znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 245/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaniach vedených pod spisovými značkami: 17 Er 581/2010, 7 Er 906/2010, 7 Er 542/2010, 7 Er 466/2010, 10 Er 122/2011, 7 Er 69/2011, 10 Er 804/2010 a 15 Er 997/2010, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10951/2012 až sp. zn. Rvp 10958/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10951/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach   vedených   pod   spisovými značkami: 17 Er 581/2010, 7 Er 906/2010, 7 Er 542/2010, 7 Er 466/2010, 10 Er 122/2011, 7 Er 69/2011, 10 Er 804/2010 a 15 Er 997/2010 (ďalej aj „napadnuté konania“).

2. Zo   sťažností   vedených   ústavným   súdom   (s   takmer   identickým   obsahom, s rozdielom len v označení povinného, čísla zmluvy o úvere a spisových značiek uvedených konaní, pod ktorými sú konania vedené súdnym exekútorom) vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.)   osobitne   podanými návrhmi požiadala zvoleného súdneho exekútora o vykonanie   exekúcií.   Zvolený   súdny   exekútor,   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), následne požiadal okresný   súd   o   udelenie   poverení   na vykonanie   exekúcií,   o   ktorých   okresný   súd   podľa sťažovateľky doteraz nerozhodol. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a uvádza: „V exekučnom konaní... je založená povinnosť exekučného   súdu   rozhodnúť   o žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.“

3. Sťažovateľka uvádza: „Porušovateľ napriek tomu, že vec ním prejednávaná;

- nevykazuje prvky nadmernej právnej zložitosti;

- si nevyžaduje takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu...;

do   dňa   spísania   tejto   sťažnosti   nerozhodol   o   žiadosti   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie.“

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   v napadnutých   konaniach   je   okresný   súd neodôvodnene nečinný, resp. koná neefektívne, a preto podala 25. mája 2011 v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosti   na prieťahy   v   ňou iniciovaných   exekučných   konaniach.   Sťažovateľka   k sťažnostiam   nepriložila   označené sťažnosti adresované predsedovi okresného súdu.

Sťažovateľka   uvádza   chronológiu   žiadostí   o informácie   o stave   konaní pred okresným súdom a sťažností na prieťahy v konaní, ktoré podala od 2. júla 2009 (ďalej 23.   septembra   2009,   13.   novembra   2009   atď.),   a uvádza,   že „Porušovateľ   doposiaľ neuskutočnil žiadne účinné a efektívne riadiace opatrenia na odstránenie porušovania práv sťažovateľa a to napriek tomu, že sťažovateľ adresoval porušovateľovi rad žiadostí, výziev a sťažností“.

Uvedeným   postupom   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   malo   podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

4. Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnostiach   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené   práva,   prikáže   okresnému   súdu,   aby   v nich   konal   bez   zbytočných   prieťahov, a zakáže   okresnému   súdu,   aby   pokračoval   v diskriminácii.   Sťažovateľka   sa   zároveň domáha, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

6.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 10951/2012   až   sp.   zn.   Rvp   10958/2012   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,   uplatniac   citované   právne   normy,   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   l   výroku   tohto uznesenia.

III.

7.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   §   50   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   k   sťažnosti   sa   pripojí   kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

11.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

12.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

17.   Podľa   čl.   14 dohovoru   užívanie   práv a slobôd   priznaných   týmto   dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,   farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

18.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

19.   Podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   súd   preskúma   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné   konanie   vykonávané   na   podklade   rozhodnutia   vykonateľného   podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa   nepreskúmava.   Ak   súd   nezistí   rozpor   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom, do 15 dní   od doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal   exekúciu,   táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

20. Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade...

c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila,

d)   vykonateľných   rozhodnutí   rozhodcovských   súdov   a   rozhodcovských   komisií a zmierov nimi schválených.

21.   Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   nedôvodnou   nečinnosťou a neefektívnou   a nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu   v exekučných   konaniach pri rozhodovaní o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií boli porušené jej označené práva.

A. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutých konaniach

22.   O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

23. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

24. Ústavný súd dožiadaním od okresného súdu zistil tento stav konaní:

- konanie vedené pod sp. zn. 17 Er 581/2010 (Rvp 10951/2012) začalo podaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 4. augusta 2010 a uznesením sp. zn. 17 Er 581/2010 z 31. októbra 2011 v časti zastavené,

-   konanie vedené   pod   sp.   zn.   7   Er   906/2010   (Rvp   10952/2012)   začalo   podaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 24. novembra 2010, uznesením sp. zn. 7 Er 906/2010   z 3.   októbra   2012 bola žiadosť   súdneho exekútora   o udelenie   poverenia zamietnutá,

-   konanie vedené   pod   sp.   zn.   7   Er   524/2010   (Rvp   10953/2012)   začalo   podaním žiadosti   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   15.   júla   2010,   uznesením   sp.   zn. 7 Er 524/2010 z 20. septembra 2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá,

-   konanie vedené   pod   sp.   zn.   7   Er   466/2010   (Rvp   10954/2012)   začalo   podaním žiadosti   o udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   23.   júna 2010,   uznesením   sp.   zn. 7 Er 466/2010   z 23. marca 2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá,

- konanie vedené pod sp. zn. 10 Er 122/2011 (Rvp 10955/2012) začalo podaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 22. februára 2011, uznesením sp. zn. 10 Er 122/2011 zo 17. októbra 2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá,

-   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   7   Er   69/2011   (Rvp   10956/2012)   začalo   podaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 2. februára 2011, uznesením sp. zn. 7 Er 69/2011 zo 6. septembra 2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá,

- konanie vedené pod sp. zn. 10 Er 804/2010 (Rvp 10957/2012) začalo podaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 19. októbra 2010, uznesením sp. zn. 10 Er 804/2010 z 23. apríla 2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá,

- konanie vedené pod sp. zn. 15 Er 997/2010 (Rvp 10958/2012) začalo podaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 21. decembra 2010, uznesením sp. zn. 15 Er 997/2010   z 3. novembra 2011 bolo konanie čiastočne zastavené a na zostávajúcu sumu bolo dňa 24. mája 2012 vydané poverenie na vykonanie exekúcie.

25. Ústavný súd zistil, že v čase doručenia sťažností ústavnému súdu (30. júla 2012) trvala doba konania na všeobecných súdoch vo veci sp. zn. 17 Er 581/2010 24 mesiacov, vo veci sp. zn. 7 Er 906/2010 20 mesiacov,   vo veci sp. zn. 7 Er 524/2010 24 mesiacov, vo veci sp. zn. 10 Er 122/2011 17 mesiacov a vo veci sp. zn. 7 Er 69/2011 17 mesiacov. Vo   veci   sp.   zn.   7   Er   466/2010,   sp.   zn.   10   Er   804/2010   a   vo   veci   sp.   zn. 15 Er 997/2010   sa   sťažovateľka   na   ústavný   súd   obrátila   so   svojou   sťažnosťou   osobne podanou   30.   júla   2012   až   v   čase,   keď   porušenie   označeného   základného   práva na všeobecnom súde, ktorý označila za účastníka konania, už netrvalo (o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté pred podaním sťažnosti), a teda právna neistota sťažovateľky bola už odstránená.

26. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   I. ÚS 48/03,   III. ÚS 59/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v   zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   spravidla   návrh   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený (I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

27. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4).

28.   V   posudzovanom   prípade   je   významná,   priam   kľúčová,   skutočnosť,   že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní – návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov,   nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   sa   musí zabezpečiť súdne konanie nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas   a   len   v   tom   prípade,   že   by   sa   prijali   adekvátne   opatrenia   na   riešenie   situácie [napr. II. ÚS 48/96,   I.   ÚS   39/00,   III.   ÚS   425/2012,   mutatis   mutandis   Buchholz   proti Nemecku   (rozhodnutie   komory,   6.   máj   1981,   č.   7759/77,   §   51   a   §   61);   Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, s. 715. ISBN 978-80-7400-365-3.]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské   práva   na   ochranu   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   v   takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a teda k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už uvedená doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak   v   prípadoch   relevantne   odlišných   od   prerokovanej   veci   (porovnaj   proces argumentácie   nazývaný   odlíšenie,   ang.   distinguishing,   v   common   law   v   KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9.). V prípadoch obdobných prerokovanej veci sa táto doktrína   modifikuje   do   podoby   reflektovanej   v   tomto   rozhodnutí.   Pre   súčasný   prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných vecí, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.

29. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna   vec   sťažovateľky,   ale   jej   typovo   rovnaké   veci   pred   konkrétnym   súdom), o ktorej/ktorých   súd   koná,   a   kritéria   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania.   Povinnosť   všeobecného   súdu   vysporiadať   sa   s   veľkým   množstvom   podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky.

30. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať   sa   so   všetkými   návrhmi   sťažovateľky   sa   tak   nevyhnutne   dostáva do konkurencie   s   povinnosťou   tohto   súdu   poskytnúť   súdnu   ochranu   bez   zbytočných prieťahov   a   v   primeranej   dobe   aj   ostatným   účastníkom   iných   konaní,   ktorí   sa   pred dotknutým   súdom   uchádzajú   o   súdnu   ochranu.   Obdobný   právny   názor   už   ústavný   súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou o odstránenie svojej právnej neistoty“.

V rámci kritéria významu veci pre sťažovateľku ústavný súd konštatuje, že v daných prípadoch nejde napr. o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre sťažovateľku inak existenčný (pozri aj referenčnú rovinu – vec/veci).

31.   Vzhľadom   na   uvedené,   prihliadajúc   na   všetky   okolnosti   posudzovaných prípadov, ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd postupom v označených konaniach sťažovateľky neporušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej dobe podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Obdobné   práva   účastníkov   iných   konaní   pred   okresným   súdom   totiž nemôžu bez ďalšieho ustúpiť už identifikovaným právam sťažovateľky. Okresný súd je preto povinný zvoliť vyvážený prístup k ochrane týchto práv tak vo vzťahu k sťažovateľke, ako aj vo vzťahu k účastníkom iných konaní.

32. Pokiaľ ide o sťažovateľkinu námietku, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní, ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku   vyplýva,   že   zákon   upravuje   procesnú   lehotu   15   dní   na   vydanie   poverenia na vykonanie exekúcie   pre   prípad,   že exekučný   súd   nezistí   rozpor   žiadosti   o   udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský   rozsudok).   Zákon   upravuje   túto   výnimku   z dôvodu   potreby   preverenia prípadnej   existencie   dôvodov   neprípustnosti   exekúcie.   Uvedená   výnimka   upravená v § 44 ods.   2   týkajúca   sa   udelenia   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   ak   je   exekučným titulom   rozhodcovský   rozsudok   a notárska   zápisnica,   bola   do   Exekučného   poriadku zavedená zákonom   č.   144/2010   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a   dopĺňa zákon   č.   8/2009 Z.   z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to s účinnosťou od 1. júna 2010.

V   predmetných veciach, tak ako to vyplýva z exekučných spisov okresného súdu, boli exekučným titulom rozsudky rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala.

Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného   titulu   so   zákonom   a   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením   zamietne.   Naopak,   zákon   takúto   lehotu   v prípade   negatívneho   rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010).

33. Navyše, aj v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

35.   Z   § 25 ods.   2 zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva, že úlohou   ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00).

36. Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a z   jej   argumentácie   vyplýva,   že   ich   porušenie   namieta   v   priamej   príčinnej   súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu okresného súdu dospel k záveru, že   z tohto   postupu   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   mohlo   dôjsť k neprípustnému   zásahu   do   označených   práv   sťažovateľky.   Ústavný   súd   vzhľadom na uvedené, a preto že dospel k záveru, že v sťažnosťami napadnutých konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatoval, že v týchto konaniach nemohlo   postupom   okresného   súdu   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľkou   označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a ani k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti aj v týchto častiach pri predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

37. Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2013