znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 244/07-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra 2007 prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu   v Žiline   č.   k.   10   S 271/2005-60   zo   14.   augusta   2006   v spojitosti   s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 138/2006 z 31. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2007 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č.   k.   10   S 271/2005-60   zo   14.   augusta   2006   v spojitosti   s uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž-o-KS 138/2006 z 31. júla 2007.Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom doručeným krajskému súdu 23. decembra 2005 domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského úradu v Ž. č. k. 2005/06803/3MA z 8. decembra 2005 a súčasne požiadali aj o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Krajský   súd   ich   na základe   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   vyzval preukázať osobné, majetkové a rodinné pomery a na základe uvedených a preukázaných skutočností   uznesením   č.   k.   10   S 271/2005-60   zo   14.   augusta   2006   rozhodol,   že sťažovateľom nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov.

Sťažovatelia   podali   proti   označenému   uzneseniu   v zákonnej   lehote   odvolanie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Sž-o-KS 138/2006 z 31. júla 2007 potvrdil napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 10 S 271/2005-60 zo 14. augusta 2006.

Sťažovatelia   vyjadrujú   názor,   že „Súdy   svojím   konaním   nerešpektovali“ ich označené základné práva, a preto navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Zamietnutím   dovolania (správne   má   byť   odvolania;   pozn.) sťažovateľov   proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp.   zn. 10 S 271/2005-60 zo dňa 14. 8. 2006, došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov,   konať   pred   súdom   na   ochranu   majetku poškodzovaného   nezákonnou   činnosťou   pri   čierných   stavbách   svojím   spoluobčanom   za aktívnej pomoci obce S.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uznesením 2 Sž-o-KS 138/2006 zo dňa 31. 7. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 10 S 271/2005-60 zo dňa 14. 8. 2006 sa zrušuje.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľom trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovatelia   sa   vo   svojej   sťažnosti   domáhali   zrušenia   označeného   rozhodnutia najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu uvedeným v petite ich sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) s tým, že tvrdenie o údajnom porušení iných základných práv alebo slobôd (čl. 12, čl. 39, čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy, resp. čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd),   ktoré   sťažovatelia   uvádzajú v texte   sťažnosti   mimo   jej   petitu,   je podľa   názoru ústavného súdu potrebné považovať za súčasť ich argumentácie (III. ÚS 149/04) a posúdil iba porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažnosť sťažovateľov smeruje proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorý potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 10 S 271/2005-60 zo 14. augusta 2006, ktorým im nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 138/2006 z 31. júla 2007.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu,   avšak   len   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

V predmetnej veci sťažovateľov najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Sž-o-KS 138/2006 z 31. júla 2007 potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 10 S 271/2005-60 zo 14. augusta 2006, ktorým tento súd nepriznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov, keď sa stotožnil so záverom krajského súdu, že aj s ohľadom na výšku súdneho poplatku 2 000 Sk za   podanú   žalobu   ide   o sumu,   ktorá   nemôže   ohroziť   ich   životnú   situáciu,   a dodal,   že s ohľadom na zistené majetkové pomery sťažovatelia sú schopní niesť výdavky spojené s konaním   na   súde.   Takéto   odôvodnenie   rozhodnutia   nepovažuje   ústavný   súd   ani   za svojvoľné, ani za arbitrárne.

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania   s ústavou, resp. s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Vzhľadom   na to,   že   ústavný   súd   nezistil   existenciu   takých   skutočností,   ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie najvyššieho súdu vykazovalo nedostatky, ktoré by umožňovali prijatie záveru o existencii príčinnej súvislosti s porušením (prípadne odoprením,   či   odňatím) základného   práva   sťažovateľov   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy, odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007