonštrukcie, opráv a údržby sústavytepelných zariadení v zmysle § 65 ods. 8 písm. d) zákona č. 656/2004 Z. z. o energetikea o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 35 ods. 1 písm. c)zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o tepelnej energetike“). Sťažovateľ sa podanou žalobou domáhal zrušeniarozhodnutia žalovanej, ako aj prvostupňového správneho rozhodnutia a vrátenia vecina ďalšie konanie.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 20 S 119/2012-38 z 18. júna 2013 bola žalobasťažovateľa zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu povinnosť uvedenú v § 33 ods. 3 písm.a) zákona o tepelnej energetike má vlastník nehnuteľnosti, a nie jej nájomca. Za nedôvodnúpovažoval krajský súd aj námietku, že nešlo o rekonštrukciu, opravu, ale ani údržbutepelných zariadení, pretože podľa neho išlo o rekonštrukciu pôvodne uložených rozvodov.Za nedôvodnú považoval aj námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia správnych orgánov,keďže tieto dostatočne zistili skutkový stav veci.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Kardinálnou námietkouodvolania bola okrem iného tá skutočnosť, že sťažovateľ mal uzatvorenú nájomnú zmluvu nanebytové priestory so spoločnosťou Ščury Invest, s. r. o. (ďalej len „spoločnosť“), ktorázahŕňala aj priestory parkoviska. Z tohto dôvodu spoločnosť užívala ako nájomca prenajatéparkovacie miesta, pričom podľa § 33 ods. 3 zákona o tepelnej energetike porušenúpovinnosť má iba vlastník alebo správca nehnuteľnosti, a nie nájomca tak, ako to bolov tomto prípade. Motorové vozidlo je vo vlastníctve spoločnosti ako nájomcu a ním boloodstavené na mieste. Spoločnosť nikto nevyzval na preparkovanie auta na ten účel, aby bolomožné na nehnuteľnosť vstúpiť. Až následne preparkovanie motorového vozidla zabezpečilsťažovateľ, keď bol na to vyzvaný. Sťažovateľ je preto presvedčený, že on ako fyzická osobaneporušil ustanovenie § 33 ods. 3 zákona o tepelnej energetike, pričom ide o omyl v osobeúčastníka konania. Účastníkom konania mala byť spoločnosť ako právnická osoba, a niesťažovateľ ako fyzická osoba.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 61/2013 z 11. decembra 2014 bolrozsudok krajského súdu potvrdený. Odvolanie sťažovateľa nepovažoval najvyšší súd zadôvodné, keďže vlastníkom dotknutej parcely je sťažovateľ a žiaden správca parcely nie je vkatastri nehnuteľnosti zapísaný. Rovnako neexistuje ani zápis o obmedzení práva nakladať snehnuteľnosťou, resp. chýba údaj o stavbe parovodu. Aj v prípade, že nájomcom jespoločnosť, táto nemôže byť zodpovedná za plnenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia §33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnej energetike, lebo bolo povinnosťou sťažovateľa akovlastníka parcely urobiť všetky opatrenia na to, aby prekážky na pozemku boli odstránené,teda v danom prípade postarať sa o odstránenie osobného motorového vozidla. Najvyšší súdpovažuje za irelevantné, že vlastníkom automobilu je spoločnosť, keďže jej konateľom jesťažovateľ.
Podľa názoru sťažovateľa výrok rozhodnutia predstavuje jeho najdôležitejšiu časť,lebo v ňom sú určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Výrok musí byťpreto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správnehokonania. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musíspočívať v takej špecifikácii deliktu, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s inýmkonaním. V rozhodnutiach trestného charakteru (ktorými sú nepochybne aj rozhodnutiao iných správnych deliktoch) je nevyhnutné presne vymedziť, za aké konkrétne konanie jesubjekt postihnutý. Pritom treba odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak sú tieto náležitostiuvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom,že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania.Riadne formulovaný výrok a v rámci neho najmä konkrétny popis skutku tvorínezastupiteľnú časť rozhodnutia. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že výrok rozhodnutiao postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, časua spôsobu jeho spáchania, poprípade aj uvedenie iných skutočností potrebných na to, abynemohol byť zamenený s iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výrokovejčasti rozhodnutia, podstatne poruší zákon.
Konaním a rozhodnutím všeobecných súdov bol sťažovateľ ukrátený aj na svojichvlastníckych právach. Ako fyzická osoba je vlastníkom sporného pozemku, pri ktorom sanachádza rozsiahle parkovisko s asi 25 parkovacími miestami. Parkovisko je prenajatéjednotlivým nájomcom s tým, že každý z nich má dve, tri až štyri parkovacie miesta, ktorésú riadne vyznačené. Navyše, i keď je sťažovateľ konateľom spoločnosti, nie je jediný, ktomôže s motorovým vozidlom manipulovať. V spoločnosti je zamestnaných viac ako 15zamestnancov, pričom každý z nich má právo využívať služobné vozidlo. Preto nemožnosúhlasiť s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého má byť irelevantné, že vlastníkomautomobilu je spoločnosť, ktorej konateľom je sťažovateľ. Všeobecné súdy prílišnýmformalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou bez zohľadnenia všetkých okolnostíprípadu dospeli k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé a zasahujú do označených právsťažovateľa.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR a čl. 17 ods. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd a svojvoľného zbavenia majetku podľa čl. 17 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd, na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20S/119/2012 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 8Sžo/61/2013 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavný rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8Sžo/61/2013 zo dňa 11.12.2014.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavný rozsudok Krajského súdu v Žiline č. 20S/119/2012-38 zo dňa 18.6.2013 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 355,73 € za 2 úkony právnej pomoci /prevzatie, príprava zastúpenia a podanie sťažnosti – jeden úkon á 139,83 € + 8,39 € režijný paušál + 59,29 € (20 % DPH/ na účet právneho zástupcu JUDr. Dagmar Pikorovej(...) do 3 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 20 S 119/2012-38 z 18. júna 2013 vyplýva, že nímbola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej. Podľanázoru krajského súdu nedôvodná je námietka, podľa ktorej účastníkom konania mala byťspoločnosť, a nie sťažovateľ ako fyzická osoba, keďže prenajaté parkovacie miesta užívalaspoločnosť. Subjektom povinnosti podľa § 33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnej energetike jevlastník alebo správca pozemku, na ktorý je potrebné umožniť vstup. V žiadnom prípadepreto nie je týmto subjektom nájomca. Práve naopak, túto povinnosť má sťažovateľ akovlastník. Pokuta preto bola správne uložená sťažovateľovi. On mal urobiť všetky potrebnéopatrenia ako vlastník, aby prekážky nachádzajúce sa na jeho pozemku a brániacevykonaniu prác boli odstránené. V danom prípade je situácia zjednodušená tým, ževlastníkom motorového vozidla je spoločnosť, ktorej jediným konateľom je sťažovateľ.Irelevantný je aj argument, podľa ktorého spoločnosť ako vlastníka motorového vozidlanikto nevyzval na jeho preparkovanie. Na jednej strane nebolo povinnosťou správnehoorgánu vyzývať vlastníka prekážky na jej odstránenie (túto povinnosť mal vlastník pozemku,na ktorom je prekážka) a na druhej strane, aj napriek neexistencii tejto povinnosti sťažovateľo prekážke objektívne vedel, a to ako jediný konateľ spoločnosti vlastniacej motorovévozidlo a súčasne vlastník pozemku. Preto argumentácia, že nájomcu parkoviska a súčasnevlastníka motorového vozidla nikto nevyzval na preparkovanie, je zavádzajúca, lebokonateľ vlastníka automobilu a sťažovateľ sú tá istá osoba. Celá námietka je zavádzajúca ašpekulatívna. Rovnako nemožno akceptovať námietku, že neprebiehala rekonštrukcia,oprava, ale ani údržba tepelných zariadení. V skutočnosti išlo o rekonštrukciu pôvodnýchrozvodov, ktorá je vedená v pôvodnej trase starých rozvodov. Nemožno súhlasiť ani snámietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Sťažovateľ namietal, že z výrokovej častirozhodnutia správneho orgánu nie je zrejmé, v čom spočívala jeho nesúčinnosť alebonespolupráca. Podľa názoru krajského súdu dôležitá je skutková veta rozhodnutia o uloženípokuty, z ktorej jednoznačne vyplýva, že porušenie povinnosti bolo zistené pri kontroledodržiavania povinností uložených zákonom o tepelnej energetike za obdobie od 1. apríla2011 do termínu začatia kontroly u sťažovateľa. V skutkovej vete je teda odkaz na kontroludodržiavania povinností za špecifikované kontrolované obdobie. Tento odkaz je natoľkourčitý, že je možné zistiť, že ide o kontrolu dodržiavania povinností, pričom kontrola začala4. mája 2011 a z protokolu o jej výsledku je zrejmé konkrétne správanie sťažovateľa, ktorýmdošlo k porušeniu § 33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnej energetike. Skutok, za ktorý bolauložená pokuta, je teda identifikovaný tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným, a toodkazom na kontrolu u sťažovateľa, ktorú takisto nemožno zameniť s inou kontrolou. Inývýklad by bol formalistický a neprimerane rigorózny.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 61/2013 z 11. decembra 2014 vyplýva, žením bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 20 S 119/2012-38 z 18. júna 2013. Podľaskutkových zistení najvyššieho súdu sťažovateľ 28. apríla 2011 osobne oznámilsubdodávateľovi montážnych prác, že žiadna stavba sa nebude realizovať. Vyplýva tozo stavebného denníka. Zo záznamu z 2. mája 2011 je zrejmé, že v tento deň nebolo možnépokračovať v plánovanom postupe opravy havarijného stavu teplovodného rozvodu, pretožev trase výkopu bol odstavený automobil ev. č. ⬛⬛⬛⬛. Ďalej z listu sťažovateľaz 15. apríla 2011 adresovaného spoločnosti MTS. a. s., Čadca, bolo zistené, že sťažovateľzakázal tejto spoločnosti vstup na jeho pozemok do skončenia konania o preskúmaniezákonnosti stavebného povolenia mesta Čadca vedeného krajským súdom. Zákaz bolodôvodnený aj tým, že sťažovateľovi neuhradili čiastku za obmedzenie vlastníckeho právav dôsledku rozkopávok na jeho pozemku. Podľa § 33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnejenergetike fyzická osoba alebo právnická osoba je povinná umožniť vstup na nehnuteľnosti,ktorých je vlastníkom alebo správcom, na účel vykonávania rekonštrukcie, opráv a údržbysústavy tepelných zariadení. Vlastníkom je podľa zápisu v katastri nehnuteľnosti sťažovateľ.Správca pozemku v katastri nehnuteľností zapísaný nie je. Aj v prípade, že nájomcompozemku je spoločnosť, nemôže táto byť zodpovedná za plnenie povinnosti vyplývajúcej zustanovenia § 33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnej energetike. Preto aj najvyšší súd dospel kzáveru, že pokuta bola v súlade so zákonom uložená sťažovateľovi. Jeho povinnosťou akovlastníka pozemku bolo urobiť všetky opatrenia na to, aby prekážky na pozemku brániacevykonaniu rekonštrukcie, opravy a údržby sústavy tepelných zariadení boli odstránené. Onbol teda povinný postarať sa o odstránenie motorového vozidla. V danom prípade jeirelevantné, že vlastníkom motorového vozidla je spoločnosť, ktorej konateľom je napokonsťažovateľ.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k.20 S 119/2012-38 z 18. júna 2013, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľaústavy, deklarácie a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým jezároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudkunajvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 61/2013 z 11. decembra 2014. Túto časť sťažnosti trebapovažovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu a najvyššieho súdudostatočné a presvedčivé. V nijakom ohľade sa nejavia ako arbitrárne či zjavneneodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamenáporušenie označených práv.
Sťažovateľ predovšetkým namieta nedostatočné vymedzenie skutku, za ktorý mu bolauložená sankcia, keďže skutok mal byť presne uvedený vo výrokovej časti rozhodnutiasprávneho orgánu, nie teda iba v odôvodnení rozhodnutia. Tým nebolo podľa jeho názorudostatočne zabezpečené, aby sa skutok, za ktorý sa konanie viedlo, nedal zameniť za inýskutok.
Z pohľadu ústavného súdu možno argumentáciu krajského súdu v danom smerepovažovať za ústavne akceptovateľnú, a to tým viac, že je celkom zrejmé, o aký skutok išlo,keďže ani z podaní sťažovateľa nevyplývajú nijaké pochybnosti v tomto smere.
Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že hoci je konateľom spoločnosti, nie je jedinouosobou, ktorá môže s motorovým vozidlom manipulovať, keďže v spoločnosti jezamestnaných viac ako 15 zamestnancov, pričom každý z nich má právo motorové vozidlovyužívať. Preto považuje za nepreskúmateľný názor najvyššieho súdu, podľa ktorého jeirelevantné, že vlastníkom motorového vozidla je spoločnosť, ktorej je konateľomsťažovateľ.
Ani s touto námietkou nemožno z pohľadu ústavného súdu súhlasiť. Hlavnýmargumentom všeobecných súdov totiž je, že povinnosť zabezpečiť vstup na pozemok májeho vlastník, a preto on je povinný urobiť opatrenia, ktoré vstup na pozemok umožnia. Boloteda vecou sťažovateľa zabezpečiť, aby sa nájomcovia (vrátane ich zamestnancov) správalitak, aby prístup na pozemok bol v súlade so zákonom umožnený. Zodpovednosť za splnenietejto povinnosti má vlastník a nemožno ju preniesť na iné osoby (nájomcu, resp. jehozamestnancov).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2015