SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 245/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Pikorovou, Advokátskakancelária, Pod sadom 69, Žilina, vo veci namietaného porušenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácieľudských práv, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 20 S 119/2012-38 z 18. júna 2013 a Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 61/2013 z 11. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“),ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky20 S 119/2012-38 z 18. júna 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 61/2013 z 11. decembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná napoštovú prepravu 6. marca 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca obrátil na krajský súd žalobouz 23.   novembra   2012,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Štátnejenergetickej   inšpekcie   Trenčín   (ďalej   len   „žalovaná“)   sp.   zn.   2555/2000/2012z 18. septembra 2012, ktorá potvrdila prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty 330 €sťažovateľovi   za   porušenie   povinnosti   umožniť   vstup   na   nehnuteľnosti,   ktorých   jevlastníkom   alebo   správcom,   a   to   na   vykonanie   rekonštrukcie,   opráv   a   údržby   sústavytepelných zariadení v zmysle § 65 ods. 8 písm. d) zákona č. 656/2004 Z. z. o energetikea o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 35 ods. 1 písm. c)zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon   o   tepelnej   energetike“).   Sťažovateľ   sa   podanou   žalobou   domáhal   zrušeniarozhodnutia   žalovanej,   ako   aj   prvostupňového   správneho   rozhodnutia   a   vrátenia   vecina ďalšie konanie.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 20 S 119/2012-38 z 18. júna 2013 bola žalobasťažovateľa zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu povinnosť uvedenú v § 33 ods. 3 písm.a) zákona o tepelnej energetike má vlastník nehnuteľnosti, a nie jej nájomca. Za nedôvodnúpovažoval   krajský   súd   aj   námietku,   že   nešlo   o   rekonštrukciu,   opravu,   ale   ani   údržbutepelných zariadení, pretože podľa neho išlo o rekonštrukciu pôvodne uložených rozvodov.Za nedôvodnú považoval aj námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia správnych orgánov,keďže tieto dostatočne zistili skutkový stav veci.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Kardinálnou námietkouodvolania bola okrem iného tá skutočnosť, že sťažovateľ mal uzatvorenú nájomnú zmluvu nanebytové priestory so spoločnosťou Ščury Invest, s. r. o. (ďalej len „spoločnosť“), ktorázahŕňala aj priestory parkoviska. Z tohto dôvodu spoločnosť užívala ako nájomca prenajatéparkovacie   miesta,   pričom   podľa   §   33   ods.   3   zákona   o   tepelnej   energetike   porušenúpovinnosť má iba vlastník alebo správca nehnuteľnosti, a nie nájomca tak, ako to bolov tomto prípade. Motorové vozidlo je vo vlastníctve spoločnosti ako nájomcu a ním boloodstavené na mieste. Spoločnosť nikto nevyzval na preparkovanie auta na ten účel, aby bolomožné na nehnuteľnosť vstúpiť. Až následne preparkovanie motorového vozidla zabezpečilsťažovateľ, keď bol na to vyzvaný. Sťažovateľ je preto presvedčený, že on ako fyzická osobaneporušil ustanovenie § 33 ods. 3 zákona o tepelnej energetike, pričom ide o omyl v osobeúčastníka konania. Účastníkom konania mala byť spoločnosť ako právnická osoba, a niesťažovateľ ako fyzická osoba.

Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžo   61/2013   z   11.   decembra   2014   bolrozsudok krajského súdu potvrdený. Odvolanie sťažovateľa nepovažoval najvyšší súd zadôvodné, keďže vlastníkom dotknutej parcely je sťažovateľ a žiaden správca parcely nie je vkatastri nehnuteľnosti zapísaný. Rovnako neexistuje ani zápis o obmedzení práva nakladať snehnuteľnosťou,   resp.   chýba   údaj   o   stavbe   parovodu.   Aj   v   prípade,   že   nájomcom   jespoločnosť, táto nemôže byť zodpovedná za plnenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia §33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnej energetike, lebo bolo povinnosťou sťažovateľa akovlastníka parcely urobiť všetky opatrenia na to, aby prekážky na pozemku boli odstránené,teda v danom prípade postarať sa o odstránenie osobného motorového vozidla. Najvyšší súdpovažuje za irelevantné, že vlastníkom automobilu je spoločnosť, keďže jej konateľom jesťažovateľ.

Podľa názoru sťažovateľa výrok rozhodnutia predstavuje jeho najdôležitejšiu časť,lebo v ňom sú určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Výrok musí byťpreto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správnehokonania. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musíspočívať v takej špecifikácii deliktu, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s inýmkonaním. V rozhodnutiach trestného charakteru (ktorými sú nepochybne aj rozhodnutiao iných správnych deliktoch) je nevyhnutné presne vymedziť, za aké konkrétne konanie jesubjekt postihnutý. Pritom treba odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak sú tieto náležitostiuvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom,že iba   táto časť rozhodnutia   môže   zasiahnuť do   práv a   povinností účastníkov konania.Riadne   formulovaný   výrok   a   v   rámci   neho   najmä   konkrétny   popis   skutku   tvorínezastupiteľnú   časť   rozhodnutia.   Z   dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   výrok   rozhodnutiao postihu za iný   správny   delikt   musí obsahovať   popis skutku s uvedením   miesta,   časua spôsobu jeho spáchania, poprípade aj uvedenie iných skutočností potrebných na to, abynemohol byť zamenený s iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výrokovejčasti rozhodnutia, podstatne poruší zákon.

Konaním a rozhodnutím všeobecných súdov bol sťažovateľ ukrátený aj na svojichvlastníckych právach. Ako fyzická osoba je vlastníkom sporného pozemku, pri ktorom sanachádza   rozsiahle parkovisko   s asi   25 parkovacími   miestami.   Parkovisko je   prenajatéjednotlivým nájomcom s tým, že každý z nich má dve, tri až štyri parkovacie miesta, ktorésú riadne vyznačené. Navyše, i keď je sťažovateľ konateľom spoločnosti, nie je jediný, ktomôže s motorovým vozidlom manipulovať. V spoločnosti je zamestnaných viac ako 15zamestnancov, pričom každý z nich má právo využívať služobné vozidlo. Preto nemožnosúhlasiť s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého má byť irelevantné, že vlastníkomautomobilu   je   spoločnosť,   ktorej   konateľom   je   sťažovateľ.   Všeobecné   súdy   prílišnýmformalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou bez zohľadnenia všetkých okolnostíprípadu dospeli k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé a zasahujú do označených právsťažovateľa.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods.   4   Ústavy   SR   a   čl.   17   ods.   1   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   a   slobôd a svojvoľného zbavenia majetku podľa čl. 17 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd, na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20S/119/2012 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 8Sžo/61/2013 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavný rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8Sžo/61/2013 zo dňa 11.12.2014.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavný rozsudok Krajského súdu v Žiline   č.   20S/119/2012-38   zo   dňa   18.6.2013   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 355,73 € za 2 úkony právnej pomoci /prevzatie, príprava zastúpenia a podanie sťažnosti – jeden úkon á 139,83 € + 8,39 € režijný paušál + 59,29 € (20 % DPH/ na účet právneho zástupcu JUDr. Dagmar Pikorovej(...) do 3 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 20 S 119/2012-38 z 18. júna 2013 vyplýva, že nímbola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej. Podľanázoru krajského súdu nedôvodná je námietka, podľa ktorej účastníkom konania mala byťspoločnosť, a nie sťažovateľ ako fyzická osoba, keďže prenajaté parkovacie miesta užívalaspoločnosť. Subjektom povinnosti podľa § 33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnej energetike jevlastník alebo správca pozemku, na ktorý je potrebné umožniť vstup. V žiadnom prípadepreto nie je týmto subjektom nájomca. Práve naopak, túto povinnosť má sťažovateľ akovlastník. Pokuta preto bola správne uložená sťažovateľovi. On mal urobiť všetky potrebnéopatrenia   ako   vlastník,   aby   prekážky   nachádzajúce   sa   na   jeho   pozemku   a   brániacevykonaniu   prác   boli   odstránené.   V   danom   prípade   je   situácia   zjednodušená   tým,   ževlastníkom   motorového   vozidla   je   spoločnosť,   ktorej   jediným   konateľom   je   sťažovateľ.Irelevantný je aj argument, podľa ktorého spoločnosť ako vlastníka motorového vozidlanikto nevyzval na jeho   preparkovanie. Na jednej   strane   nebolo povinnosťou   správnehoorgánu vyzývať vlastníka prekážky na jej odstránenie (túto povinnosť mal vlastník pozemku,na ktorom je prekážka) a na druhej strane, aj napriek neexistencii tejto povinnosti sťažovateľo   prekážke   objektívne vedel,   a to   ako   jediný konateľ   spoločnosti   vlastniacej   motorovévozidlo a súčasne vlastník pozemku. Preto argumentácia, že nájomcu parkoviska a súčasnevlastníka   motorového   vozidla   nikto   nevyzval   na   preparkovanie,   je   zavádzajúca,   lebokonateľ vlastníka automobilu a sťažovateľ sú tá istá osoba. Celá námietka je zavádzajúca ašpekulatívna.   Rovnako   nemožno   akceptovať   námietku,   že   neprebiehala   rekonštrukcia,oprava, ale ani údržba tepelných zariadení. V skutočnosti išlo o rekonštrukciu pôvodnýchrozvodov, ktorá je vedená v pôvodnej trase starých rozvodov. Nemožno súhlasiť ani snámietkou   nepreskúmateľnosti   rozhodnutia.   Sťažovateľ   namietal,   že   z   výrokovej   častirozhodnutia   správneho   orgánu   nie   je   zrejmé,   v   čom   spočívala   jeho   nesúčinnosť   alebonespolupráca. Podľa názoru krajského súdu dôležitá je skutková veta rozhodnutia o uloženípokuty, z ktorej jednoznačne vyplýva, že porušenie povinnosti bolo zistené pri kontroledodržiavania povinností uložených zákonom o tepelnej energetike za obdobie od 1. apríla2011 do termínu začatia kontroly u sťažovateľa. V skutkovej vete je teda odkaz na kontroludodržiavania povinností za špecifikované kontrolované obdobie. Tento odkaz je natoľkourčitý, že je možné zistiť, že ide o kontrolu dodržiavania povinností, pričom kontrola začala4. mája 2011 a z protokolu o jej výsledku je zrejmé konkrétne správanie sťažovateľa, ktorýmdošlo k porušeniu § 33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnej energetike. Skutok, za ktorý bolauložená pokuta, je teda identifikovaný tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným, a toodkazom na kontrolu u sťažovateľa, ktorú takisto nemožno zameniť s inou kontrolou. Inývýklad by bol formalistický a neprimerane rigorózny.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 61/2013 z 11. decembra 2014 vyplýva, žením bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 20 S 119/2012-38 z 18. júna 2013. Podľaskutkových   zistení   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   28.   apríla   2011   osobne   oznámilsubdodávateľovi   montážnych   prác,   že   žiadna   stavba   sa   nebude   realizovať.   Vyplýva   tozo stavebného denníka. Zo záznamu z 2. mája 2011 je zrejmé, že v tento deň nebolo možnépokračovať v plánovanom postupe opravy havarijného stavu teplovodného rozvodu, pretožev   trase   výkopu bol   odstavený   automobil   ev.   č. ⬛⬛⬛⬛.   Ďalej   z listu sťažovateľaz 15. apríla 2011 adresovaného spoločnosti MTS. a. s., Čadca, bolo zistené, že sťažovateľzakázal tejto spoločnosti vstup   na jeho pozemok do skončenia konania o preskúmaniezákonnosti   stavebného   povolenia   mesta   Čadca   vedeného   krajským   súdom.   Zákaz   bolodôvodnený aj tým, že sťažovateľovi neuhradili čiastku za obmedzenie vlastníckeho právav dôsledku rozkopávok na jeho pozemku. Podľa § 33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnejenergetike fyzická osoba alebo právnická osoba je povinná umožniť vstup na nehnuteľnosti,ktorých je vlastníkom alebo správcom, na účel vykonávania rekonštrukcie, opráv a údržbysústavy tepelných zariadení. Vlastníkom je podľa zápisu v katastri nehnuteľnosti sťažovateľ.Správca pozemku v katastri nehnuteľností zapísaný nie je. Aj v prípade, že nájomcompozemku je spoločnosť, nemôže táto byť zodpovedná za plnenie povinnosti vyplývajúcej zustanovenia § 33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnej energetike. Preto aj najvyšší súd dospel kzáveru, že pokuta bola v súlade so zákonom uložená sťažovateľovi. Jeho povinnosťou akovlastníka pozemku bolo urobiť všetky opatrenia na to, aby prekážky na pozemku brániacevykonaniu rekonštrukcie, opravy a údržby sústavy tepelných zariadení boli odstránené. Onbol   teda   povinný   postarať   sa   o   odstránenie   motorového   vozidla.   V danom   prípade   jeirelevantné, že vlastníkom motorového vozidla je spoločnosť, ktorej konateľom je napokonsťažovateľ.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k.20 S 119/2012-38 z 18. júna 2013, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľaústavy,   deklarácie   a dohovoru   mal najvyšší   súd v   rámci odvolacieho konania.   Tým   jezároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudkunajvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 61/2013 z 11. decembra 2014. Túto časť sťažnosti trebapovažovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   závery   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdudostatočné   a   presvedčivé.   V   nijakom   ohľade   sa   nejavia   ako   arbitrárne   či   zjavneneodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamenáporušenie označených práv.

Sťažovateľ predovšetkým namieta nedostatočné vymedzenie skutku, za ktorý mu bolauložená sankcia, keďže skutok mal byť presne uvedený vo výrokovej časti rozhodnutiasprávneho orgánu, nie teda iba v odôvodnení rozhodnutia. Tým nebolo podľa jeho názorudostatočne zabezpečené, aby sa skutok, za ktorý sa konanie viedlo, nedal zameniť za inýskutok.

Z pohľadu   ústavného súdu možno argumentáciu krajského súdu v danom smerepovažovať za ústavne akceptovateľnú, a to tým viac, že je celkom zrejmé, o aký skutok išlo,keďže ani z podaní sťažovateľa nevyplývajú nijaké pochybnosti v tomto smere.

Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že hoci je konateľom spoločnosti, nie je jedinouosobou,   ktorá   môže   s   motorovým   vozidlom   manipulovať,   keďže   v   spoločnosti   jezamestnaných viac ako 15 zamestnancov, pričom každý z nich má právo motorové vozidlovyužívať. Preto považuje za nepreskúmateľný názor najvyššieho súdu, podľa ktorého jeirelevantné,   že   vlastníkom   motorového   vozidla   je   spoločnosť,   ktorej   je   konateľomsťažovateľ.

Ani   s   touto   námietkou   nemožno   z   pohľadu   ústavného   súdu   súhlasiť.   Hlavnýmargumentom všeobecných súdov totiž je, že povinnosť zabezpečiť vstup na pozemok májeho vlastník, a preto on je povinný urobiť opatrenia, ktoré vstup na pozemok umožnia. Boloteda vecou sťažovateľa zabezpečiť, aby sa nájomcovia (vrátane ich zamestnancov) správalitak, aby prístup na pozemok bol v súlade so zákonom umožnený. Zodpovednosť za splnenietejto   povinnosti   má vlastník a nemožno ju preniesť   na iné osoby (nájomcu, resp. jehozamestnancov).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015