znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 243/2010-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júla 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. R. Ď., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Humenné   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C 118/07 a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd Humenné v konaní vedenom   pod sp.   zn. 8 C 118/07   n e p o r u š i l základné   právo   JUDr.   R.   Ď.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 243/2010-10   z 13. mája   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. R. Ď., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 118/07 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   podala   12.   júna   2007   na okresnom súde návrh na určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke uzavretej 1. júla 2006 medzi J. T. (ďalej len „odporca 2“) a M. Ď. (ďalej len „odporca 1“), ktorej predmetom mala byť peňažná   suma   150 000 000   Sk.   Medzi   odporcami   bola   9.   mája   2007   spísaná   notárska zápisnica, ktorou povinný odporca 1 vyhlásil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s exekúciou, ktorej podkladom je uvedená zmluva o pôžičke. Na základe tejto notárskej zápisnice odporca 2 podal návrh na vykonanie exekúcie, pričom majetkom, ktorý môže byť do exekúcie zahrnutý je aj majetok nadobudnutý sťažovateľkou a odporcom 1 počas trvania manželstva.

Vo veci bolo nariadených päť pojednávaní, ktoré boli podľa názoru sťažovateľky bezdôvodne   odročené,   preto   11.   novembra   2009   podala   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Predseda   okresného   súdu   listom   zo 7.   decembra   2009 vyhodnotil sťažnosť ako neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. R. Ď.(...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/118/2007, porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Humenné   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8C/118/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. R. Ď.(...), priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Humenné povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Humenné   je   povinný   uhradiť   JUDr.   R.   Ď.(...),   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   289,74   EUR,   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   K.   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 115,90 EUR + /19% DPH/ 22,02 EUR a 2 režijné paušály po 6,95 EUR).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 4004/10 z 10. júna 2010 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 22. júna 2010.

2.1 Predseda okresného súdu súhlasil s tým, aby ústavný súd „upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti“, vo svojom vyjadrení sa „v celom rozsahu“ stotožnil s pripojeným vyjadrením zákonného sudcu, ktorý popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

«(...)   Predmetom   tohto   sporu   je   vyslovenie   absolútnej   neplatnosti   dvojstranného právneho úkonu, t. j. zmluvy o pôžičke, ktorú odporcovia medzi sebou uzavreli. Na základe tejto zmluvy, odporca M. Ď. ako povinná osoba, v notárskej zápisnici spísanej na notárskom úrade JUDr. V. K. v B. pod č. N 97/2007, Nz 17661/2007 vyhlásil, že súhlasí, že pre prípad nesplnenia dlhu, jeho nehnuteľný majetok v zmysle ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku budú predmetom exekučného konania.   Nehnuteľnosti   obsiahnuté v zmluve o pôžičke sú predmetom konania v spore vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 5C 698/2002 medzi navrhovateľkou a odporcom M. Ď. o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom z návrhu, ktorý na súd podala navrhovateľka je zrejmé, že navrhuje, aby tieto boli prikázané buď do podielového spoluvlastníctva každého z účastníkov v jednej polovici, resp. že tieto v celosti nadobudne ona s povinnosťou výplaty odporcovi za jeho zaniknuvší podiel k týmto nehnuteľnostiam.

Zavádzajúca je námietka sťažovateľky, že môže kedykoľvek prísť o svoj majetok, ktorý   je   predmetom   BSM.   Sťažovateľke   ako   aj   jej   právnemu   zástupcovi   je   známe,   že uznesením tunajšieho súdu č. k. 12Er/417/2007-98 zo dňa 23. 01. 2009, ktoré právoplatnosť nadobudlo   04.   03.   2009,   bol na jej návrh   povolený   odklad exekúcie do právoplatného skončenia vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 5C 698/2002.

Na dĺžke konania má podstatnú zásluhu aj navrhovateľka a jej právny zástupca tým, že viac ako po roku od podania návrhu na súd, požiadal o pribratie do konania ďalšieho účastníka zmluvy o pôžičke, ktorej určenia neplatnosti sa navrhovateľka domáha, a to J. T. J. T. bol síce vypočutý ako svedok na prvom pojednávaní, avšak ako účastník konania nie z viny súdu doposiaľ vypočutý nebol.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na Ústavu SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorých každý z účastníkov má právo na to, aby sa v jeho veci rozhodlo čo najskôr, pričom opomenula, že v zmysle Ústavy SR, má každý účastník konania, teda aj odporcovia a ich právni zástupcovia, právo zúčastniť sa pojednávania a vyjadriť sa k veci.

Z   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   02.   2000,   sp.   zn. 3Cdo/16/01, v ktorom je konštatované, že ak účastník z dôležitého (a existujúceho) dôvodu požiadal o odročenie pojednávania, a súd aj napriek tomu vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti,   je   zrejmé,   že   povinnosť   poskytnúť   možnosť,   aby   vec   bola   prejednaná v prítomnosti účastníka, nesplnil. Tým porušil právo účastníka vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, keďže účastníkovi odňal možnosť konať pred súdom. Takéto konanie súdu trpí aj procesnou vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.

Na   pojednávaniach,   ktoré   podľa   sťažovateľky   „zmaril“   konajúci   sudca,   vo   veci nebolo   možné   rozhodnúť   z   procesných   dôvodov   a   to   preto,   že   účastníci   a   to   hlavne odporcovia a ich právni zástupcovia sa na pojednávania nedostavili, pričom neúčasť na pojednávaniach ospravedlnili a požiadali súd o odročenie pojednávania a určenie nového termínu pojednávania. Ostatné pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že odporcovi M. Ď., predvolanie   na   pojednávanie   nebolo   doručené,   nakoľko   na   adrese   trvalého   pobytu v súčasnosti nebýva. Tomuto účastníkovi pre toto konanie súd ustanovil opatrovníka. Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   ani   v   sťažnosti   spomínaných   pojednávaní,   súd z procesných dôvodov, a to nie svojim zavinením, rozhodnúť nemohol. V prípade, ak by súd vo veci rozhodol bez prítomnosti odporcov, porušil by ich právo zúčastniť sa pojednávania, ktoré majú zaručené Ústavou SR ako aj vyššie spomínaným Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Na záver v súlade s mojimi vyjadreniami k predchádzajúcim sťažnostiam evidovaným na   tunajšom   súde   pod   Spr   2011/09,   2035/09   a   2027/10   chcem   uviesť,   že   zo   strany navrhovateľky, hlavne jej právneho zástupcu JUDr. K., ktorý má podiel na tom, že v roku 2008   boli   pojednávania   odročené   a   ktorý   v   konaní   doposiaľ   nepredložil   ani   jeden relevantný návrh na vykonanie dokazovania, písaním sťažností ide o hrubý nátlak na mňa ako na konajúceho sudcu hraničiaci so zastrašovaním, s úmyslom, aby som návrhu vyhovel a to aj napriek tomu, že tým hrubo poruším príslušné ustanovenia O. s. p.»

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam okresného súdu uviedol najmä tieto relevantné skutočnosti:

Právny zástupca sťažovateľky je predovšetkým toho názoru, že „je zrejmé, že nejde o zložitý spor a som toho názoru, že súd mal už vo veci dávno rozhodnúť, lebo už vykonal dostatok dôkazov. Veď návrh bol súdu doručený ešte dňa 12. 06. 2007.“.

Vo   svojom   stanovisku   ďalej   poukázal   na   to,   že „Aj   obsah   vznesenej   námietky zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Humenné potvrdzuje, že táto námietka bola účelová a bezdôvodná. Uvedené je dôkazom toho, že odporca od počiatku robil obštrukcie, ktoré viedli k prieťahom v konaní.“.

Vykonanie   dôkazu   výsluchom   notárky   JUDr.   V.   K.   dožiadaným   súdom   považuje právny zástupca sťažovateľky za nadbytočný a neefektívny, „lebo tento dôkaz žiadne svetlo do prípadu nevnesie. Veď notárska zápisnica má len deklaratórnu povahu a notár nemá žiadnu povinnosť skúmať, či tvrdenia účastníkov sú pravdivé.“.

Vykonanie   dôkazu   prípisom,   ktorým   sa   okresný   súd   zaujímal   o stav   trestného stíhania   odporcu   1   je   podľa   právneho   zástupcu   sťažovateľky „zjavne   neefektívne   a nesústredené pre potreby rozhodnutia o návrhu na vyslovenie právneho úkonu absolútne neplatného. Trestné konanie nemá nič spoločné s týmto konaním, kde sa navrhovateľka domáha vyslovenia absolútnej neplatnosti Zmluvy o pôžičke.“.

Právny zástupca sťažovateľky ďalej poukázal na to, že „Konajúci sudca vo vyjadrení uvádza, že určil termín pojednávania na deň 03. 07. 2008, ale toto pojednávanie odročil, z dôvodu že navrhovateľka neúčasť na pojednávaní ospravedlnila a zároveň požiadala súd o jeho   odročenie. Je   pravdou,   že   navrhovateľka   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   tomto pojednávaní, ale nie je pravdou, že doručila súdu žiadosť o odročenie tohto pojednávania. Ja   ako   právny   zástupca   navrhovateľky   som   konajúceho   sudcu   žiadal,   aby   pojednával s poukazom, že odporca svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil. Konajúci sudca odmietol pojednávať a odročil vec na neurčito.“.

Právny zástupca sťažovateľky tiež zdôraznil, že na pojednávaní 26. februára 2009 „som konajúcemu sudcovi opäť povedal, že prítomnosť navrhovateľky na pojednávaní nie je nutná,   lebo   už   v   konaní   bola   vypočutá   a   súhlasí   s   tým,   aby   sa   pojednávalo   bez   jej prítomnosti.   Opäť   som   požiadal   konajúceho   sudcu,   aby   vo   veci   pojednával   a   aby neakceptoval účelové obštrukcie odporcov a ich právneho zástupcu, ktoré vedú k zmareniu pojednávania.“.

Ďalej, pokiaľ išlo o pojednávanie nariadené na 26. február 2008, právny zástupca sťažovateľky dodal, že „Opäť do začatia pojednávania odporca M. Ď. súdu nepredložil žiadny   relevantný   dôkaz   o   tom,   že   je   dlhodobo   hospitalizovaný.   Konajúci   sudca   opäť akceptoval účelové obštrukcie odporcov a odročil pojednávame na neurčito. Tvrdím, že je nad rámec   povinnosti   konajúceho   sudcu   žiadať   od   odporcov   predloženie   dokladu o práceneschopnosti. Je predsa v záujme každého účastníka konania, aby hájil svoje práva, bol aktívny v spore a zúčastňoval sa na pojednávaniach pred súdom.“.

V súvislosti s pokusom súdu o výsluch odporcu 2 dožiadaným súdom právny zástupca sťažovateľky   uviedol   najmä,   že „Obsah   spisu   je   dôkazom   toho,   že   opakovane   svoju neprítomnosť   na   pojednávaní   neospravedlnil.   Vzhľadom   na   obštrukcie   a   vyhýbanie   sa účasti na pojednávaní muselo byť konajúcemu sudcovi jasné, že tento odporca sa na žiadny výsluch na Okresný súd Banská Bystrica nedostaví. Vykonanie tohto dôkazu opäť hodnotím za neefektívne a nesústredené a spis bol zbytočne 5 mesiacov na Okresnom súde v Banskej Bystrici.“.

Pravdou   je   podľa   právneho   zástupcu   sťažovateľky   to,   že   zákonného   sudcu   na pojednávaní 5. novembra 2009 „žiadal, aby vykonal pojednávanie a vo veci rozhodol a to aj bez prítomnosti odporcov, lebo vzhľadom na ich doterajšie správanie je zrejmé, že robia účelové obštrukcie a vyhýbajú sa prítomnosti na pojednávaní. Nie je pravdou, že som sa konajúcemu sudcovi vyhrážal,   že ak vo veci nerozhodne, tak na neho podám sťažnosť. Konajúceho   sudcu   som   len   upozornil,   že   už   v tomto   štádiu   možno   konštatovať   značné prieťahy v konaní. (...) Tiež som poukázal na skutočnosť, že súd má množstvo spôsobov, aby donútil účastníkov zúčastniť sa konania pred súdom, napr. poriadková pokuta, predvedenie v spolupráci s políciou,   atď.   Ďalej,   ak súd   už v tomto   štádiu   mal   vedomosť,   že   pobyt odporcov   mu   nie   je   známy   a   nepreberajú   predvolania   na   pojednávania,   tak   im   mal ustanoviť opatrovníka.“.

Právny   zástupca   sťažovateľky   aj   skutočnosť, že   okresný   súd   požiadal   príslušné orgány   o   podanie   správy   o   pobyte   odporcov,   považuje za   neefektívny   a nesústredený postup. „Veď obidvaja odporcovia, M. Ď. a J. T. v konaní pred súdom vypočutí boli a to dňa 04. 12. 2007. Obidvaja vedeli, čo je predmetom konania a je v ich záujme, aby hájili svoje práva a dostavili sa na pojednávanie. Zo správania odporcov v tomto štádiu súd už mal preukázané, že sa úmyselne vyhýbajú účasti na pojednávaní.“. Ďalej dodal, že „trestné konanie vedené pod sp. zn. 1 T/7/2004 nemá nič spoločné s týmto konaním vedeným na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 8C/118/2007. Konajúci sudca, aby zahmlil situáciu, tak   účelovo   poukazuje   na   ďalší   úkon,   ktorý   musel   vykonať   a   ktorý   sa   zjavne   javí   ako neefektívny. (...) Som toho názoru, že vzhľadom na doterajšie správanie odporcov, t. j. úmyselné vyhýbanie sa účasti na pojednávaní súd mal dňa 15. 04. 2010 pojednávať aj bez prítomnosti odporcov a vzhľadom na vykonané dokazovanie už mal aj rozhodnúť. Konajúci sudca,   aby   vykázal   nejakú   činnosť,   tak   požiadal   o   vykonanie   dôkazu,   ktorý   žiadny z účastníkov   nenavrhol.   Veď   prílohou   návrhu,   ktorý   bol   súdu   doručený   ešte   dňa 12. 06. 2007 je aj LV č. 7589, z ktorého je zrejme, že nehnuteľnosti zapísané na tomto LV navrhovateľka a odporca M. Ď. nadobudli počas manželstva a to na základe rozsudku KS Košice   sp. zn.   13Co   87/02.   Vykonanie   tohto   dôkazu   považujem   za   nadbytočné,   lebo absolútne   nesúvisí   s   predmetom   konania,   o   ktorom   má   rozhodnúť   konajúci   sudca.   (...) Tvrdím,   že   konajúci   sudca   mal   obidvom   odporcom   ustanoviť   už   dávno   opatrovníka vzhľadom na ich doterajšie správanie, z ktorého je zrejme, že robia účelové obštrukcie, aby oddialili   rozhodnutie   o   merite   veci. (...)   konanie   o   vysporiadaní   BSM,   (...)   absolútne nesúvisí s týmto konaním. Zo spisovej značky o vysporiadaní BSM vyplýva, že návrh bol podaný ešte v roku 2002. Čiže medzi bývalými manželmi, t. j. navrhovateľkou a M. Ď., dodnes   nie   je   vysporiadané   BSM.   A   tu   sa   dostávame   k   motívu   konania   M.   Ď.,   prečo uzatvoril fiktívnu zmluvu o pôžičke na 150 miliónov korún s odporcom v II. rade J. T. Zmluva o pôžičke tvorí podklad exekučného titulu, t. j. notárskej zápisnice, kde dlžník, t. j. odporca v I. rade M. Ď. urobil vyhlásenie, že súhlasí s vykonateľnosťou Notárskej zápisnice a s exekúciou. M. Ď. a navrhovateľka ako manželia nadobudli nehnuteľnosti za trvania manželstva, ktoré sú zapísané na LV č. 7589. Tieto nehnuteľnosti sa nachádzajú v centre mesta   K.   a ich trhová hodnota je dnes vyše 2.000.000,- €.   Z praxe vieme,   že konania o vysporiadanie BSM trvajú roky a tak sa odporca v I. rade M. Ď. pravdepodobne rozhodol takýmto   spôsobom   riešiť   vysporiadanie   BSM.   Druhý   z   manželov   takúto   exekúciu   musí strpieť. (...)

Konajúci sudca vo vyjadrení uvádza, že zavádzajúca je námietka sťažovateľky, že môže kedykoľvek prísť o svoj majetok, ktorý je predmetom BSM. Ďalej, že sťažovateľke a jej právnemu zástupcovi musí byť zrejme, že bol povolený odklad exekúcie do právoplatného skončenia vo veci vysporiadania BSM, vedené pod sp. zn. 5C 698/2002.

To, že bol povolený odklad exekúcie, tak to neznamená, že navrhovateľka nemôže o sporné nehnuteľnosti kedykoľvek prísť. Tu sa žiada dodať, že je na svete exekučný titul, t. j. Notárska zápisnica, NZ 17661/2007 vyhotovená dňa 9. mája 2007. Čiže je na svete právoplatne uznaná pohľadávka vo výške 150.000.000,- Sk s prísl.. Oprávnená osoba, t. j. odporca v II. rade J. T., môže túto pohľadávku kedykoľvek predať a ďalšia osoba sa môže opäť domáhať exekúcie proti navrhovateľke. Ide o zjavne fiktívnu pohľadávku, ktorá je obchodovateľná a môže sa vykazovať v účtovníctve rôznych obchodných spoločnosti. Čiže navrhovateľka je ponechaná v právnom stave neistoty od 12. 06. 2007 do dnes. A pritom ide o jednoduchý spor. (...)

Konajúci sudca vo vyjadrení ďalej uvádza, že podstatnú zásluhu na dĺžke konania má aj navrhovateľka a jej právny zástupca, že viac ako po roku od podania návrhu na súd, požiadal o pribratie do konania ďalšieho účastníka Zmluvy o pôžičke, t. j. J. T.

Hore uvedené tvrdenie konajúce sudcu je neprofesionálne, lebo z navrhu je zrejmé, že navrhovateľka sa domáha absolútnej neplatnosti dvojstranného právneho úkonu. Čiže je logické, že žalovaní musia byť obidvaja účastníci tohto právneho úkonu, t. j. veriteľ aj dlžník.“

Pokiaľ zákonný sudca vo svojom vyjadrení poukazuje na to, že každý účastník má právo   zúčastniť   sa   na   pojednávaniach   a   vyjadriť   sa   k veci,   k   tomu   právny   zástupca sťažovateľky   dodáva,   že „zo   správania   odporcov   súd   musel   mať   preukázané,   že   robia obštrukcie a účelovo sa vyhýbajú účasti na konaní pred súdom. Cit. rozsudok Najvyššieho súdu nemožno zovšeobecňovať na všetky prípady, ten je záväzný len na konkrétny prípad. Stále je potrebné posúdiť okolnosti prípadu a tie potvrdzujú, že odporcovia nemali záujem hájiť svoje práva pred súdom.   Je množstvo iných rozhodnutí Najvyššieho súdu,   kde sa hovorí,   napr. že samotná kolízia pojednávania právneho zástupcu na inom súde nie je dôvod   na   odročenie   pojednávania.   Každý   má   predsa   právo   na   prejednanie   veci   bez zbytočných prieťahov v konaní. Neobstojí preto tvrdenie konajúceho sudcu, že nemohol rozhodnúť   bez   prítomnosti   odporcov,   lebo   by   tým   porušil   ich   právo   zúčastniť   sa   na pojednávaní.   Ide   o   kolíziu   dvoch   ústavných   práv   a   vzhľadom   na   správanie   odporcov konajúci   sudca   mal   dať   prednosť   právu   navrhovateľky,   t.j.   konať   a   rozhodnúť   bez zbytočných prieťahov v konaní.“.

Napokon právny zástupca sťažovateľky poukázal na to, že on sám sa zúčastnil na každom   pojednávaní   a z tohto   dôvodu   nevznikli   prieťahy   v konaní,   a svoje   vyjadrenie uzavrel: „(...) dovolím vysloviť názor, že konajúci sudca vykonal úkony, ktoré sa javia neefektívne   a   nesústredené   so   snahou   zahmliť   podstatu   prejednávanej   veci   a   navodiť situáciu, že ide o zložitý prípad.

Je   všeobecne   známe,   že najväčším   problémom   justície   na   Slovensku   sú   prieťahy v konaní. Dovolím si poznamenať, že tento problém začína a končí u predsedov príslušných súdov. Uvedený prípad je toho dôkazom. Právny zástupca účastníka konania, aby odstránil prieťahy v konaní, tak má jedinú možnosť podať sťažnosť príslušnému predsedovi súdu. Ak predseda súdu vybaví sťažnosť tak, ako ju vybavil predseda Okresného súdu Humenné JUDr. M. K., že zakryje konajúceho sudcu, tak účastník konania môže čakať aj niekoľko rokov,   aby   sa   dočkal   svojej   spravodlivosti.   Pokiaľ   príslušní   predsedovia   súdov   nebudú objektívni a prísne sledovať podriadených sudcov, čo sa týka prieťahov v konaní, tak tento problém v súdnictve bude pretrvávať naďalej. (...)

Je právne neudržateľné, aby predseda súdu namiesto prijatia účinných opatrení na odstránenie prieťahov v konaní, radšej s aroganciou moci do vybavenia sťažnosti uviedol, že   písaním   sťažnosti   ide   o   hrubý   nátlak   na   osobu   konajúceho   sudcu   hraničiacu so zastrašovaním, s úmyslom, aby sudca návrhu vyhovel(...).“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 8 C 118/07:

Dňa   12.   júna   2007   podala   sťažovateľka   na   okresnom   súde   žalobný   návrh „na vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu   absolútne   neplatného“ proti   odporcovi   1. Sťažovateľka   sa   domáhala   určenia   neplatnosti   zmluvy   o pôžičke,   na   základe   ktorej odporca 2   požičal   odporcovi   1   –   bývalému   manželovi   sťažovateľky,   po   rozvode   ich manželstva sumu 150 000 000 Sk v hotovosti.

Dňa 15. júna 2007 súd vyzval odporcu 1, aby sa vyjadril k návrhu.Dňa   19.   júla   2007   sa   odporca   1   písomne   vyjadril   k návrhu   a zároveň   vzniesol námietku   zaujatosti   proti   sudcom   okresného   súdu,   pretože   tí   sú   so   sťažovateľkou,   ako súdnou exekútorkou, v dennom kontakte, a navrhol, aby vec bola pridelená na prerokovanie a rozhodnutie inému súdu.

Dňa 27. augusta 2007 sťažovateľka upresnila petit svojho žalobného návrhu a do spisu boli založené ďalšie listinné dôkazy.

Dňa 10. septembra 2007 bol spis predložený Krajskému súdu v Prešove (ďalej aj „krajský   súd“),   aby   rozhodol   o námietke   zaujatosti   odporcu   1   proti   všetkým   sudcom okresného súdu.

Dňa 12. septembra 2007 krajský súd uznesením č. k. 12 NcC 12/07-57 vyslovil, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania v tejto veci.Dňa 1. októbra 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 14. novembra 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 4. december 2007.Dňa 4. decembra 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu vypočutia notárky, ktorá spísala spornú zmluvu, dožiadaným súdom.Dňa 10.   decembra   2007   súd požiadal   Okresný   súd   Banská   Bystrica   o vypočutie notárky JUDr. V. K., ktorá spísala notársku zápisnicu pod č. N 97/2007, Nz 17661/2007, obsahom ktorej bolo vyhlásenie povinnej osoby – odporcu 1 o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Dňa   24.   januára   2008   bola   okresnému   súdu   doručená   zápisnica   o vypočutí menovanej notárky dožiadaným súdom.

Dňa 10. marca 2008 súd požiadal Krajské riaditeľstvo Policajného zboru (ďalej len „krajské   riaditeľstvo   polície“),   aby   podalo   správu   o stave   konania   vo   veci   ČVS:   KRP-45/OEK-BB-2007.

Dňa   25.   marca   2008   krajské   riaditeľstvo   polície   oznámilo   okresnému   súdu,   že v uvedenej trestnej veci došlo k zastaveniu trestného stíhania.

Dňa 29. apríla 2008 okresný súd požiadal rajské riaditeľstvo polície, aby zaslalo rozhodnutie   ČVS:   KRP-45/OEK-BB-2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   21.   februára 2008.Dňa   16.   mája   2008   krajské   riaditeľstvo   polície   reagovalo   na   uvedenú   žiadosť okresného súdu.

Dňa 9. júna 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. júl 2008.Dňa 3. júla 2008 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavili účastníci konania (sťažovateľka svoju neúčasť ospravedlnila).

Dňa 8. júla 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 25. september 2008.Dňa 25. septembra 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.   Na   toto   pojednávanie   sa   opätovne   nedostavila   sťažovateľka   (tentoraz   ani   jej právny zástupca, ktorý oboch písomne ospravedlnil). Prítomný otec sťažovateľky mimo pojednávania súdu oznámil, že sťažovateľka navrhuje, aby súd toto pojednávanie odročil, keďže mieni podať návrh na pribratie ďalšieho účastníka na strane odporcu 1.

Dňa 21. októbra 2008 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky, ktorým navrhla, aby na strane odporcu 1 do konania pribral odporcu 2.

Dňa 23. októbra 2008 súd uznesením č. k. 8 C 118/07-273 na strane odporcu 1 pribral do konania odporcu 2. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. novembra 2008. Dňa 25. novembra 2008 súd vyzval odporcu 2, aby sa vyjadril k návrhu.Dňa 12. decembra 2008 odporca 2 reagoval na uvedenú výzvu.Dňa 19. decembra 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 29. január 2009.Dňa 29. januára 2009 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavili účastníci konania. Neúčasť sťažovateľky ospravedlnil jej právny zástupca.

Dňa 2. februára 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. február 2009.Dňa   26.   februára   2009   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito,   pretože   sa nedostavili účastníci konania. Právny zástupca sťažovateľky trval na pojednávaní aj bez odporcov, pretože sa riadne neospravedlnili a účasť svojej klientky nepovažoval za nutnú, pretože už bola vypočutá.

Dňa   27.   februára   2009   bol   súdu   doručený   prípis   právneho   zástupcu   odporcu   2 obsahujúci návrh na odročenie pojednávania nariadeného na 26. február 2008 z dôvodu, že jeho klient trpí   zdravotnými problémami akútneho vírusového typu. V ten istý   deň   súd vyzval odporcov na predloženie dokladu o ich práceneschopnosti.

Dňa 24. marca 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 21. apríl 2009.Dňa 21. apríla 2009 sa na pojednávanie dostavil iba právny zástupca sťažovateľky. Právny zástupca odporcu 1 prípisom požiadal súd o odročenie pojednávania z dôvodu, že jeho   klient   je   dlhodobo   hospitalizovaný,   pričom   na   svojej   účasti   na   pojednávaní   trvá. Neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil aj právny zástupca odporcu 2 z dôvodu, že odporca   2   je   na   zahraničnej   dovolenke.   Deň   pred   termínom   pojednávania   sa   na   súd dostavila sťažovateľka, ktorá sa oboznámila s prípismi právnych zástupcov odporcov a na pojednávanie   konané 21.   apríla   2009   sa   nedostavila.   Súd na základe   žiadosti   právnych zástupcov odporcov napokon pojednávanie odročil na neurčito.

Dňa   21.   apríla   2009   súd   požiadal   ošetrujúceho   lekára   odporcu   1   o   oznámenie predpokladanej dĺžky jeho práceneschopnosti. Z odpovede ošetrujúceho lekára vyplýva, že odporca 1 bol práceneschopný od 14. apríla 2009 do 23. apríla 2009.

Dňa   22.   apríla   2009   súd   požiadal   Okresný   súd   Banská   Bystrica   o   vypočutie odporcu 2,   ktorý   v predmetnom   konaní   dovtedy   vypočutý   nebol   a   na   predchádzajúce pojednávania sa s ospravedlnením neúčasti nedostavil.

Dňa 10. septembra 2009 bol okresnému súdu vrátený spis bez vybavenia dožiadania z dôvodu, že odporca 2 sa na výsluchy opakovane nedostavil.

Dňa 23. septembra 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 5. november 2009.Dňa   5.   novembra   2009   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito,   pretože   sa nedostavili odporcovia, pričom predvolania na pojednávanie, ktoré im boli uložené na pošte, si nevyzdvihli. Ich právni zástupcovia súdu oznámili, že odporcov už nezastupujú. Na toto pojednávanie sa nedostavila ani sťažovateľka. Právny zástupca sťažovateľky trval na tom, aby súd vzhľadom na to, že zo strany odporcov ide o zjavné obštrukcie, rozhodol na tomto pojednávaní.

Dňa   6.   novembra   2009   súd   vyzval   bývalých   právnych   zástupcov   odporcov a právneho   zástupcu   sťažovateľky,   aby   oznámili,   či   majú   vedomosť   o   tom,   kde   sa odporcovia zdržiavajú, a či je im známe, že odporcovia na toto konanie splnomocnili iných právnych zástupcov.

Dňa 16. novembra 2009 na výzvu súdu reagoval právny zástupca sťažovateľky, ktorý uviedol, že o pobyte odporcov vedomosti nemá, a to, že robia obštrukcie, aby dosiahli opakované pojednávanie, neoprávňuje súd na vyvodenie záveru, že nie je známe, na akej adrese sa nachádzajú.

Dňa 3. decembra 2009 bývalý právny zástupca odporcu 2 súdu písomne oznámil, že odporcu 2 už nezastupuje a terajší pobyt jeho klienta, ako aj ďalšieho odporcu mu nie je známy.

Dňa 9. decembra 2009 okresný súd urgoval bývalého právneho zástupca odporcu 1, ktorý však napriek urgencii na výzvu súdu nereagoval.

Dňa 30. decembra 2009 okresný súd požiadal príslušné orgány o podanie správy o pobyte odporcov.

Dňa 13. januára 2010 register obyvateľstva Slovenskej republiky súdu oznámil, že odporca 2 má trvalý pobyt v B. a prechodný pobyt v B. Odporca 1 má trvalý pobyt v K.Dňa   18.   januára   2010   trvalý   pobyt   odporcu   1   potvrdil   aj   M.   ú.   K.   a Okresné riaditeľstvo   Policajného   zboru   v K.,   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   K.,   ktorý zároveň uviedol, že odporca 1 v mieste trvalého bydliska nebýva.

Dňa 29. januára 2010 Krajský súd v Košiciach požiadal o zapožičanie spisového materiálu k svojej spisovej značke 1 T 7/2004.

Dňa   3.   marca   2010   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   s   tým,   že   si   ho   opätovne vyžiada, keďže vo veci sp. zn. 1 T 7/2004 sa ďalšie pojednávanie uskutoční 28. mája 2010.Dňa 8. marca 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 15. apríl 2010.Dňa 15. apríla 2010 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavili účastníci konania. Neprítomnosť sťažovateľky ospravedlnil pracovným zaneprázdnením jej právny zástupca. Odporca 2 svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a odporca 1 sa podľa poštových záznamov nachádzal na neznámom mieste. Súd zároveň uložil právnemu zástupcovi sťažovateľky, aby v lehote 15 dní do spisu založil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 Co 87/2002, na základe ktorého sťažovateľka a odporca 1 nadobudli nehnuteľnosť zapísanú na LV č. 7589 k. ú. K.

Dňa 23. apríla 2010 okresný súd uznesením č. k. 8 C 118/07-415 odporcovi 1 určil pre napadnuté konanie opatrovníčku M. D., pracovníčku okresného súdu.

Dňa   29.   apríla   2010   Krajský   súd   v   Košiciach   opätovne   požiadal   okresný   súd o zapožičanie spisového materiálu k veci sp. zn. 1 T 7/2004.

Dňa 11. mája 2010 právny zástupca sťažovateľky požadovaný rozsudok doručil až po urgencii.

Dňa 12. mája 2010 uznesenie č. k. 8 C 118/07-415 nadobudlo právoplatnosť. Dňa   29.   apríla   2010   Krajský   súd   v   Košiciach   opätovne   požiadal   okresný   súd o zapožičanie spisového materiálu k veci sp. zn. 1 T 7/2004.

Dňa 4. júna 2010 bol predmetný spis vrátený okresnému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu   Humenné   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   118/07   dochádza   k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd v napadnutom konaní rozhoduje o žalobnom návrhu sťažovateľky na určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o ústavných   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza   zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania nebola v podstate závislá od zložitosti veci. Napokon ani predseda okresného súdu alebo zákonný sudca vo svojom vyjadrení nepoukázali na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci. Napadnuté konanie sa však po určitom štádiu konania do istej miery stalo závislým od faktickej zložitosti, pretože sťažovateľka sama nevedela uviesť správnu adresu odporcu 1, ktorému po zisťovaní jeho pobytu súdom musela byť určená opatrovníčka.

2.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľky   v napadnutom   konaní   ústavný   súd konštatuje, že aj sťažovateľka prispela svojím správaním k neefektívnosti v konaní, keďže z ôsmich nariadených pojednávaní sa na siedmich nezúčastnila napriek tomu, že zákonný sudca opakovane trval na jej účasti, pričom otázku, či účasť sťažovateľky na pojednávaní je potrebná, alebo nie, je oprávnený posúdiť primárne zákonný sudca. Pravdou je, že právny zástupca   sťažovateľky   sa   (okrem   jediného   prípadu)   vždy   zúčastnil   na   pojednávaniach a sťažovateľka   súhlasila   s pojednávaním   bez   jej   účasti.   Ústavnému   súdu   tiež   neušlo pozornosti,   že   sťažovateľka   nepodala   v danej   veci   perfektný   návrh,   ktorý   musela upresňovať,   pričom   na   odporcu   2   rozšírila   svoje   podanie   až   po   troch   nariadených pojednávaniach 21.   októbra   2008.   Občiansky   súdny   poriadok   nesporne   umožňoval sťažovateľke takýto postup, na druhej strane však aj sťažovateľka si musí byť vedomá toho, že takýto postup prirodzene spôsobuje predĺženie napadnutého konania. Okrem uvedeného, právny   zástupca   sťažovateľky   neprispel   k plynulosti   napadnutého   konania   ani   tým,   že súdom požadovaný dôkazný materiál nepredložil riadne a včas. Na uvedené nesúčinnostné správanie   sťažovateľky   a jej   právneho   zástupcu   v určitom   štádiu   napadnutého   konania ústavný   súd   nemohol   neprihliadnuť   pri   úvahe   o tom,   či   došlo   k zbytočným   prieťahom v napadnutom konaní.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a predovšetkým konštatuje, že napadnuté konanie nebolo poznačené nečinnosťou okresného súdu, inak ani sťažovateľka nekonkretizovala žiadne obdobie nečinnosti súdu, vo svojej ústavnej sťažnosti poukázala „iba“ na neefektívny postup v konaní. Procesné úkony okresného súdu smerovali k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania, čo je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 274/09).

Pokiaľ sťažovateľka namietala, že na začiatku posudzovaného konania už samotné vznesenie   námietky   zaujatosti   odporcom   1   proti   sudcom   okresného   súdu „viedli k prieťahom   v   konaní“, treba   uviesť,   že   využitie   možností   daných   účastníkom   konania procesnými   predpismi   na   uplatňovanie   a presadzovanie   ich   práv   v občianskom   súdnom konaní spôsobuje síce   predĺženie priebehu konania, nemožno ho   však   kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Rovnako vykonanie dôkazu   výsluchom   svedka   dožiadaným   súdom;   vykonanie   dôkazu   prípisom,   ktorým   sa okresný súd zaujíma o stav trestného stíhania alebo zisťovanie pobytu účastníkov konania nemožno samo osebe považovať za neefektívny postup súdu, najmä v danom prípade, keď určitá   súvislosť   medzi   nariadeným   dokazovaním   a predmetom   napadnutého   konania nesporne existuje a v občianskoprávnom konaní ani navrhovateľka nevedela označiť pobyt jedného   z odporcov.   Otázka,   kedy   má byť účastníkovi   konania ustanovený   opatrovník, spadá výlučne do kompetencie zákonného sudcu (súdu) a je to otázka procesného vývoja, čo v danom prípade s prihliadnutím výlučne na čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo uskutočnené podľa názoru ústavného súdu akceptovateľným spôsobom. Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný ústavou a dohovorom, na konanie bez zbytočných prieťahov, resp.   v primeranej   lehote,   na   druhej   strane   dodržanie   tohto   imperatívu   nemôže   mať   za následok   porušenie   základných   zásad   civilného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom   (čl.   154c   ods.   1   ústavy).   V tomto   zmysle   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať zo skutočnosti, že súd rešpektoval kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní   (mutatis   mutandis   napr.   I.   ÚS   90/05),   teda v okolnostiach   danej   veci   sa   súd   snažil   počas   primeranej   doby   zabezpečiť   účastníkovi konania zúčastniť sa na pojednávaniach a vyjadriť sa k veci.

Napriek uvedenému ústavný súd pripúšťa, že najmä v prvom polroku 2008 neboli úkony okresného súdu vždy plne efektívne. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 47/03 a v ňom odkaz na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr. I. ÚS 63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že ojedinelá nečinnosť alebo neefektívna činnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). V okolnostiach danej veci   krátkodobý   neefektívny   postup   súdu   neovplyvnil   podľa   názoru   ústavného   súdu skutočnosť, že vec nebola doteraz skončená, a preto tento prieťah nemožno ani považovať za   príčinu   neodstránenia   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   nachádza v dôsledku   trvania   tohto   konania.   Postup   okresného   súdu   sa   teda   nevyznačoval   takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné vzhľadom na predmet konania kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že hoci vo veci sp. zn. 8 C 118/07 nebol postup okresného súdu v každom štádiu konania bez prieťahov a je nesporné, že celkové   trvanie   tohto   konania   je   už pomerne   dlhé,   z   hľadiska   komplexného   posúdenia napadnutého   konania   však   postup   okresného   súdu   nemožno   považovať   za   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov a   v súlade   so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

4.   Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   označených   základných   práv   tiež navrhla, aby ústavný súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a domáhala sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho zastúpenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné práva, ktorých porušenie sťažovateľka namietala, porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už podrobnejšie nezaoberal.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Keďže   sťažovateľka   v konaní   neuspela, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani jej návrhom na náhradu trov konania.

Zo všetkých   uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2010