znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 243/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom a jeho uznesením sp. zn. 9 Er 434/2010 z 23. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením sp. zn. 9 Er 434/2010 z 23. augusta 2012.

2. Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   v   záujme   vymoženia   jednej zo svojich pohľadávok z úverových zmlúv, ktoré uzatvorila s dlžníkmi – fyzickými osobami (ďalej   len   „povinní“),   ktoré   boli   priznané   vykonateľnými   rozsudkami   Stáleho rozhodcovského   súdu   zriadeného   Slovenskou   rozhodcovskou,   a.   s.,   alebo   notárskou zápisnicou, podala súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. (ďalej aj „súdny exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie.   Súdny   exekútor   na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd napadnutým uznesením ex offo vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora z vykonávania exekúcie z dôvodu, že bol pred   vymenovaním   do   funkcie   súdneho   exekútora   zamestnancom sťažovateľky   ako účastníčky exekučných konaní (oprávnenej).

3.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   napáda   uvedené   uznesenie   okresného   súdu, ktorým   okresný   súd   ex   offo   rozhodol   o   vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania exekúcie, a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu. Sťažovateľka uvádza, že okresný súd porušil jej základné práva, a to konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené či. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»

4. V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie v označených exekučných konaniach sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu uviedla:

«Napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu...   veľmi   významnou   mierou   ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä v spojitosti s výkonom exekúcie... Tvrdíme, že postup všeobecného súdu v konaní... ako aj samotné rozhodnutie tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a)   bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie:

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K..... postupom Okresného súdu...,   ako aj napadnutým uznesením tohto   súdu,   došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti   zbraní“,   zásady   kontradiktórnosti   súdneho   konania,   práva   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou   súčasťou   vyššie   označených   základných   práv   a   to   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s čl. 46 ods. 1 Ústavy a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»

5.   Sťažovateľka   k   namietanému porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   uvádza: „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“

6.   Namietané   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   sťažovateľka odôvodnila tým, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním   zaobchádzané   odlišne.   Sťažovateľ   však   bol,   a   to   najmä   vzhľadom   k   faktu,   že všeobecný   súd   rozhodoval   o   jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným exekútorom   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti,   ktoré   by   mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením   (postavením   oprávneného),   pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

7. Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby sťažnosti vyhovel a nálezom vyslovil porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v označenom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

8.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

11. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

13.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

17. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

18.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

19.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   a   napadnutým uznesením   okresného   súdu,   ktorým   súd   rozhodol   o vylúčení   exekútora   z vykonávania exekúcie, boli porušené jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd vydal svoje rozhodnutie na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistil   skutkový   stav bez aplikácie relevantnej právnej   normy   a bez vykonania dokazovania a svoje   rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Napadnutými uzneseniami malo dôjsť k ohrozeniu existujúcich pohľadávok sťažovateľky   a v konaní   mala   mať   sťažovateľka   výrazne   nevýhodné   postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

20. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka napriek tomu, že na úvodnej strane sťažnosti   uvádza   ako   prílohy „dokumenty   podľa   textu“,   ústavnému   súdu   (okrem splnomocnenia) v prílohe nedoručila žiadne písomné podklady.

21.   Ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   nedostatky   zákonom   predpísaných náležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 206/2010 a iné).

22. Ústavný súd už vo veci sťažovateľky sp. zn. II. ÚS 100/2013 uviedol, že si je vedomý skutočnosti, že formalistický prístup okrem iného aj pri posudzovaní toho, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti, nie je vhodný pri orgáne, ktorého úlohou je chrániť ústavnosť. Ústavný súd je však zároveň toho názoru, že v okolnostiach danej veci nemožno vôbec   o   prípadnom   formalizme pri   odmietnutí   sťažnosti   hovoriť.   Ústavný   súd   už   totiž v minulosti   mnohokrát   vyzýval sťažovateľku   v   typovo (skutkovo   a právne)   obdobných, prípadne totožných sťažnostiach na doplnenie sťažností z dôvodu, že nespĺňali ani zákonom predpísané náležitosti. In concreto išlo aj o nepredloženie kópií právoplatných rozhodnutí súdov,   ktorých   postup   a   rozhodnutia   sťažovateľka   namietala   a   namieta   (pozri   napr. I. ÚS 283/2012, I. ÚS 284/2012, III. ÚS 263/2012, III. ÚS 275/2012, III. ÚS 282/2012, III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 500/2012, IV. ÚS 526/2012 a iné). Sťažovateľka si   preto   musí   byť vedomá   toho,   že   ani sťažnosť   vedená   pod   spisovou   značkou   sp. zn. Rvp 13388/2012   nespĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti.   Sťažovateľka   mala   možnosť kópiu napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavnému súdu doručiť, čo však neurobila.

23. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   je advokát povinný   pri   výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,   ktorou   sa   rozumie,   že   koná   čestne,   svedomito,   primeraným   spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné.   Pritom   dbá   na   účelnosť   a   hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

24. Vzhľadom na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v kontexte toho, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a s ohľadom na to, že   ústavný   súd   už   v   typovo   zhodných   veciach   sťažovateľky   vo   svojich   rozhodnutiach poukázal   aj   na   už   identifikované   nedostatky   jej   sťažností,   ústavný   súd   túto   sťažnosť odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2013