znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 243/09-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   novembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť I. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. P., P., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 263/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 263/95 v období od rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 226/06-37 z 31. októbra 2006 p o r u š i l   základné právo I. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bardejov vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 263/95 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. I. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bardejov p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   I.   K.   v sume   292,38   €   (slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur a tridsaťosem centov) na účet ustanovenej advokátky JUDr. E. P., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Bardejov j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   292,38 €   (slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur   a tridsaťosem   centov)   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 243/09-7 z 11. júna 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného   súdu Bardejov   (ďalej   aj   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 263/95 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľovi   bol   uvedeným   uznesením   ustanovený   aj   právny   zástupca   v konaní pred ústavným súdom, a to advokátka JUDr. E. P., P.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Ešte v deň sv. Mikuláša - podľa občianskeho kalendára 6. XII. 1994 som napísal a súdu doručil žalobu v životne dôležitej veci o uspokojenie mojich hmotnoprávnych a iných nárokov voči môjmu štátu, ktoré mi zo zákona   patrili   a vyplývali   z právoplatného   a vykonateľného   rozsudku   Okresného   súdu v Bardejove pod č. k. 4 C 184/89, keďže som s ním bol v tomto spore ešte v r. 1991 úspešný, ale v skutočnosti dodnes neúspešný, pretože bardejovský súd i čo len v prvom stupni o tejto kauze a vo veci samej ani po tak dlhých rokoch nedokázal meritórne rozhodnúť! Preto ma tento nepriaznivý stav doviedol k tomu, že som dňa 9. II. 2006 napísal ústavnú sťažnosť pre porušovanie čl. 48 Ústavy SR i ods. 1/, čl. 6 Dohovoru na prieťahy a neprejednanie tejto veci v primeranej lehote, ktorú Ústavný súd SR obdržal dňa 13. II. 06. Až dňa 31. X. 2006 Ústavný súd SR vyhlásil svoj ústavný nález pod sp. zn. II. ÚS 226/06-37, v ktorom jeho bode 1. vyslovil, že mnou namietané základné a ľudské práva, pokiaľ ide o včasnosť prejednania veci pod č. k. 4 C 263/95 boli postupom Okresného súdu v Bardejove porušené a v druhom bode tohto nálezu bardejovskému súdu ústavný súd výslovne prikázal, aby v tomto súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov. Aj keď toto konečné rozhodnutie ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť dňom 1. XII. 2006 a teraz sa píše už rok 2009, bardejovský súd si s ním ťažkú hlavu nerobil lebo od tejto doby s touto kauzou na jeho súdnej pôde neurobil až po dnešné dni takmer vôbec nič! Od vyhlásenia nálezu ústavného súdu mali túto ošemetnú kauzu až traja sudcovia, ktorí si ju pohadzovali ako horúci zemiak a nakoniec keď dve sudkyne z bardejovského súdu aj za takúto „dobre“ odvedenú prácu sa dostali na lepšie miesta a na vyšší prešovský súd, „čierny peter“ zostal v rukách novému sudcovi, ktorý ho nezačal   ako   závažný   prípad   zvládať   celkom   šťastne   a úspešne,   keďže   predchádzajúce a odchádzajúce   sudkyne   mu   zanechali   nejaké   resty.   Jedna   z nich   svojou   písomnou predvolánkou,   zo   dňa   27.   III.   07,   síce   už   po   predchádzajúcej   vytýčila   ďalšie   súdne pojednávanie na deň 6. VI. 07 o 9,15 hod. a potom aj ďalšie na 12. X. 07 o 13.00 hod., ale sama na neho neprišla! Ja som sa na toto pojednávanie dostavil včas a čakal som predo dvermi pojednávacej siene, kde sa nikto nenachádzal. Až po asi 1/2 hod. prišiel ku mne jeden pán(...) a povedal mi, keď som to ja, čo čakám na toto súdne pojednávanie, aby som išiel domov, lebo pojednávať nebude, keďže toto pojednávanie je vraj odročené. (...) napísal som predsedovi okre. súdu(...) JUDr. P. sťažnosť, ale on ju vybavil svojsky a nového sudcu, ktorého nielen v tejto kauze, ale aj iných jej podrobných bude zrejme ešte potrebovať, keďže práve on sa s ňou dlhé roky bezúspešne trápil a túto nedokončil, „kamarátsky“ podržal. Myslel som si, že túto sťažnosť zopakujem, ale to už ponechávam na doriešenie v rámci tejto ústavnej sťažnosti ústavnému súdu, ktorý mi vytýka aj pri iných príležitostiach, že málo sa sťažujem. (...)

Myslím si, že mnou označený bardejovský súd aj napriek nálezu Ústavného súdu SR, ktorý on vlastne ignoruje a v tomto lepšom prípade neberie vážne, naďalej porušuje na môj úkor mnou namietané základné a ľudské práva podľa Ústavy SR i Európskeho Dohovoru, pretože kauzu ako celok nedokázal zvládnuť ani za viac ako 14 rokov! A pritom tu nejde o(...)   náročné   súdne konanie.   Preto   dúfam,   že   Ústavný súd SR túto   moju   už pred ním opakovanú sťažnosť prejedná rovnako s patričnou serióznosťou a váhou a hlavne ako celok od samého počiatku vzniku sporu až po dnešné dni a že vynesie o tom ústavný a spravodlivý nález s ešte spravodlivejšou satisfakciou. (...)

Niet pochýb o tom, že právomoc Ústavného súdu SR na túto moju vec a sťažnosť je tu daná,   keďže   tu   ide   výslovne   o ústavné   právo   i Dohovoru   na   konanie   bez   zbytočných a neodôvodnených prieťahov a na prejednanie veci podľa ods. 1/, čl. 6 Dohovoru ako celku v primeranej lehote ba podľa zaužívanej praxe i judikatúry ESĽP. (...)

Žiadam Ústavný súd SR, aby po predbežnom prerokovaní tejto mojej opakovanej sťažnosti prijal ju na ďalšie konanie a aby konečným verdiktom vo svojom ústavnom náleze rozhodol takto:

1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa ods. 2/, čl. 48 Ústavy   SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru postupom Okresného súdu v Bardejove v súdnom konaní vedenom u neho pod č. k. 4 C 263/95, ako celku, porušené bolo.

2./   Prikazuje   Okresnému   súdu   v Bardejove   po   druhýkrát,   aby   v konaní   vedenom u neho pod č. k. 4 C 263/95 konal bez zbytočných prieťahov a neignoroval prvý ústavný nález pod sp. zn. II. ÚS 226/06/37, zo dňa 31. X. 06.

3./ Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 13 tis. EUR(...), ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove zaplatiť do 2-och mesiacov od právnej moci tohto ústavného nálezu.

4./   Ukladá   Okresnému   súdu   v Bardejove   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   konania v prospech sťažovateľa, včítane právneho zastupovania, pokiaľ bolo nevyhnutné a k nemu došlo, a to v lehote 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

(...) Spravodlivé finančné zadosťučinenie v tejto pre mňa nadmieru dôležitej kauze požadujem   ako   nemajetkovú   ujmu   za   doslova   dlhodobé   duševné   trýznenie   z dôvodu založeného   na   diskriminácii   statusovej   a životne   dôležitej   kauze   o nároky   z vysúdeného a ani po viac ako 14 rokoch nevymožiteľného práva, čo všetko sa negatívne po veľkých emotívnych zážitkoch, stresových situáciách a traume odzrkadlilo aj na mojom zdravotnom stave! Lebo právna neistota v tejto kauze je už viac, ako iba dlhá!»

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený JUDr. V. P., listom sp. zn. Spr 603/09 z 10. augusta 2009 a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu z 25. augusta 2009.

3.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   tieto   relevantné skutočnosti:

„(...)   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nálezom   zo   dňa   31.   októbra   2006   č.   k. II. ÚS 226/06-37   vyslovil,   že   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   v   jeho   veci   sp.   zn. 4C 263/95   bolo   porušené   základné   právo   I.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prikázal Okresnému súdu Bardejov v označenej právnej veci konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 80.000,- Sk i náhradu   trov   konania   vo   výške   6.825,-   Sk.   Tvrdenie   sťažovateľa,   že   súd   aj   po   tomto rozhodnutí nekonal bez zbytočných prieťahov, nezodpovedá skutočnosti. Jednotlivé úkony súdu   v   tomto   období   boli   totiž   vykonávané   v   primeranej   časovej   následnosti   a   pokiaľ v konaní došlo k určitej krátkodobej nečinnosti, jej príčinou boli opakované zmeny v osobe zákonného sudcu, vyvolané zmenami v obsadení súdu sudcami, čo nemožno pripočítať za vinu súdu a tým ani tieto krátkodobé prieťahy považovať za prieťahy zbytočné, ktorými by došlo k porušeniu sťažovateľom namietaného základného práva. Na dokumentáciu zmien v obsadení súdu sudcami v prílohe predkladám prijaté zmeny v rozvrhu práce súdu (dňom 1. 1. 2007   bola   sudkyňa   JUDr.   S.   preložená na výkon funkcie   sudkyne na Krajský   súd v Prešove a vec v súlade s ustanovením § 51 zákona č. 757/2004 bola na prejednanie a rozhodnutie pridelená sudkyni JUDr. Z. a po znovuobsadení súdneho oddelenia predtým patriaceho   JUDr.   S.   novovymenovaným   sudcom   JUDr.   K.,   vec   dňom   7. 9. 2007   bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie tomuto sudcovi).

Vzhľadom na uvedené navrhujem sťažnosť sťažovateľa zamietnuť ako nedôvodnú. V   súlade   s   ustanovením   §   30   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   v   platnom   znení oznamujem, že súhlasím s upustením od ústneho prejednania veci.“

3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu zotrvala na podanej sťažnosti a uviedla, že:

„(...) netrváme na tom, aby sa v predmetnej právnej veci konalo ústne pojednávanie. Zároveň uvádzame, že si uplatňujeme trovy právneho zastúpenia v súlade s ust. § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení(...) Za 3 úkony právnej pomoci si spoločnosť E. P. s.r.o. uplatňuje trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 438,57 € a za každý ďalší úkon (podľa dodatočného vyčíslenia) si uplatňujeme vo výške 146,19 €. (...)“

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ktorý bol ústavnému súdu doručený až 6. októbra 2010, ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Bardejov   pod   sp. zn.   4   C   263/95   najmä   v období   po   rozhodnutí   ústavného   súdu   č.   k. II. ÚS 226/06-37 z 31. októbra 2006:

Dňa 8. decembra 1994 podal sťažovateľ na bývalom Mestskom súde v Bratislave pôvodne   proti   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný   v prvom rade“) žalobný návrh na náhradu svojich pracovných a mzdových nárokov, ktoré mu mali vzniknúť v dôsledku zrušenia O. v B.

Dňa   27.   decembra   1994   Mestský   súd   v Bratislave   vyhlásil   uznesenie,   ktorým vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť a vec sa rozhodol postúpiť Okresnému súdu Bardejov. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie.

Dňa 2.   mája 1995 Najvyšší   súd Slovenskej   republiky svojím uznesením potvrdil napadnuté rozhodnutie Mestského súdu v Bratislave z 27. decembra 1994.

Dňa 14. júna 1995 bol predmetný spis doručený Okresnému súdu Bardejov. Dňa 8. októbra 1996 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, v ktorom okrem iného navrhol, aby O. ú. v B. pristúpil do konania na strane žalovaných (ďalej len „žalovaný v druhom rade“).

Dňa 31. októbra 2006 ústavný súd svojím nálezom č. k. II. ÚS 226/06-37 vyslovil, že postupom   Okresného   súdu   Bardejov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C 263/95   bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a okresnému súdu   prikázal   v   označenej   právnej   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   pričom sťažovateľovi   priznal   finančné   zadosťučinenie   v   sume   80   000   Sk,   ako   i   náhradu   trov právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Uvedený   nález   nadobudol právoplatnosť 1. decembra 2006.

Dňa   8.   novembra   2006   súd   vyrozumel   sťažovateľa   o   tom,   že   JUDr.   V.   P.   bol z prerokovávania   a rozhodovania   danej   veci   už   vylúčený.   Vzhľadom   na   uvedené   bol sťažovateľ vyzvaný, aby sa vyjadril, „či vznáša námietku zaujatosti voči JUDr. Z. S., ktorej bola predmetná vec pridelená dňa 28. 10. 2003“.

Dňa 8. januára 2007 bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. V. Z.Dňa 27. marca 2007 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 6. jún 2007.Dňa   7.   mája   2007   bolo   súdu   doručené   ospravedlnenie   žalovaného v prvom   rade o neúčasti na nariadenom pojednávaní.

Dňa 4. júna 2007 bolo súdu doručené ospravedlnenie sťažovateľa o jeho neúčasti na nariadenom pojednávaní zo zdravotných dôvodov. Sťažovateľ súčasne vzniesol námietku zaujatosti proti sudcovi, ktorý jeho vec prerokováva.

Dňa 5. júna 2007 súd nariadené pojednávanie zrušil z dôvodu, že sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti konajúcemu sudcovi.

Dňa 22. júna 2007 sa zákonná sudkyňa JUDr. V. Z. vyjadrila, že sa necíti „byť vylúčená z rozhodovania predmetnej veci“.

Dňa 9. júla 2007 bol spis predložený Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľa.

Dňa 10. júla 2007 krajský súd rozhodol, že sudkyňa JUDr. V. Z. nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci.

Dňa 26. júla 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 1. augusta 2007 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 12. október 2007. Dňa   10.   augusta   2007   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   dovolanie   proti rozhodnutiu   krajského   súdu,   ktorým   nevylúčil   sudkyňu   JUDr.   V.   Z.   z prerokúvania a rozhodovania danej veci.

Dňa 7. septembra 2007 bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. M. K.

Dňa 12. októbra 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktoré sa dostavil iba žalovaný v druhom rade. Súd odročil pojednávanie na neurčito s tým, že „spisový materiál bude   predložený   Najvyššiemu   súdu   SR   v Bratislave,   za   účelom   rozhodnutia   o dovolaní žalobcu   došlého   na   OS   Bardejov   dňa   10.   8.   2007,   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu v Prešove zo dňa 10. 7. 2007“.

Dňa 23. novembra 2007 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o uvedenom dovolaní sťažovateľa.

Dňa 3. decembra 2007 najvyšší súd prípisom sp. zn. 5 Cdo 268/07 vytkol okresnému súdu,   že   neodstránil   procesné   nedostatky   dovolania   z 10.   augusta   2007,   že „dodnes“ nevykonal   úkony   nutné   k rozhodnutiu   o odvolaní   zo   17.   januára   2003,   dovolaní   z roku 2003, ako aj žiadosti sťažovateľa o ustanovení advokáta „ex offo“.

Dňa 5. decembra 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 18. februára 2008 súd vyzval sťažovateľa, aby zdokladoval, že jeho osobné a majetkové pomery ho oprávňujú k žiadosti o „ex-offo“ advokáta.

Dňa   25.   februára   2008   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa týkajúce sa jeho osobných a majetkových pomerov.

Dňa 31.   marca   2008   okresný   súd uznesením   č.   k.   4   C 263/95-225   rozhodol,   že sťažovateľovi   nepriznáva   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a zamieta   jeho   žiadosť o ustanovenie „ex-offo“ advokáta.

Dňa 15. apríla 2008 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 263/95-225.

Dňa 25. apríla 2008 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom odvolaní sťažovateľa.

Dňa   30.   októbra   2008   krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   Co   61/08-238   potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a zamietnutí žiadosti o ustanovenie „ex-offo“ advokáta sťažovateľovi.

Dňa 11. decembra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 19. januára 2009 bolo okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. 1 Co 61/08-238.

Dňa 3. marca 2009 okresný súd uznesením vyzval sťažovateľa, aby doplnil svoje tri dovolania; a to dovolanie zo 17. januára 2003 proti uzneseniu krajského súdu o nevylúčení sudcu JUDr. V. P. z rozhodovania a prerokovávania danej veci, dovolanie z 10. augusta 2007   proti   uzneseniu   krajského   súdu   o nevylúčení   sudkyne   JUDr.   V.   Z. a napokon dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   a bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa o ustanovenie „ex-offo“ advokáta.

Dňa 10. marca 2009 sťažovateľ písomne reagoval na uvedenú výzvu okresného súdu. Dňa 18. júna 2009 bol spis predložený najvyššiemu súdu, aby rozhodol o podaných dovolaniach sťažovateľa.

Dňa 13. novembra 2009 najvyšší súd uznesením č. k. 5 Cdo 175/09-247 zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu o nevylúčení JUDr. V. P. z prerokovávania a rozhodovania veci, uznesením č. k. 5 Cdo 175/09-249 zastavil konanie o dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   o   nevylúčení   JUDr.   V.   Z z prerokovávania   a rozhodovania   veci   a napokon   najvyšší   súd   uznesením   č.   k. 5 Cdo 175/09-251   o   treťom   dovolaní   sťažovateľa,   ktoré   smerovalo   proti   uzneseniu krajského súdu o nepriznaní oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov, a o zamietnutí jeho žiadosti   o ustanovenie „ex-offo“ advokáta   rozhodol   tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti oslobodenia od súdnych poplatkov zrušil z dôvodu, že oň sťažovateľ vôbec   nepožiadal,   a v časti   ustavenia   „ex-offo“   advokáta   dovolanie   pre   neprípustnosť odmietol.

Dňa 3. decembra 2009 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   29.   decembra   2009   boli   uvedené   uznesenia   najvyššieho   súdu   doručované sťažovateľovi.

Dňa 9. júla 2010 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 20. september 2010. Dňa 20. augusta 2010 žalovaný v druhom rade telefonicky požiadal súd o zaslanie žaloby.

Dňa 23. augusta 2010 bola žalovanému v druhom rade doručená žaloba.Dňa 13. septembra 2010 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie žalovaného v prvom rade o neúčasti na nariadenom pojednávaní.

Dňa 20. septembra 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom sťažovateľ navrhol, aby do konania vstúpil okresný prokurátor, pričom o tom „podá písomný návrh“. Súd odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu, aby sťažovateľ mohol urobiť avizované písomné podanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 263/95 najmä v období od rozhodnutia ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   226/06-37   z 31.   októbra   2006   dochádza   k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je spor o finančné nároky vyplývajúce z „pracovnoprávnych vzťahov“,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   –-   rovnako   ako   v   náleze II. ÚS 226/06   –   konštatuje,   že   dĺžka   posudzovaného   konania   ani   v napadnutom   období nebola   závislá   od   zložitosti   veci.   Napokon   ani   predseda   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom období k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľ síce aj v posudzovanom štádiu konania využil viaceré   možnosti   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (námietky   predpojatosti a dovolania),   avšak   využitie   možností   daných   navrhovateľom   procesnými   predpismi   na uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Samozrejme, sťažovateľ si za takýchto okolností musel uvedomiť, že dôjde k predĺženiu predmetného konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu najmä v období po rozhodnutí   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   226/06-37   z 31.   októbra   2006   a predovšetkým konštatuje, že trvanie napadnutého konania už viac ako 15 rokov (na okresný súd bola vec právoplatne postúpená 14. júna 1995) je už samo osebe neprimerané. Okrem uvedeného ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   danej   veci   aj   po   vyslovení   porušenia základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a po prikázaní konať vo veci, opakovane dlhodobo, ale aj krátkodobo nečinný, a to konkrétne od 1. decembra 2006 do 27. marca 2007 (takmer štyri mesiace), od 23. novembra 2007 do 18. februára 2008 (takmer tri mesiace), od 10. marca 2009 do 18. júna 2009 (viac ako tri mesiace) a od 29. decembra 2009 do 9. júla 2010 (viac ako 6 mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože minimálne počas štrnástich mesiacov (od uvedeného rozhodnutia ústavného súdu) okresný súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   v predmetnej   veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože vo svojej podstate a v kontexte viac ako pätnásť   rokov   trvania   napadnutého   konania   už   hraničia   s odmietnutím   spravodlivosti (denegatio iustitione). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania sťažovateľa, ale predovšetkým v dôsledku postupu – nečinnosti okresného súdu. Ústava v čl. 48 ods. 2 pritom zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 13 000 €, ktoré požaduje „ako nemajetkovú ujmu za doslova dlhodobé duševné trýznenie z dôvodu založeného   na   diskriminácii   statusovej   a životne   dôležitej   kauze   o nároky   z vysúdeného a ani po viac ako 14 rokoch nevymožiteľného práva, čo všetko sa negatívne po veľkých emotívnych zážitkoch, stresových situáciách a traume odzrkadlilo aj na mojom zdravotnom stave“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   na   viac   ako   15-ročnú   dĺžku napadnutého konania, na význam konania pre sťažovateľa, ako aj na to, že ústavný súd v danej   veci   už   raz   konštatoval   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľa a prikázal okresnému súdu konať bez prieťahov, považuje za primerané vo výške 3 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia za dva účelne vynaložené úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia 23. júla 2009 a podanie písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu   25.   augusta   2009).   Za   dva   úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a dvakrát režijný paušál po 6,95   €   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   sumu 245,70 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 46,68 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 292,38 €.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   o sťažovateľom   uplatnených   trovách   konania rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010