znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 245/2012-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., a. s., B., zastúpenej JUDr. J. M., advokátom, B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 21 Cb 193/2008-148 zo 17. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Cob 51/2011-189 z 22. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C., a. s.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   C.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 Cb 193/2008-148 zo 17. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cob 51/2011-189 z 22. februára 2012, ktorou sťažovateľ žiada vydať nález:

„1.   Krajský   súd   v Prešove   svojím   postupom   a rozsudkom   zo   dňa   22.02.2012 č. k. 7 Cob/51/2011-189 porušil základné právo C., a. s., B.,... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd.

2.   Okresný   súd   Prešov   postupom   a rozsudkom   zo   dňa   17.12.2010 č. k. 21 Cb/193/2008-148 porušil základné právo C., a. s. B.,... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 02.2012 č. k. 7 Cob/51/2011-189 a Rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 17.12.2010 č. k. 21 Cb/193/2008-148 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR, ktoré mu   vyplatia   Krajský   súd   v Prešove   a Okresný   súd   Prešov   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Prešove a Okresný súd Prešov sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.066,01 EUR na účet právneho zástupcu JUDr. J. M., advokáta, vedený..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania   vedeného   pred   okresným   súdom,   v ktorom   sa   domáhal   proti   N.,   Č.,   ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) po pripustení zmeny petitu žaloby uznesením okresného súdu č. k. 21 Cb 193/2008-43 z 29. októbra 2008 zaplatenia sumy 22 469,69 € so 14,25 % ročným úrokom z omeškania od 11. augusta 2007 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 0,05 % z dlžnej sumy od 11. augusta 2007 za každý deň omeškania do zaplatenia.

Sťažovateľ   žalobu   odôvodnil   tým,   že   14.   marca   2006   uzatvoril   ako   zhotoviteľ so žalovaným ako objednávateľom zmluvu o dielo č. 06 – 3100-001 podľa § 536 a nasl. Obchodného   zákonníka,   ktorou   sa   zaviazal   pre   žalovaného   zhotoviť   dielo   –   Žiadosť o individuálny projekt pre žiadateľa z verejného a tretieho sektora z Nórskeho finančného mechanizmu   a finančného   mechanizmu   EHP   prostredníctvom   sprostredkovateľského orgánu:   Národný   kontaktný   bod   pre   finančné   mechanizmy   –   Úrad   vlády   Slovenskej republiky na financovanie Projektu s pracovným názvom „Záchrana zimoviska netopierov v... baniach“ (ďalej len „zmluva o dielo“) – a žalovaný sa zaviazal sťažovateľovi zaplatiť cenu diela. V čl. II zmluvy o dielo sa sťažovateľ so žalovaným dohodol, že za zhotovenie diela   zaplatí   žalovaný   sťažovateľovi   dohodnutú   cenu   podľa   bodov   2   a 3   tohto   článku zvýšenú   o daň   z pridanej   hodnoty,   pričom   v cene   diela   je   už   zahrnutá   aj   odmena za poskytnutie   poradenských   služieb   spojených   so   zhotovením   diela.   Po   zhotovení a odovzdaní   diela   sa   zaviazal   žalovaný   zaplatiť   sťažovateľovi   cenu   diela   vo   výške 60 000 Sk zvýšenú o daň z pridanej hodnoty, pričom sťažovateľ so žalovaným sa dohodli, že tento nárok vzniká sťažovateľovi zhotovením diela a neprevzatie diela ani omeškanie žalovaného   s prevzatím   diela   a ani   rozhodnutie   kontaktného   bodu   o zamietnutí   žiadosti nemá na vznik tohto nároku vplyv. Ďalej sa sťažovateľ so žalovaným dohodli v čl. II bode 3 zmluvy o dielo,   že po definitívnom   schválení žiadosti,   pričom   definitívnym   schválením žiadosti sa rozumie schválenie žiadosti kontaktným bodom na národnej úrovni a zároveň schválenie   žiadosti   výborom   pre   finančný   mechanizmus   EHP   (v   prípade   príspevku z finančného   mechanizmu   EHP)   alebo   Nórskym   ministerstvom   zahraničných   vecí (v prípade príspevku z Nórskeho finančného mechanizmu), sa zaväzuje žalovaný zaplatiť sťažovateľovi   zvýšenú   cenu   diela   –   odmenu   za   úspešnosť   vo   výške   3   %   z výšky nenávratného finančného príspevku zvýšenú o daň z pridanej hodnoty. Nárok na zaplatenie zvýšenej ceny diela vzniká sťažovateľovi definitívnym schválením žiadosti a nepodpísanie zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku medzi žalovaným a kontaktným bodom a ani nečerpanie tohto príspevku nemá na vznik nároku vplyv (čl. II bod 5). Napriek tomu,   že   sťažovateľ   zvýšenú   cenu   diela   vyfakturoval   žalovanému   faktúrou   č.   617050 z 25. júla   2007   na   sumu   676   922   Sk   (22 469,69   €)   so   splatnosťou   10.   augusta   2007, žalovaný mu fakturovanú sumu nezaplatil. Sťažovateľ tvrdil, že si splnil všetky povinnosti podľa   zmluvy   o dielo,   projekt   bol   schválený   a vznikol   mu   tým   nárok   na   zaplatenie žalovanej sumy i zmluvnej pokuty.

Ako vyplynulo z dokazovania vykonaného pred okresným súdom, sťažovateľ dielo zhotovil   a   23.   marca   2006   ho   odovzdal   žalovanému   (preberací   protokol   podpísaný sťažovateľom   a žalovaným).   Žiadosť   žalovaného   pre   projekt   „Záchrana   zimoviska netopierov   v...   baniach“   bola   schválená   výborom   pre   finančný   mechanizmus   EHP a Ministerstvom   zahraničných   vecí   Nórskeho   kráľovstva   (list   Úradu   vlády   Slovenskej republiky z 28. mája 2007).

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 21 Cb 193/2008-148 zo 17. decembra 2010 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že ustanovenie čl. II bodu 3 zmluvy o dielo, na ktorom sťažovateľ založil svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy, je absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi. Tento rozpor s dobrými mravmi videl okresný súd v tom, „že nárok na zvýšenú cenu diela - odmenu za úspešnosť vo výške 3 % z výšky nenávratného finančného príspevku toto ustanovenie zakladá už definitívnym schválením žiadosti, bez toho, aby bola zohľadnená prípadná zodpovednosť zhotoviteľa za nečerpanie nenávratného finančného príspevku spôsobená jeho konaním... (opomenutím). Vyššie   uvedené   zmluvné   ustanovenie   pripúšťa   takú   situáciu,   že   napríklad   určitým opomenutím   zhotoviteľa   môže   dôjsť   k nečerpaniu   nenávratného   finančného   príspevku po schválení   žiadosti   a objednávateľa   stavia   do   pozície,   že   by   mal   aj   tak   zhotoviteľovi vyplatiť zvýšenú cenu diela – odmenu za úspešnosť vo výške 3 % z výšky celého schváleného nenávratného   príspevku,   hoci   by   objednávateľovi   tento   nenávratný   finančný   príspevok v dôsledku konania alebo opomenutia zhotoviteľa nemusel byť aj po prípadnom schválení žiadosti   vôbec   vyplatený,   prípadne   že   by   musel   objednávateľ   po   čiastočnom   čerpaní nenávratného finančného príspevku tento v tomto čerpanom rozsahu poskytovateľovi vrátiť. To je však podľa názoru súdu zjavne v rozpore s dobrými mravmi.“.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 21. apríla 2011 odvolanie, ktorým navrhol   odvolaciemu   súdu,   aby   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a vec   mu   vrátil na ďalšie   konanie,   alebo   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   a žalobe   vyhovel.   Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d), f) Občianskeho súdneho poriadku a poukázal na to, že okresný súd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

O podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   7   Cob   51/2011-189 z 22. februára   2012   tak,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny   potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozsudok okresného súdu č. k. 21 Cb 193/2008-148 zo 17. decembra 2010 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   7   Cob   51/2011-189   z 22.   februára   2012   nadobudol právoplatnosť 28. februára 2012.

Sťažnosť ústavnému súdu   na porušenie základného práva na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 21 Cb 193/2008-148 zo 17. decembra 2010 a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   7   Cob   51/2011-189   z   22.   februára   2012   odôvodnil sťažovateľ   tým,   že   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   krajským   súdom   došlo potvrdením rozsudku okresného súdu napriek tomu, že pre takýto postup neboli splnené zákonom   ustanovené   podmienky,   keďže   odvolacie   dôvody   uplatnené   sťažovateľom v odvolaní (a zopakované v sťažnosti doručenej ústavnému súdu) boli dané. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím rozhodnutím bezprecedentne a vážne zasiahol do zmluvnej slobody. Bez riadneho zdôvodnenia dospel k záveru, že sťažovateľ bol povinný dohodnúť sa so žalovaným na takom definovaní úspešnosti, ktoré by za úspešnosť považovalo až poskytnutie   príspevku,   a nie   iba   schválenie   žiadosti   o jeho   poskytnutie.   Podľa   názoru sťažovateľa definícia úspešnosti, ktorú prijali obe zmluvné strany v zmluve, nie je v rozpore s právnymi predpismi a je v súlade s dobrými mravmi, poctivým obchodným stykom a bola prejavom zmluvnej voľnosti. Sťažovateľ nevidí žiaden zákonný dôvod, pre ktorý by bol povinný definovať úspešnosť inak, než bola v zmluve so slobodných súhlasom žalovaného definovaná.   Takýto   dôvod   neuviedol   a   neobjasnil   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   ani krajský súd. Nesprávne je aj skutkové zistenie krajského súdu o tom, že žalovanému nebol nenávratný   finančný   príspevok   poskytnutý,   pretože   mu   bola   poskytnutá   jeho   časť (72 141,79   €)   a následne   došlo   iba   k pozastaveniu   jeho   vyplácania.   Aj   odôvodnenie rozhodnutia   krajského   súdu   je   nedostatočné,   pretože   z neho   nie   je   zrejmé,   z akých konkrétnych   dôvodov   považoval   krajský   súd   sporné   ustanovenie   zmluvy   za   rozporné s dobrými   mravmi   a poctivým   obchodným   stykom.   Navyše,   je   potrebné   oddelene posudzovať, či dielo malo alebo nemalo vady a údajný rozpor sporného ustanovenia zmluvy s dobrými mravmi, resp. zásadami poctivého obchodného styku. Okresný súd ani krajský súd   sa   nevysporiadali   dostatočne   s argumentáciou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   v konaní nebolo preukázané, že by si žalovaný uplatnil riadne nároky z vád diela, že by sťažovateľ porušil akékoľvek ustanovenie zmluvy alebo právneho predpisu a že zo strany žalovaného ide o zneužitie práva, čo je zrejmé z okolností prípadu. Pojmy „dobré mravy“ a „zásady poctivého obchodného styku“ sú pojmami, ktorých obsah je dotváraný súdnou praxou, a aj preto je dôležité, aby rozhodnutie súdu obsahovalo náležité odôvodnenie nevyhnutnosti ich aplikácie, a to aj s ohľadom na to, že ide o prelomenie princípu zmluvnej slobody a právnej istoty. Z rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu by malo byť zrejmé, akou cestou ku svojím záverom dospeli a aké argumenty pritom použili. Dôsledkom týchto pochybení okresného i krajského súdu bolo v konečnom dôsledku neposkytnutie materiálnej ochrany zákonnosti   sťažovateľovi   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov.   Na   vec   sťažovateľa   boli   aplikované   normy,   ktoré aplikované byť nemali (§   39   Občianskeho   zákonníka   a §   265   Obchodného   zákonníka) a navyše boli vykladané ústavne nesúladne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 21 Cb 193/2008-148 zo 17. decembra 2010 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cob 51/2011-189 z 22. februára 2012.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 21 Cb 193/2008-148 zo 17. decembra 2010. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti   sťažnosti   sťažovateľa, a dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci   z čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny   poriadok   v tomto   prípade   odvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 7 Cob 51/2011-189 z 22. februára 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa   v jej   časti,   ktorá   smerovala   proti   rozsudku   okresného   súdu č. k. 21 Cb 193/2008-148 zo 17. decembra 2010, a to z dôvodu nedostatku svoje právomoci.

Odlišná   je   situácia   v súvislosti   s   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   sa   týka rozsudku č. k. 7 Cob 51/2011-189   z   22.   februára   2012.   V tejto   časti   sťažnosti   je   daná   právomoc ústavného súdu sťažnosť prerokovať.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   7   Cob   51/2011-189 z 22. februára 2012 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu,   že   tento   rozsudok   je   nedostatočne   odôvodnený,   je   založený   na   nesprávnom vyhodnotení   výsledkov   vykonaného   dokazovania   a najmä,   že   krajský   súd   dotknuté ustanovenia právnych predpisov aplikoval svojvoľne a v rozpore s účelom a zmyslom, teda ústavne nekonformným spôsobom.

Krajský súd rozsudok č. k. 7 Cob 51/2011-189 z 22. februára 2012 odôvodnil takto:„... podaným odvolaním žalobca napadol celý rozsudok z dôvodu nedostatočného odôvodnenia   prvostupňovým   súdom,   ktoré   majú   za   následok   nepreskúmateľnosť napadnutého   rozsudku.   Podstata   odvolania   odvolateľa,   t.   j.   žalobcu,   spočíva   v tom,   že podľa   neho   súd   nesprávne   právne   posúdil   nárok   uplatňovaný   žalobcom   a nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka § 39 a ustanovenie Obchodného zákonníka § 265.   V súvislosti   s dôvodmi   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   sa   žiada   uviesť   aj   tá skutočnosť,   že   žalobca   poukazuje   na   to,   že   zo   strany   žalovaného   nebola   uplatnená zodpovednosť za vady vo vzťahu k žalobcovi.

Odvolací súd v odvolacom konaní preskúmal obsah zmluvy o dielo č. 06-3100-001, ktorá   bola   uzatvorená   podľa   §   536   a nasl.   Obchodného   zákonníka   medzi   N.   ako objednávateľom a zhotoviteľom C., s. r. o., B. dňa 14.3.2006. Predmetom zmluvy je záväzok zhotoviteľa   zhotoviť   pre   objednávateľa   dielo   –   t.   j.   žiadosť   o individuálny   projekt   pre žiadateľov z verejného a tretieho sektora z Nórskeho finančného mechanizmu a finančného mechanizmu EHP prostredníctvom spracovateľského orgánu: Národný kontaktný bod pre finančné mechanizmy – Úrad Vlády SR na financovanie projektu s pracovným názvom: Záchrana zimoviska netopierov v... baniach. Dielo má zahrňovať vypracovanie žiadosti, vypracovanie   povinných   príloh   k žiadosti:   finančný   plán,   detailný   rozpis   finančných zdrojov, logická matrica a štúdia uskutočniteľnosti v členení: finančná analýza, ekonomická analýza a analýza rizík. Predmetom tejto zmluvy je taktiež záväzok zhotoviteľa poskytnúť spolu   so   zhotovením   diela   poradenskú   a konzultačnú   činnosť   pri   koncipovaní   projektu žiadosti. Táto poradenská a konzultačná činnosť zahŕňa poradenskú a konzultačnú činnosť pri   koncipovaní   žiadosti,   poradenstvo   zabezpečenia   povinných,   prípadne   nepovinných príloh žiadosti. V bode 2 objednávateľ sa zaviazal zaplatiť zhotoviteľovi za zhotovené dielo cenu,   ako   aj   príslušné   DPH,   ktorá   bude   k   tejto   cene   pripočítaná   podľa   čl.   II   zmluvy. Z obsahu   zmluvy   odvolací   súd   zisťuje,   že   okrem   iných   písomných   projektov   bolo povinnosťou zhotoviteľa diela spracovať analýzu rizík... Do tejto analýzy rizík spadá aj povinnosť predvídať všetky riziká, ktoré s uvedeným projektom môžu nastať. Predvídavosť rizika bola na strane zhotoviteľa diela. Potom neobstojí tvrdenie žalobcu, že vada, ktorá nastala následne a ktorá mala za príčinu neposkytnutie finančného príspevku zo strany kontaktného bodu, za túto vadu zhotoviteľ nenesie zodpovednosť. Na zhotoviteľa diela sa objednávateľ   obrátil   z dôvodu   jeho   odbornosti   a povinnosti   zhotoviteľa   bolo   spracovať projekt, ktorý bude zahŕňať všetky možné analýzy riziká, ktoré v danej skutočnosti mohli vzniknúť. Zo stanoviska Úradu Vlády SR vyplýva, že v danom prípade nebol odstránený stret   záujmov.   K tomuto   stretu,   ktorý   je   uvedený   Úradom   Vlády   SR   sa   analýza   vôbec nevyjadruje. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že majiteľom dobývacieho priestoru bol iný subjekt, ako subjekt, ktorý bol v danom čase schopný projekt realizovať. Bol to subjekt O., ktorý bol jediným subjektom v tom čase, ktorý mohol tento projekt realizovať a majiteľom   dobývacieho   priestoru   boli   O.   S touto   právnou   skutočnosťou   žalobca   sa v uvedenej žiadosti v časti rizík nevysporiadal. Je potrebné uviesť tú právnu skutočnosť, že uvedený   projekt   je   pozastavený   a na   základe   žiadosti   spracovanej   žalobcom,   nebol poskytnutý žalovanému príspevok na projekt Záchrany zimoviska netopierov v... baniach. Z čl. II bod 3 označeného ako cena diela, odvolací súd zisťuje, že v tomto článku bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté, že po definitívnom schválení žiadosti, čo sa rozumelo

a) schválenie žiadosti kontaktným bodom na národnej úrovni a zároveň

b) schválenie žiadosti Výborom pre finančný mechanizmus EHP (v prípade príspevku z finančného mechanizmu EHP alebo Nórskym ministerstvom zahraničných vecí)

sa   objednávateľ   zaväzuje   zaplatiť   zhotoviteľovi   zvýšenú   cenu   diela   –   odmenu   za úspešnosť   vo   výške   3   %   z výšky   nenávratného   finančného   príspevku.   K cene   bude pripočítaná DPH v zmysle platných predpisov. Z obsahu tohto citovaného ustanovenia čl. II bodu 3 písm. b) vyplýva, že odmena za úspešnosť vo výške 3 % je z výšky nenávratného finančného príspevku. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, aby nenávratný finančný príspevok bol žalujúcej strane z finančného mechanizmu, resp. Nórskeho   ministerstva   zahraničných   vecí,   čiže   Nórskeho   finančného   mechanizmu, poskytnutý.   Z tohto   dôvodu   odvolací   súd   má   za   to,   že   prvostupňový   súd   mal   žalobu zamietnuť aj z iného dôvodu, ako je neplatnosť citovaného ustanovenia z dôvodu rozporu s dobrými   mravmi,   resp.   s rozporom   poctivého   obchodného   styku.   Pokiaľ   ide   o rozpor s dobrými mravmi, ako aj rozpor so zásadou poctivého obchodného styku, odvolací súd sa s týmito posúdeniami stotožňuje, pretože poskytnúť zvýšenú odmenu za úspešnosť vo výške 3 % z výšky nenávratného finančného príspevku, ktorý nebol poskytnutý žalovanej strane, samo o sebe zakladá rozpor s dobrými mravmi, resp. so zásadou poctivého obchodného styku. Z tohto dôvodu odvolací súd má za to, že žaloba podaná žalobcom nie je z uvedených dôvodov opodstatnená. Je pravda, že pokiaľ ide o odvolacie dôvody, že žalovaný si mohol vybrať   aj   iných   zmluvných   partnerov   a že   v danom   prípade   treba   uvažovať   o zmluvnej voľnosti, sú to pravdivé skutočnosti. Zmluva bola uzavretá na báze dobrovoľnosti, z tejto zmluvy sa nenaplnili právne skutočnosti, t. j. projekt, ktorý bol zhotovený žalobcom bol neúspešný a z toho dôvodu odvolací súd má za to, že prvostupňový súd vo veci správne rozhodol, ak žalobu žalobcu zamietol.

Pokiaľ ide o čl. II. bod 2, za zhotovenie diela zhotoviteľom bola dojednaná cena dela vo výške 60.000,- Sk. K cene diela sa pripočítava aj DPH. Žalovaný uviedol, že táto cena diela bola žalobcovi zaplatená. Ak by nebola zaplatená táto cena diela za vykonané dielo, v danom   prípade   na   uvedené   ustanovenia   sa   uvedené   posúdenie   nemôže   vzťahovať. Zhotovené   dielo   sa   nemôže   posudzovať   ako   úspešné,   ak   príspevok   na   projekt   nebol poskytnutý žalovanému.

Z tohto   dôvodu   odvolací   súd   má   za   to,   že   v tomto   prípade   žalobcom   nebola preukázaná úspešnosť a preto nemôže odvolacím dôvodom žalobcu v odvolacom konaní vyhovieť. S poukazom na uvedené rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdzuje ako vecne správny.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd   dal   jasnú   a zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľ   v odvolaní   nastolil.   Vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru o tom, že sporné dojednanie zmluvy považuje za neplatné, resp. na ňom založený výkon práva za rozporný so zásadami poctivého obchodného styku, a z akých   dôvodov   neobstojí   sťažovateľova   obrana   uplatnená   v konaní.   Krajský   súd neponechal   bez   povšimnutia odvolacie   argumenty   sťažovateľa,   ktoré   majú   pre   vec podstatný   význam.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces   vo   vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu   ďalej   tvrdil,   že   je   založený na nesprávnom   vyhodnotení   výsledkov   vykonaného   dokazovania,   keď   podľa   názoru sťažovateľa v konaní bolo najmä preukázané, že žalovaný si nároky z vád riadne neuplatnil a že dostal časť nenávratného príspevku na základe žiadosti spracovanej sťažovateľom.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa názoru ústavného súdu ani vo svetle tvrdení sťažovateľa uvedených v jeho sťažnosti nemožno dospieť k záveru o tom, že by v konaní pred všeobecnými súdmi bolo ich   rozhodnutie   založené   na   preukázaní   riadneho   uplatnenia   nárokov   z vád   diela. Argumentácia sťažovateľa nenaznačuje, že krajský súd pochybil spôsobom, ktorý možno považovať   za   taký   zásah   do   práv   sťažovateľa,   ktorý   by   bol   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný alebo neudržateľný.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, pretože nemohlo dôjsť rozsudkom krajského súdu k porušeniu sťažovateľom označených základných práv.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012