znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 243/06-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   13. júla 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   S.,   bytom   K.,   toho   času   vo   väzbe,   zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   základných   práv   a slobôd   podľa   čl. 17   ods.   2   a   5   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 Tp 34/2006 z 10. marca 2006 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Tpo 20/2006 z 31. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2006 doručená sťažnosť R. S. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 34/2006 z 10. marca 2006 a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 20/2006 z 31. marca 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „... bol uznesením vyšetrovateľa KR PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre pod č. k. KRP-16/OVK-NR-2006 zo dňa 8. 3. 2006 podľa   § 206   ods. 1   Tr.   por.   obvinený   z   trestného   činu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d), ods. 3 písm. c) Tr. zák. (...)

Sťažovateľ   je   vo   väzbe,   do   ktorej   bol   vzatý   uznesením   Okresného   súdu   v   Nitre č. k. 4 Tp 34/2006 zo dňa 10. 3. 2006.

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 5 Tpo 20/2006 zo dňa 31. 3. 2006“.

Podľa   sťažovateľa „Vznesenie   obvinenia   uznesením   vyšetrovateľa   č. k. KRP- 16/OVK-NR-2006   podľa   § 206   ods. 1   Tr.   por.   je   podľa   sťažovateľa   nezákonné,   nemá potrebné   zákonné   náležitosti,   pretože   v ňom   chýba   popis   subjektívnej   stránky   konania sťažovateľa ako obvineného. (...)

Z označeného   uznesenia   vyšetrovateľa   vyplýva   predovšetkým   len   to,   že   obvinený M. B. si u sťažovateľa s jeho súhlasom nechal odložené tabletky a farmaceutické výrobky, ktoré boli potom tam kde ich nechal, nájdené pri domovej prehliadke, čo sa sťažovateľovi dáva za vinu.

Tento popis skutku v uznesení nezahŕňa subjektívnu stránku trestného činu. (...) Zákonným   vznesením   obvinenia   je   totiž   realizovaná   zásada   riadneho   zákonného procesu uvedená v čl. 8 Listiny základných práv a slobôd, pričom v danom prípade bola táto zásada, vzhľadom k vyššie uvedeným okolnostiam, porušená“.

Sťažovateľ   poukazuje   na   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Českej   republiky sp. zn. I. ÚS 46/96 a sp. zn. IV. ÚS 582/99 z 24. februára 2000.

„Sťažovateľ svoju sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe odôvodnil a uviedol všetky vyššie uvedené skutočnosti, ktoré považoval za nezákonné.

Krajský súd v Nitre sa nimi vôbec nezaoberal. Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne   konformné   odôvodnenie   väzby   v   zmysle   čl. 8   ods. 2   Listiny   základných   práv a slobôd, v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 17 ods. 2 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (...)

Ak   odôvodnenie   rozhodnutia   o vzatí   do   väzby   neobsahuje   vysporiadanie sa s obranou sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť, sú právne závery súdu   porušením   ústavného   princípu   zákazu   ľubovôle   v rozhodovaní,   preto   je   potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...) Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky III. ÚS 135/04-38 zo dňa 10. júna 2004. (...)

Sťažovateľ   sa   domnieva   tiež,   že   iba   poukázanie   na   skutočnosť,   že   je   stíhaný pre skutok, pre ktorý mu hrozí vysoký trest, nie je dôvodom na väzbu.

Takéto poňatie zákona je v rozpore s čl. 39 Listiny, a tým aj s Ústavou Slovenskej republiky,   pretože   zákon   tak   umožňuje   nejednotné   vykladanie   pojmu   hrozba   vysokým trestom, čo umožňuje do istej miery svojvoľné rozhodovanie a narušuje sa rovnosť pred zákonom. (...)“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:„Konaním Krajského súdu v Nitre a Okresného súdu v Nitre o väzbe sťažovateľa, v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Nitre pod č. k. 5 Tpo 20/2006 a na Okresnom   súde   v Nitre   č. k.   4 Tp 34/2006,   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   k   porušeniu   práva sťažovateľa   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu práva sťažovateľa na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uznesenie Krajského súd v Nitre č. k. 5 Tpo 20/2006 zo dňa 31. 3. 2006 a uznesenie Okresného súdu v Nitre č. k. 4 Tp 34/2006 zo dňa 10. 3. 2006 sa zrušujú.“

Sťažovateľ tiež uplatňuje náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie   o   sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje bez prítomnosti   sťažovateľa   a   zisťuje,   či   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   bolo   uznesením Krajského   riaditeľstva   Policajného zboru,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   v Nitre (ďalej   len   „krajské   riaditeľstvo“)   sp. zn.   ČVS: KRP-16/OVK-NR-2006   z   8. marca 2006 začaté   trestné   stíhanie   pre   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon [(v znení   zákona   č. 650/2005   Z.   z.)   -   ďalej   len   „Trestný   zákon“].   Na   návrh   Krajskej prokuratúry v Nitre z 9. marca 2006 bol obvinený R. S. uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 34/2006 z 10. marca 2006 vzatý do väzby. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 20/2006 z 31. marca 2006 tak, že ju zamietol.

Podľa   čl. 17   ods. 2   ústavy   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na nezávislom a   nestrannom súde a   v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné stíhanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

1. Sťažnosť sťažovateľa v tej časti, v ktorej namieta porušenie čl. 50 ods. 2 ústavy a svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 4 Tp 34/2006 z 10. marca 2006, ústavný súd odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný   súd   tak   urobil vo   vzťahu   k   napadnutému   postupu   okresného   súdu so zreteľom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   keď   nemá právomoc preskúmavať postup okresného súdu, pretože o sťažnosti proti jeho uzneseniu konal a rozhodol krajský súd (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04).

2. Sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 50 ods. 2 ústavy a jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu   sp.   zn.   5 Tpo 20/2006   z   31. marca 2006,   ústavný   súd   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade okresného súdu a krajského súdu - ide   o   väzobné   súdy   rozhodujúce   v   trestnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv a slobôd rozhodnutím krajského súdu preto, že „... popis skutku v uznesení nezahŕňa subjektívnu stránku trestného činu.

Z týchto dôvodov, keďže v uznesení o vznesení obvinenia nie je uvedené konanie vykazujúce znaky akéhokoľvek trestného činu, nie je možné vziať sťažovateľa do väzby“. Na uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   poukazoval   v   sťažnosti   proti   rozhodnutiu,   ktorým bol vzatý do väzby, o ktorej rozhodol krajský súd, pričom krajský súd sa týmito dôvodmi nezaoberal,   resp.   vyvodil   záver,   že „... sťažovateľ   sa   trestnej   činnosti   dopúšťal opakovane“, čo sťažovateľ považuje za svojvôľu a postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby, ako aj rozpor s čl. 50 ods. 2 ústavy.

Z   čl. 17   ods. 2   ústavy   možno   vyvodiť   základné   právo   na   osobnú   slobodu, ako aj zásadu,   že   pozbaviť   niekoho   osobnej   slobody   možno   iba   z dôvodov   a spôsobom, ktorý   ustanoví   zákon   (Trestný   poriadok   a   Trestný   zákon).   Ďalšie   odseky   čl. 17   ústavy uvádzajú   konkrétne   spôsoby   pozbavenia,   resp.   obmedzenia   osobnej   slobody,   ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy.

Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou“ (I. ÚS 100/04).

Ústavný súd z uznesenia krajského riaditeľstva zistil, že „... M. B. (...) prevážané tabletky a ostatné farmaceutické výrobky uložil v letnej kuchyni rodinného domu v K. na ulici (...) so súhlasom tam bývajúceho R. S., pričom pri domovej prehliadke (...) bolo R. S., okrem   farmaceutických   výrobkov,   dobrovoľne   vydaných   aj   118.999 ks   tabliet vo farmaceutických baleniach označených ako EFEDRIN ARSAN, ktoré podľa Nariadenia (ES)   č. 273/2004   Európskeho   parlamentu   a   Rady   o   prekurzoroch   patria   do   skupiny prekurzorov   (...)   podľa   záveru   predbežného   výsledku   skúmania   Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ (...) bolo zistené, že z uvedeného množstva zaistených 118.999 ks tabliet   EFEDRIN   ARSANU   je možné   pripraviť   pri   85 %   výťažnosti   cca   3.740 g metamfetamínu, čo zodpovedá 93.500 až 187.000 obvykle jednorázovým dávkam drogy, pričom   podľa   predbežných   zistení   hodnota   uvedených   tabliet   na   trhu   je   najmenej 1.190.000,- Sk“, z čoho vyplýva, že u sťažovateľa je dôvodné podozrenie, že naplnil všetky znaky skutkovej podstaty   trestného činu   podľa   § 172 ods. 1 písm. b), c)   a d)   a ods.   3 písm. c)   Trestného   zákona, ako aj skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   pozbavený   osobnej slobody na základe dodržania dvoch nevyhnutných zákonných podmienok v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy, a to že je vo väzbe zo zákonného dôvodu (začaté trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný   ako   trestný   čin)   a spôsobom   zodpovedajúcim   zákonu   [dodržaný   postup podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (v znení zákona č. 650/2005 Z. z.) - ďalej len „Trestný poriadok“].

Na   základe   uvedeného   niet   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského   súdu sp.   zn.   5 Tpo 20/2006   z   31. marca 2006   a   namietaným   porušením základných práv a slobôd sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k porušeniu   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej   osoby   (II. ÚS   8/01)   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Vo   veci   sťažovateľa   však   nešlo   o taký   prípad   majúci   za   následok   porušenie základných práv, ale o prípad, keď sťažovateľ podal proti rozhodnutiu o väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol, aj keď nie podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Sťažovateľova   nespokojnosť   s   obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 20/2006 z 31. marca 2006 obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   jeho   výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až 50 ústavy, tiež nezistil, že by záver krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a v   nesúlade   s   platnou právnou   úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie jeho záverov.

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd v rámci rozhodovania o jeho sťažnosti porušil ním namietané základné práva, pretože sa nezaoberal dôvodmi sťažnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti   poukazuje na skutočnosť,   že čl.   46   ods.   1 ústavy poskytuje ochranu jednak právu na prístup k súdu a jednak právu na spravodlivý proces, ktorého ochranu zaručuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivý proces garantuje aj určitú   kvalitu   súdneho   konania   najmä   v podobe   procesných   záruk   spravodlivého procesu. Súčasťou procesných záruk spravodlivého súdneho konania je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Vyjadruje   to aj   znenie   §   176   ods.   2   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   v odôvodnení uznesenia treba, ako to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré   sa   považujú   za   dokázané,   dôkazy,   o   ktoré   sa   skutkové   zistenia   opierajú,   úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy,   na   ktorých   základe   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   posudzoval   dokázané skutočnosti. Už zo samotnej dikcie ustanovenia § 176 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že len ako príklad uvádza obsah odôvodnenia zdôrazňujúc pritom povahu veci. Všeobecný súd teda nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,   ktoré majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   veci uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z týchto úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Krajský   súd   v   časti   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že „Preskúmaním   spisového materiálu krajský súd zistil, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na   podozrenie,   že   tento   skutok   spáchali   obvinení,   tak   ako   je   to   uvedené   v uznesení o vznesení   obvinenia.   Toto   dôvodné   podozrenie   vyplýva   zo   spisového   materiálu, predovšetkým   zo   samotných   výpovedí   obvinených   a z   ďalších   listinných   dôkazov, predovšetkým   zo   zápisnice   o   domovej   prehliadke   a z   predbežného   výsledku   skúmania Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Bratislava. (...)

Z výpovede   obvineného   M.   B.   vyplýva,   že konanie,   ktoré   je   popísané   vo   výroku uznesenia   o   vznesení   obvinenia   sa   dopustil   opakovane   v   priebehu   polroka   a   existuje dôvodné podozrenie, že by pokračoval v páchaní trestnej činnosti. Pokiaľ ide o daný dôvod väzby v prípade obvineného S., sám obvinený vo svojej výpovedi uviedol, že i v minulosti sa stalo,   že   obvinený   M.   B.   si   u neho   vykladal   osobné   veci.   Z tejto   skutočnosti sa dá vyvodiť,   že   i obvinený   R.   S.   v spolupráci   s obvineným   M.   B.   sa   trestnej   činnosti dopúšťal opakovane a existuje dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Pokiaľ ide o dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., obom obvineným, vzhľadom   na   kvalifikáciu   ich   konania,   hrozí   vysoký   trest   a   tým   je   daný   dôvod   väzby v zmysle   §   71   odsek   1   písm.   a)   Tr.   por.,   pričom   z   dikcie   tohto   ustanovenia   vyplýva, že k danej skutočnosti nemusí pristúpiť žiadna iná konkrétna skutočnosť, odôvodňujúca obavu, že by obvinení ušli, resp. že by sa skrývali“.

Takto koncipované odôvodnenie je zákonné a ústavne konformné, je zárukou toho, že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny   a neosvedčuje   okolnosti   majúce   za   následok sťažovateľom namietané porušenie jeho práv.

K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že z prezumpcie neviny, ktorá je v predmetnom článku ústavy upravená, nevyplýva zákaz, aby s tým, voči komu   sa   trestné   konanie   začalo,   nebolo   možné   zaobchádzať ako   s obvineným,   pričom (a v dôsledku   uvedeného)   obvinený   je   povinný   strpieť   určité   obmedzenia,   akým je napríklad väzba (čl. 17 ods. 5 ústavy), prípadne ďalšie obmedzenia v súlade s Trestným poriadkom.   Rôznorodé   obmedzenia   a   opatrenia,   ktoré   je   obvinený   povinný   strpieť, však nenarušujú prezumpciu neviny, keďže ich účelom nie je ani zistenie a ani vyhlásenie viny, t. j. nahradenie právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu (PL. ÚS 12/98).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že rozhodnutie   krajského   súdu sp. zn. 5 Tpo 20/2006   z   31. marca 2006 z   právneho   hľadiska   nemá   účinky   takého rozhodnutia,   ktoré   by   bolo   spôsobilé   porušiť   označené   základné   práva   a slobody sťažovateľa,   a   preto   bola   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnutá   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Pôsobnosť   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého   sťažovateľ   namietal   porušenie svojho práva, sa vzťahuje iba na konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo   záväzkoch,   prípade   o oprávnenosti   trestného   obvinenia.   O oprávnenosti   trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia   a spravidla   tieto   konania,   medzi   iným   aj   konanie   o rozhodnutí   o   väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Ak teda konanie o rozhodnutí o väzbe nepodlieha režimu   čl.   6   dohovoru,   tak   ani   rozhodnutie   krajského   súdu   sp. zn. 5 Tpo 20/2006 z 31. marca 2006 nie je spôsobilé tento článok dohovoru porušiť.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa tiež zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu   o žiadosti   o   prepustenie   z väzby, pre   ktoré   platí   špeciálna, pokiaľ   ide   o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá   v čl.   5   dohovoru   upravujúcom   právo   na   osobnú   slobodu   a bezpečnosť (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05).

Ústavný   súd   rešpektuje   prax   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77, etc).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu   argumentujúc   nezákonnosťou   väzby,   tvrdiac   že „Vznesenie   obvinenia   uznesením vyšetrovateľa č. k. KRP-16/OVK-NR-2006 podľa § 206 ods. 1 Tr. por. je podľa sťažovateľa nezákonné, nemá potrebné zákonné náležitosti, pretože v ňom chýba popis subjektívnej stránky konania sťažovateľa ako obvineného“, a tiež to, že „Ak odôvodnenie rozhodnutia o vzatí   do   väzby   neobsahuje   vysporiadanie   sa   s   obranou   sťažovateľa   v jej   základe poukazujúcom   na   nezákonnosť,   sú   právne   závery   súdu   porušením   ústavného   princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.Sťažovateľ teda   namieta porušenie svojich   práv takým postupom a rozhodnutím všeobecného   súdu,   na   ktoré   sa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   čl. 36   ods. 1   listiny   a   čl. 6   ods. 1 dohovoru vecne navyše nevzťahujú (II. ÚS 23/05, IV. ÚS 65/05).

Preto sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená pre nedostatok akejkoľvek vecnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Tp 34/2006 z 10. marca 2006 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou   opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný súd napokon uvádza, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľom označených právoplatných   rozhodnutí   vyplýva   z   čl.   127   ods.   2   ústavy   a prichádzalo by   do   úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jej základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2006