znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 244/03-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Klučku   v konaní   o   sťažnosti   Donau   -   Tankschiffahrtsgesellschaft   m.   b.   H.,   so   sídlom Viedeň, Handelskai 265, Rakúska republika, zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 116/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Donau - Tankschiffahrtsgesellschaft m. b. H. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 116/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v   Bratislave p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 32 Cb 116/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Donau - Tankschiffahrtsgesellschaft m. b. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000,-- Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský   súd   v   Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   konania   Donau   - Tankschiffahrtsgesellschaft   m.   b.   H.   vo   výške   8 800,--   Sk   (slovom   osemtisíc   osemsto slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   Š.,   B.,   do   15 dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. novembra 2003   doručené   podanie   Donau   -   Tankschiffahrtsgesellschaft   m.   b.   H.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   so   sídlom   Viedeň,   Handelskai   265,   Rakúska   republika,   zastúpenej komerčným   právnikom   JUDr.   M.   Š.,   B.,   označené   ako   „Sťažnosť   proti   porušovaniu základného   práva   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“.   V okolnostiach   prípadu sťažovateľka uviedla:

„...   sťažovateľ   v rámci   svojho   predmetu   podnikania   pravidelne   využíva   služby poskytované   verejným   prístavom   v Bratislave,   ktorý   prevádzkuje   spoločnosť   Slovenská plavba a prístavy, a. s. Nakoľko sťažovateľ je zahraničnou právnickou osobou, je povinný podrobiť   sa   pri   vjazde   do   prístavu   pasovej   a colnej   kontrole.   Na   tento   účel   bol   na vymedzenom riečnom kilometri postavený štátny pontón, kde pristávajú plavidlá za účelom vykonania pasovej a colnej kontroly. V zmysle príslušného Plavebného poriadku č. 5/1995 išlo o štátny pontón určený na odbavovanie vstupnej kontroly. V rozpore s týmto právnym stavom   Slovenská   plavba   a prístavy,   a.   s.   spoplatňovala   prístup   k nemu   a fakturovala sťažovateľovi   užívanie   tohto   pontónu   pri   vstupných   prehliadkach.   Z uvedeného   dôvodu vznikalo Slovenskej plavbe a prístavom, a. s. bezdôvodné obohatenie, nakoľko získavala plnenie bez právneho dôvodu.

Vzhľadom na tento stručne opísaný skutkový stav sa sťažovateľ rozhodol, že podá na príslušnom   súde   žalobu   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   vo   výške   620.217,-   ATS s príslušenstvom   proti   Slovenskej   plavbe   a prístavom,   a.   s.   Táto   žaloba   bola   podaná sťažovateľom na vecne a miestne príslušnom Krajskom súde v Bratislave dňa 19. 07. 2001. Toto konanie je vedené u porušovateľa pod sp. zn.: 32 Cb 116/01....

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení (ďalej len „ústava“) každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 6 Občianskeho súdneho poriadku v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa   §   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Napriek   všetkým   vyššie   uvedeným   ustanoveniam   ústavy   a Občianskeho   súdneho poriadku   Krajský   súd   v Bratislave   do   dnešného   dňa,   t.   j.   po   dvoch   rokoch   a troch mesiacoch   od   podania   žaloby,   neurobil   ešte   ani   jeden   procesný   úkon   smerujúci k prejednaniu   a rozhodnutiu   súdneho   sporu   medzi   sťažovateľom   a Slovenskou   plavbou a prístavmi, a. s. Nevyzval sťažovateľa ani na zaplatenie súdneho poplatku s oznámením účtu, na ktorý má byť zaplatený a nevytýčil ani jedno pojednávanie vo veci.

Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu viackrát pokúšal dosiahnuť nápravu uvedeného stavu a to na základe sťažností adresovaných predsedkyni Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 1. 2003 a zo dňa 30. 6. 2003. Na tieto sťažnosti obdržal právny zástupca sťažovateľa odpovede zo dňa 07. 02. 2003 a 26. 08. 2003. Listom zo dňa 26. 08. 2003, ktorý bol právnemu zástupcovi navrhovateľa doručený dňa 11. 09. 2003, predsedkyňa Krajského   súdu   v Bratislave   JUDr.   M.   Š.   uznala   sťažnosť   sťažovateľa   za   opodstatnenú a konštatovala prieťah v predmetnom konaní, ktorý bol zapríčinený predovšetkým vysokým počtom nevybavených obchodných vecí vedených na súde. Ani od 11. 9. 2003 do podania tejto sťažnosti nebol vykonaný žiadny procesný úkon zo strany súdu.“

Z tohto dôvodu sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po vykonanom dokazovaní rozhodol takto:

„1. Krajský súd v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 32 Cb 116/01 porušil právo spoločnosti   Donau   -   Tankschiffartsgesellschaft   m.   b.   H.   so   sídlom   Handelskai   265, 1021 Viedeň,   Rakúska republika,   aby   sa   jej vec   prerokovala bez zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby vo veci žaloby spoločnosti Donau - Tankschiffartsgesellschaft m. b. H. o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 620.217,- ATS   s príslušenstvom   proti   spoločnosti   Slovenská   plavba   a prístavy,   a.   s.   so   sídlom Pribinova 24, 815 24 Bratislava, IČO: 35 705 671 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Spoločnosti   Donau   -   Tankschiffahrtsgesellschaft   m.   b.   H.   priznáva   primerané finančné zadosťučinenie v sume 300.000,- Sk (slovom: tristotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti Donau - Tankschiffahrtsgesellschaft m. b. H. priznáva náhradu trov právneho   zastúpenia   v sume,   v akej   budú   vyčíslené   pred   vydaním   rozhodnutia,   ktoré   je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet komerčného právnika JUDr. M. Š., B. vedený v Ľudovej banke, a. s.“

Keďže sťažnosť sťažovateľky spĺňala zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1   a   §   50   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a neexistovali dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ústavný súd ju 3. decembra 2003 prijal na ďalšie konanie.

Podľa   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   sa   k prijatej   sťažnosti   vyjadrila   aj predsedníčka Krajského súdu v Bratislave (Spr. 3867/03 z 15. januára 2004), ktorá uviedla:„Oboznámila som sa so sťažnosťou sťažovateľa Donau-Tankschiffahrtsgesellschaft m. b. H., Viedeň, Rakúska republika, zastúpeného JUDr. M. Š. Uznávam jej opodstatnenosť a plne sa pridržiavam svojich odpovedí zo dňa 7. 2. 2003 a 26. 8. 2002, ktoré sťažovateľ pripojil i k ústavnej sťažnosti.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci sťažovateľa konal a rozhodol bez nariadenia jeho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v prípadoch,   v ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný   a od podania žalobného návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (II. ÚS 4/03).

Ako zo sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 32 Cb 116/01 vyplynulo, že v ňom ide práve o takýto prípad, keďže Krajský súd v Bratislave   od   19.   júla   2001,   keď   sťažovateľka   podala   súdu   žalobný   návrh,   až   do 14. októbra   2003   neuskutočnil   vo   veci   samej   žiaden   úkon,   t.   j.   bol   absolútne   nečinný napriek tomu, že sťažovateľka sa domáhala konania vo veci aj opakovanými sťažnosťami podanými podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a   o   voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave vo svojich odpovediach na podané sťažnosti (7. februára 2003 a 26. augusta 2003) uviedla, že uznáva ich opodstatnenosť. Napriek uvedenej skutočnosti Krajský   súd   v Bratislave   v období   od   19. júla   2001   do   14.   októbra   2003,   t.   j.   2   roky a 3 mesiace, vo veci nekonal vôbec bez toho, že by jeho postupu bola bránila zákonná prekážka. Prvé úkony vo veci boli vykonané po uplynutí označeného obdobia nečinnosti, pričom vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od podania návrhu, išlo o také prvotné úkony, akými bola výzva na úpravu návrhu sťažovateľom (prechod na európsku menu) a zaplatenie súdneho poplatku. Z uvedeného ústavný súd uzavrel, že v konaní sp. zn. 32 Cb 116/01 pred Krajským   súdom   v Bratislave   sa   od   podania   návrhu   v júli   2001   neuskutočnilo   žiadne meritórne   pojednávanie,   pričom   na   doterajšej   dobe   konania   sa   sťažovateľka   žiadnym spôsobom   nepodieľala.   Z doterajšieho   priebehu   konania súčasne   vyplynulo,   že   súd   ešte nezistil ani len základné skutočnosti, ktoré by mu mohli slúžiť ako podklad pre jeho budúce rozhodnutie, bez toho, že by jeho ďalšiemu postupu bola bránila akceptovateľná zákonná prekážka. Z tohto dôvodu ústavný súd rozhodol, že v konaní sp. zn. 32 Cb 116/01 pred Krajským súdom v Bratislave došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

1. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   aby   vo   veci   sp.   zn.   32   Cb   116/01   konal   bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000,-- Sk. Odôvodnenosť jeho priznania zdôvodnila nasledovne:

„Máme za to, že zbytočnými prieťahmi spôsobenými Krajským súdom v Bratislave vznikla sťažovateľovi značná nemajetková ujma, ktorá spočíva v tom, že vzhľadom na neistú právnu   situáciu   mnohokrát   vznikol   pri   pristávaní   na   spornom   pontóne   konflikt   medzi sťažovateľom,   ktorý   chcel   odbaviť   pasovú   a colnú   kontrolu   a spoločnosťou   Slovenská plavba   a prístavy,   a.   s.,   ktorá   nechcela   v súčinnosti   so   Štátnou   plavebnou   správou sťažovateľovi   prístup   na   pontón   umožniť.   V dôsledku   toho   sa   zástupcovia   sťažovateľa museli a musia neustále zúčastňovať na riešení týchto situácií a na mnohých rokovaniach so zástupcami Slovenskej plavby a prístavov, a. s., Štátnej plavebnej správy, cudzineckej polície   a Ministerstva   dopravy,   pôšt   a telekomunikácií.   Táto   situácia   trvá   až   dodnes. V dôsledku neistého právneho vzťahu je naviac ohrozený a sťažený výkon podnikateľskej činnosti   sťažovateľa,   nakoľko   Slovenská   plavba   a prístavy,   a.   s.   znemožňujú   vstup   na pontón. Príslušníci pasovej a cudzineckej polície, ako aj zamestnanci sťažovateľa potom musia chodiť a vystupovať z plavidla po úzkej hliníkovej lávke, ktorá nevyhovuje zásadám bezpečnosti,   najmä   v zimnom   období,   a preto   odmietajú   kontrolu   vykonať.   Za   účelom riešenia týchto situácií boli štatutárni zástupcovia sťažovateľa nútení podniknúť množstvo ciest z Rakúskej republiky na Slovensko.

V dôsledku neistého právneho vzťahu je teda sťažovateľ povinný podstupovať mnohé konflikty, opakované rokovania so slovenskými štátnymi orgánmi (Ministerstvo dopravy, pôšt   a telekomunikácií   SR,   Štátna   plavebná   správa,   colné   orgány)   prijímať   opatrenia a riešiť konflikty, ktoré by inak nevznikali, ak by bolo vo veci rozhodnuté. Korešpondenciou s uvedenými   orgánmi   dokladáme   výrazne   sťažený   výkon   podnikateľskej   činnosti sťažovateľa.   V prípade,   žeby   súd   vo   veci   konal   a rozhodol,   bol   by   sporný   stav   jasný a podobné situácie by nevznikali.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal Krajskému súdu v Bratislave, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   nečinnosti   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní sp. zn. 32 Cb 116/01,   berúc   do   úvahy,   že   sťažovateľka   sa   o dĺžku   tejto   doby   nijakým spôsobom nepričinila, a zohľadňujúc konkrétne okolnosti a povahu prípadu vrátane pozície sťažovateľky, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy   40 000,--   Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi JUDr. M. Š. vo výške 8 800,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb),   pričom vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270,-- Sk a 130,-- Sk režijný paušál.

Trovy   konania   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2004