znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 244/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok, na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní vedenom   Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 16 Co 13/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2010 faxom   a 30.   apríla   2010   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   A.   P.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok, na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 16 Co 13/2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že v súdnom konaní vedenom na základe žaloby žalobcu A. P. (ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľke ako žalovanej 1 a proti žalovanej 2 S. B. o určenie vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   3   C   161/2003-166   zo   7.   augusta   2009   sa   určilo,   že   žalobca   je podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností ležiacich v kat. úz. B. v podiele 1/2 k celku. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 13/2009 z 11. februára 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. Stalo sa totiž to, že jej bolo odňaté vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam tým, že toto bolo priznané žalobcovi. Pritom sťažovateľka   sporné   nehnuteľnosti   nadobudla   spolu   s manželom   do   bezpodielového spoluvlastníctva   kúpnou   zmluvou   ešte   z 8.   mája   1966.   Za   právny   podklad   rozsudku považovali okresný súd a krajský súd skorší rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 312/1994, ktorým bolo určené, že M. V. je podielovou spoluvlastníčkou ďalšej polovice sporných nehnuteľností   pôvodne   tiež   vedenej   na   mene   sťažovateľky   a jej   manžela.   Krajský   súd dospel k záveru, že sťažovateľka nie je vlastníčkou nehnuteľností, ktoré nadobudla kúpnou zmluvou s tým, že zamietnutie žaloby by nebolo možné, lebo by sa narušila právna istota, keďže by v jednom okamihu existovali dve rozhodnutia, ktorých účinky by sa vzájomne vylučovali. Krajský súd však nebral do úvahy právnu istotu sťažovateľky. Rozsudok bol vydaný bez riadneho preskúmania veci a riadneho vyhodnotenia dôkazov. Všeobecné súdy bagatelizovali význam kúpnej zmluvy uzavretej vo forme notárskej zápisnice. Hoci krajský súd tvrdí, že vyriešenie vlastníctva spoluvlastníckeho podielu v konaní sp. zn. 8 C 312/1994 predstavuje   zároveň   vyriešenie   vlastníctva   ďalšieho   spoluvlastníckeho   podielu   v konaní sp. zn.   3   C   161/2003,   nie   je to   tak,   lebo bolo   povinnosťou   všeobecných   súdov   žalobu sťažovateľky   riadne   preskúmať   a vyhodnotiť   dôkazy   v súlade   s ustanovením   §   132 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Taktiež   boli   povinné   rozsudok   riadne   zdôvodniť a vysporiadať sa s odvolacími námietkami.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu s tým, aby bol rozsudok krajského   súdu   z 11.   februára   2010   zrušený   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 245,71 €.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 3 C 161/2003-166 zo 7. augusta 2009 vyplýva, že ním bolo určené, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností v kat. úz. B. v spoluvlastníckom podiele 1/2 k celku. Podľa názoru okresného súdu v skoršom súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 312/1994 (rozsudok okresného súdu z 26. januára 2001 v spojení s opravným uznesením z 9. mája 2002 a potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 427/02 z 22. januára 2003) bolo zistené, že sporné nehnuteľnosti nadobudli M. V. a žalobca dedením po svojom otcovi, a to každý z nich 1/2 k celku, keďže reálnou deľbou z roku 1940 došlo k rozdeleniu dovtedy väčšieho spoločného celku.   V uvedenom   skoršom   konaní   si   vyriešila   svoje   vlastnícke   právo   M.   V.,   ktorej právoplatným   rozsudkom   bola   polovica   sporných   nehnuteľností   určená   do   vlastníctva. V tomto   skoršom   konaní   nebolo   možné   vysloviť   zároveň,   že   spoluvlastníkom   ďalšej polovice je žalobca, pretože sa žalobca tohto nároku nedomáhal, keďže v spore vystupoval spolu   aj   so   sťažovateľkou   na   strane   žalovaných.   Okresný   súd   dospel   k záveru,   že   niet žiadneho dôvodu odchýliť sa od záverov vyslovených v skoršom konaní.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 13/2009 z 11. februára 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského súdu treba skutkové a právne závery okresného   súdu   považovať   v celkom   rozsahu   za   správne.   Krajský   súd   sa   preto   s nimi stotožňuje a poukazuje na ne. Rozsudok spolu aj so spisom bol vrátený okresnému súdu 22. marca 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľky ho podľa rukou písanej poznámky mala prevziať 29. marca 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudkov okresného súdu a krajského súdu je dostatočné a presvedčivé. V žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom na to, že už v skoršom súdnom konaní, predmetom ktorého bola ďalšia polovica   tých   istých   sporných   nehnuteľností,   sa   zistilo,   že   sťažovateľka   a jej   manžel nemohli kúpnou zmluvou vlastnícke právo platne nadobudnúť, pretože v dôsledku reálnej deľby vykonanej v roku 1940 už neboli osoby, ktoré im sporné nehnuteľnosti predali, ich vlastníkmi,   nemožno   mať   výhrady   voči   tomu,   keď   všeobecné   súdy   zotrvali   na   týchto záveroch   aj   v tomto   konaní,   v   ktorom   si   svoje   spoluvlastnícke   právo   uplatnil   ďalší spoluvlastník. Keďže nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má, nemohla byť kúpna zmluva považovaná za dostatočný titul nadobudnutia vlastníctva sťažovateľkou a jej manželom.

Z pohľadu ústavného súdu sa javí ďalej ako podstatná tá okolnosť, že sťažovateľka bola ako jedna zo žalovaných účastníčkou skoršieho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 C 312/1994, a preto závery tam vyslovené sú aj pre ňu záväzné (§ 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010