znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 243/07-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 29. novembra 2007   predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   J.   B.,   D.,   vo veci   namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 3 Co 23/07-167 z 31. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2007 doručená sťažnosť Mgr. J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú na výzvu ústavného súdu doplnil   podaním   doručeným   12.   novembra   2007.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 23/07-167 z 31. mája 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) viedol pod sp. zn. PK 24 C 149/03 konanie o návrhu sťažovateľa na zaplatenie 25 000 Sk s úrokom z omeškania,   o ktorom   rozhodol   rozsudkom   z 27.   júla   2006   tak,   že   návrh   zamietol a sťažovateľovi   uložil   povinnosť   nahradiť   odporkyni   trovy   konania   v sume   7   472   Sk. Sťažovateľ   sa   proti   rozsudku   v časti   výroku   o trovách   konania   odvolal   a žiadal   zmeniť rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   nie   je   povinný   uhradiť   odporkyni   náhradu   trov konania. Krajský súd v odvolacom konaní rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   v jeho   veci   nesprávne   postupoval,   pretože nerozhodol o jeho opakovanej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, v rozsudku neuviedol termín splatnosti náhrady trov konania a predovšetkým v jeho veci nesprávnym procesným postupom umožnil právnemu zástupcovi   odporkyne   uplatniť   náhradu   za   úkony,   ku   ktorým   by   pri   správnom   postupe nedošlo. Podľa názoru sťažovateľa mal okresný súd jeho žalobu zamietnuť bez vykonania pojednávania po tom, ako odporkyňa vo svojom vyjadrení k žalobe z 26. februára 2004 vzniesla   námietku   premlčania   uplatneného   nároku,   a nemal   ju   viac   vyzývať   na   ďalšie vyjadrenia. Okresný súd nedoručil sťažovateľovi pred pojednávaním vyjadrenie odporkyne k žalobe, čím mu znemožnil pripraviť sa na toto pojednávanie. Podľa názoru sťažovateľa vykonal okresný   súd   množstvo   pre   rozhodnutie   veci   nepodstatných   procesných   úkonov vrátane pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 22. júna 2006. Tým, že krajský súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti, nerozhodol správne a spravodlivo a porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V konaní pred ústavným súdom sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu a nahradil ho svojim rozhodnutím, ktorým by sťažovateľovi uložil zaplatiť odporkyni   náhradu   trov   konania len za jeden   úkon   jej právneho zástupcu   – vyjadrenie k žalobe, aby mu priznal náhradu   škody, primerané finančné zadosťučinenie 60 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 23/07-167 z 31. mája 2007, ktorým potvrdil podľa jeho názoru nesprávne rozhodnutie okresného súdu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   a   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že rozhodnutiami o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd, predovšetkým do práva na súdnu ochranu (II. ÚS 56/05), a teda aj do práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   aplikujúc   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu práva na spravodlivý proces podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Zmyslom   a účelom   náhrady   trov   konania   v konaní   pred   všeobecným   súdom   je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len   za   splnenia   všetkých   zákonom   ustanovených   podmienok   a skôr   reštriktívne (II. ÚS 31/04).

Sťažovateľ sa podaním odvolania domáhal zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa z rovnakých dôvodov, ako uviedol vo svojej sťažnosti. Krajský súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie v rozsahu týchto dôvodov a zistil, že okresný súd dvakrát rozhodol o žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (uznesením   č.   k. 24 C 149/2003-72 z 20. septembra 2004 a uznesením č. k. PK 24 C 149/2003-98, ktoré boli potvrdené odvolacím súdom) tak, že jeho žiadostiam nevyhovel. Obidve rozhodnutia boli právoplatné, a teda sťažovateľ nebol v konaní pred okresným súdom oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Námietky sťažovateľa týkajúce sa procesného postupu okresného súdu vyhodnotil ako „účelové“ a konštatoval, že sťažovateľ mohol využiť svoje procesné právo a zobrať svoj návrh späť v celom rozsahu, ak si bol vedomý toho, že odporkyňou vznesená námietka premlčania je odôvodnená, čím mal možnosť sám zamedziť vzniku ďalších trov konania, ktoré vznikli vykonávaním dokazovania. Pretože toto právo nevyužil a v konaní nebol   úspešný,   musí   niesť   následky   súdneho   sporu,   ktorý   podaním   návrhu   vyvolal. Nakoniec   krajský   súd   preskúmal aj   výšku   priznaných   trov   a zistil,   že   ich   vyčíslenie   je správne a zodpovedá účelnému bráneniu práva odporkyňou.

Sťažovateľ   pokladá   rozhodnutie krajského   súdu   (a   okresného   súdu)   za   nesprávne z dôvodu   výšky   priznanej   náhrady   trov   konania,   pretože   nesúhlasí   s počtom   úkonov právneho zástupcu, za ktoré mu bola priznaná náhrada.

Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a preto nie je oprávnený rozhodovať o tých otázkach, ktoré boli predmetom konania pred všeobecným súdom. Jeho úlohou v tomto prípade nie je posudzovať, za koľko úkonov právneho zástupcu odporkyne mal krajský súd (resp. okresný súd) priznať náhradu trov konania, ale či jeho rozhodnutie vyhovuje   požiadavkám,   ktoré   vyplývajú   z čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Pretože   sťažovateľ nenamietal   porušenie   ústavnoprocesných   princípov   konania,   ústavný   súd   posúdil,   či rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a dospel k záveru, že krajský   súd   reagoval   na   každý   argument   sťažovateľa   uvedený   v odvolaní,   ktorý   bol podstatný   pre   posúdenie   zákonnosti   rozhodnutia   okresného   súdu,   svoje   rozhodnutie dostatočne odôvodnil, uviedol, podľa ktorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku postupoval   a ako   ich   aplikoval   na   zistený   skutkový   stav.   Skutkové   a právne   závery krajského   súdu   nemožno   označiť   za   svojvoľné,   neudržateľné   alebo   prijaté   v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilnej   judikatúre   uvádza,   že   postup   súdu   vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva nemožno považovať neúspech v konaní, alebo inak povedané obsahom práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať za jeho porušenie nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím krajského súdu č. k.   3   Co   23/07-167   z 31.   mája   2007   a namietaným   porušením   práva   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru, jeho sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   a z tohto   dôvodu   sa   už   nezaoberal   žiadosťou   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ani ďalšími nárokmi, ktoré uplatnil v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007