znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 245/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne Ivetty   Macejkovej   a sudcu   Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   COOP   Jednota   Trstená, spotrebné   družstvo,   Hattalova   100,   Trstená,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Jozefom Polákom,   Advokátska   kancelária,   Radlinského   1718,   Dolný   Kubín,   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 10 Sžr 100/2012 zo 17. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   COOP   Jednota   Trstená,   spotrebné   družstvo, o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2013 doručená sťažnosť COOP Jednota Trstená, spotrebné družstvo, Hattalova 100, Trstená (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 100/2012 zo 17. júna 2013 a žiada vydať tento nález:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10 Sžr 100/2012 zo dňa 17.   06.   2013   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde,   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, spočívajúce   v   práve   domáhať   sa   súdenej   ochrany   proti   nezákonným   rozhodnutiam a postupom orgánov verejnej moci, základné právo sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   spočívajúce   v   práve   sťažovateľa   na   predvídateľnosť   súdnych rozhodnutí   a   základné   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   č.   k.   10   Sžr   100/2012   zo   dňa   17.   06.   2013   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Zároveň   sťažovateľ   žiada priznať náhradu trov právneho   zastúpenia vo výške 331,12 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený v...

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol ako navrhovateľ v 1. rade účastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   22 Sp 5/2011   o   opravnom   prostriedku   podanom sťažovateľom a o opravnom prostriedku podanom Ž., poľnohospodárske družstvo (ďalej aj „navrhovateľ v 2. rade“) proti rozhodnutiu Správy katastra T. (ďalej len „správa katastra“) č. V 1204/2003 z 13. augusta 2010, ktorým správa katastra zamietla návrh na povolenie vkladu   kúpnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   sťažovateľom   ako   kupujúcim   a Ž., poľnohospodárske   družstvo,   ako   predávajúcim,   ktorej   predmetom   bola   nehnuteľnosť vedená v PK..., a to časti pkn. parc. č..., ktorú podľa priloženého GP č... vyhotoveného J. D. tvoria diely č. o výmere 918 m2, č. o výmere 39 m2 a č. o výmere 43 m2 C-KN parcely č...   zastavané   plochy   a nádvoria   o výmere   1000   m2 a   ktorá   rozdelením   podľa   č...   GP vyhotoveného J. D. je zameraná ako C-KN parc. č... zastavané plochy a nádvoria o výmere 319 m2, C-KN parc. č... zastavané plochy a nádvoria o výmere 147 m2 a C-KN parc. č... zastavané plochy a nádvoria o výmere 534 m2. Odporcom v konaní vedenom pred krajským súdom pod sp. zn. 22 Sp 5/2011 bola správa katastra a konanie bolo vedené za účasti 1. Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo a 2. J. G., ktorým priznala správa katastra postavenie účastníkov konania.

Ako vyplýva z rozhodnutia č. V 1204/2003 z 13. augusta 2010, správa katastra bola toho názoru, že Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo je zapísané ako výlučný vlastník C-KN parc. č... zapísanej na LV..., ku dňu vydania rozhodnutia o zamietnutí návrhu na povolenie vkladu nedošlo k spochybneniu hodnovernosti zápisu na LV, a preto nebolo preukázané oprávnenie navrhovateľa v 2. rade túto nehnuteľnosť prevádzať sťažovateľovi.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   opravný   prostriedok,   ktorý   odôvodnil tým, že zápis Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo ako výlučného vlastníka C-KN parc. č... na LV... je nezákonný, bol vykonaný v roku 2003 záznamom, ktorý nemá konštitutívne   účinky.   Zápis   bol   spochybnený   ešte   v   roku   2007   žalobou   sťažovateľa o určenie, že Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo nie je vlastníkom C-KN parc. č..., podanou Okresnému súdu Námestovo, kde je vec vedená pod sp. zn. 5 C 87/2008 a   dosiaľ   o   žalobe   nebolo   právoplatne   rozhodnuté.   Hoci   je   vlastníctvo   Urbárskych spolumajiteľov, pozemkové spoločenstvo C-KN parc. č... sporné, správa katastra z neho vychádzala bez toho, aby sa zaoberala tým, či tento subjekt je skutočne vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Sťažovateľ poukázal aj na to, že táto nehnuteľnosť nie je predmetom vydania v reštitučnom konaní, ale iba predmetom náhrady (je totiž zastavaná stavbou vo vlastníctve sťažovateľa), čo uviedol aj Obvodný pozemkový úrad v Námestove v potvrdení z 5. mája 2006.   Ž.,   poľnohospodárske   družstvo   je   vlastníkom   nehnuteľnosti,   ktorú   nadobudol   od svojho právneho predchodcu JRD T., (ten ju nadobudol v súlade so zákonom Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb. o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov v znení neskorších predpisov). Navyše Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo nemôžu svoje vlastnícke právo odvodzovať od vlastníckeho práva svojich jednotlivých členov – oprávnených osôb, a preto tento subjekt nemá žiaden titul nadobudnutia vlastníctva.

Krajský súd rozsudkom č. k. 22 Sp 5/2011-112 z 13. apríla 2012 rozhodnutie správy katastra č. V 1204/2003 z 13. augusta 2010 potvrdil a zaviazal sťažovateľa a navrhovateľa v 2.   rade   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť   trovy   konania   Urbárskym   spolumajiteľom, pozemkové spoločenstvo. Konštatoval, že napadnuté rozhodnutie správy katastra je vecne správne,   avšak   s   jeho   dôvodmi   sa   nestotožnil.   V   odôvodnení   rozhodnutia   krajský   súd uviedol, že Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo bolo na LV... vpísané bez toho, aby disponovalo právnym titulom na zápis. Z výpisu z PK vložky vyplýva, že ako vlastníci   boli zapísaní jednotliví   bývalí urbarialisti   (ktorými bol aj uplatnený reštitučný nárok), a teda zápis Urbárskych spolumajiteľov, pozemkového spoločenstva je spochybnený a nemožno naň ako na hodnoverný údaj prihliadať. Krajský súd mal za preukázané, že k PK parc.   č.., z ktorej bola vytvorená C-KN parc. č...,   bol uplatnený reštitučný nárok (voči povinnej   osobe   Ž.,   poľnohospodárske   družstvo),   o   ktorom   nebolo   dosiaľ   právoplatne rozhodnuté (neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie vydané v reštitučnom konaní, ktoré by sa týkalo predmetu konania). S poukazom na § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych   vzťahov k pôde   a inému poľnohospodárskemu majetku v znení účinnom   k 13. augustu 2010 (ďalej len „zákon o pôde“),   podľa ktorého povinná osoba je povinná s nehnuteľnosťami až do ich vydania opravenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, odo dňa účinnosti tohto zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného a také právne úkony sú neplatné, dospel krajský súd k záveru, že Ž., poľnohospodárske družstvo do právoplatného skončenia reštitučného konania nemôže s   nehnuteľnosťou,   ktorá   bola   predmetom   prevodu   podľa   zmluvy   uzatvorenej   so sťažovateľom, disponovať, teda nie je oprávnený ako prevodca nakladať s nehnuteľnosťou v zmysle § 31 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností   o zápise   vlastníckych   a iných   práv   k nehnuteľnostiam   v znení   neskorších predpisov   (ďalej len „katastrálny zákon“) a kúpna zmluva predložená správe katastra je súčasne v rozpore so zákonom. Preto správa katastra rozhodla vecne správne, keď návrh na povolenie vkladu podľa absolútne neplatnej zmluvy zamietla.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie sťažovateľ aj Ž., poľnohospodárske družstvo.   Sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   zákaz   nakladania   s nehnuteľnosťou   v reštitučnom konaní sa nevzťahuje na tie nehnuteľnosti, ktoré nemožno vydať [§ 11 ods. 1 písm. d) zákona o pôde], a teda sa nevzťahuje ani na prevádzanú nehnuteľnosť, ktorá bola zastavaná, keďže charakter stavby bráni jej poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu (čo potvrdil aj Obvodný pozemkový úrad v Námestove v potvrdení z 5. mája 2006). Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že niet rozhodnutia v reštitučnom konaní, ktorého predmetom by bol   aj predmet   zmluvy uzatvorenej   medzi   sťažovateľom   a navrhovateľom   v 2.   rade, nesprávne   vyhodnotil   rozhodnutie   Pozemkového   úradu   Dolný   Kubín   č.   ROK   194-1-B1/1995 z 24. januára 1995, ktoré je právoplatné dňom 27. februára 1995 a týka sa PK parc. č..., čo potvrdil aj Obvodný pozemkový úrad v Námestove na dožiadanie súdu. Obvodný pozemkový úrad Námestovo vychádzal z toho, že o uplatnenom nároku oprávnených osôb už bolo rozhodnuté a vo veci ďalej nekoná. Pokiaľ za tejto situácie dospel krajský súd aj k záveru, podľa ktorého zápis Urbárskych spolumajiteľov, pozemkové spoločenstvo na LV... je   spochybnený   a   nemožno   naň   ako   na   hodnoverný   údaj   prihliadať   a naopak,   právny predchodca   Ž.   poľnohospodárske   družstvo   vlastnícke   právo   riadne   nadobudlo,   jeho rozhodnutie neobstojí. Obdobne argumentoval v odvolaní aj navrhovateľ v 2. rade, ktorý zdôraznil aj to, že rozhodnutie Pozemkového úradu Dolný Kubín č. ROK 194-1-B1/1995 z 24.   januára   1995   nemohlo   byť   zrušené   rozhodnutím   Krajského   úradu   v   Žiline   č. 97/11498/150-15C   z 23. decembra   1997   v spojení   s   rozhodnutím   Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 598/98-430/2 z 5. februára 1998 (a   preto je naďalej právoplatné), keďže právomoc zrušiť ho patrí iba súdu v správnom súdnictve (k čomu však nikdy nedošlo). Rozhodnutia Krajského úradu v Žiline č. 97/11498/150-15C z 23. decembra 1997 a Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 598/98-430/2 z 5. februára 1998 sú v dôsledku prekročenia zákonnej právomoci nulitné.

O   odvolaniach   sťažovateľa   a   navrhovateľa   v 2.   rade   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžr 100/2012 zo 17. júna 2013 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 22 Sp 5/2011-112 z 13. apríla 2012 ako vecne správny potvrdil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 100/2012 zo 17. júna 2013 nadobudol právoplatnosť 27. septembra 2013.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a na porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujúcu proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 100/2012 zo 17. júna 2013 odôvodnil jednak tým, že toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, keď nedáva presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky, ktoré sťažovateľ nastolil v odvolaní, a jednak tým, že najvyšší súd použil formalistický výklad dotknutých ustanovení právnych noriem,   a   tým   poprel   ich   účel   a   zmysel.   Sťažovateľ   považuje   za   nesprávny   názor najvyššieho súdu, podľa ktorého Ž., poľnohospodárske družstvo nemohol disponovať pre prebiehajúce reštitučné konanie s predmetom kúpnej zmluvy. Najvyšší súd nevzal do úvahy vyjadrenie orgánu, ktorý má rozhodovať o reštitučných nárokoch, a jeho záver je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Jeho rozhodnutie navyše odporuje požiadavke predvídateľnosti postupu súdu; napadnutý rozsudok, ktorý bol vydaný po desiatich rokoch od uzatvorenia kúpnej zmluvy, popiera i princíp právnej istoty. Orgán rozhodujúci o reštitučnom nároku rozhodol o spornej parcele č. z PK č. rozhodnutím č. ROK 194-1-B1/1995 z 24. januára 1995   a   túto   skutočnosť   aj   oznámil   konajúcemu   súdu   (vo vyjadrení   z 15. mája   2011). Zároveň v rovnakom prípise súdu potvrdil aj to, že uvedený pozemok nebolo možné vydať, pretože po prechode do vlastníctva JRD bol zastavaný, čo pre vydanie predstavuje zákonnú prekážku. Ak orgán konajúci o reštitučnom nároku sám dospeje k takémuto záveru, nemôže obstáť opačný názor vyslovený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 100/2012 zo 17. júna 2013, ktorý je navyše rozhodnutím vydaným v reštitučnom konaní viazaný. Postup najvyššieho   súdu   tak   odporuje   aj   požiadavke   zákazu   denegatio   iustitie.   Ž., poľnohospodárske družstvo tak s ohľadom na záver orgánu rozhodujúceho o reštitučnom nároku s predmetom kúpnej zmluvy môže nakladať, pretože sám tento orgán uvádza, že žiadne reštitučné konanie nevedie, avšak krajský súd i najvyšší súd zastávajú opačný názor.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   na   porušenie   týchto   jeho   základných   práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 100/2012 zo 17. júna 2013 je jeho presvedčenie o nesprávnosti právneho posúdenia veci najvyšším súdom a nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 10 Sžr 100/2012 zo 17. júna 2013 odôvodnil takto:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   O.   s.   p.), preskúmal   rozsudok   krajského   súdu,   rozhodnutie   odporcu   ako   aj   konanie,   ktoré   jeho vydaniu   predchádzalo,   pričom   napadnuté   rozhodnutie   odporcu   skúmal   najmä   z   toho pohľadu,   či   sa   krajský   súd   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   navrhovateľov   A   a   B uvedenými   v   opravnom   prostriedku   a   či   z   takto   vymedzeného   rozsahu   správne   posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a po zistení, že odvolania boli podané oprávnenými osobami v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a ide o rozsudok, proti   ktorému   je podanie odvolania   prípustné (§   202   v spojení   s § 250s O.   s.   p.)   vec prejednal, pričom senát odvolacieho súdu jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniam nemožno priznať úspech. Preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. júla 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis odporcu, mal za preukázané, že odporca rozhodnutím č. V 1204/2003 zo   dňa   13.   augusta   2010   zamietol   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností   vo   veci   účastníkov   kúpnej   zmluvy   Ž.,   poľnohospodárske   družstvo   ako predávajúcim a COOP Jednota Trstená, spotrebné družstvo, ako kupujúcim, týkajúcej sa prevodu časti pozemnoknižnej parcely č., evidovanej v pozemnoknižnom protokole pod č. pre k. ú. T., ktorá podľa priloženého geometrického plánu č. vyhotoveného J. D., tvorí parcely č. o výmere 918 m2, č. o výmere 39 m2 a č. o výmere 43 m2 parcely c. o výmere 1000 m2 a ktorá rozdelením podľa geometrického plánu č., vyhotoveného J. D. je zameraná ako p. č. o výmere 319 m2, p. č. o výmere 147 m2 a p. č. o výmere 534 m2 a to v zmysle § 312 ods. 3 Katastrálneho zákona v znení účinnom do 31. augusta 2009.

Správa   katastra   T.   vykonala   rozsiahle   dokazovanie   v   rámci   ktorého   preskúmala predloženú   kúpnu   zmluvu   uzavretú   medzi   vyššie   citovanými   účastníkmi   konania, preskúmala   predložené   dôkazy.   Uviedla,   že   v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia pôvodná KN p. č. o výmere 1000 m2 bola zapísaná v prospech Urbárskych spolumajiteľov, pozemkové spoločenstvo T. v pomere 1/1-ina. Vlastnícke právo k pozemku bolo zapísané v prospech subjektu Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo T. záznamom č... na základe nájomnej zmluvy, ktorej návrh na zápis bol podaný dňa 13. augusta 2003 (pôvodný zápis bol zapísaný na LV...).

Ako uviedla v odôvodnení svojho rozhodnutia č. V 1204/2003 zo dňa 13. augusta 2010 Správa katastra vychádzala z platných údajov katastra nehnuteľností, v konkrétnom prípade z údajov na LV..., nakoľko ku dňu vydania rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vklad   nedošlo   k   spochybneniu   hodnovernosti   údajov   LV...   Oprávnenie   predávajúceho prevádzať nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom kúpnej zmluvy nebolo preukázané v zmysle § 31 ods. 1 Katastrálneho zákona a preto správa katastra návrh na vklad vlastníckeho práva zamietla. Spor ohľadne oprávnenia nakladať s pozemkom CKN p. č. môže vyriešiť súd v občianskom súdnom konaní na základe určovacej žaloby.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia zákona ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   a   vo   vzťahu   k   obsahu   súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ustanovenie 219 ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 a § 246 ods. 1 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických   argumentov   a   relevantných   právnych   záverov   spolu   so   správnou   citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov   známe   fakty   prejednávanej   veci   spolu   s   právnymi   závermi   krajského   súdu, najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Z vykonaných dôkazov je nepochybné, že vo vzťahu k pozemnoknižnej p. č. zapísanej v protokole, k. ú. T., ktorá bola predmetom návrhu na vklad kúpnopredajnej zmluvy, vo vzťahu ku ktorej bol návrh na vklad vlastníckeho práva zamietnutý, ktoré rozhodnutie je predmetom   prieskumu   pred   súdom,   vyplynulo,   že   vo   vzťahu   k   tomuto   PKN   pozemku prebiehali viaceré reštitučné konania.

Rozhodnutím Pozemkového úradu Dolný Kubín č. k. ROK 194-1-A1/1995 zo dňa 24. januára 1995 pozemkový úrad schválil dohodu o vydaní nehnuteľností zo dňa 8. júna 1993 a 21. februára 1992 medzi podielnikmi spoločnosti Urbárskych spolumajiteľov T. a Poľnohospodárskym   družstvo   T.   a   Odštepným   závodom   Námestovo,   podľa   ktorej   sa vydávajú oprávneným osobám zo zákonného dôvodu podľa § 6 ods.   1 písm. d)   zákona č. 229/1991   Zb.   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   uvedené   vo   výroku.   Čo   sa   týka   parcely   č. v Protokole   1,   tato   sa   v   rozhodnutí   nenachádza.   Rovnako   o   tejto   parcele   nebolo rozhodované v rozhodnutí OÚ T., odbor OPLH č. 98/00946-017 zo dňa 12. júna 1998, potvrdené   rozsudok   KS   v   Žiline   č.   k.   10   S   78/2001   zo   dňa   14.   decembra   2001,   ani v rozhodnutí   Pozemkového   úradu   Dolný   Kubín   č.   k.   ROK   194-1-C1/1995   zo   dňa   24. januára 1995.

Čo   sa   týka   námietok   odvolateľa   –   navrhovateľa   A   týkajúcich   sa   otázky právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia č. ROK 194-1-B1/1995 zo dňa 24. januára 1995,   právoplatného   dňa   27.   februára   1995,   tak   v   danom   prípade   podľa   názoru odvolacieho   súdu   sa   bolo   potrebné   vyjadriť,.   resp.   zaujať   právny   názor   k   rozhodnutiu Pozemkového úradu Dolný Kubín č. 194-1-B1/1995 zo dňa 24. januára 1995 a to najmä vo vzťahu, či toto rozhodnutie ostalo právoplatné a vykonateľné alebo či toto rozhodnutie bolo zrušené v rámci mimo odvolacieho konania. Zároveň z predloženého rozhodnutia č. ROK 194-1-B1/1995 zo dňa 24. januára vyplýva, že vo výroku tohto rozhodnutia sa PK p. č. nenachádza.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 222/1996 Z. z. (platného v čase rozhodovania Krajského úradu Žilina – dňa 23.   decembra 1997 vo vzťahu k rozhodovaniu pozemkového úradu Dolný Kubín č. ROK-1-B1/1995 zo dňa 24. januára 1995) krajský úrad vykonáva štátnu správu na jednotlivých úsekoch podľa prílohy podľa tohto zákona, alebo ak to ustanoví osobitný zákon.

Podľa   §   6   ods.   2 zák.   č.   222/1996   Z.   z.   Krajský úrad   plní   ďalej   tieto   úlohy   a) vykonáva v druhom stupni štátnu správu vo veciach, v ktorých v správnom konaní v prvom stupni konajú okresné úrady.

Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 222/1996 Z. z. ministerstvá, do ktorých pôsobnosti patria úseky štátnej správy vykonávanej krajskými a okresnými úradmi a) riadia výkon štátnej správy vykonávanej krajskými úradmi a okresnými úradmi na jednotlivých úsekoch štátnej správy vydávaním všeobecne záväzných právnych predpisov, smerníc a pokynov, zjednocovaním postupu pri ich používaní, vypracovaním koncepcie rozvoja úseku štátnej správy a preskúmavaním rozhodnutí podľa osobitného predpisu a kontrolujú tento výkon. Podľa § 12 písm. e) zák. č. 222/1996 Z. z. zrušujú sa pozemkové úrady. Podľa § 13 ods. 1 zák. č. 222/1996 Z. z. pôsobnosť orgánov miestnej štátnej správy uvedených   v   §   122   vymedzená   zákonmi   a   inými   právnymi   predpismi   prechádza   dňom účinnosti tohto zákona na okresný úrad, ak ju tento zákon v prílohe nezveruje krajskému úradu. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie, ktoré je právoplatné, môže z vlastného   alebo   iného   podnetu   preskúmať   správny   orgán   najbližšie   vyššieho   stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie ústredného orgánu správy jeho vedúci na základe návrhu ním ustanovenej komisie (§ 61 ods. 2).

Podľa   §   67   ods.   1   zákona   č.   71/1967   Zb.   účinného   do   31.   decembra   2003 rozhodnutie,   ktorým   sa   účastníkovi   konania   dal   súhlas   na   občianskoprávny   alebo pracovnoprávny úkon, alebo ktorým sa rozhodlo vo veci osobného stavu občana, nemožno mimo odvolacieho konania zrušiť, ak účastník konania nadobudol práva dobromyseľne. Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. účinného do 31. decembra 2003 ak sa podľa platných právnych predpisov podal návrh na preskúmanie správneho rozhodnutia súdom, nemôže správny orgán toto rozhodnutie mimo odvolacieho konania zrušiť alebo zmeniť, okrem toho ak by plne vyhovel všetkým účastníkom konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti udáva, že predmetné rozhodnutie – rozhodnutie Pozemkového úradu Dolný Kubín č. ROK-1-B1/1995 zo dňa 24. januára 1995 bolo v rámci konania podľa §§ 65-68 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania zrušené rozhodnutím Krajského úradu Žilina, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. j. 97/11498/150-15 zo   dňa   23.   decembra   2007,   ktoré   bolo   potvrdené   rozhodnutím   Ministerstva pôdohospodárstva   SR   č.   598/98-430/2   zo   dňa   5.   februára   1998,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   dňa   11.   februára   1998.   Tieto   dve   rozhodnutia   nie   je   možné   považovať za nulitné akty (vydané mimo kompetencie, resp. právomoci daných správnych orgánov), ako to uvádzajú odvolatelia vo svojich odvolaniach.

V danom prípade je nesporné, že podľa zákona č. 222/1996 Z. z. boli s účinnosťou ku dňu 24. júlu 1996 zrušené pozemkové úrady (teda ja Pozemkový úrad Dolný Kubín), pričom podľa § 12 a § 13 predmetného zákona pôsobnosť orgánov uvedených v § 12 vymedzená zákonmi a inými právnymi predpismi prešla dňom účinnosti tohto zákona na okresný úrad, ak ju tento v prílohe nezveruje krajskému úradu. Podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 222/1996 Z. z. krajský úrad vykonáva štátnu správu na jednotlivých úsekoch podľa prílohy tohto zákona alebo ak tak ustanoví zákon. Krajský úrad plní ďalej úlohy: vykonáva v druhom stupni   štátnu   správu   vo   veciach,   v   ktorých   v   správnom   konaní   v   prvom   stupni   konajú okresné úrady alebo obce, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Následne v rámci svojej kompetencie v zmysle § 11 ods. 2 zák. č. 222/1996 Zb.. MP SR rozhodnutie KU Žilina potvrdilo.

V   danom   prípade   teda   odvolací   súd   vyslovil   názor,   že   bolo   v   plnej   právomoci rozhodovať v rámci mimo odvolacieho konania (§ 65-68 zákona č. 71/1967 Zb., Správneho poriadku,   a   to   vo   vzťahu   k   príslušnému   reštitučnému   rozhodnutiu   (rozhodnutie Pozemkového   úradu   Dolný   Kubín   č.   194-I-B1/1995   zo   dňa   24.   januára   1995),   a to Krajským úradom Žilina, odborom pozemkovým, poľnohospodárstva a lesného a vodného hospodárstva   s   poukazom   na   ust.   65   ods.   1   Správneho   poriadku,   nakoľko   tento   bol nadriadeným   orgánom   vo   vzťahu   k   okresnému   úradu,   odboru   pozemkovému, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, na ktorý prešli kompetencie v zmysle § 13 zákona č.   222/1996 Z.   z.   z Pozemkového úradu Dolný   Kubín.   Nebolo sporné,   že proti rozhodnutiu   Pozemkového   úradu   Dolný   Kubín   č.   ROK   194-I-B1/1995   nebol   podaný opravný prostriedok. T. j. podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade bolo v plnej kompetencii Krajského úradu v Žiline a následne aj Ministerstva pôdohospodárstva SR rozhodovať v rámci mimo odvolacieho konania podľa § 65 a nasl. Správneho poriadku, nakoľko je nepochybné, že na konanie podľa reštitučného zákona (zákona č. 229/1991 Zb.) sa vzťahuje Správny poriadok, generálne s výnimkou podávania opravných prostriedkov proti rozhodnutiam obvodných pozemkových úradov podľa § 9 ods. 6 predmetného zákona. Ďalej odvolací súd udáva, že keďže neexistuje právoplatné reštitučné rozhodnutie vo vzťahu k pozemku, ktorý je predmetom kúpnej zmluvy na ktorý bol uplatnený reštitučný nárok,   odporca   rozhodol   správne,   ak   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu povinná osoba, resp. predávajúci nemohol platne previesť predmetný pozemok na kupujúceho s poukazom a ust. § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb., ktorý hovorí o blokácii pozemkov, na ktoré je uplatnený reštitučný nárok.   Predmetný   prevod   je   tak   v   zmysle   uvedeného   ustanovenia   absolútne   neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť odporca aj súd musia prihliadať ex offo.

Odvolací   súd   pochybenie   v   konaní   správneho   orgánu   ako   i   súdu   prvého   stupňa nezistil.   Odvolacie   dôvody   neboli   takého   charakteru,   že   by   mohli   spochybniť   vecnú správnosť napadnutého rozsudku Krajského súdu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľa   o   tom,   že   najvyšší   súd   dostatočne neodôvodnil   svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľa neobstojí. Najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že rozhodnutie Pozemkového úradu Dolný Kubín č. ROK 194-1-B1/1995 z 24. januára 1995 nemožno považovať   za   právoplatné,   a   z   akých   dôvodov   rozhodnutie   Krajského   úradu   v   Žiline č. 97/11498/150-15C   z   23.   decembra   1997   v   spojení   s   rozhodnutím   Ministerstva pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   č.   598/98-430/2   z   5.   februára   1998   nemožno považovať za nulitné. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľ vo veci nastolil. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že takto čiastočne urobil odkazom na dôvody uvedené v rozhodnutí prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   10   Sžr   100/2012 zo 17. júna 2013 ďalej tvrdil, že tento je založený na nesprávnej aplikácii ustanovenia § 5 ods. 3 zákona o pôde a § 31 ods. 1 katastrálneho zákona. Podľa presvedčenia sťažovateľa je potrebné   tieto   ustanovenia   vykladať   tak,   že   prebiehajúce   reštitučné   konanie   nebráni nakladaniu s nehnuteľnosťou, ktorá je predmetom reštitúcie, ak je zrejmé, že nehnuteľnosť nemožno vydať [v tomto prípade z dôvodu, že bola zastavaná – § 11 ods. 1 písm. d) zákona o pôde].

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa   §   5   ods.   3   prvej   a   druhej   vety   zákona   o   pôde   povinná osoba   je   povinná s nehnuteľnosťami až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, odo dňa účinnosti tohto zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného. Také právne úkony sú neplatné.

Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra preskúma zmluvu z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je prevodca   oprávnený   nakladať   s   nehnuteľnosťou,   či   sú   prejavy   vôle   dostatočne   určité a zrozumiteľné,   či   zmluvná   voľnosť   alebo   právo   nakladať   s   nehnuteľnosťou   nie   sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým mravom.   Pri   rozhodovaní   o   vklade   prihliada   správa   katastra   aj   na   skutkové   a   právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.

Zmyslom   §   5   ods.   3   zákona   o   pôde   (tzv.   blokačného   ustanovenia)   je   ochrana oprávnenej osoby pred nakladaním s predmetom reštitúcie povinnou osobou, ktorým by mohol   byť   zmarený   účel   reštitučného   konania.   Toto   ustanovenie   výslovne   zakazuje povinnej osobe odo dňa účinnosti zákona veci, ich súčasti a príslušenstvo (na ktoré bol uplatnený reštitučný nárok) previesť do vlastníctva iného, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti. O tom, či predmet reštitúcie bude vydaný oprávnenej osobe, rozhoduje správny orgán rozhodnutím a túto otázku možno považovať za vyriešenú až dňom právoplatnosti takéhoto   rozhodnutia.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   pokiaľ   bol   k   nehnuteľnosti   riadne uplatnený reštitučný nárok, iba úvaha povinnej osoby o tom, či pre vydanie nehnuteľnosti sú alebo nie sú splnené zákonné podmienky, nemôže zakladať jej oprávnenie s nehnuteľnosťou ako   s   predmetom   právnych   vzťahov   disponovať.   Až   do   právoplatného   rozhodnutia správneho orgánu teda s nehnuteľnosťou nemožno disponovať a správa katastra nemôže k nej   ani   povoliť   vklad   vlastníckeho   práva,   pretože   predloženú   zmluvu   je   povinná preskúmať okrem iného aj z hľadiska, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou a či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým mravom.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   týmto   názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným v napadnutom   rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom najvyššieho súdu sp.   zn.   10   Sžr   100/2012   zo   17.   júna 2013   mohlo dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014