znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 243/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   E.,   V.,   Rakúska   republika,   zastúpenej advokátom JUDr. Ing. A. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na zákonného   sudcu   zaručeného   v čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 168/2011 a jeho uznesením z 31. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti   E. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2011 telefaxom (písomne doplnená 28. decembra 2011) doručená sťažnosť spoločnosti E., V., Rakúska republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3   Cob   168/2011   a jeho   uznesením   z 31. augusta 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 17. septembra 2009 Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sa spoločnosť K., a. s., B. (ďalej len   „žalobkyňa“),   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   Cb   148/2009   domáhala   proti sťažovateľke zaplatenia sumy 443 172,80 € s príslušenstvom.

Pretože podľa názoru sťažovateľky nebola vo veci daná právomoc slovenského súdu, navrhla   prerušiť   konanie   vedené   okresným   súdom   a žiadala   podať   návrh   na   konanie o prejudiciálnej otázke právomoci súdu na Súdny dvor Európskej únie.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   22   Cb   148/2009-278   z 3.   marca   2011   návrh sťažovateľky   (na   prerušenie konania a podanie návrhu Súdnemu   dvoru   Európskej   únie) zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd uznesením   č.   k.   3   Cob   168/2011-290   z 31.   augusta   2011   rozhodol   tak,   že   napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli porušené jej základné práva na súdnu ochranu a na zákonného sudcu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie, a to v dôsledku toho, že „napadnutým rozhodnutím Krajský súd de iure ale aj de facto nezvratne zmaril možnosť,   aby bolo zákonne a konformným spôsobom ustálené,   či sťažovateľka skutočne podlieha   jurisdikcii   slovenských   súdov,   čím   došlo   k priamemu   porušeniu...   uvedených ústavných práv sťažovateľky najmä práva na zákonného sudcu a spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na to, že na základe arbitrárnych právnych záverov má sťažovateľka podliehať jurisdikcii   slovenských   súdov...   hoci   na   jeho   prejednanie   a rozhodnutie   sú   príslušné v zmysle   platného   práva   Európskej   únie   súdy   Rakúskej   republiky,   sťažovateľka   je presvedčená,   že   napadnuté   rozhodnutie   má   za   následok   porušenie   jej   základných   práv podľa čl.46 ods. 1, 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru.“.

Sťažovateľka   v   ďalšom   uviedla,   že „nemá   možnosť   voči   tomuto   napadnutému rozhodnutiu   podať   riadne   alebo   mimoriadne   opravné   prostriedky.   Zároveň   ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým je prvostupňový súd viazaný. Krajský súd teda prejudikoval   svoje   právne   závery   ohľadne   právomoci,   čím   reálne   odňal   sťažovateľku zákonnému sudcovi.... v dôsledku postupu krajského súdu bolo spôsobené, že v o otázke, či je   právomoc   slovenských   súdov   daná   alebo   nie,   nebolo   nikdy   právoplatne   rozhodnuté. Krajský súd skonštatoval, že okresný súd nemal o veci vydať uznesenie konštatujúce, že jeho právomoc je daná. Krajský súd bol toho názoru, že v prípade, že právomoc je daná, súd pokračuje v konaní bez toho, aby vydal o tom osobitné uznesenie, a to aj v prípade, ak účastník konania vznesie námietku neexistencie právomoci. Aj takýmto zásahom znemožnil sťažovateľke, aby sa riadne dvojinštančným spôsobom bránila voči zásahu nezákonného súdu.“.

V záverečnom „Zhrnutí“ svojej   sťažnosti   sťažovateľka   okrem   iného   konštatuje: „Napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   je síce   procesným rozhodnutím,   avšak   sa týka podmienok konania - najmä ustálenia právnej otázky, či je daná právomoc slovenských súdov alebo nie. Tým, že ide o rozhodnutie súdu najvyššej inštancie, nakoľko voči nemu nie je prípustný žiadny riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, krajský súd prejudikoval otázku právomoci a tým nezvratne porušil ústavné práva sťažovateľky...

Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojich   práv   nielen   v zjavne   arbitrárnom   rozhodnutí krajského súdu ohľadom právomoci slovenských súdov ale i v tom, že tento súd mal pri kreovaní svojho právneho názoru zohľadniť aplikovateľné predpisy únijného práva a mal odstrániť   akékoľvek   pochybnosti   o správnosti   svojho   rozhodovania   položením prejudiciálnych otázok,   ak sa chystal odchýliť   od existujúcej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie... bez toho, aby jej pripomienky ohľadne neexistencie právomoci boli zo strany slovenských súdov vyriešené.“

Podľa názoru sťažovateľky si „Slovenské súdy... prisvojujú právomoc rozhodovať v predmetnom spore na základe interpretačnej svojvôle v súvislosti s výkladom úniového práva vrátane nerešpektovania judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Sťažovateľka je navyše presvedčená, že došlo aj k porušeniu práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ústavy, ktorým je sudca Súdneho dvora Európskej únie, keďže bol vnútroštátny súd povinný prejudiciálnu otázku predložiť.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky, spoločnosti E., so sídlom V., Rakúska republika, podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 31. 8. 2011 č. 3 Cob/168/2011-290, a konaním, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 8. 2011 k. č. 3 Cob/168/2011- 290 sa zrušuje.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľke - spoločnosti E., so sídlom   V.,   Rakúska   republika,   trovy   právneho   zastúpenia,   vrátane   DPH,   na   účet   jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   preskúmal   ústavnú   sťažnosť sťažovateľky z uvedených kritérií a rozhodol o jej odmietnutí pre nedostatok právomoci.

V tejto súvislosti zobral do úvahy, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, v súlade s ktorou môže o ústavných sťažnostiach konať len   vtedy,   ak   o ochrane   práv   a slobôd   sťažovateľov   podľa   ústavy   alebo   medzinárodnej zmluvy (porušenie ktorých sa pred ústavným súdom namieta) nerozhoduje iný súd. Princíp subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   v konaní   o ústavných   sťažnostiach   predstavuje ústavný   príkaz,   ktorým   je   viazaná   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba.   Ak   preto   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že o porušení základného práva alebo slobody   sťažovateľa/ky   bol   oprávnený   rozhodovať   iný   súd   na   základe   dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v rámci všeobecného súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.

Ani   ústava   a ani   zákon   o ústavnom   súde   nešpecifikujú,   aké   právne   prostriedky nápravy treba vyčerpať, a v prípade, ak sú účinné a účastníkom dostupné, možno za ne považovať   tak   riadne,   ako   aj   mimoriadne   opravné   prostriedky.   Za   takýto   opravný prostriedok   treba   považovať   aj   dovolanie   podľa   §   236   a nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   a   to   predovšetkým   v prípadoch,   keď   účastník   konania zdôvodňuje   jeho   podanie   (sťažnosť   ústavnému   súdu)   poukazom   na   niektorý zo zákonných dôvodov podľa § 237 OSP.

Aj ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že prípustnosť dovolania opierajúceho sa   o niektorý   z dôvodov   uvedených   v   §   237   OSP je založená   na princípe   univerzality, čo znamená,   že   dovolaním   možno   napadnúť   každé   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   (bez ohľadu   na povahu a predmet konania), ak sa   v ňom   namieta niektorá   z procesných   vád uvedených   v tomto   ustanovení   (III.   ÚS   171/06,   IV.   ÚS   238/07,   II.   ÚS   1/08).   Uvedené ústavný súd ďalej spresnil, tak že „závažné procesné pochybenia súdov (vrátane porušenia základného   práva   na   zákonného   sudcu)...   sú   jednak   dôvodom   na   podanie   odvolania... a jednak dovolania podľa § 237 písmeno g) OSP“, v dôsledku čoho „porušenie ústavou garantovaného základného práva neodňateľnosti zákonnému sudcovi odôvodňuje podanie ako   riadneho,   tak   aj   mimoriadneho   opravného   prostriedku“   (IV.   ÚS   10/02),   pričom „Účelom práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť, aby ochranu jeho právam poskytol sudca   ako   predstaviteľ   tej   zložky   súdnej   moci,   ktorá   má   právomoc   o veci   konať a aby ochranu jeho práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný.“ (II. ÚS 87/01).

V okolnostiach prípadu aj samotná sťažovateľka uznala, že „Aplikujúc argument a maiore ad minus právo na zákonného sudcu je porušené nielen nesprávnym obsadením konkrétneho sudcu pri súde, ktorý má právomoc ale i v prípade, ak vec rozhoduje súd, ktorý vôbec nemá právomoc vo veci konať.“. O takúto situáciu ide v prípade základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napriek jej tvrdeniu, že pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemala   k dispozícii   mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie, keďže   jeho   podanie   vylučuje   §   239   ods.   1   písm.   b)   OSP.   Hoci   je   pravdou,   že   podľa uvedeného   ustanovenia   dovolanie   nie   je   prípustné   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie   konania   podľa   §   109   ods.   1   písm.   c)   OSP,   podstata   sťažnosti   sťažovateľky spočívala v namietanom porušení základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože v jej veci konali a rozhodli slovenské súdy, ktoré na to podľa nej neboli oprávnené, pretože podľa úniového právneho poriadku [Nariadenie Rady (ES) č.44/2001] boli na to príslušné rakúske súdy.

Ako už ústavný súd uviedol, takéto procesné pochybenie všeobecného súdu možno napadnúť   dovolaním   podľa   §   237   písm.   g)   OSP,   ktorý   predstavuje   účinný   právny prostriedok   nápravy   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Inou   je,   prirodzene   otázka,   akú právnu   základňu   by   dovolací   súd   použil   pri   rozhodovaní   o porušení   základného   práva sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a aké   je   jeho   právne   postavenie   pri   podávaní prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie ako orgánu, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok.

Pretože   ani   zo   samotnej   sťažnosti   a ani   z jej   príloh   nevyplynulo,   že   by   sa sťažovateľka   bola   pokúsila   o využitie   dovolania   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   ako účinného   a dostupného   prostriedku   nápravy   v systéme   všeobecného   súdnictva,   a keďže ústavný súd je oprávnený o ústavnej sťažnosti konať len vtedy, ak o ochrane označených základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd,   bolo   treba   jej   sťažnosť   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o jej ďalších požiadavkách (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a priznanie trov právneho   zastúpenia)   bolo   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo slobody,   k čomu   v tomto   prípade   nedošlo,   ústavný   súd   sa   týmito   požiadavkami sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. júla 2012