znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 245/04-20Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Mazáka v konaní o sťažnosti P. B., trvale bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. J. Z., so sídlom K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 65/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 65/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 65/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. B.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských   korún), ktoré   jej   je Okresný   súd Košice   II   p o v i n n ý   zaplatiť do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   P.   B. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   vo   výške   9   342   Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokátky JUDr. J. Z. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.O d ô v o d n e n i e :   I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2004 doručená sťažnosť P. B., trvale bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. Z., so sídlom K., vo veci porušovania jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a to „nekonaním Okresného súdu Košice II v občianskoprávnej veci vedenej pod sp. zn. 29 C 65/98.“.

Zo sťažnosti vyplynulo, že konanie sp. zn. 29 C 65/98 je konaním o návrhu na obnovu konania vo veci zrušenia práva spoločného nájmu bytu na základe návrhu bývalého manžela   sťažovateľky   O.   B.   (ďalej   len   „navrhovateľ“).   Od   podania   návrhu   na   obnovu konania (9. septembra 1997) podľa sťažovateľky Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“)   vo   veci   konal   a „vykonal   rozsiahle   dokazovanie   zamerané   na   šetrenie   pobytu navrhovateľa   v období   od   rozvodu   manželstva účastníkov konania   po   rozhodnutie   súdu o návrhu   na   zrušenie   spoločného   nájmu   bytu“   sťažovateľky   a navrhovateľa.   Súd navrhovateľa, ktorý sa inak na pojednávaniach nezúčastňoval (z dôvodu pobytu v USA), na poslednom pojednávaní 9. októbra 2001, na ktorom bol prítomný, vypočul; v nadväznosti na to podal navrhovateľ námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni. Návrhom z 30. júla 2002   sa   navrhovateľ   domáhal   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   súd   rozhodol,   že   je oprávnený   užívať   byt,   ku   ktorému   mali   tak   navrhovateľ,   ako   aj   sťažovateľka   právo spoločného   nájmu   bytu   (byt   v K.).   Okresný   súd   tento   návrh   zamietol.   Krajský   súd v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodnutím   zo 17.   februára   2003   rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

O návrhu na povolenie obnovy konania však okresný súd nekonal, čo podľa názoru sťažovateľky využil navrhovateľ a nasťahoval sa koncom roka 2002 do bytu sťažovateľky. Sťažovateľka 11. marca 2003 túto skutočnosť oznámila súdu a požiadala, aby súd vo veci o návrhu   na povolenie   obnovy   konania   konal   a rozhodol.   Túto   žiadosť   opakovala sťažovateľka 11. novembra 2003 a 28. januára 2004 (keď sa dozvedela, že sudkyňa, ktorej bola vec pridelená, je na materskej dovolenke). Sťažovateľka uvádza, že „nečinnosť súdu vyhovuje   navrhovateľovi“.   Sťažovateľka   namieta prieťahy   okresného súdu   v označenom konaní   od   31.   októbra   2001,   keď   bolo   rozhodnuté   o vylúčení   sudkyne.   Navrhuje,   aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:

„Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním Okresného súdu Košice II v občianskoprávnej veci   vedenej   pod   sp.   zn.   29   C   65/98   došlo   k porušeniu   ústavného   práva   P.   B.   na prerokovanie jej veci bez prieťahov, zaručeného Ústavou SR čl. 48 ods. 2.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľke   P.   B.   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk, ktoré je povinný uhradiť na jej   účet porušovateľ základného práva Okresný súd Košice II do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   245/04-8 z 23. novembra 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a predseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené 29. decembra 2004. Okrem iného sa v ňom uvádza:

„... Návrh na obnovu konania bol na tunajšom súde podaný dňa 9. 12. 1997 a súdny poplatok zaplatený 28. 1. 1998.

Dňa 13. 3. 1998 dala konajúca sudkyňa pokyn pre pripojenie spisu, ktorého sa návrh na obnovu konania týka a v máji 1998 určila termín pojednávania na 24. 9. 1998, ktorý v júli 1998 zmenila na 22. 9. 1998. Uvedené pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom oznámenia, kedy sa žalobca bude zdržiavať na Slovensku. V marci 1999 bol určený termín pojednávania na 29. 4. 1999. Na tomto pojednávaní bol návrh zamietnutý. Po vykonaní úkonov, potrebných pre predloženie spisu odvolaciemu súdu, bol spis dňa 14. 10. 1999 predložený tomuto súdu, kde sa nachádzal do 9. 2. 2000. Uznesením Krajského súdu v Košiciach bolo uznesenie tunajšieho súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

V máji   2000   bol   určený   termín   ďalšieho   pojednávania   na   19.   12.   2000.   Tohto pojednávania   sa   zúčastnili   len   zástupcovia   účastníkov   konania.   Pojednávanie   bolo odročené   na   31.   5.   2001   za   účelom   predvolania   žalobcu   cestou   Veľvyslanectva   SR   vo Washingtone. Napriek doručeniu predvolania sa žalobca, ale ani sťažovateľka uvedeného pojednávania   nezúčastnili,   preto   bolo   odročené   na   9.   10.   2001.   V dôsledku   žalobcom vznesenej námietky zaujatosti voči konajúcej sudkyni bolo uvedené pojednávanie odročené na neurčito za účelom predloženia spisu Krajskému súdu v Košiciach. Dňa 18. 12. 2001 bol spis z Krajského súdu vrátený s rozhodnutím,   že JUDr. V.   K., ktorá vo veci konala, je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci, preto opatrením predsedu súdu zo   dňa   20.   12.   2004   bol   spis   prevedený   do   súdneho   oddelenia   JUDr.   A.   G.,   ktorá zástupkyne účastníkov konania prípisom zo dňa 23. 2. 2002 vyzvala na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania.

Dňa 30. 7. 2002 podal žalobca návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 23. 8. 2002. V dôsledku podaného odvolania sa spis v období od 7. 10. 2002 do 4. 4. 2003 nachádzal na Krajskom súde v Košiciach, ktorý uznesenie tunajšieho súdu potvrdil.

Dňa 15. 3. 2003 zákonná sudkyňa JUDr. A. G. nastúpila na materskú dovolenku a následne boli   všetky   nevybavené veci   z jej   súdneho oddelenia   presunuté   do súdneho oddelenia nového sudcu JUDr. A. P., ktorý sa s týmito mohol len postupne oboznamovať a vykonávať v nich úkony.

Dňa   17.   9.   2004   vyzval   právne   zástupkyne   účastníkov   konania   na   predlženie listinných dokladov a oznámenie návrhov na doplnenie dokazovania. Dňa 8. 12. 2004 určil termín pojednávania na 28. 1. 2005.

Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že uvedené konanie vykazovalo znaky priebežnosti mimo obdobia od apríla 2003 do septembra 2004, kedy došlo k zmene zákonného sudcu, a teda nekonanie v uvedenom období malo objektívny podklad. Takáto ojedinelá   nečinnosť   súdu   pritom   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ak   teda   ústavný   súd   nebude   akceptovať   moju   námietku   o neprípustnosti   danej sťažnosti, prosím zohľadniť vyššie uvedené. Navyše poukazujem na skutočnosť, že dĺžka konania bola ovplyvnená i dlhodobým pobytom žalobcu v zahraničí a jeho neúčasťou na viacerých pojednávaniach, ako aj nutnosť opakovane predkladať spis odvolaciemu súdu z dôvodu podaných dovolaní, resp. vznesenej námietky zaujatosti.“.

Zo   spisu   zistil   ústavný   súd   obdobné   skutočnosti,   ako   boli   uvedené   vo   vyjadrení predsedu ústavného súdu.II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 65/98.  

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97,   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.   1. V rámci   prvého kritéria ústavný súd posudzoval právnu a faktickú zložitosť namietaného   konania,   ktorého   predmetom   je   konanie   o návrhu   odporcu   sťažovateľky (v konaní sp. zn. 29 C 152/97 o zrušení spoločného nájmu bytu) na obnovu konania vo veci zrušenia   práva   spoločného   nájmu   bytu.   Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   z právneho hľadiska nejde v danej etape o právne zložitú vec, pretože v prvej fáze sa súd zaoberá len otázkou povolenia obnovy konania, t. j. skúma splnenie procesných podmienok (t. j. či návrh podala oprávnená osoba, či bola dodržaná lehota, či je daný niektorý z taxatívne ustanovených dôvodov obnovy, či návrh smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť návrhom na obnovu konania, a či bol zaplatený súdny poplatok, ak je konanie spoplatnené). Čo sa týka faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatoval, že vec vzhľadom na potrebu doručovania   písomností   do   cudziny   možno   považovať   za   zložitú,   navyše   nešlo o jednoduché doručovanie, ale bolo potrebné zisťovať miesto pobytu bývalého manžela sťažovateľky v cudzine, čo malo vplyv na celkovú dĺžku konania.   2.   V rámci druhého kritéria ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľky ako účastníčky konania. Na základe analýzy spisu sp. zn. 29 C 65/98 ústavný súd konštatoval, že správanie sťažovateľky bolo počas doterajšieho priebehu konania aktívne a súčinnostné, a preto jej nemožno pripisovať negatívny podiel na doterajšej dĺžke konania.

Aj   keď   sťažovateľka   nepodala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení   neskorších   predpisov,   podaniami   doručenými   okresnému   súdu 11. marca 2003, 11. novembra 2003 a 28. januára 2004 sa aktívne usilovala o urýchlenie priebehu konania. Túto skutočnosť zohľadnil ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti použitím § 53 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   a preto   sa nestotožnil s námietkou predsedu okresného súdu, že sťažnosť nie je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde prípustná).

3. V rámci posledného kritéria ústavný súd posudzoval doterajší postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 65/98.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   období   do   vylúčenia   sudkyne   JUDr.   Viery Kováčovej z prejednávania a rozhodovania veci (uznesenie krajského súdu z 31. októbra 2001) bol postup okresného súdu síce plynulý - okresný súd rozhodol o návrhu na obnovu konania rozhodnutím č. k. 29 C 65/98-30 z 29. apríla 1999, toto rozhodnutie však krajský súd uznesením č. k. 13 Co 357/99-48 z 29. decembra 1999 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom krajský súd vytkol okresnému súdu mnohé procesné chyby (napr.   že   rozhodol   predčasne,   nevykonal   šetrenie   ohľadom   pobytu   žalovaného),   uložil okresnému súdu pripojiť spis sp. zn. 25 C 322/95 týkajúci sa konania o zrušenie práva spoločného   nájmu   bytu,   tiež   spis   sp.   zn.   Nc   3392/99   a odporučil   zvážiť   vypočutie navrhovaných   svedkýň,   posúdiť   objektívnu   a   subjektívnu   lehotu   na   podanie   návrhu   na obnovu konania a vo veci opätovne rozhodnúť.

Ústavný súd zo spisu zistil, že okresný súd sa po zrušení uvedeného rozhodnutia nesnažil odstrániť chyby konania vytýkané krajským súdom, ktoré by viedli k meritórnemu rozhodnutiu veci, naopak, toto obdobie vykazuje znaky nečinnosti.

Ústavný súd preto rozhodol, že v konaní okresného súdu sp. zn. 29 C 65/98 došlo k zbytočným prieťahom v konaní a k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 65/98 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o tom,   že   bolo   porušené   základné právo   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   ústavný   súd   zaoberal   aj   žiadosťou sťažovateľky o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Aj   keď   ústavný   súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 29 C 65/98 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   uplatnenie   tejto   svojej   právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka   žiadala, aby jej   bolo priznané finančné   zadosťučinenie   200 000   Sk s odôvodnením, že „... nekonaním súdu došlo k situácii, že byt, ktorého je vlastníčkou   v K. obýva jej bývalý manžel s priateľkou. Nemá možnosť ho užívať ani ona ani ich syn E.. Chtiac vyhnúť sa konfliktom, je nútená bývať u matky, čo značne zaťažuje ju aj syna“. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, pôsobenie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   a povahu   sporu,   ktorý   je   predmetom namietaného konania, ako aj potrebu zisťovania miesta pobytu navrhovateľa na obnovu konania v cudzine za účelom doručovania mu písomností, ústavný súd dospel k záveru, že v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   50   000   Sk   (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún)   sťažovateľke   primerané   konkrétnym   okolnostiam prípadu.  

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. J. Z. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk, t. j. 4 534 Sk za jeden úkon, zaokrúhlene 4 530 Sk, a 136 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2004).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. januára 2005