znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 243/08-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II č. k. 51 C 221/06-61 z 8. augusta 2006 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 430/06-74 z 27. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2007   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 51 C 221/06-61 z 8. augusta 2006 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 430/06-74 z 27. júla 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením č. k. 51 C 221/06-61 z 8. augusta 2006 okresný súd v konaní o žalobe sťažovateľa na náhradu škody nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom toto uznesenie okresného súdu bolo   v dôsledku   odvolania   sťažovateľa   potvrdené   aj   v odvolacom   konaní   uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 430/06-74 z 27. júla 2007. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že uvedenými rozhodnutiami tak okresný súd, ako aj krajský súd neodôvodnene zamedzili sťažovateľovi   prístup   k súdu,   čím   malo byť porušené   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne konanie.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava porušil základné právo D. B. na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   6   -   právo   na spravodlivé súdne konanie bez zbytočných prieťahov medzinárodného dohovoru v znení protokolu č. 11.

Ústavný   súd   priznáva   D.   B.   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50.000.-   Sk   (od každého   súdu   zvlášť)   ktoré   musí   byť   zaplatené   v   lehote   15   dní   od   doručenia   Nálezu Ústavného súdu.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   II 51 C/221/2006-61 zo dňa 08. 08. 2006 a Krajského súdu Bratislava 4 Co/430/06-74 zo dňa 27. 07. 2007 a súčasne prikazuje Okresnému sudu Bratislava II vo veci konať bez ďalších prieťahov a porušovaní práv.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je posúdenie, či rozhodnutím okresného súdu č. k. 51 C 221/06-61 z 8. augusta 2006 a rozhodnutím krajského súdu č. k. 4 Co 430/06-74 z 27. júla 2007 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

1. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím okresného súdu č. k. 51 C 221/06-61 z 8. augusta 2006

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   nespokojnosti   sťažovateľa   s rozhodnutím okresného súdu č. k. 51 C 221/06-61 z 8. augusta 2006 mal sťažovateľ možnosť domáhať sa jeho   zmeny   využitím   účinného   prostriedku   nápravy   (odvolania)   v systéme   všeobecných súdov, ktorý sťažovateľ napokon aj využil.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 51 C 221/06-61 z 8. augusta 2006 podal sťažovateľ odvolanie, pričom odvolací krajský súd odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická   osoba   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní   pred   iným   štátnym   orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Inými slovami, ak je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody   oprávnený   konať alebo rozhodovať   iný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po predbežnom   prerokovaní   odmietne   pre   nedostatok   svojej   právomoci.   Zo   zisteného skutkového stavu je zrejmé, že uznesenie okresného súdu č. k. 51 C 221/06-61 z 8. augusta 2006, ktorým okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, bolo preskúmané už v odvolacom konaní krajského súdu vedeného pod sp. zn. 4 Co 430/06.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

2. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím krajského súdu č. k. 4 Co 430/06-74 z 27. júla 2007

Sťažovateľ   namietal,   že   prístup   k súdu   mu   zamedzil   svojím   rozhodnutím č. k. 4 Co 430/06-74   z 27.   júla   2007   aj   krajský   súd   tým,   že   neprehodnotil   rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní mu oslobodenia od súdnych poplatkov, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ je podľa jeho tvrdenia „exemplárnym prípadom“ na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. V nadväznosti na to sťažovateľ uviedol, že v prvom rade mu nemal byť vyrúbený   súdny   poplatok,   pretože   predmet   konania,   ktoré   podaním   žaloby   inicioval, podlieha podľa neho zákonnému oslobodeniu od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm.   f)   a   i)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch a poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdnych poplatkoch“), a tiež pri zisťovaní majetkových pomerov sťažovateľa tak okresný súd,   ako   aj krajský   súd   vyčíslili   účelovo   jeho   majetok   o tzv. „fiktívny   majetok“,   ktorý v skutočnosti sťažovateľ podľa jeho tvrdení ani nevlastní.

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona o súdnych poplatkoch zákonnému oslobodeniu od súdnych poplatkov podlieha konanie vo veci opravy chýb a odstránenia nedostatkov v zoznamoch voličov a podľa písm. i) tohto ustanovenia konanie vo veci nečinnosti orgánu verejnej správy.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu 19. apríla 2006 sa sťažovateľ   domáhal   náhrady   škody „spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom a protizákonným nekonaním odporcu“, ktorým bola obchodná spoločnosť „SPP, a. s.“.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy je upravené v § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom z odseku 1 tohto ustanovenia je zrejmé, že v tomto konaní sa žalobca domáha, aby „súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť“, t. j. účelom tohto konania nie je náhrada škody, ale nárok na zjednanie nápravy v nepružnom postupe orgánu verejnej správy. Navyše žalovaný v konaní o žalobe sťažovateľa nie je orgánom verejnej správy, ale obchodnou spoločnosťou v právnej forme akciovej spoločnosti, a zo žaloby sťažovateľa tiež vyplýva, že sa domáha náhrady škody podľa § 415 Občianskeho zákonníka.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že konanie vedené pod sp. zn. 51 C 221/06, ktoré podaním žaloby inicioval sťažovateľ, nie je ani jedným z dvoch konaní, ktoré by podľa § 4 ods. 1 písm. f) a i) zákona o súdnych poplatkoch podliehali ex lege oslobodeniu od súdnych poplatkov.

Skúmanie, či dokazovanie okresného súdu a následne aj krajského súdu týkajúce sa majetkových   pomerov   sťažovateľa   bolo   dostatočné,   nie   je   v kompetencii   skúmania ústavného   súdu.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   odobril   vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu, ktorý aplikoval na daný prípad ustanovenie § 138 ods.   1   OSP   spôsobom,   ktorý   je   dostatočným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom zdôvodnený   a nedá   sa   mu vyčítať arbitrárnosť,   pričom   treba zdôrazniť,   že pri   skúmaní majetkových   pomerov   sťažovateľa   súdy   vychádzali   z údajov   uvedených   v listoch vlastníctva,   ktoré   sú   podľa   §   69   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 162/1995   Z. z.   o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov verejnými listinami.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 44/08).

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   aj   vo   vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia   a trovách   konania   je   podmienené   vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2008