znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 244/06-4

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   13. júla 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   H.,   bytom   H.,   vo   veci   jeho   nesúhlasu   s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. mája 2006 doručené   podanie   I.   H.   (ďalej   len   sťažovateľ),   ktorým   vyjadruje   nespokojnosť s rozhodnutím   ústavného   súdu   sp. zn.   III. ÚS 95/06   z   15. marca 2006   (ďalej   len „rozhodnutie“)   vo   veci   jeho   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   11. januára   2006, predmetom   ktorej   bolo   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 4 C 79/2003-46 zo 14. októbra 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 403/04 z 31. októbra 2005.

Ústavný   súd   citovaným   rozhodnutím   odmietol   jeho   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v dôsledku nesprávnych skutkových a právnych záverov okresného súdu a následne aj krajského súdu.

Ústavný súd poukázal v rozhodnutí na to, že zásadne nie je oprávnený posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   posudzovať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite zistený   skutkový stav a aké skutkové a právne závery všeobecný súd vyvodil. Konanie   pred   všeobecnými   súdmi   je   predmetom   kritiky   ústavného   súdu   len   vtedy, ak by vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 24/00). Závery všeobecných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označeným základným právom.

Na   toto   rozhodnutie   reagoval   sťažovateľ   podaním   označeným   ako „Vyslovenie nesúhlasu s podaným uzáverom a obsahom odôvodnenia“, v ktorom opätovne poukazuje na závery oboch súdov, ktoré sú podľa neho „zjavne neodôvodnené, vedome odbočujúce od merita tejto právnej veci, čo je z hľadiska - ÚS SR neospravedlniteľné ničím!“, a tiež polemizuje s právnym názorom ústavného súdu vyslovenom v uznesení o odmietnutí jeho sťažnosti a vyjadruje svoj nesúhlas s ním. V závere svojho podania sťažovateľ uvádza:„Preto pre Vás ako zástupcu ÚS SR je potom všetkom (skutkový stav veci, moja podaná sťažnosť, uvádzané dôvody, dôkazy poukázané) ešte prihliadať ako dôvodné len preto,   že sa s odôvodnením   1. st.   súdu   stotožnil   odvolací   súd   je   nielen   protiprávne, nezákonné, ale aj nemorálne postaveniu sudcu ÚS SR.

Potvrdzuje   Vaše   tvrdenie   o   záveru,   že   nevyplýva   jednostrannosť   a   tvrdenie, že je založené na výklade § ZP 45 a cit znenia 1. st. súdu, ako aj závery Odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil s 1. st. súdom, je z ústavného hľadiska ako dostatočné a relevantné a ešte pritom poukázať na tento môj konkrétny prípad a po takomto vedomom nekonaní oboch súdov, od veci, je skutočne stav, ktorý nectí nielen Vás pán B., ale ani ÚS SR.

Túto vec by mal riešiť aj preds. ÚS SR pán M., na ktoré ako na vedomie túto sťažnosť zasielam.

Potom už odmietnutie právneho zástupcu, o ktorého som požiadal bola už len rutina zo zaužívacej praxe ÚS SR, vec odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú...!?

Ja žiadam od Vás nielen nápravu pán preds. ÚS SR, ale aj satisfakciu za také, vedomé konanie sudcu ÚS SR!!!!“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práva   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach   sú   upravené   v ustanoveniach § 49 až   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podanie sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   tohto   zákona.   Podľa   uvedeného   ustanovenia   zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   podania   konštatuje,   že   sa   týka   veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   III. ÚS 95/06   z   15. marca 2006. Na základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako neprípustnú [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Na záver ústavný súd poznamenáva, že podanie sťažovateľa má charakter opravného prostriedku, ktorý proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný, o čom bol sťažovateľ aj riadne poučený v citovanom rozhodnutí ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2006