znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 245/06-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   13. júla 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M. P.,   bytom   N.,   vo veci   namietaného   porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   11 S 13/04 z 23. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2006 doručená   sťažnosť   M. P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 23. marca 2006 sp. zn. 11 S 13/04.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«1) Dňa 8. 7. 2005 sťažovateľka a zároveň žalobca I: M. P. (...), vo veci správneho súdnictva   označeného   žalobcu   I.   a   bližšie   neoznačených   právnych   nástupcov   dnes už nebohého žalobcu II: Ľ. K. (...), proti žalovanému: Krajský pozemkový úrad N. (...), na preskúmanie   zákonnosti   jeho   postupu   ako   aj   rozhodnutia   č. 2003/11086   zo dňa 27. 11. 2003, sp. zn. 11 S 13/04, zaslal na Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie proti uzneseniu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   17. 3. 2005,   sp. zn. 11 S 13/04 (1 Sž-o-KS 159/04). Prípustnosť dovolania založil na tom, že

a) Podľa   § 236   ods. 1   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon   pripúšťa   (na   rozdiel   od   odvolania,   ktorým   podľa § 201 O.   s.   p.   prvá   veta   možno   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   odvolaním, pokiaľ   to zákon   nevylučuje).   Napriek   tomu   Občiansky   súdny   poriadok   obsahuje ustanovenie,   ktoré   pre   správne   súdnictvo   vyslovuje,   kedy   dovolanie   nie   je   prípustné, konkrétne ust. § 250j a O. s. p. Domnievam sa, že ust. § 250j a O. s. p. je v rozpore s § 236 ods. 1   O. s. p.   Ďalej sa domnievam,   že   § 246   ods. 2   O. s. p.,   na   ktorý   odkazuje   § 250ja O. s. p., nie je aplikovateľné, lebo upravuje vecnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá v tomto prípade nie je daná. Vecne príslušným súdom bol v tomto prípade Krajský súd v Nitre, lebo tento rozhodoval na prvom stupni. Na základe vyššie uvedeného som   toho   názoru,   že   právoplatné   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky ako odvolacieho   súdu   zo   dňa   17. 3. 2005,   sp.   zn.   1 Sž-o-KS 159/04   možno   s   poukazom na znenie § 236 ods. 1 O. s. p. napadnúť dovolaním, a to aj napriek tomu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v poučení uvádza opak (vyplýva zo slov „opravný prostriedok“, ktorý zahŕňa aj mimoriadny opravný prostriedok).

b) Žalobca II v čase vydania dovolaním napadnutého uznesenia z dôvodu úmrtia už nemal spôsobilosť byť účastníkom konania [§ 237písm. b) O. s. p.], a

c) Nepoučením žalobcov o možnosti zastavenia konania pre nedostatočné právnické vzdelanie poverenej zamestnankyne a pre neuznanie je vzdelania za právnické vzdelanie pre účely § 250a O. s. p. sa týmto postupom súdu žalobcom odňala možnosť konať pred súdom [§237 písm. f) O. s. p.]. (...)

2) Dňa   26. 4. 2006   bolo   sťažovateľke   doručené   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 3. 2006, sp. zn. 11 S 13/04 (1 Sž-o-KS 159/04; 1 Sž-o-NS 197/2005), ktorým v predmetnej veci konajúc o dovolaní proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. marca 2005, č. k. 1 Sž-o-KS 159/04, rozhodol tak, že dovolanie   navrhovateľky   proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo dňa 17. marca 2005, č. k. 1 Sž-o-KS 159/04 odmietol, a to najmä z týchto dôvodov:

a) V danom prípade súdy, ktorých rozhodnutie je napadnuté, konali podľa piatej časti OSP (Správne súdnictvo), ktoré inštitút dovolanie nepozná.

b) Z   uvedeného   dôvodu   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo rozhodnutím konečným, bez možnosti podania opravného prostriedku, čo súd v poučení uviedol, a jeho postup bol v súlade so zákonom.

c) Okrem   toho   bolo   potrebné   uviesť,   že   žalobkyňa   neodstránila   vady   konania, a to napriek výzvam krajského súdu v stanovenej lehote a potrebnej kvalite.

d) Vychádzajúc   v   uvedeného   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odmietol dovolanie   žalobkyne,   nakoľko   smerovalo   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nebol   možný opravný prostriedok.»

Sťažovateľka v závere navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   23. 3. 2006,   sp. zn. 11 S 13/04   (1 Sž-o-KS 159/04;   1 Sž-o-NS 197/2005),   bolo   porušené   právo   sťažovateľky na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej,   ako   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 11 S 13/04 z 23. marca 2006, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie podané proti rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Sžo-o-KS 159/04   zo   17. marca 2005,   ktorým potvrdil uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S 13/04-35 z 31. mája 2004 o zastavení konania o žalobe o preskúmanie zákonnosti postupu Krajského pozemkového úradu v N. č. 2003/11086 z 27. novembra 2003 z dôvodu neodstránenia nedostatkov súdneho konania.Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 70/06).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania z 23. marca 2006 nasledovne:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   zo   dňa   17. marca 2005   potvrdil uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   31. mája 2004   č.   11 S 13/2004,   ktorým   bolo zastavené konanie žalobcov pre neodstránenie vád konania, pre ktorú vo veci nebolo možné konať. (...)

Podľa   ustanovenia   § 243b   ods. 4   OSP,   ustanovenia   § 218   ods. 1   OSP   platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

V danom prípade súdy, ktorých rozhodnutie je napadnuté, konali podľa piatej časti OSP (Správne súdnictvo), ktoré inštitút dovolanie nepozná.

Z uvedeného   dôvodu   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo rozhodnutím konečným, bez možnosti podania opravného prostriedku, čo súd v poučení uviedol, a jeho postup bol v súlade so zákonom.

Okrem   toho   bolo   potrebné   uviesť,   že   žalobkyňa   neodstránila   vady   konania, a to napriek výzvam krajského súdu v stanovenej lehote a v potrebnej kvalite.

Vychádzajúc   z   uvedeného   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odmietol dovolanie   žalobkyne,   nakoľko   smerovalo   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nebol   možný opravný prostriedok.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   danej   veci je zdôvodnený náležitým spôsobom, najvyšší súd na zásadné námietky sťažovateľky zaujal stanovisko,   a preto   aj ústavný   súd   ho   považuje za   ústavne   komforný.   V citovanej   časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo potrebné dovolanie   sťažovateľky   odmietnuť.   V každom   prípade tento   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd   nie je opravným súdom   právnych   názorov najvyššieho súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak by   ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a   význam   (napr.   I. ÚS 2/06).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný právny výklad najvyššieho   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2006