znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 244/2012-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   KUCHÁREK   s.   r.   o., Oravská   15,   Bratislava,   zastúpenej   TORA   Legal,   s.   r.   o.,   za   ktorú   koná   advokátka a konateľka   Mgr.   Alexandra   Čižmáriková,   Laurinská   18,   Bratislava,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   2 Obdo 17/2011   z   12.   mája   2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 1 Cob 283/2011-341 z 10. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Základné právo obchodnej spoločnosti KUCHÁREK s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 283/2011-341 z 10. novembra 2011   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. augusta 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   KUCHÁREK   s.   r.   o., Oravská 15,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   a   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania   vedeného   pred   Okresným   súdom   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 25 Cb 185/03, v ktorom sa domáhal po zmenách petitu pripustených okresným súdom proti žalovanému... (ďalej len „žalovaný“ alebo „predávajúci“), vydania rozsudku, ktorým okresný súd nahradí prejav vôle (súhlas) žalovaného (označeného v texte kúpnej zmluvy   v jeho   pôvodnej   právnej   forme   ako...)   s uzatvorením   kúpnej   zmluvy   ako predávajúceho so sťažovateľom ako kupujúcim, ktorou predávajúci prevedie do vlastníctva sťažovateľa nehnuteľnosti v k. ú... Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že uzatvoriť kúpnu zmluvu s takýmto obsahom sa žalovaný zaviazal v zmluve uzatvorenej so sťažovateľom 8. júla 1994 (ďalej len „zmluva o budúcej zmluve“), pričom táto povinnosť ho viaže naďalej, aj keď existuje v inej právnej forme a pod iným obchodným menom (má rovnaké IČO), avšak dobrovoľne ju nesplnil.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 25 Cb 185/03 z 30. januára 2006 konanie sčasti zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zmluvu o budúcej   zmluve   za   predávajúceho   podpísal   iba   predseda   družstva,   hoci   podľa   záveru okresného súdu ju mali podpísať aspoň dvaja členovia predstavenstva, v dôsledku čoho je zmluva o budúcej zmluve absolútne neplatným právnym úkonom (§ 243 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka, § 39 Občianskeho zákonníka). Navyše podľa názoru okresného súdu   podal   sťažovateľ   žalobu   oneskorene,   pretože   mal   ju   podať   v súlade   s   §   50a Občianskeho   zákonníka   okresnému   súdu   v   lehote   jedného   roka   od   uplynutia   doby dohodnutej pre uzatvorenie budúcej zmluvy (podľa zmluvy o budúcej zmluve mala byť budúca zmluva uzatvorená do 31. decembra 1994 a návrh žalobcu na začatie konania bol doručený súdu až 15. júla 2003). Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

4.   Krajský   súd   v Bratislave   („ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006 rozsudok okresného súdu sp. zn. 25 Cb 3 85/03 z 30. januára 2006 zmenil tak, že nahradil prejav vôle žalovaného uzavrieť kúpnu zmluvu so žalobcom v znení obsiahnutom vo výroku tohto rozhodnutia. Rozhodol tak po tom, čo doplnil   na   odvolacom   pojednávaní   9.   novembra   2006   dokazovanie   oboznámením   sa s registrovým spisom žalovaného a dospel k záveru, že zmluvu podpísala oprávnená osoba, keďže predseda družstva (žalovaného) bol aj predsedom predstavenstva družstva, a navyše uzatvorenie zmluvy o budúcej zmluve a kroky svojho predsedu odsúhlasilo predstavenstvo, čo   vyplýva zo   zápisníc   z rokovania   predstavenstva   družstva.   Keďže   zmluvu o   budúcej zmluve podpísala na to oprávnená osoba, nie je podľa záveru krajského súdu neplatným právnym úkonom. Pokiaľ ide o včasnosť podania žaloby, odvolací súd poukázal na to, že ustanovenie zmluvy o budúcej zmluve, podľa ktorého sa zaviazali zmluvné strany uzatvoriť budúcu zmluvu do konca roku 1994, bolo podmienené súčasným splnením odkladacích podmienok, ktorých splnenie však záviselo výlučne na žalovanom. Keďže žalovaný tieto odkladacie   podmienky   nesplnil,   lehota   na   podanie   žaloby   o   nahradenie   prejavu   vôle žalobcovi   neuplynula   a   ani   nemohla   začať   plynúť,   a   preto   sťažovateľ   podľa   záveru odvolacieho súdu svoju žalobu okresnému súdu podal včas.

Na rovnopise rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006, ktorý sťažovateľ predložil ústavnému súdu, bola 12. júna 2007 vyznačená doložka o jeho právoplatnosti dňom 14. februára 2007. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 21. februára 2007 návrh na vydanie opravného uznesenia, ktorým žiadal opraviť rozsudok krajského súdu, pokiaľ ide o sumu kúpnej ceny (namiesto 1 406 200 Sk mala byť uvedená suma 1 407 000 Sk) a výmeru pozemku (namiesto výmery 7031 m2 mala byť uvedená výmera 7035 m2), ktoré boli obsiahnuté vo výroku rozsudku. Krajský súd označené chyby opravil opravným   uznesením   sp.   zn.   1   Cob   110/2008   z   10.   apríla   2007   (ďalej   len   „opravné uznesenie“) s poukazom na to, že pri písaní rozhodnutia došlo k pisárskej chybe. Opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11.   júla 2007 a súčasne bola vyznačená aj doložka o právoplatnosti na rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006, z ktorej   vyplýva,   že   tento   rozsudok   v   spojení   s   opravným   uznesením   nadobudol právoplatnosť 11. júla 2007.

5. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006 podal žalovaný 5. marca 2007 dovolanie (pripojil k nemu splnomocnenie pre zástupcu a stanovy právneho   predchodcu   žalovaného   schválené   22.   januára   1993)   a   doplnil   ho   podaním doručeným   okresnému   súdu   14.   marca   2007.   Okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   sa vyjadril k dovolaniu a jeho doplneniu. Sťažovateľ 9. júla 2007 doručil okresnému súdu svoje   vyjadrenie   k   dovolaniu,   v   ktorom   označil   dovolanie   žalovaného   za zmätočné a vyjadril svoj názor, podľa ktorého by okresný súd mal zabezpečiť odstránenie nedostatkov podania   žalovaného.   Žalovaný   opravil   dovolanie   podaním   doručeným   okresnému   súdu 10. augusta 2007. Toto podanie žalovaného už nebolo sťažovateľovi doručované a spis bol predložený dovolaciemu súdu.

6. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní žalovaného rozsudkom sp. zn. 1 Obdo 22/2007 z 22. apríla 2008 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006 v spojení s opravným uznesením zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „rozhodujúce pre posúdenie predmetného sporu je, či zmluvu o kúpe prenajatej veci spolu so zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 7. 8. 1994 podpísala za odporcu osoba oprávnená (§ 243 Obch. zák.) a či tento nedostatok nerobí predmetnú zmluvu absolútne neplatnou (§ 39 Obč. zák.). Bude preto potrebné zistiť, ktoré stanovy   odporcu   v   čase   uzavretia   zmluvy   platili,   pretože   okolnosti   uvedené   odvolacím súdom   odporca   popiera.“.   Krajský   súd   si   zapožičal   1.   októbra   2008   registrový   spis žalovaného, vyhotovil z neho kópie stanov z 28. marca 1991 a z 22. januára 1993 a vrátil registrový spis žalovaného registrovému súdu.

Po   tom,   čo   sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozsudku   najvyššieho   súdu   sťažnosť ústavnému súdu a ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie, krajský súd prerušil uznesením sp. zn. 1 Cob 247/2008 z 12. novembra 2009 konanie do skončenia konania pred ústavným súdom.

7.   Ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   105/09   z   10.   septembra   2009   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 22/2007 z 22. apríla 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   22/2007   z   22.   apríla   2008,   pretože   zo   žiadnej   časti odôvodnenia   rozsudku   nevyplýva, „ktorým   dňom   považoval   najvyšší   súd   dovolanie žalovaného   za   doručené   okresnému   súdu,   resp.   akým   postupom   a   s   akým   výsledkom najvyšší súd posúdil podanie dovolania žalovaným s ohľadom na zachovanie lehoty na jeho podanie   podľa   §   240   ods.   1   OSP“ a   akým   postupom „dospel   k   záveru,   že   nariadiť pojednávanie nie je potrebné“, a jednak v dôsledku toho, že najvyšší súd „vo veci rozhodol bez   nariadenia   pojednávania   a   bez   toho,   aby   bolo   sťažovateľovi   doručené   dovolanie žalobcu (po jeho doplnení, resp. oprave žalovaným, pozn.) na vyjadrenie, a to napriek tomu, že sťažovateľ výslovne uviedol (v podaní zo 4. júla 2007, pozn.), že sa k doplnenému dovolaniu má záujem vyjadriť“.

8.   Najvyšší   súd   po   doručení   nálezu   ústavného   súdu   vrátil   spis   bez   rozhodnutia okresnému súdu a uložil mu, aby doručil opravené podanie žalovaného z 9. augusta 2007 sťažovateľovi, a zároveň uložil okresnému súdu, aby vyzval žalovaného na odstránenie nedostatkov   dovolania.   Okresný   súd   následne   doručil   opravené   dovolanie   spolu s pôvodným dovolaním z 9. augusta 2007 sťažovateľovi.

Sťažovateľ sa k podanému dovolaniu vyjadril podaním doručeným okresnému súdu 16.   marca   2011.   Dovolaciemu   súdu   navrhol,   aby   podané   dovolanie   odmietol   ako oneskorene podané, alternatívne, aby ho zamietol, pretože nie sú dané dôvody dovolania a ani vady, pre ktoré by bolo napadnuté rozhodnutie potrebné zrušiť.

9.   Najvyšší   súd   bez   nariadenia   pojednávania   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006 v spojení s opravným uznesením zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Vychádzal pritom z toho, že žalovaný podal dovolanie včas, pretože „po vyznačení právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dňom 14. marca 2007 (správne má   byť   14.   februára   2007,   pozn.) dňa   5.   marca   2007   podal   podanie,   ktoré   je   svojim obsahom podaním dovolania“. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu bola opätovná potreba zistiť, „ktoré stanovy odporcu v čase uzavretia zmluvy platili, pretože okolnosti   uvedené   odvolacím   súdom   odporca   popiera   a   to   aj   v   súvislosti   s   aplikáciou citovaného   §   243   ods.   3 Obch.   zák.“ (odvolací   súd doplnil   dokazovanie oboznámením stanov žalovaného platných k 3.   marcu   1998 – č.   l. 125 – z obsahu odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je ale zrejmé, z akého dôvodu neposudzoval oprávnenosť podpisu osoby konajúcej za odporcu v zmysle stanov z 22. januára 1993, ak zmluva o kúpe prenajatej veci spolu so zmluvou o budúcej zmluve bola uzatvorená 8. júla 1994, ako aj v zmysle § 243 ods.   3   Obchodného   zákonníka),   keďže   preukázanie   tejto   skutočnosti   je „rozhodujúce pre posúdenie predmetného sporu“, t. j. „či zmluvu o kúpe prenajatej veci spolu so zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 7. 8. 1994 podpísala za odporcu osoba oprávnená (§ 243 Obch.   zák.) a či tento nedostatok nerobí predmetnú zmluvu absolútne neplatnou (§ 39 Obč. zák.)“.

10. Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom opätovne tým, že najvyšší súd prerokoval podané dovolanie napriek tomu, že nebolo podané v zákonom ustanovenej lehote, a napriek tomu, že neobsahovalo predpísané náležitosti, čo bolo   dôsledkom   ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) upravujúcich lehotu na podanie dovolania (§ 240 OSP).

Podľa názoru sťažovateľa podanie žalovaného z 5. marca 2007 doplnené podaním zo 14.   marca   2007   bolo   nesprávne,   nezrozumiteľné   a   nemožno   ho   (ich)   považovať za dovolanie.   Tomu   má   nasvedčovať   aj   výzva   okresného   súdu   na   jeho   (ich)   opravu doručená   žalovanému   z   8.   augusta   2007   (ktorej   žalovaný   vyhovel   a   podania   opravil podaním doručeným okresnému súdu 10. augusta 2007). Keďže rozsudok krajského súdu č. k. 1 Cob 110/2006-131 z 9. novembra 2006 a opravné uznesenie sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 10. apríla 2007 nadobudli právoplatnosť 11. júla 2007, sťažovateľ konštatuje, že žalovaný nepodal dovolanie v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 240 ods. 1 OSP) a ani v lehote 30 dní od doručenia opravného uznesenia (§ 240 ods. 2 OSP). Podľa sťažovateľa najvyšší súd svojvoľne interpretoval § 240 ods. 1 OSP, keď na jeho základe dospel k záveru, že nevymedzuje začiatok plynutia lehoty na podanie dovolania, a to   buď   dňom   právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   alebo   dňom   doručenia opravného   uznesenia.   Podľa   názoru   sťažovateľa   by   žalovaný   podal   dovolanie   v   tomto prípade   v zákonom   ustanovenej   lehote   iba   v prípade,   ak   by   podal   „nové   dovolanie“ po doručení   opravného   uznesenia   v   lehote   jedného   mesiaca.   To   však   neurobil   a   lehota na podanie   dovolania   mu   márne   uplynula.   Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   vykladal aplikované ustanovenia ústavne nesúladným spôsobom.

11.   Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   doplnil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 9. januára   2012,   ktorým   namieta   porušenie   rovnakých   základných   práv   aj   následne vydaným   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   1 Cob 283/2011-341   z   10.   novembra   2011. Z obsahu tohto podania vyplýva, že sťažovateľ podaním z 19. septembra 2011 navrhol krajskému súdu, aby konanie prerušil z dôvodu sťažnosti podanej ústavnému súdu, ktorá smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011 (kópiu sťažnosti krajskému súdu doručil v prílohe, pozn.). Krajský súd konanie neprerušil a vo veci bez nariadenia pojednávania rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Cob 283/2011 z 10. novembra 2011   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   25 Cb 185/03   z 30.   januára   2006 v zamietajúcej časti potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal. Zmluvu považoval krajský súd za absolútne neplatnú, pretože za žalovaného nebola podpísaná dvoma oprávnenými osobami, ale iba predsedom predstavenstva, a navyše návrh okresného súdu bol podaný po uplynutí prekluzívnej jednoročnej lehoty, ktorá začala podľa záveru krajského súdu plynúť 1. januára 1995.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   1   Cob   283/2011-341   z   10.   novembra   2011   bol doručený sťažovateľovi 16. decembra 2011 a žalovanému 20. decembra 2011.

12. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených základných práv rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cob   283/2011   z   10.   novembra   2011   sťažovateľ   v   doplnení sťažnosti uviedol, že krajský súd ignoroval návrh na prerušenie konania z dôvodu konania o ústavnej sťažnosti, v dôsledku čoho rozhodol predčasne. Vychádzal pri tom z uznesenia najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Obdo 17/2011   z   12.   mája   2011, „voči   ktorého   neústavnosti a arbitrárnosti   vyslovil   sťažovateľ   vážne   výhrady   a argumenty   vo   svojej   sťažnosti“. V dôsledku   toho   sťažovateľ   žiadal   ústavný   súd   aj   o odklad   vykonateľnosti   uznesenia najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

13. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal vydať tento nález:„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 17/2011 zo dňa 12. 05. 2011 a následne vydaným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 283/2011-341 zo dňa 10. novembra 2011 porušené bolo. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 17/2011 zo dňa 12. 05.   2011   a   následne   vydaný   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 1 Cob 283/2011-341 zo dňa 10. novembra 2011 zrušuje a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3   000   EUR (slovom   tritisíc   eur),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   mu   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zasupenia vrátane DPH na účet jeho právneho zástupcu, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

14.   Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   244/2012   z   10.   júla   2012   sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obdo   17/2011   z   12.   mája   2011   a   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Cob 283/2011 z 10. novembra 2011, prijal na ďalšie konanie, vo zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   a vykonateľnosť   oboch   napadnutých   rozhodnutí neodložil.

15. Predseda najvyššieho súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním sp. zn. KP   4/2011   z 25. septembra   2012   (doručeným   ústavnému   súdu   27.   septembra   2012), v ktorom uviedol:

«1. Zdá sa nám podozrivé, že rovnaká a teda tá istá vec má rovnaký „scenár“, než to bolo   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Ústavný   súd“) pod sp. zn.   II.   ÚS   105/09,   v   ktorom   tento   súd   v   uznesení   z   10.   septembra   2009   zrušil zrušujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) – hoci nešlo o rozhodnutie konečné – s odôvodnením, že tomuto rozhodnutiu:

a)   chýbalo   odôvodnenie   včasnosti   dovolania   dovolateľom,   hoci   z   neho   zreteľne vyplývalo, že

i)   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu   bol   poslednému   účastníkovi   doručený 14. februára 2007, kedy podľa § 159 ods. 1 OSP nadobudlo právoplatnosť,

ii) dovolanie voči nemu bolo podané 5. marca 2007, teda v zákonom stanovenej lehote 1 mesiaca podľa § 240 ods. 1 OSP

a na tom už nič nemohla zmeniť skutočnosť, že

iii) navrhovateľ ako sťažovateľ podal 21. februára 2007 návrh na vydanie opravného uznesenia,   ktorému   krajský   súd   vyhovel   10.   apríla   2007   a   toto   rozhodnutie   nadobudlo tzv. „novú“ právoplatnosť 20. augusta 2006, pretože

iv) bolo a je notorietou v činnosti dovolacieho súdu od zavedenia tohto inštitútu do nášho   právneho   poriadku   (1.   januára   1992),   ktorý   v   každej   veci   zo   stoviek   tisíc rozhodnutých prípadov uznával všetky dovolania za podané včas, hoci boli podané ešte predtým, než rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť (napr. už po vynesení rozsudku alebo po jeho doručení dovolateľovi a pod.),   pretože vychádzal z praktického života a z materiálneho prístupu k právu na súdnu ochranu,   že jednak účastník nie je povinný   skúmať,   či   nazeraním   do   spisu   overovať,   či   a   kedy   bolo   všetkým   účastníkom v súlade so zákonom rozhodnutie doručované – to mnohokrát nezistí ani súd, čo sa premieta potom do exekučného konania (viď § 57 ods. 1 písm. a) EP) – a teda či úradne osvedčená právna skutočnosť, t. j. právoplatnosť rozsudku, skutočne nastala a pod.

v) preto záver dovolacieho súdu, že dovolanie bolo podané v lehote uvedenej v § 240 ods. 1 OSP, ktoré urobil advokát (§ 241 ods. 1 OSP), s uplatnenými dovolacími dôvodmi v zmysle § 241 ods. 2 OSP, bol správny a dovolanie muselo byť meritórne prejednateľné pri rešpektovaní práv garantovaných čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru pre toho účastníka, ktorý sa s návrhom na Najvyšší súd obrátil.

b)   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   čo   je   jasným   prípadom   svojvoľného výkladu ust. § 243 a) ods. 1 OSP, podľa ktorého dovolací súd môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné, ak to nepovažoval v danej veci za potrebné, pojednávanie nemusel nariaďovať, takže Najvyšší súd v tomto smere nemohol pochybiť, ako mu to vytýka Ú

c) stavný súd a že (radenie písmen a oddelenie odsekov ako v origináli, pozn.)

d)   dovolanie   sťažovateľovi   nebolo   doručované,   čo   je   opäť   len   svojvôľa   práve Ústavného   súdu,   pretože   opak   vyplýva   z   obsahu   spisu   a   z   vyjadrenia   samotného sťažovateľa,   ktorý   cestou   advokáta   –   na   doručené   dovolanie   reagoval   len   tak,   že   je zmätočné   a   na   také   nereaguje   +   (za   navrhovateľa   sa   totiž   uviedol   odporca,   čo odôvodnil   tým,   že   sa   považoval   za   navrhovateľa   dovolacieho   konania   –   čo   aj v   skutočnosti   bol   –   ale   potom   ďalšími   podaniami   z   11.   júna   2007   a   10.   augusta 2007   túto   formálnu   chybu   odstránil,   ale   bez   akejkoľvek   obsahovej   zmeny,   o   ktorej by sa mal dozvedieť sťažovateľ).

2. Teraz sťažovateľ opätovne tvrdí, že odporca v danej veci nepodal dovolanie, lebo ním podané dovolanie z 5. marca 2007 smerovalo voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré bolo opravným uznesením zmenené – nemohlo byť, bolo len v zmysle príkazu § 164 OSP   opravené,   ale   pre   Ústavný   súd   je   to   svojvoľná   zmena   –   a   došlo   aj k zmene právoplatnosti (zrazu!) a keď proti tomuto „zmeňujúcemu“ rozhodnutiu nepodal dovolanie, Najvyšší súd mal podané dovolanie z 5. marca 2007 zamietnuť; tento záver je však opäť zmätočný, pretože:

a) ak odporca podal dovolanie 5. marca 2007 a Najvyšší súd ho mal prejednať, nemohol ho zamietnuť z dôvodu predčasnosti – viď bod 2 (a) iv –, ale musel rozhodnúť tak ako rozhodol, t. z. že opäť správne zrušil rozsudok odvolacieho súdu pre jeho nezákonnosť a

b) ak odporca nepodal dovolanie – ako tvrdí sťažovateľ - potom mohol Najvyšší súd len dovolacie konanie zastaviť pre nedostatok základnej procesnej podmienky, ktorou je dovolací návrh, čiže neobstojí argumentácia sťažovateľa, ale pre Ústavný súd je to jedno, lebo on je už rozhodnutý, že sťažnosti vyhovie z akéhokoľvek dôvodu len zrejme preto, že má „vzťah“ k sťažovateľovi, ak ju opätovne prijal na ďalšie konanie.

3.   Zaujímavé   je   preto,   že   sa   vec   opätovne   dostala   k   rovnakému   sudcovi spravodajcovi – Sergejovi Kohutovi – a ešte zaujímavejšie je, že druhá sťažnosť – voči rozhodnutiu krajského súdu – už bola cielene adresovaná na tohto sudcu bez toho, že by išlo o náhodné prideľovanie v zmysle zákona.

4. Túto indíciu preto považujeme za druhý dôvod pre opätovné namietanie sudcu spravodajcu S. Kohuta – o ktorej musí rozhodnúť iný senát Ústavného súdu – aby nám nebol vytýkaný tento nedostatok námietky z dôvodu subsidiarity.

5. Doterajší postup Ústavného súdu teda vykazuje extrémny nesúlad s akoukoľvek všeobecnou predstavou o spravodlivom rozhodovaní – čo u sudcu S. Kohuta je zrejme už notorietou   –   keď   akceptáciou   svojvoľnej   interpretácie   jednoduchého   práva   sa   podieľa nielen na doterajších prieťahoch v konaní – spôsobuje ich od r. 2009 – ale aj na celkovej dekonštrukcii celého ako-tak vybudovaného a spravodlivo fungujúceho súdneho systému.

6. Je šťastím, že Ústavný súd nemá kompetenciu meritórne rozhodovať, lebo v tejto veci by už zrejme dávno rozhodol, že sťažovateľ je vlastníkom sporných parciel, hoci toto hmotné právo sa mu už dávno prekludovalo – to zrejme tiež úmyselne alebo z nevedomosti sudca   nepostrehol   –   ale   on   bude   ešte   stále   o   tomto   zaniknutom   nároku   rozhodovať. Konajúcemu   sudcovi   spravodajcovi   zrejme   uniká   (ak   ho   vôbec   mal)   zmysel   ústavnej ochrany   práv   judikovaných   všeobecným   súdom,   lebo   v opačnom   prípade   by   už v predchádzajúcom konaní bol sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože jej chýbala a aj teraz chýba akákoľvek ústavnoprávna dimenzia.

Veríme však, že Ústavný súd ešte zvráti svoj doteraz prejavený úmysel a podanej sťažnosti nevyhovie.»

Na výzvu ústavného súdu najvyšší súd oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

16. Krajský súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril v prípise sp. zn. Spr 3658/11 z 25. septembra   2012,   v ktorom   poukázal   na   chronológiu   procesných   úkonov   v   konaní od roku 2006 a ďalej uviedol: „Dňa 10. 11. 2011 Krajský súd v Bratislave v predmetnej veci vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. 01. 2006, č. k. 25Cb/185/2003-93, v zamietajúcej časti potvrdil.

Z   výzvy   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   04.   09.   2012, II. ÚS 244/2012 55,   vyplýva,   že   sťažnosť   navrhovateľa   bola   na   ÚS   SR   prijatá uznesením č. k. II ÚS 244/2012-38 zo dňa 10. 07. 2012.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania návrhu právneho zástupcu navrhovateľa na prerušenie   konania   dňa   19.   09.   2011   do   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   jeho   ústavná   sťažnosť   ešte   nebola   prijatá   na   ďalšie   konanie   na   ÚS   SR. Oznámenie o podaní ústavnej sťažnosti, avšak nie o jej prijatí, samo o sebe nepredstavuje dôvod na prerušenie konania a nemá vplyv na konanie vo veci samej... Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je podľa názoru Krajského súdu v Bratislave možné dospieť k záveru, že postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/283/2011-341 zo dňa 10.11.2011, práva sťažovateľa, vymedzené v jeho sťažnosti, porušené neboli.“Krajský súd vo svojom vyjadrení z 25. septembra 2012 oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

17. Sťažovateľ listom zo 14. septembra 2012 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

V podaní z 15. novembra 2012 sťažovateľ zopakoval svoju právnu argumentáciu a vo vzťahu   k   rozhodnutiu   krajského   súdu   zdôraznil,   že   odvolací   súd   sa   procesne nevysporiadal   s jeho   návrhom   na   prerušenie   konania,   a   uviedol,   že „postup   v   konaní krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cod   283/2011   nemožno   akceptovať   a   bráni   uplatneniu   jeho procesných práv,   je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania, neefektívny, nehospodárny   a   predčasný“.   Ďalej   uviedol,   že „tým,   že   sa   krajský   súd   procesne nevysporiadal s návrhom Sťažovateľa na prerušenie konania a uznesením, nerozhodol, či tento návrh zamieta alebo konanie prerušuje..., odňal mu de iure a de facto aj možnosť podať voči rozhodnutiu, ktorým krajský súd jeho návrhu nevyhovel aj odvolanie“.

18. Dňa 25. septembra 2012 bolo ústavnému súdu   doručené podanie žalovaného z 19. septembra 2012 označené ako „Žiadosť o vstup do konania na strane všeobecných súdov a vyjadrenie k veci samej pod sp. zn. ÚS 244/2012“. V úvode tohto podania žalovaný požiadal ústavný súd o vstup do konania v postavení vedľajšieho účastníka, pričom v tejto súvislosti   argumentoval nálezom ústavného súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   200/2011.   K veci   samej žalovaný v uvedenom podaní uviedol:

«2. Zdá sa nám podozrivé, že rovnaká a teda tá istá vec má rovnaký „scenár“, než to bolo   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   105/09,   v   ktorom   tento   súd v uznesení z 10. septembra 2009 zrušil zrušujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR – hoci nešlo o rozhodnutie konečné – s odôvodnením, že tomuto rozhodnutiu:

a)   chýbalo   odôvodnenie   včasnosti   dovolania   dovolateľom,   hoci   z   neho   zreteľne vyplývalo, že

-   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu   bol   poslednému   účastníkovi   doručený 14. februára 2007, kedy podľa § 159 ods. 1 OSP nadobudlo právoplatnosť,

- dovolanie voči nemu bolo podané 5. marca 2007, teda v zákonom stanovenej lehote 1 mesiaca podľa § 240 ods. 1 OSP

a na tom už nič nemohla zmeniť skutočnosť, že navrhovateľ ako sťažovateľ podal 21. februára 2007 návrh na vydanie opravného uznesenia, ktorému krajský súd vyhovel 10. apríla 2007 a toto rozhodnutie nadobudlo tzv. „novú“ právoplatnosť 20. augusta 2006, pretože   bolo   a   je   notorietou   v   činnosti   dovolacieho   súdu   od   zavedenia   tohto   inštitútu do nášho právneho poriadku (1. 1. 1992), ktorý v každej veci zo stoviektisíc rozhodnutých prípadov uznával všetky dovolania za podané včas, hoci bolo podane ešte predtým, než rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť (napr. už po vynesení rozsudku alebo   po   jeho   doručení   dovolateľovi   a pod.),   pretože   vychádza   z   praktického   života a z materiálnej súdnej ochrany, že jednak účastník nie je povinný skúmať, či nazeraním do spisu overovať, či a kedy bolo všetkým účastníkom v súlade so zákonom rozhodnutie doručované – to mnohokrát nezistí ani súd, čo sa premieta potom do exekučného konania (viď § 57 ods.   1,   písm.   a) EP)   – a teda či úradne osvedčená právna skutočnosť,   t.   j. právoplatnosť rozsudku, skutočne nastala a pod.

Preto dovolacieho súdu, že dovolanie bolo podané v lehote uvedenej v § 240 ods. 1 OSP, ktoré urobil advokát (§ 241 ods. 1 OSP), s uplatnenými dovolacími dôvodmi v zmysle §   241   ods.   2   OSP,   bol   správny   a   dovolanie   muselo   byť   meritórne   prejednateľné pri rešpektovaní práv garantovaných čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru pre toho účastníka, ktorý sa na tento súd prejednateľným návrhom obrátil,

b)   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   čo   je   jasným   prípadom   svojvoľného výkladu ust. § 243a ods. 1 OSP, podľa ktorého dovolací súd môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné, ak to nepovažoval v danej veci za potrebné, pojednávanie nemusel nariaďovať, takže NS SR v tomto smere nemohol pochybiť, ako mu to vytýka Ústavný súd a že

c) dovolanie sťažovateľovi nebolo doručované, čo je opäť len arbitvárnosť (zrejme „arbitrárnosť“,   pozn.) práve   Ústavného   súdu,   pretože   opak   vyplýva   z   obsahu   spisu a z vyjadrenia samotného sťažovateľa, ktorý cestou právnika... – na doručené dovolanie reagoval ten tak, že je zmätočné a na také nereaguje (za navrhovateľa sa totiž uviedol odporca, čo odôvodni tým, že sa považoval za navrhovateľa dovolacieho konania – čo aj v skutočnosti bol – ale potom ďalšími podaniami z 11. 7. a 10. 8. 2007 túto formálnu chybu odstránil, ale bez akejkoľvek obsahovej zmeny, o ktorej by sa mal dozvedieť sťažovateľ).

3. Teraz sťažovateľ opätovne tvrdí, že odporca v danej veci nepodal dovolanie, lebo ním podané dovolanie z 5. 3. 2007 smerovalo voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré bolo opravným uznesením zmenené – nemohlo byť, bolo len v zmysle príkazu § 164 OSP opravené, ale pre Ústavný súd je to svojvoľná zmena – a došlo aj k zmene právoplatnosti (zrazu!) a keď proti tomuto „zmeňujúcemu“ rozhodnutiu nepodal dovolanie, Najvyšší súd mal podané dovolanie z 5. 3. 2007 zamietnuť; tento záver je však opäť zmätočný, pretože: a) ak odporca podal dovolanie 5. 3. 2007 a Najvyšší súd ho mal prejednať, nemohol ho zamietnuť z dôvodu predčasnosti (viď bod 2/a – z tohto dôvodu, ale musel rozhodnúť tak, ako rozhodol, t. zn. že opäť správne zrušil rozsudok odvolacieho súdu pre jeho nezákonnosť a b) ak odporca nepodal dovolanie – ako tvrdí sťažovateľ – potom mohol Najvyšší súd len dovolacie   konanie   zastaviť   pre   nedostatok   základnej   procesnej   podmienky,   ktorou   je dovolací návrh, čiže v žiadnom prípade neobstojí svojvoľná argumentácia sťažovateľa, ale pre Ústavný súd je to jedno, lebo on je už rozhodnutý, že sťažnosti vyhovie z akéhokoľvek „dôvodu“ len preto, že podľa nás má „vzťah“ kladný či pozitívny k sťažovateľovi, či k jeho zástupcovi (?).

4. Isto je zaujímavé, že sa vec opätovne dostala k rovnakému sudcovi spravodajcovi –   Sergejovi   Kohutovi   –   a   ešte   zaujímavejšie   je,   že   druhá   sťažnosť   –   voči   rozhodnutiu Krajského súdu — už bola cielene adresovaná na tohto sudcu bez toho, že by bola náhodne prideľovanou   v   zmysle   zákona   a   potom   až   prípadne   spájaná   plénom   ÚS   a   nie sťažovateľovým rozhodnutím.

5. Preto túto indíciu a svojvôľu sudcu považujeme za dôvod pre namietanie sudcu spravodajcu S. Kohúta (správne má byť „Kohuta“, pozn.) – o ktorej musí rozhodnúť iný senát ÚS – aby nám nebol vytýkaný tento nedostatok námietky z dôvodu subsidiarity, keď sa ochrany svojich práv budeme zrejme musieť domáhať na ESĽP v Štrasburgu.

6.   Doterajší   postup   Ústavného   súdu   teda   zreteľne   vykazuje   extrémny   nesúlad s akoukoľvek všeobecnou predstavou o spravodlivom a rýchlom rozhodovaní sporov.

7. Je pre nás „šťastím“, že Ústavný súd nemá kompetenciu meritórne rozhodovať, lebo v tejto veci by už zrejme dávno rozhodol, že sťažovateľ je vlastníkom sporných parciel, hoci toto hmotné právo sa mu už dávno prekludovalo, ale Ústavný súd o tomto zaniknutom nároku ešte stále rozhoduje.   Konajúcemu súdu zrejme uniká tzv.   zdržanlivosť   a zmysel ústavnej ochrany práv judikovaných všeobecným súdom, lebo v opačnom prípade by už v predchádzajúcom konaní bol sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože jej chýbala a aj teraz chýba akákoľvek ústavnoprávna dimenzia (okrem vyfabulovanej).

8. Veríme však, že Ústavný súd ešte obráti svoj doteraz prejavený úmysel a podanej sťažnosti nevyhovie, a to ani vo vzťahu k namietanému konaniu a rozhodnutiu Najvyššieho súdu,   ani Krajského súdu.   V opačnom prípade nám nezostane iná možnosť,   než sa len obrátiť so sťažnosťou na ESĽP.»

O návrhu žalovaného na vstup do konania ako vedľajšieho účastníka ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 244/2012 z 30. júla 2014 tak, že ho odmietol. Ústavný súd však na argumentáciu žalovaného v jeho podaní z 19. septembra 2012 pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa prihliadal.

19.   Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

20. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 252/2013-13 z 11. júna 2013 rozhodol, že sudca ústavného súdu Sergej Kohut nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa.

II.

21.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

22. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

23.   Podstatou   sťažnosti   je tvrdenie sťažovateľa   o   porušení   ním   označených   práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011 tým, že najvyšší súd ako   dovolací   súd   meritórne   prerokoval   dovolanie   žalovaného   napriek   tomu,   že   nebolo podané v zákonom ustanovenej lehote. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených základných práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Cob 283/2011 z 10. novembra 2011 sťažovateľ uviedol, že krajský súd vo veci rozhodol napriek tomu, že bol informovaný o pred   ústavným   súdom   prebiehajúcom   konaní   o sťažnosti   sťažovateľa   smerujúcej   proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ žiadal konanie z tohto dôvodu prerušiť, pričom podľa sťažovateľa krajský súd tento svoj postup presvedčivo neodôvodnil.

A. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011

24. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011 rozhodol o podanom dovolaní žalovaného napriek tomu, že nebolo podané v zákonom ustanovenej lehote, a namieta nedostatky jeho odôvodnenia, ktoré je podľa jeho názoru založené na ústavne nekonformnom výklade dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

25. Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011 odôvodnil takto:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O.   s.   p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.   s.   p.   ),   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   v   zmysle   dôvodov   uvedených   v   dovolaní, preskúmal   aj   konanie,   ktoré   tomuto   predchádzalo   a   dospel   k   záveru,   že   dovolanie   je dôvodné.

Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   nemožno   napadnúť   každé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1, § 237 O. s. p. a nasl). Pokiaľ odvolací   súd   rozhodol   rozsudkom,   je   dovolanie   proti   nemu   prípustné,   ak   je   napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods.   1 O.   s.   p.) tak,   ako je to v danom prípade.   Včasnosť podania opravného prostriedku dovolania je upravená v ustanovení § 240 O. s. p.

Podľa ust. § 240 ods. 1 O. s. p. účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak   odvolací   súd   vydal   opravné   uznesenie,   plynie   táto   lehota   od   doručenia   opravného uznesenia.

Krajským   súd   ako   súd   odvolací   rozhodol   rozsudkom   zo   dňa   9.   novembra   2006. Na rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006 bola 12. júna 2007 vyznačená   doložka   o   jeho   právoplatnosti   dňa   14.   februára   2007.   Dňa   21.   02.   2007 navrhovateľ   doručil   návrh   na   vydanie   opravného   uznesenia   na   opravu   rozsudku odvolacieho súdu, týkajúcu sa sumy kúpnej ceny a výmery pozemku. Krajský súd označené chyby opravil opravným uznesením sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 10. apríla 2007 opravné uznesenie podľa doložky o právoplatnosti vyznačenej na ňom 20. augusta 2008 nadobudlo právoplatnosť 11. júla 2007. V rovnaký deň (20. augusta 2008) bola vyznačená i doložka právoplatnosti na rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006, z ktorej   vyplýva,   že   tento   rozsudok   v   spojení   s   opravným   uznesením   nadobudol právoplatnosť   11.   júla   2007.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cob   110/2006 z 9. novembra   2006   podal   5.   marca   2007   odporca   podanie   označené   ako   dovolanie (č. l. 138).   Odporca   14.   marca   2007   doručil   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Doplnenie dovolania“ z obsahu ktorého vyplýva, že odporca týmto podaním dopĺňa svoje podanie, doručené okresnému súdu 5. marca 2007. Na výzvu okresného súdu z 8. augusta 2007 (č. l. 175) odporca doručil okresnému súdu dňa 10. augusta 2007 podanie označené ako „oprava podaného dovolania“, tykajúce sa zámeny označenia procesných strán. V zmysle citovaného ustanovenia § 240 ods. 1 O. s. p. zákon výslovne určuje lehotu, do uplynutia ktorej je možné podať opravný prostriedok, dovolanie. Toto zákonné určenie lehoty   je   vymedzenie   konca   plynutia   lehoty   na   podanie   dovolania,   a   to   do   1   mesiaca od právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Túto   podmienku   možnosti   podania dovolania   účastník,   odporca,   splnil,   keď   po   vyznačení   právoplatnosti   rozhodnutia odvolacieho súdu dňom 14. marca 2007 dňa 5. marca 2007 podal podanie, ktoré svojim obsahom je podaním dovolania. Vymedzenie začiatku plynutia lehoty na podanie dovolania je upravené ust. § 236 ods. 1 O. s. p., ktoré stanovuje, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Vydaním opravného uznesenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   resp.   jeho   doručením,   začína   plynúť   ďalšia jednomesačná lehota na podanie dovolania. V danej veci je preto zrejmé, že pokiaľ odporca podal dňa 5. marca dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorého právoplatnosť bola vyznačená dňom 14. februára 2007 podal dovolanie včas aj napriek tomu, že doručením opravného uznesenia rozsudok odvolacieho súdu z 9. novembra 2006 v spojení s opravným uznesením   z 10.   apríla   2007   nadobudol   právoplatnosť   11.   júla   2007.   V   čase   urobenia procesného úkonu, podania dovolania odporcom 05. 03. 2007 bola splnená podmienka právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu vyznačená dňom 14. februára 2007. Procesné úkony účastníkov konania sa posudzujú podľa zákonom určených pravidiel platných v čase ich uskutočnenia.»

26.   Ústavný   súd   vychádza   z   toho,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

27. Ústavný súd pripomína, že predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa (rozsudok sp. zn. 1 Obdo 22/2007 z 22. apríla 2008) zrušil nálezom sp. zn. II. ÚS 105/09 z 10. septembra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie jednak z dôvodu, že sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol nedostatočne odôvodnený v otázke včasnosti   podania   dovolania   žalovaného,   a   jednak   z   dôvodu,   že   najvyšší   súd   vo   veci rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania   a   bez   toho,   aby   bolo   sťažovateľovi   doručené dovolanie žalobcu (po jeho doplnení, resp. oprave žalovaným) na vyjadrenie, a to napriek tomu, že sťažovateľ výslovne uviedol, že sa k doplnenému dovolaniu má záujem vyjadriť. Právnym názorom ústavného súdu bol najvyšší súd viazaný (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

28.   Ako   vyplýva   z   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011, najvyšší súd v intenciách nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 105/09 z 10. septembra 2009 odôvodnil svoje rozhodnutie spôsobom, z ktorého je zrejmé, ako sa vysporiadal s jednotlivými pre vec relevantnými argumentmi obsiahnutými (aj) vo vyjadrení sťažovateľa k podanému dovolaniu (berúc do úvahy, že ide o rozhodnutie zrušovacie),   pričom   jeho   rozhodnutiu   predchádzalo   riadne   doručenie   sťažovateľovi všetkých   podaní   žalovaného,   z   ktorých   pri   rozhodovaní   vychádzal   aj   najvyšší   súd. Postupom najvyššieho súdu predchádzajúcim jeho rozhodnutiu o podanom dovolaní bol tak zachovaný i princíp rovnosti zbraní porušený jeho predchádzajúcim rozhodnutím. Pokiaľ o dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   bez   nariadenia   pojednávania,   postupoval   spôsobom predpokladaným v § 243a ods. 1 OSP, pretože v situácii, keď mal k dispozícii (na rozdiel od svojho predchádzajúceho rozhodovania vo veci sťažovateľa) i vyjadrenie sťažovateľa ku všetkým podaniam žalovaného, nebolo nevyhnutné pojednávanie nariadiť.

29. Sťažovateľ však predovšetkým namietal, že najvyšší súd meritórne prerokoval žalovaným podané dovolanie napriek tomu, že pre takýto postup neboli splnené podmienky s ohľadom   na opravné   uznesenie   vydané k meritórnemu   rozhodnutiu   odvolacieho súdu, ktorým   bola podľa   jeho názoru   zmenená podstata   tohto   rozhodnutia.   Najvyšší   súd   mal podľa   názoru   sťažovateľa   ústavne   nekonformným   spôsobom   aplikovať   príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce podmienky podania dovolania.

30. Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací   súd   vydal   opravné   uznesenie,   plynie   táto   lehota   od   doručenia   opravného uznesenia.

Ústavne   konformným   výkladom   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku vyplýva, že zákon ním výslovne určuje lehotu, do uplynutia ktorej možno podať dovolanie, pričom túto lehotu vymedzuje určením jej konca (do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu). Účelom lehôt na podanie opravných prostriedkov je totiž nastolenie (resp. ochrana) právnej istoty založenej vydanými súdnymi rozhodnutiami, a to určením relatívne krátkych časových období, v ktorých sa účastník musí rozhodnúť, či sa s nimi uspokojí, alebo ich napadne dostupnými opravnými prostriedkami. V súlade s tým môže   účastník   podať   dovolanie   v   ktoromkoľvek   momente   po   doručení   rozhodnutia odvolacieho súdu; aj v prípade, ak účastník konania podá dovolanie pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie smeruje, je potrebné považovať ho za včas podané. V prípade, že bolo k rozhodnutiu odvolacieho súdu vydané opravné uznesenie, jeho doručením účastníkovi konania začína plynúť ďalšia jednomesačná (nie 30-dňová, ako nesprávne uvádza sťažovateľ) lehota na podanie dovolania. Znenie § 240 ods.   1   OSP   totiž   zreteľne   rozlišuje   medzi   prípadom,   kedy   jednomesačná   lehota   plynie od právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia,   a prípadom,   kedy   plynie   od   doručenia opravného rozhodnutia. V citovanom ustanovení tak nemožno nájsť oporu pre záver, že doručením   opravného   uznesenia   odvolacieho   súdu   sa   posúva   dátum   právoplatnosti opraveného   rozhodnutia.   Pokiaľ   by   to   tak   bolo,   bola   by   práve   druhá   veta   citovaného ustanovenia   zbytočná,   pretože   by   lehota   na   podanie   dovolania   vždy   plynula od právoplatnosti   odvolacieho rozhodnutia, teda   v zmysle prvej   vety. Názor o „posune“ právoplatnosti predmetného súdneho rozhodnutia, z ktorého (zrejme) v konečnom dôsledku vychádzal   aj   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   (pozri   bod   27,   ako   aj   vo   vyjadrení k sťažnosti, bod 15), je zrejme založený na uplatnení analógie legis vo vzťahu k právnej úprave obdobnej problematiky týkajúcej sa lehôt na podanie odvolania proti rozhodnutiam súdu prvého stupňa. S názorom o uplatnení analógie legis pre posudzovanú vec sa však ústavný súd nestotožňuje.

V zmysle § 159 ods. 1 OSP nastáva právoplatnosť rozsudku (a v zmysle § 167 ods. 2 OSP aj uznesenia) doručením, pokiaľ ho nemožno napadnúť odvolaním, inak až uplynutím odvolacej lehoty. Prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 OSP),   tak nadobúda   právoplatnosť   zásadne   až uplynutím   odvolacej   lehoty,   ktorá   podľa § 204 ods. 1 prvej vety OSP plynie zásadne od doručenia rozhodnutia. Avšak podľa § 204 ods. 1 druhej vety OSP začína doručením opravného uznesenia plynúť táto lehota znova, a to v rozsahu vykonanej opravy. Nové plynutie odvolacej lehoty však znamená, že proti prvostupňovému   rozhodnutiu   možno   (len   v rozsahu   vykonanej   opravy)   podať   znova odvolanie; to má ale podľa § 159 ods. 1 OSP za následok, že v tejto časti prvostupňové rozhodnutie (znova) nie je právoplatné, pretože nie je splnená podmienka, že ho nemožno napadnúť odvolaním. V prípade   opravy   prvostupňového rozhodnutia   tak skutočne môže vzniknúť situácia, že rôzne časti rozhodnutia (a podľa okolností aj rozhodnutie ako celok) môžu nadobúdať právoplatnosť postupne, t. j. v rôznych časových okamihoch.

Proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu   však odvolanie nie je prípustné (§ 201 OSP a contrario),   takže   jeho   právoplatnosť   nastáva   v zmysle   §   159   ods.   1   OSP   doručením účastníkom konania. Plynutie akejkoľvek lehoty teda nie je pre nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu relevantné. Ani vydanie opravného uznesenia nemení nič na tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu už bolo doručené a tým okamihom aj nadobudlo právoplatnosť. Práve preto § 240 ods. 1 druhej vety OSP viaže plynutie novej dovolacej lehoty   na   doručenie   opravného   uznesenia,   pretože   vydanie   takého   uznesenia   nemá na samotnú   právoplatnosť   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   žiaden   vplyv.   Účelom   úpravy dôsledkov   vydania   opravného   uznesenia   na   plynutie   lehoty   na   podanie   dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je (na čo správne poukazujú aj najvyšší súd a žalovaný vo svojich   vyjadreniach)   sťaženie   procesného   postavenia   dovolateľa,   ale   naopak, umožnenie, aby mohol uplatniť dovolanie opätovne proti tým zmenám rozhodnutia, ktoré opravné uznesenie odvolacieho súdu v ňom vyvolalo. Takéto (opätovné) plynutie dovolacej lehoty však nemôže mať za následok znehodnotenie účinkov už podaného dovolania, pokiaľ jeho dôvody nie sú nijako ovplyvnené zmenou odvolacieho rozhodnutia, ku ktorej došlo opravným uznesením.

31.   V   prípade   sťažovateľa   nadobudol   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Cob 110/2006   z   9.   novembra   2006   právoplatnosť   14.   februára   2007.   Žalovaný proti rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cob   110/2006   z   9.   novembra   2006   podal 5. marca 2007 podanie označené ako dovolanie (č. l. 138), v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie už v samotnej podstate priznaného nároku (neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve kvôli chýbajúcemu podpisu dvoch členov predstavenstva). Podanie označené ako „doplnenie   dovolania“ doručil   žalovaný   okresnému   súdu   14.   marca   2007   a   na   výzvu okresného súdu z 8. augusta 2007 (č. l. 175) doručil okresnému súdu 10. augusta 2007 podanie   označené   ako „oprava   podaného   dovolania“,   tykajúce   sa   zámeny   označenia procesných   strán.   Krajský   súd   opravné   uznesenie   sp.   zn.   1   Cob   110/2006   vydal 10. apríla 2007   (doručené   bolo   11.   júla   2007)   a ktoré   sa   týkalo   len   pisárskych   chýb v jednotlivých klauzulách kúpnej zmluvy uvedenej vo výroku, takže sa nijako nedotklo dôvodov uplatnených už skôr podaným dovolaním. V danej veci je preto zrejmé (tak ako to konštatoval   aj   najvyšší   súd),   že   pokiaľ   odporca   podal   5.   marca   2007   dovolanie proti rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorého   právoplatnosť   bola   vyznačená   dňom 14. februára 2007,   podal   dovolanie   včas   aj   napriek   tomu,   že   doručením   opravného uznesenia   začala   dovolacia   lehota   plynúť   opätovne.   Nepresný   záver   krajského   súdu (v doložke právoplatnosti) i najvyššieho súdu o tom, že rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť opätovne 11. júla 2007 (čo v zmysle výkladu uplatneného v predošlom bode tohto   rozhodnutia   nemohol)   na   principiálnej   správnosti   záverov   najvyššieho   súdu   nič nemení a nebol sťažovateľovi nijako na ujmu.

32. Ďalšie námietky sťažovateľ proti uzneseniu najvyššieho súdu nevzniesol. Najmä nenamietal proti jeho meritórnym záverom týkajúcim sa stanov žalovaného, požiadavky na konanie   v mene   žalovaného   pri   uzatváraní   zmluvy   o budúcej   zmluve   a dôsledkov nedostatku   druhého   podpisu   člena predstavenstva   žalovaného na platnosť tejto   zmluvy. Z tohto   dôvodu   ústavný   súd,   súc   viazaný   sťažnosťou   sťažovateľa   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde), tieto závery uznesenia najvyššieho súdu nepreskúmaval.

33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po   preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011 dospel k záveru, že týmto rozhodnutím najvyššieho súdu základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli.

B. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Cob 283/2011 z 10. novembra 2011

34.   Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Cob   283/2011 z 10. novembra 2011 vo veci rozhodol napriek tomu, že mal vedomosť o prebiehajúcom konaní   o jeho   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 201, a tiež napriek tomu, že sťažovateľ žiadal konanie z tohto dôvodu prerušiť, pričom krajský súd tento svoj postup podľa názoru sťažovateľa presvedčivo neodôvodnil.

35.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   vo   všeobecnosti   povinnosťou   všeobecných súdov   formálne   (t.   j.   zákonom   predpokladanou   formou   –   porov.   §   167   ods.   1   OSP) rozhodnúť   o uplatnených   návrhoch   a žiadostiach   účastníkov,   či   už   pozitívne,   alebo negatívne (porov. pre rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania výslovne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 254/2008), preto zastáva názor, že postup krajského súdu, ktorý o tomto návrhu (formálne) nerozhodol, nebol zákonný. Ústavný súd však vo svojej ustálenej   judikatúre   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti, pričom   nie   každé   pochybenie   všeobecného   súdu,   ktoré   možno   kvalifikovať   ako porušenie zákonnosti,   možno   považovať   zároveň   ako   porušenie   ústavy,   resp.   ústavnosti (m. m. II. ÚS 23/96).

V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa je predovšetkým podstatné, že podľa   §   52   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   podanie   sťažnosti   nemá   ex   lege   odkladný účinok, teda odkladný účinok môže napadnutému rozhodnutiu priznať len ústavný súd (§ 52 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy proti zrušujúcemu uzneseniu najvyššiemu súdu, ktorým bolo krajskému súdu prikázané, aby vo veci ďalej konal, preto samo osebe nebráni takémuto konaniu krajského súdu. Krajský súd sa prirodzene vystavuje riziku, že ak ústavný súd zruší rozhodnutie najvyššieho súdu, stratí jeho nové rozhodnutie právny podklad a bude môcť byť (podľa okolností) tiež zrušené ústavným   súdom.   Preto   by   najmä   hľadisko   hospodárnosti   konania   malo   v takýchto prípadoch viesť k primeranému zváženiu, či konanie neprerušiť. Samotné nerozhodnutie o návrhu   na   prerušenie   konania   z dôvodu   prebiehajúceho   konania   o   sťažnosti pred ústavným súdom však bez ďalšieho neznamená, že konečné rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkami vyvoditeľnými z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Krajský   súd   totiž   mohol   takýto   návrh   aj   zamietnuť   a takéto   rozhodnutie   by (vzhľadom na absenciu odkladného účinku sťažnosti podľa čl. 127 ústavy) nemohlo byť automaticky hodnotené ako svojvoľné alebo arbitrárne. Nie je ale zrejmé, ako by sa v takom prípade   (teda   pri   zamietnutí   jeho   návrhu   na   prerušenie   konania   osobitným   uznesením) zmenilo postavenie sťažovateľa v merite veci.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 15. novembra 2012 ( po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti) dodatočne uviedol, že nevydaním osobitného uznesenia mu bola   zároveň   odňatá   možnosť   podať   odvolanie   proti   nemu.   Aj   pokiaľ   by   ústavný   súd akceptoval   právny   názor,   podľa   ktorého   je   proti   takémuto   uzneseniu   odvolacieho   súdu odvolanie   prípustné   (judikatúra   všeobecných   súdov   však   zastáva   opačný   názor,   t.   j.   že takéto odvolanie nie je prípustné – porov. napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Co 1/2008 a sp. zn. 6 Co 5/2010), sťažovateľ by mohol okolnosť, že mu ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, namietať v dovolaní. Sťažovateľ by z tohto dôvodu prípadne mohol podať dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 283/2011-341 z 10. novembra 2011.

36.   Zo   zvyšnej   časti   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   považuje tento   rozsudok krajského súdu za zasahujúci do jeho práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   v podstate   len   reflexne,   teda   len   tým,   že   bol   vydaný   na   základe   (podľa sťažovateľa   rovnako   ústavne   neakceptovateľného)   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011. S ohľadom na záver vyslovený v tomto náleze vo vzťahu k označenému uzneseniu najvyššieho súdu je zrejmé, že neexistuje dôvod na vyslovenie porušenia   uvedených   práv   ani   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cob   283/2011 z 10. novembra 2011.

Z dôvodov uvedených v tejto časti nálezu preto ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cob   283/2011   z   10.   novembra   2011 základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli.

III.

37. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu. Keďže sťažnosti nebolo vyhovené, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa.

38.   V zmysle   čl.   133   ústavy   nadobudne   tento   nález   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014