znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 245/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. C., R., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 21 S 6/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. C.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2010 doručená sťažnosť J. C., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 21 S 6/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. mája 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 19 C 643/2002 z 2. februára 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 155/2006 z 18.   marca 2008 bola sťažovateľovi priznaná náhrada   škody   z titulu pracovného úrazu a objektívnej   zodpovednosti   zamestnávateľa   za   škodu   vzniknutú   pri   pracovnom   úraze a chorobe   z povolania.   Vo   veci   sa   rozhodovalo   podľa   právnej   úpravy   účinnej   do 31. decembra 2003. Všeobecné súdy priznali sťažovateľovi jednak náhradu škody, ako aj náhradu   trov   konania   v sume   321   941   Sk   (10   686,49   €).   S.   p.,   pobočka   Ž.   (ďalej   len „poisťovňa“)   ako   zákonom   ustanovený   plniteľ   úrazových   dávok   všeobecnými   súdmi priznanú   náhradu   škody   uhradila,   neuhradila   však   náhradu   trov   konania.   Na   výzvu sťažovateľa   poisťovňa   reagovala   viacerými   odpoveďami,   z ktorých   vyplýva,   že   jej   zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť vydať rozhodnutie o náhrade trov, a preto trovy odmietla zaplatiť. Toto stanovisko poisťovne však nie je správne, lebo o náhrade škody,   ako   aj   o príslušenstve   (teda   aj   o náhrade   trov)   bolo   právoplatne   rozhodnuté všeobecnými   súdmi.   Ak   by   poisťovňa   tieto   skutočnosti   brala   do   úvahy,   potom   by nepristúpila   k neodôvodnenému   nevyplateniu   prisúdenej   náhrady   trov   konania.   Podľa názoru sťažovateľa poisťovňa musela rozhodnúť (hoci aj listom) o nevyplatení náhrady trov konania, pretože ak by to tak nebolo, bola by ich vyplatila.

Sťažovateľ   podal   krajskému   súdu   návrh   na   začatie   konania   proti   nečinnosti poisťovne, pričom požadoval prikázať jej, aby vydala písomné rozhodnutie podľa § 209 zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o sociálnom poistení“), v ktorom presne, stručne a úplne vyjadrí záver týkajúci sa náhrady   trov   konania.   Podľa   názoru   sťažovateľa   poisťovňa   nesprávne   aplikovala ustanovenie § 272 ods. 1 a nasl. zákona o sociálnom poistení aj pri prepočtoch straty na zárobku,   pričom   všeobecné   súdy   zaujali   právny   názor,   že   poisťovňa   je   povinná   vydať rozhodnutie (ktoré predtým nevydávala). V danom prípade bez rozhodnutia o náhrade trov konania sťažovateľ nemá účinný nástroj na ochranu svojich práv v prípade nezákonného postupu poisťovne. Uznesením krajského súdu č. k. 21 S 6/2009-38 z 9. februára 2010 bol návrh sťažovateľa zamietnutý.

Uznesenie   krajského   súdu   považuje sťažovateľ   za   arbitrárne,   ktoré   porušilo   jeho základné   právo   na   súdnu   ochranu.   Podľa   §   272   ods.   1   zákona   o sociálnom   poistení poisťovňa   od   1.   januára   2004   prebrala   od   zamestnávateľa   výplatu   všetkých   plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania. Nepriznanie náhrady trov konania (po 1. januári 2004) v zmysle odôvodnenia poisťovne   na   rozdiel   od   pôvodnej   pracovnoprávnej   úpravy   by   podľa   novej   úpravy znamenalo   zhoršenie   i ohrozenie   postavenia   sťažovateľa   v existenčnej   sfére,   ktorý   pri pracovnom   úraze   utrpel   stratu   oboch   pravých   končatín.   Vedenie   byrokratickej korešpondencie   s poisťovňou   bez   možnosti   účinnej   súdnej   ochrany   by   bolo   porušením označeného článku ústavy.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 21 S 6/2009 s tým,   aby   bol   rozsudok   z 9.   februára   2010   zrušený   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie. Domáha sa napokon náhrady trov konania vo výške 661,05 €.

Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 155/2006-164 z 18. marca 2008 vyplýva,   že   v právnej   veci   sťažovateľa   proti   žalovanej   P.,   a. s.   v konkurze,   správcovi konkurznej   podstaty   JUDr.   J.   B.   (ďalej   len   „žalovaná“)   bol   potvrdený   vo   veci   samej rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 19 C 643/2002-118 z 2. februára 2006, pričom žalovaná bola zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania vo výške 224 375 Sk a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 97 566 Sk.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 21 S 6/2009-38 z 9. februára 2010 vyplýva, že ním bol zamietnutý návrh sťažovateľa proti poisťovni v konaní proti nečinnosti. Podľa názoru krajského   súdu   návrh   je   nedôvodný,   a preto   bol   zamietnutý.   Sťažovateľovi   bola právoplatnými   rozsudkami   priznaná   okrem   náhrady   škody   aj   náhrada   trov   právneho zastúpenia v celkovej výške 321 941 Sk. Tiež bolo preukázané, že škoda z titulu pracovného úrazu sťažovateľovi vznikla 14. decembra 2000. Sťažovateľovi bola priznaná náhrada škody z titulu   spôsobeného   pracovného   úrazu,   za   ktorý   zodpovedá   zamestnávateľ,   ktorý   bol v konaní o náhradu škody žalovaným. Poisťovňa vystupovala ako vedľajšia účastníčka na strane žalovanej. Z vyjadrenia poisťovne vyplýva, že na základe poistného vzťahu medzi zamestnávateľom   sťažovateľa   (žalovanou)   a poisťovňou   ako   vykonávateľkou   poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania bola sťažovateľovi   suma   náhrady   škody   priznaná   právoplatnými   rozsudkami   poisťovňou zaplatená. Uvedené plnenie nebolo medzi účastníkmi konania sporné. Hoci právny zástupca sťažovateľa viackrát urgoval u poisťovne vyplatenie náhrady trov konania, dosiaľ sa tak nestalo. Podľa § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku   z dôvodu   jediného   zdroja   príjmu,   o nárokoch   na   náhradu   škody   spôsobenú pracovným   úrazom   alebo   chorobou   z povolania,   o nároku   zamestnanca   z pracovného pomeru,   ktoré   sa   uspokojovalo   z garančného   fondu,   a o nároku   na   podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne   rozhodnuté,   a o priznaní,   odňatí   alebo   zmene   sumy   dávky,   náhrady   škody spôsobenej   pracovným   úrazom   alebo   chorobou   z povolania   alebo   podpory v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa   rozhodne   podľa   predpisov   účinných   do   31.   decembra   2003   s odchýlkami   ďalej ustanovenými.   Krajský   súd   nezistil,   že   by   poisťovňa   mala   zákonnú   povinnosť   vydať rozhodnutie o odmietnutí plnenia náhrady trov konania, ktoré boli priznané právoplatnými rozhodnutiami všeobecných   súdov.   Poisťovňa   takouto   povinnosťou,   ale ani oprávnením nedisponuje. Vzhľadom na deň vzniku pracovného úrazu je potrebné na hmotnoprávnu aj procesnoprávnu rovinu prípadu aplikovať ustanovenie § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Všeobecné súdy v danom prípade tak aj postupovali, keď aplikovali Zákonník práce účinný v čase vzniku pracovného úrazu a posudzovali vec ako súkromnoprávny spor vyplývajúci   z pracovnoprávnych   predpisov.   Tomu   zodpovedá   aj   postavenie   poisťovne v týchto konaniach, teda procesné postavenie vedľajšieho účastníka. Zodpovednou osobou za škodu vzniknutú pracovným úrazom môže byť zamestnávateľ. Poisťovňa ako vedľajší účastník je len vykonávateľom poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pri pracovnom úraze. Jej právne postavenie sa odvíja od ustanovenia § 205d Zákonníka práce a § 2 ods. 1 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 280/1993 Z. z., ktorou   sa   ustanovujú   bližšie   podmienky   a   sadzby   poistného   zákonného   poistenia zamestnávateľa pre prípad zodpovednosti   za škodu   pri   pracovnom   úraze alebo chorobe z povolania v znení neskorších predpisov. Taktiež ustanovenie § 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 274/1994   Z.   z.   o Sociálnej   poisťovni   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o Sociálnej   poisťovni“)   uvádza,   že   poisťovňa   zabezpečuje   výplatu   náhrady   škody. Z uvedeného   právneho   stavu   je   zrejmé,   že   v týchto   konaniach   poisťovňa   nedisponuje rozhodovacou právomocou v zmysle tretej časti zákona o sociálnom poistení (konanie vo veciach sociálneho zabezpečenia). Je potrebné zdôrazniť, že poisťovňa ako vykonávateľ sociálneho   poistenia   rozhoduje   formou   rozhodnutia   podľa   § 209   zákona   o sociálnom poistení o tých dávkach, na ktoré vznikol nárok po účinnosti zákona o sociálnom poistení, teda od 1. januára 2004. Je pravdou, že v zmysle § 272 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993, avšak v zmysle § 272 ods. 2 zákona o sociálnom poistení aj tieto nároky sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, pritom ide o opakované dávky,   na výplatu   ktorých   trvá   nárok   aj   po   účinnosti   zákona   o sociálnom poistení. Ak teda poisťovňa poistné plnenie na základe právoplatných rozsudkov vyplatila, stalo sa tak v zmysle § 44a a § 44b zákona o Sociálnej poisťovni bez vydania osobitného rozhodnutia. Podkladom na toto plnenie boli právoplatné rozsudky. Predmetom prieskumu krajského súdu nebola skutočnosť, či zo strany poisťovne došlo k úplnému plneniu, ale tá skutočnosť, či poisťovňa nekonala spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, tým, že zostala nečinná. Tu je potrebné konštatovať, že poisťovňa pri uhradení nárokov na náhradu škody nebola oprávnená vydať žiadne rozhodnutie. Ak sa teda sťažovateľ domáhal vydania osobitného rozhodnutia o neuhradení náhrady trov konania zo strany poisťovne, poisťovňa nemala oprávnenie, ale ani povinnosť takéto rozhodnutie vydať, pretože mu to neumožňujú právne predpisy. Ďalej treba mať na zreteli, že v danom prípade bolo o náhrade trov   konania   rozhodnuté   všeobecnými   súdmi.   Zaviazaná   bola   žalovaná   ako zamestnávateľka sťažovateľa, pričom poisťovňa v konaní vystupovala ako vedľajší účastník na strane žalovanej a v zmysle právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003, ale ani v zmysle prechodných   ustanovení zákona o sociálnom   poistení nedisponuje právomocou rozhodovať   vo   svojom   mene   ako   štátny   orgán   podľa   tretej   časti   zákona   o sociálnom poistení.   Podľa   dátumovej   pečiatky   právneho   zástupcu   sťažovateľa   bolo   mu   uznesenie doručené 4. marca 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu je dostatočné a presvedčivé.   V žiadnom   prípade   ho   nemožno   považovať   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené.

Keďže   predmetom   konania   bola   otázka,   či   poisťovňa   bola   povinná   vydať rozhodnutie o náhrade trov konania, správne sa krajský súd sústredil na právny rozbor tejto problematiky.   Jeho   závery   sú   presvedčivé.   Ako   krajský   súd   poznamenal, vzhľadom   na predmet konania neriešil otázku, či poisťovňa plnila v dostatočnom rozsahu, keď na základe právoplatných rozsudkov všeobecných súdov uhradila priznanú náhradu škody, nie však prisúdenú náhradu trov konania.

Neriešila teda otázku, ktorá je pravdepodobne z pohľadu sťažovateľa rozhodujúca, teda či má sťažovateľ ako poškodený z poistnej udalosti priamy nárok na poistné plnenie a na náhradu trov konania voči poisťovni, alebo má takýto nárok iba voči žalovanej ako svojmu bývalému zamestnávateľovi. V druhom prípade platí, že iba zamestnávateľ môže vymáhať poistné plnenie od poisťovne, pokiaľ táto sama sťažovateľa neodškodnila, resp. nenahradila jeho trovy, a preto ho musela odškodniť žalovaná.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010