znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 243/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. T., zastúpeného advokátom JUDr. Bartolomejom Kaščákom, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika 171, Vranov nad Topľou,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sžf   33/2012   a   jeho   rozsudkom z 30. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2013 doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a   nestrannom   súde   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Sžf 33/2012 (ďalej aj „namietané konanie“) a jeho rozsudkom z 30. mája 2013 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 24. 5. 2011 č. k. 4T 39/2011-390 bol žalobca uznaný vinným z prečinu nepovolenej výroby liehu podľa § 253 ods. 1, 2 v súbehu s prečinom podľa § 275 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva na tom skutkovom základe, že 17. 9. 2009 zakúpil zariadenie   na   výrobu   liehu   a   uzatvárania   fliaš,   následne   dňa   18.   9.   2009   zakúpil od neznámej   osoby   6000   litrov   liehu   a   dňa   19.   9.   2009   prevzal   falzifikáty   kontrolných známok. Ďalší odsúdený R. S. po dohode s ďalšími osobami lieh riedili,   plnili do fliaš a prechovávali 1242 spotrebiteľských balení liehu s nalepenými známkami a 368 fliaš bez známok s celkovou hodnotou 8.838,90 Eur.

Za to bol žalobcovi uložený peňažitý trest 3.000 Eur. Súbežne   s   trestným   konaním   Colný   úrad   Košice   (v   ďalšom   CÚ)   rozhodnutím z 27. 10. 2009   a   16.   12.   2009   zabezpečil   liehoviny   vydané   pri   domovej   prehliadke   dňa 22. 9. 2009.

Rozhodnutím zo dňa 7. 12. 2009 CÚ rozhodol o prepadnutí predmetného tovaru v prospech štátu s odôvodnením, že žalobca nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia predmetného liehu. Vlastníkom vecí sa stal štát.

CÚ dňa 24. 8. 2010 určil daň podľa pomôcok a platobným výmerom z 21. 10. 2010 predpísal žalobcovi spotrebnú daň za obdobie 22. 9. 2009 vo výške 52.221,64 Eur. Colný úrad v spolupráci s VVS a. s. Košice vykonal dňa 2. 2. a 5. 2. 2010 zničenie prepadnutého liehu 8290 litrov.

Rozhodnutím zo dňa 12. 4. 2010 predpísal CÚ žalobcovi povinnosť zaplatiť náklady spojené so zničením tovaru v sume 1.549,66 Eur.“.

Proti   platobnému   výmeru   Colného   úradu   Michalovce   (ďalej   len   „colný   úrad“) č. 26281/2010-5364   z   21.   októbra   2010   (ďalej   len   „platobný   výmer“)   podal   sťažovateľ odvolanie. Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) svojím rozhodnutím č. 44079/2010 z 2. júna 2011 (ďalej len „rozhodnutie colného riaditeľstva“) zamietlo odvolanie sťažovateľa proti platobnému výmeru colného úradu. Správnou žalobou podanou na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva. Krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 7 S 67/2011-37 z 22. februára 2012 tak, že túto ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j Občianskeho súdneho poriadku. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd namietaným rozhodnutím tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa   sťažovateľa   postupom   najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní,   ako   aj namietaným rozhodnutím došlo k porušeniu jeho označených práv, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie uviedol:

„Podľa § 7 ods. 2 písm. g/ zákona č. 105/2004 Z. z. (v časovo platnom znení) od dane   je   oslobodený   aj   lieh   zničený   colným   orgánom   alebo   pod   jeho   dohľadom,   ak   sa vlastníkom stal štát.

Správny orgán v rozpore so znením § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. nezohľadnil ustanovenia svedčiace v prospech účastníka konania.

...   Rozhodnutím   a   postupom   súdu   bol   som   ukrátený   na   svojom   ústavnom   práve na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde, na tom, aby moja záležitosť bola spravodlivo posúdená. Neboli akceptované ustanovenia zákona svedčiace v môj prospech ohľadne stanovenia daňovej povinnosti za lieh, ktorý prepadol v prospech štátu.

Žalovaný   správny   orgán   počas   súdneho   preskúmavania   jeho   odvolacieho rozhodnutia   dopĺňal   údaje   a   stanoviská,   ktoré   očividne   neuvádzal   v   preskúmavanom rozhodnutí.

Súdy sa uspokojili s takýmto postupom žalovaného a neprávom moju žalobu zamietli. Predmetom   súdneho   preskúmavania   správneho   rozhodnutia   súdom   je   právoplatné rozhodnutie a teda nemožno ho v tomto konaní zo strany žalovaného správneho orgánu spresňovať, doplňovať alebo inak vylepšovať (§ 250i ods. 1 OSP).

Ani správny orgán ani súdy nezohľadnili v môj prospech znejúce ustanovenie § 7 ods. 2 písm. g/ zák. č. 105/2004 Z. z. o oslobodení od dane z liehu, ktorého vlastníkom sa stal štát a ktorý CÚ zničil...

O nesprávnosti pri aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať aj v prípade, že sa príslušným ustanovením zákona vôbec nezaoberal.

Navrhujem, aby Ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok NS SR aj z hľadiska, či sa najvyšší   súd   pri   výklade   zákonných   ustanovení,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil, neodchýlil natoľko od znenia príslušných zákonných ustanovení, že by v zásade poprel ich význam...“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 5Sžf 33/2012   porušil   základné   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5Sžf   33/2012   dňa 30. 5. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   (právneho zastupovania)...   spolu   120.88   Eur   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa JUDr. Bartolomeja Kaščáka... do 15 dni od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 S 67/2011-37 z 22. februára 2012 vyplýva, že ním bola   v   konaní   o   preskúmanie   rozhodnutia   colného   riaditeľstva   zamietnutá   žaloba sťažovateľa ako nedôvodná.

Zo skutkového stavu zisteného žalovaným správnym orgánom vyplynulo, že „Dňa 27. 10. 2009 a 16. 12. 2009 boli colným úradom vydané rozhodnutia... sp. zn. 44318/2009- 5691 a sp. zn. 50178/2009-5691, ktorými... bol colným úradom zabezpečený nájdený lieh a spotrebiteľské balenia liehu, ktoré boli nájdené dňa 22. 09. 2009 pri domovej prehliadke a ktorých   pôvod   alebo   spôsob   nadobudnutia   nevedel   žalobca   preukázať.   Predmetnými rozhodnutiami prišlo k zabezpečeniu množstva liehu a spotrebiteľských balení liehu tak, ako boli špecifikované v odôvodnení rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného sa žalobca stal daňovým dlžníkom podľa § 13 ods. 2 písm. a) zák. č. 105/2004 Z. z. a na základe § 14 ods. 3 cit. zákona bol povinný podať colnému úradu daňové priznanie v lehote najneskôr do troch pracovných   dní   nasledujúcich   po   vzniku   daňovej   povinnosti   a   zároveň   bol   povinný v rovnakej   lehote   zaplatiť   daň.   Žalobca   daňové   priznanie   v   zákonom   stanovenej   lehote nepodal,   preto   bol   správcom   dane   vyzvaný   výzvou   zo   dňa   02.   03.   2010   na   podanie daňového priznania v lehote do 8 dní odo dňa doručenia tejto výzvy.   Táto výzva bola žalobcovi doručená 04. 03. 2010 a lehota na podanie daňového priznania mu uplynula 12. 03. 2010. Dňa 16. 03. 2010 bolo colnému úradu doručené daňové priznanie žalobcu, ktorým   ako   základ   dane   určil   množstvo   0   hl   a   priznal   spotrebnú   daň   vo   výške   0   eur. Po preskúmaní   formálnych   náležitostí   podaného   daňového   priznania   a   súvisiaceho spisového   materiálu   správca   dane   posúdil   údaje   uvedené   v   daňovom   priznaní   ako nesprávne a nepravdivé, v dôsledku čoho vyzval žalobcu na odstránenie nedostatkov svojho podania v lehote do 15 dní odo dňa doručenia výzvy... Žalobca nedostatky svojho podania v určenej   lehote   neodstránil,   pričom   dňa   07.   07.   2010   bolo   colnému   úradu   doručené písomné vyjadrenie zo dňa 30. 06. 2010, v ktorom uviedol, že v súvislosti s týmto prípadom je   stíhaný   ako   obvinený   a   vzhľadom   na   tento   stav   nemožno   od   neho   požadovať,   aby poskytoval   dôkazy   proti   svojej   osobe.   Keďže   žalobca   neodstránil   nedostatky   daňového priznania, pristúpil správca dane k určeniu dane podľa pomôcok v zmysle § 42 zák. č. 511/1992   Zb.   Na   základe   pomôcok,   ktoré   mal   colný   úrad   k   dispozícii   a   ktoré   si   sám zaobstaral aj bez súčinnosti so žalobcom, určil colný úrad žalobcovi spotrebnú daň z liehu, čoho   dôkazom   je   protokol   o   určení   dane   podľa   pomôcok   zo   dňa   24.   08.   2010   č. 21840/2010-5364 vo výške uvedenej v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa.“

Správny   súd   dospel   k   záveru,   že   dotknuté   správne   orgány   postupovali   v   súlade s platnou právnou úpravou, v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, preto sú preskúmavané rozhodnutia vecne správne a zákonné. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej konštatoval, že „Z dôkazov vykonaných v správnom konaní... nepochybne vyplýva, že v danom prípade boli splnené podmienky pre vyrubenie dane podľa pomôcok v zmysle § 42 zákona o správe daní   a   poplatkov,   pretože,   ako   to   vyplýva   z   obsahu   administratívneho   spisu   aj   vyššie citovaných dôkazov, daňové priznanie podané daňovým subjektom nezodpovedalo zisteným skutočnostiam a tento neodstránil jeho nedostatky v správcom dane určenej lehote. Pri určení   dane   podľa   pomôcok   vychádzal   správca   dane   z   dôkazov,   nachádzajúcich   sa v administratívnom spise tak, ako boli špecifikované v jednotlivých rozhodnutiach, či už správneho orgánu prvého stupňa, ako aj druhostupňového správneho orgánu, na základe ktorých v súlade s platnou právnou úpravou bol správne určený základ dane a na jeho základe vyrubená aj daňová povinnosť.

Námietky žalobcu považoval súd za právne irelevantné. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia liehu v súlade s platnou právnou úpravou, čo sporným ani nebolo. V danom prípade daňová povinnosť v zmysle citovaných zákonných ustanovení vznikla žalobcovi dňom zistenia liehu, ktorý sa nachádzal u žalobcu, t. j. dňom 22. 09. 2009, preto okolnosť, že tento lieh bol zabezpečený, následne prepadol štátu a bol zničený, nemá na vznik daňovej povinnosti žiadny vplyv. Na vznik daňovej   povinnosti   nemá   vplyv   ani   účel   použitia   tohto   liehu.   Základ   dane   bol   určený v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a to prepočtom podľa osobitného predpisu, v zmysle ods.   2   § 5   zákona o   spotrebnej   dani   z liehu,   zohľadniac   výsledky odborných expertíz zaistených vzoriek. Z takto určeného základu dane bola správne vyrubená daň.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 33/2012 a jeho rozsudkom z 30. mája 2013 bolo porušené jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

K   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   malo dôjsť   v   dôsledku   nesprávneho právneho posúdenia relevantných ustanovení zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení   zákona   č.   211/2003   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 105/2004   Z.   z.“)   a   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní a poplatkov   a   o   zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších predpisov, pričom súdy konajúce vo veci sťažovateľa v rozpore s citovanými právnymi predpismi neaplikovali ustanovenia znejúce v prospech sťažovateľa, v zmysle ktorých mal byť sťažovateľ oslobodený od uloženia daňovej povinnosti.

Ústavný   súd   považuje,   tak   ako   pri   obdobných   sťažnostiach   smerujúcich   proti rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   za   potrebné   zdôrazniť,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   právne   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

V odôvodnení namietaného rozhodnutia najvyšší súd v podstatnom uviedol: „Úlohou   správneho   súdu   pri   preskúmaní   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne   príslušný   na   konanie   si   zadovážil   dostatok   skutkových   podkladov   pre   vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitostí, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané   v   súlade   s   hmotnoprávnymi   ako   i   procesnoprávnymi   predpismi.   Zákonnosť rozhodnutia   správneho   orgánu   je   podmienená   zákonnosťou   postupu   správneho   orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda   skúma   procesné   pochybenie   správneho   orgánu   namietané   v   žalobe   či   uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy s ktorých správny orgán vychádza nie sú pochybné najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy   logicky   robia   vôbec   možným   skutkový   záver   ku   ktorému   správny   orgán   dospel. Správny   súd   pri   preskúmavaní   zákonnosti   správneho   rozhodnutia   a   postupu   správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú vec relevantný právny predpis. Podľa § 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 105/2004 Z. z. v znení do 31. decembra 2011, daňová   povinnosť   vzniká   aj   dňom   zistenia   liehu,   ktorý   sa   nachádza   alebo   ktorý   sám nachádzal u právnickej osoby alebo u fyzickej osoby, ak táto právnická osoba alebo fyzická osoba nevie preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu v súlade s týmto zákonom, a to bez ohľadu na to či nakladá alebo nakladala s liehom ako s vlastným.

Podľa § 13 ods. 2 písm. a/ zákona č. 105/2004 Z. z. v znení do 31. decembra 2011, daňovým dlžníkom pri vzniku daňovej povinnosti podľa § 12 ods. 2 je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá nevie preukázať v súlade s týmto zákonom pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu u nej zisteného, ktorý sa u nej nachádza alebo ktorý sa u nej nachádzal a to bez ohľadu na to, či nakladá alebo nakladala s liehom ako s vlastným.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 105/2004 Z. z. v znení do 31. decembra 2011, je základom dane množstvo liehu vyjadrené v hektolitroch 100 % alkoholu pri teplote 20 °C.

Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia alkoholom na účely tohto zákona sa rozumie   etylalkohol   v zmesi   s inými alkoholmi   a starými   látkami,   pričom objemová koncentrácia alkoholu sa zistí a vypočíta spôsobom podľa osobitného predpisu (príloha č. 16 III, vyhláška UNSS SR č. 210/2000 Z. z. o meradlách a metrologickej kontrole v znení neskorších predpisov).

Najvyšší súd Slovenskej republiky za rozhodujúcu skutočnosť pre právne posúdenie veci považuje fakt, že z odobratých vzoriek tovaru po expertíznom preskúmaní v laboratóriu colného   riaditeľstva   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   na   základe   domovej   prehliadky u žalobcu   dňa   22.   septembra   2009   bol   nájdený   lieh,   ktorého   pôvod,   alebo   spôsob nadobudnutia   žalobca   nevedel   preukázať.   Žalobca   žiadnymi   relevantnými   dôkazmi   túto skutočnosť nevyvrátil a ani nespochybnil, čím v plnej miere naplnil podmienky na aplikáciu § 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu, v spojení s § 13 ods. 2 písm. a/citovaného zákona.

Zohľadniac túto skutočnosť sa všetky v odvolaní prednesené námietky, ktoré zároveň korešpondujú   s   rozsahom,   v   ktorom   bolo   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   správneho orgánu, javia ako irelevantné, lebo nemajú vplyv na rozhodujúcu skutočnosť, že u žalobcu bol nájdený lieh, ktorého pôvod a ani spôsob použitia nevedel preukázať.

Najvyšší súd prihliadnuc na ustanovenie § 250i ods. 3 OSP ako aj na ustanovenie § 13 ods. 2 písm. a/ zákona č. 105/2004 Z. z. v znení do 31. decembra 2011 na námietku žalobcu, že nemohol byť v konaní o vyrubenie dane donucovaný k tomu, aby ako osoba v postavení obvineného z prečinu vykonal úkony, ktorými by sa sám usvedčoval z trestného činu, uvádza, že táto námietka nie je relevantná, nakoľko nie je logicky vysvetliteľné, akým spôsobom by sa žalobca mohol ohroziť prípade v podstate identickej obrany proti obvineniu z prečinu nepovolenej výroby liehu a proti vyrubovaciemu konaniu podľa vtedy platného zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, kde je predmetom konania otázka vzniku daňovej povinnosti podľa § 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 105/2004 Z. z.

Z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalovaný správny orgán ako aj správny   orgán   prvého   stupňa   zabezpečili   dostatok   dôkazov,   tieto   správne   vyhodnotili, pričom   na   základe   dostatočných   podkladov   dospeli   k   správnym   skutkovým   aj   právnym záverom.

Najvyšší súd vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, rozsahu a dôvodov odvolania   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   po   preskúmaní   odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, keď krajský súd po podrobnom zhrnutí skutkového stavu veci sa s námietkami vznesenými v žalobe náležite, i keď stručne, vyporiadal.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach, ako vecne správny podľa § 250 j ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.“

V   citovanej   časti   odôvodnenia   namietaného rozsudku   (nadväzujúceho   na dôvody rozhodnutia krajského súdu) najvyšší súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré   považoval   odvolacie   námietky   sťažovateľa   za   irelevantné   a   pre   ktoré   odvolaniu sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu nevyhovel. Najvyšší súd dospel k záveru, že daňová   povinnosť   sťažovateľa   bola   určená   v   súlade   s   citovanými   právnymi predpismi, pričom všetky odvolacie námietky sťažovateľa (ktoré uplatnil aj v konaní pred správnymi orgánmi) nemali žiadny vplyv na vznik daňovej povinnosti. Podľa názoru ústavného súdu uvedený   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   a   záveru vo veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne   právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený   dostatočným   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľný.   Zo   záverov   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že konajúce súdy v jeho prípade nezohľadnili ustanovenie § 7 ods. 2 písm. g) zákona č. 105/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. marca 2010, ústavný súd konštatuje, že uvedenú námietku sťažovateľ neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ale prvýkrát až v konaní o ústavnej sťažnosti.

Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III.   ÚS   135/03, III. ÚS 201/04).   Keďže   sťažovateľ   ochranu   svojich   práv   nerealizoval   v   plnom   rozsahu v konaní pred všeobecnými súdmi, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu, prichádzalo do   úvahy   odmietnutie   sťažnosti   v   časti   uvedenej   námietky   aj   z   dôvodu   nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal a ani   nevyzýval   sťažovateľa   na   predloženie   kvalifikovaného   splnomocnenia   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014