znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 244/09-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť R. N., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. I., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl.   12   ods.   1   prvou   vetou   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16 Co 28/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 28/09 porušil základné právo R. N. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 28/09-62 z 24. februára 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. R.   N.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   245,70 €   (slovom dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov),   ktorú   je   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   I.   do jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 244/09-7 z 11. júna 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. N., B. (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 16 Co 28/09.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí,   keďže sťažovateľ podaním   z 1.   augusta 2009 a zároveň aj krajský súd v stanovisku z 10. júla 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca doručil Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 14. marca 2008 žalobu proti bývalej manželke J. N. (ďalej   len   „žalovaná“)   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   po rozvode. Konanie o tejto žalobe bolo vedené pod sp. zn. 14 C 42/2008. Rovnako 14. marca 2008 podala okresnému súdu žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva aj žalovaná.   Jej   žaloba   bola   vedená   pod   sp.   zn.   9   C   44/2008.   Obe   žaloby   boli   podané v predposledný   deň   zákonnej   trojročnej   lehoty   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Uznesením okresného súdu č. k. 9 C 44/2008-4 z 18. marca 2008 bolo konanie začaté z iniciatívy žalovanej zastavené z dôvodu prekážky litispendencie. Žalovaná podala síce proti uzneseniu odvolanie, avšak neskôr ho vzala späť, v dôsledku čoho uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 115/2008-13 z 30. apríla 2008 bolo odvolacie konanie   zastavené.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   6.   júna   2008   vzal   sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoju žalobu v súlade s ustanovením § 96 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku späť v celom rozsahu a vzhľadom na to, že do tejto doby nebolo   nariadené   vo   veci   ani   jedno   pojednávanie,   žiadal   konanie   zastaviť.   Uznesením okresného súdu č. k. 14 C 42/2008-23 zo 6. júna 2008 bolo konanie zastavené. Na základe odvolania žalovanej uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 211/2008 z 9. septembra 2008 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie s odôvodnením, že vychádzajúc z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 59/00 z 20. decembra 2001 procesným postupom okresného súdu sa žalovanej nezaručilo základné ľudské právo vlastniť majetok, ako   aj   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy. Vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu a s konštatovaním, že zastavením konania v danej   veci   by   mohlo   dôjsť   na   strane   žalovanej   k porušeniu   jej   základných   práv garantovaných ústavou uznesením okresného súdu č. k. 14 C 42/2008-45 zo 17. decembra 2008, sa rozhodlo, že späťvzatie žaloby sa nepripúšťa a konanie vo veci sa nezastavuje. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, v ktorom poukázal na to, že späťvzatie návrhu realizoval v štádiu, keď ešte nebolo nariadené ani jedno pojednávanie, v dôsledku čoho prípadný nesúhlas žalovanej so späťvzatím žaloby je v danej fáze konania právne neúčinný vzhľadom na ustanovenie § 96 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. Navyše, späťvzatím žaloby realizoval sťažovateľ ako žalobca svoje ústavné právo na autonómiu vôle podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého procesnoprávnym aspektom je dispozičné právo účastníka konania obsahujúce v sebe oprávnenie slobodne disponovať   hmotnými   a procesnými   právami   v občianskom   súdnom   konaní.   Uznesením krajského súdu č. k. 16 Co 28/09-62 z 24. februára 2009 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených článkov   ústavy,   keďže   v danom   štádiu   konania   pred   všeobecnými   súdmi   ku   späťvzatiu žaloby nebol potrebný súhlas žalovanej, pričom ustanovenie § 96 Občianskeho súdneho poriadku neposkytuje taký priestor pre jeho výklad a uplatnenie, aby konajúci krajský súd za daného stavu podmienil ústavou a zákonom garantované dispozičné právo sťažovateľa súhlasom žalovanej.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy. Požaduje tiež, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu   č.   k.   16   Co   28/09-62 z 24.   februára 2009   a uložil   okresnému   súdu,   aby   v konaní nepokračoval až do vynesenia konečného rozhodnutia ústavného súdu.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu z 10. júla 2009 doručeného ústavnému súdu 16. júla 2009 a opierajúceho sa o vyjadrenie predsedu senátu 16 Co vyplýva, že krajský súd so   sťažnosťou   nesúhlasí.   Sťažovateľ   doručil   návrh   na   začatie   konania   okresnému   súdu 14. marca 2008. Toho istého dňa, ale o jeden a pol hodiny neskôr, doručila návrh na začatie konania   okresnému   súdu   aj   žalovaná.   Po   zistení,   že   už   prebieha   konanie   na   návrh sťažovateľa, vzala žalovaná svoj návrh na začatie konania späť. Napriek tomu z opatrnosti podala proti zastavujúcemu uzneseniu okresného súdu odvolanie v záujme ochrany svojich práv a v snahe predísť špekuláciám sťažovateľa v tom zmysle, že tento podaný návrh vezme späť.   Tým   by totiž došlo   k uplynutiu   trojročnej   lehoty   na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva   manželov.   Keď   potom   konanie   o návrhu   sťažovateľa   pokračovalo   po zaplatení súdneho poplatku, žalovaná vzala svoje odvolanie proti zastavujúcemu uzneseniu späť   a konanie   na   jej   návrh   bolo   skončené   zastavením.   Následne   vzal   späť   návrh   aj sťažovateľ   a žiadal,   aby   okresný   súd   konanie   zastavil.   Podľa   názoru   krajského   súdu procesným postupom okresného súdu, ale aj zákonným využitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   účastníkom   konania (sťažovateľom)   sa   žalovanej nezaručilo   základné právo   vlastniť majetok   a na súdnu   ochranu   podľa   čl.   20 ods.   1 a čl.   46   ods.   1   ústavy. Krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   najmä z nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 59/00   z 20.   decembra   2001.   Vyslovil   tiež,   že   ústavná   zásada   rovnakej   ochrany vlastníckeho   práva   sa   v občianskom   súdnom   konaní   transformuje   do   zásady   rovnosti účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a vzťahuje sa na všetky materiálne a procesné zákony   a na   každého.   Rovnosť   strán   v občianskom   súdnom   konaní   nemôže   byť ovplyvniteľná tým, ktorý z účastníkov je navrhovateľom a ktorý odporcom. Krajský súd taktiež   vyslovil,   že   okresný   súd   konanie   začaté   na   základe   návrhu   žalovanej   zastavil z dôvodu litispendencie bez toho, aby prihliadol na to, aké dôsledky toto jeho rozhodnutie môže mať s ohľadom na súvisiace hmotné a procesné predpisy (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 96 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku) na vlastnícke právo žalovanej k tým   veciam,   ktoré   boli   predmetom   bezpodielového   spoluvlastníctva,   o vyporiadanie ktorého žalovaná okresný súd požiadala. V prípade, že každý z bývalých manželov podal samostatný návrh na začatie konania vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva súdnym rozhodnutím, musí všeobecný súd pri rozhodovaní o zastavení konania o návrhu navrhovateľa z dôvodu litispendencie podľa § 83 Občianskeho súdneho poriadku prihliadať aj na to, aké dôsledky môže mať toto jeho rozhodnutie s ohľadom na súvisiace hmotné a procesné   predpisy   a na   vlastnícke   právo   účastníkov   konania   k veciam,   ktoré   boli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Zásada iura novit curia totiž neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu. Následne okresný súd uznesením č. k. 14 C 42/2008-45 zo 17. decembra 2008 rozhodol tak, že späťvzatie návrhu sťažovateľa nepripustil a konanie vo veci nezastavil. Pri rozhodovaní vychádzal z právneho názoru vysloveného krajským súdom   v skoršom   uznesení   sp.   zn.   16 Co   211/2008   z 9.   septembra   2008   a z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 59/00 z 20. decembra 2001. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, pričom uznesením krajského súdu č. k. 16 Co 28/09-62 z 24. februára 2009   bolo   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené   vychádzajúc   zo   skoršie   deklarovaného právneho   názoru.   Krajský   súd   teda   dôsledne   prihliadal   na   to,   aké   následky   môže   mať zastavenie   konania   v dôsledku   späťvzatia   návrhu   sťažovateľom   s ohľadom   na   hmotné a procesné   predpisy   na   vlastnícke   právo   účastníkov   konania   k veciam   patriacim   do   ich bezpodielového spoluvlastníctva. Krajský súd naďalej trvá na týchto právnych záveroch a nemá dôvod sa od nich odchýliť. Zásada rovnosti strán má prednosť pred dispozičným právom sťažovateľa vziať návrh na začatie konania späť, ak by tým bola odňatá žalovanej možnosť konať pred súdom.

Z repliky sťažovateľa z 1. augusta 2009 doručenej ústavnému súdu 11. augusta 2009 vyplýva, že sťažovateľ trvá na svojej sťažnosti. Požaduje zároveň náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 231,80 € a za dva režijné paušály v sume 13,90 €.

Ústavný   súd   doručil   sťažnosť,   uznesenie   o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľa aj žalovanej s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich právach.

Z vyjadrenia žalovanej z 24. augusta 2009 doručeného ústavnému súdu 27. augusta 2009   vyplýva,   že   žiada   sťažnosti   nevyhovieť.   Po   právoplatnom   rozvode   manželstva so sťažovateľom   sa   žalovaná   domáhala   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva dohodou, o čo usiluje doteraz. Toto jej právo je však zo strany sťažovateľa odmietané. On podal   okresnému   súdu   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva a nevediac   o tom   podala   návrh   aj   žalovaná,   avšak   ďalší   postup   ovplyvnila   prekážka litispendencie.   Žalovaná   bola   toho   názoru,   že   konanie   bude   normálne   prebiehať.   Keď sťažovateľ zistil, že konanie o návrhu žalovanej okresný súd zastavil, vzal svoj návrh späť a žiadal konanie zastaviť. Tým sa žalovanej znemožnilo domáhať sa práva. Všeobecné súdy správne rozhodli tak, aby o toto právo neprišla. Nevie pochopiť konanie sťažovateľa, ktorý na   jednej   strane   včas   podal   návrh   okresnému   súdu   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva, no následne sa dožaduje práva na to, aby sa vo veci nekonalo. Žalovaná by tým   bola   hmotnoprávne   a morálne   poškodená.   Správanie   sťažovateľa   sa   prieči   dobrým mravom.   Ak by   boli   všeobecné   súdy   rozhodli   v neprospech   žalovanej,   čím   by   sa   jej znemožnilo dožadovať sa práv, došlo by k porušeniu základných práv na jej strane bez ďalších možností nápravy, pričom takýto stav zavinil výlučne sťažovateľ, ktorý sa ešte sám cíti   byť   poškodený.   Po   skutkovej   a právnej   stránke   vykonal   krajský   súd   vo   vyjadrení podrobný   rozbor,   s obsahom ktorého   sa   žalovaná plne stotožňuje. Dodáva, že procesná dispozičná zásada slobodného rozhodovania o vlastnom návrhu nemôže byť absolútna, a to najmä vtedy, keď sa javí špekulatívnou s hmotnoprávnymi následkami pre iného účastníka, ktorý je rovnakým nositeľom ústavných práv a oprávnených záujmov.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 16 Co 28/09-62 z 24. februára 2009 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 14 C 42/2008-45 zo 17. decembra 2008 o nepripustení späťvzatia žaloby sťažovateľa a nezastavení konania. V prerokúvanej veci bola predmetom odvolacieho konania otázka, ktorú krajský súd riešil už skôr v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 211/2008, keď rozhodoval o odvolaní žalovanej proti uzneseniu okresného súdu č. k. 14 C 42/2008-23 zo 6. júna 2008, ktorým bolo konanie zastavené.   Už   v tomto   konaní   krajský   súd   aplikujúc   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 59/00   z 20.   decembra   2001   ustálil,   že   žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho poriadku   nemožno   vykladať   a uplatňovať   v konaní   pred   všeobecným   súdom   tak,   aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo aby   mal   priaznivejšie   postavenie   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   veci.   Keďže   právo   na vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   patrí   obom   bývalým   manželom   (a   obaja bývalí   manželia   ho   i využili   podaním   žaloby   o   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov),   žalovaná   má,   tak   ako   sťažovateľ,   rovnaké   právo   na   jeho vyporiadanie   všeobecným   súdom.   Je   nutné   mať   na   zreteli,   že   jednotlivé   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno abstrahovať a vykladať rigorózne procesne, ale treba   prihliadať   aj   na   to,   aké   dôsledky   môže   mať   takéto   rozhodnutie   s ohľadom   na hmotnoprávne predpisy, konkrétne v danom prípade na vlastnícke právo k veciam, ktoré boli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Krajský súd sa s poukazom na uvedené v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uznesenia okresného súdu a konštatuje správnosť týchto dôvodov. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti i v právach.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa § 96 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. Súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade   súd   po   právoplatnosti   uznesenia   pokračuje   v konaní.   Nesúhlas   odporcu so späťvzatím   návrhu   nie   je   účinný,   ak   dôjde   k späťvzatiu   návrhu   skôr,   než   sa   začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je, alebo nie je.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

„Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní   pred   súdom   tak,   aby   niektorý   z účastníkov   bol   zvýhodnený   na   úkor   druhého účastníka   pri   uplatňovaní práv   alebo   aby   mal   priaznivejšie   postavenie   pri   prejednávaní a rozhodovaní vecí.

V prípade, že každý z bývalých manželov podal samostatný návrh na začatie konania vo veci vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva súdnym rozhodnutím, musí súd pri   rozhodovaní   o zastavení   konania   o návrhu   takéhoto   navrhovateľa   z dôvodu litispendencie podľa § 83 Občianskeho súdneho poriadku prihliadať aj na to, aké dôsledky toto jeho rozhodnutie môže mať s ohľadom na súvisiace hmotné (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka) a procesné predpisy (§ 96 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku) a na jeho vlastnícke právo k veciam, ktoré boli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Zásada iura novit curia totiž neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň vedomý   účinkov,   ktoré   právo   v podobe,   v ktorej   ho   súd   aplikuje,   vyvoláva   vo   vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv“ (I. ÚS 59/00).

Podľa sťažovateľa boli splnené všetky zákonné a ústavné podmienky na to, aby ako žalobca mohol podanou žalobou voľne disponovať. Preto, pokiaľ mu to všeobecné súdy neumožnili, porušili tým označené články ústavy.

Krajský   súd   a žalovaná   sú   presvedčení,   že   v danom   prípade   bolo   nevyhnutné sťažovateľovo   právo   na   voľnú   dispozíciu   žalobou   obmedziť   v záujme   zachovania   práv žalovanej. Opierajú sa pritom o nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 59/00.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že žalovaná potom, ako okresný súd uznesením č. k. 9 C 44/2008-4 z 18. marca 2008 konanie o jej (neskoršie podanej) žalobe zastavil z dôvodu litispendencie, podala síce proti uzneseniu odvolanie, avšak neskôr   ho vzala späť s vedomím,   že   uznesenie   nadobudne právoplatnosť.   Žiadne ďalšie právne kroky vo vzťahu k zastaveniu konania o tejto žalobe už nepodnikla. Naproti tomu sa sťažovateľ snažil dôsledne presadiť, aby konanie o jeho (skôr podanej) žalobe bolo v dôsledku späťvzatia zastavené.

Z už citovaného ustanovenia § 96 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že za existujúceho   skutkového   stavu   (keď   ku   späťvzatiu   žaloby   došlo   pred   začatím   prvého pojednávania) nie je daná iná možnosť, ako konanie z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom zastaviť.   Toto   ustanovenie totiž neposkytuje taký priestor   pre jeho výklad a uplatnenie, ktorý   by   s odkazom   na   potrebu   ústavne   konformného   výkladu   (čl.   152   ods.   4   ústavy) umožňoval rozhodnúť opačne, teda späťvzatie žaloby nepripustiť a v konaní pokračovať (mutatis mutandis I. ÚS 59/00).

Zovšeobecnene vyjadrené, ústavne konformný výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy.

Možno   konštatovať,   že   právny   názor   krajského   súdu   týkajúci   sa   výkladu   §   96 Občianskeho   súdneho   poriadku   zašiel   tak   ďaleko,   že   sa   dostal   do   rozporu   s jeho jednoznačným   znením,   resp.   zmyslom.   Paradoxné   pritom   je,   že   krajský   súd   dospel k takémuto výkladovému záveru na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 59/00 z 20. decembra 2001.

Pri   správnej   aplikácii   citovaného   nálezu   ústavného   súdu   bolo   treba   dospieť k opačnému záveru, než aký vyjadril krajský súd.

Právna vec riešená ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 59/00 bola síce do značnej miery analogická s vecou sťažovateľa, lebo i tam šlo o prípad, keď obaja bývalí   manželia   podali   žalobu   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva,   pričom konanie   o neskoršej   žalobe   bolo   zastavené   pre   litispendenciu,   avšak   (na   rozdiel   od predmetnej   veci)   došlo   aj   k právoplatnému   zastaveniu   konania   o skôr   podanej   žalobe z dôvodu jej späťvzatia. Podnet podaný ústavnému súdu smeroval proti obom konaniam, resp. proti obom zastavujúcim uzneseniam. Ústavný súd dospel k záveru, podľa ktorého mal všeobecný súd v konaní o neskoršie podanej žalobe postupovať tak, že ešte pred zastavením konania z dôvodu litispendencie sa mal postarať o to, aby sa v konaní o skôr podanej žalobe uskutočnilo   prvé   pojednávanie.   Iba   potom   mal konanie o neskoršej   žalobe zastaviť.   Pri takomto postupe by totiž žalobca už nemohol automaticky dosiahnuť zastavenie konania o skôr podanej žalobe bez súhlasu žalovanej strany.

Možno zhrnúť, že ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 59/00 našiel priestor pre ústavne konformný výklad sporných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v rámci neskoršie začatého   konania,   ktoré   má   byť   zastavené   pre   litispendenciu.   Riešenie   v rámci   skôr začatého   konania,   ktoré   má   byť   zastavené   z dôvodu   späťvzatia   žaloby,   totiž   nie   je priechodné, lebo znenie ustanovenia § 96 Občianskeho súdneho poriadku želaný ústavne konformný výklad neumožňuje. Vzhľadom na to bolo v danom prípade v záujme žalovanej uplatniť   všetky   dostupné   prostriedky   obrany   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 9 C 44/2008-4 z 18. marca 2008. Znamená to tiež, že realizáciu práv žalovanej v súvislosti s vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva ohrozil okresný súd v neskoršom konaní sp. zn. 9 C 44/2008 (teda nie v skoršom konaní sp. zn. 9 C 42/2008), pričom žalovaná sa na tom podieľala tým, že nepodnikla možné právne kroky k náprave chyby, ktorej sa v jej neprospech okresný súd dopustil. Žalovaná a krajský súd sa teda odvolávajú na právny názor vyslovený v náleze ústavného súdu, avšak bez toho, aby sami postupovali v jeho intenciách.

Na základe dosiaľ uvedených úvah sa dá urobiť záver, že výkladom ustanovenia § 96 Občianskeho súdneho poriadku sa krajský súd natoľko odchýlil od jeho znenia, že tým zásadne poprel jeho účel a význam. Postup krajského súdu vrátane jeho uznesenia treba preto považovať za arbitrárny. Preto došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže sťažovateľ späťvzatím svojej žaloby o začatie konania uplatnil svoje ústavné právo na autonómiu vôle strán (účastníkov konania) podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého procesnoprávnym aspektom je dispozičné právo účastníka konania   obsahujúce   v sebe   oprávnenie   slobodne   disponovať   hmotnými   a procesnými právami v občianskom súdnom konaní (PL. ÚS 43/95, resp. I. ÚS 59/00), a keďže krajský súd toto právo nerešpektoval, došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 16 Co 28/09-62 z 24. februára 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Stalo sa tak i napriek tomu, že sťažovateľ zrušenie uznesenia a vrátenie veci na ďalšie   konanie   nepožadoval,   pretože   v zmysle   citovaných   ustanovení   je   ústavný   súd oprávnený takto postupovať aj bez návrhu. V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ požiadal ďalej aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v celkovej sume 245,70 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   celú   požadovanú   sumu   245,70   €,   a to   za   dva úkony   právnych   služieb   v roku   2009   (prevzatie   a príprava   zastupovania,   sťažnosť)   po 115,90 € a za dva režijné paušály po 6,95 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009