znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 243/05-22

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Lubyho   na   neverejnom   zasadnutí   9. novembra 2006 prerokoval prijatú sťažnosť A., spol. s r. o., Š., právne zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jej základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo 7. septembra 2005 sp. zn. 4 Obdo 38/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp. zn.   4 Obdo 38/2004 zo 7. septembra 2005   p o r u š i l   základné právo A., spol. s r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Obdo 38/2004 zo 7. septembra 2005   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   A.,   spol.   s r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 5 059,90 Sk (slovom päťtisícpäťdesiatdeväť slovenských korún a deväťdesiat halierov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. N., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 243/05-12 z 30. novembra 2005 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť A., spol. s r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   v spojení   s čl. 12   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 38/2004 zo 7. septembra 2005.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľka   v   podaní zo 14. decembra   2005,   ako   aj   najvyšší   súd   vo   vyjadrení   zo   16. februára 2006   vyslovili súhlas   s tým,   aby   sa   upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   preto   pri   svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že „Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   pod   č. k. 15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 boli potvrdené rozsudky Okresného súdu v Nových Zámkoch   pod   č. k.   14 Cb 12/04-23   zo   dňa   9. 3. 2004,   č. k.   14 Cb 191/03-20   zo   dňa 19. 2. 2004,   č. k.   15 Cb 179/03-21   zo   dňa   1. 3. 2004,   č. k.   14 Cb 179/03-22   zo   dňa 12. 2. 2004,   č. k.   15 Cb 88/02-26   zo   dňa   25. 2. 2004,   č. k.   15 Cb 90/02-25   zo   dňa 1. 3. 2004,   č. k.   15 Cb 182/03-21   zo   dňa   1. 3. 2004   a   č. k.   15 Cb 84/02-23   zo   dňa

25. 2. 2004 o zamietnutí žalôb a sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť Všeobecnej zdravotnej poisťovni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 15.075,- Sk.

V konaniach vedených na Okresnom súde v Nových Zámkoch sťažovateľ sa domáhal voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni zaplatenia súm 3 917,40 Sk, 2 569,99 Sk, 5 664,86 Sk, 41.655,64 Sk, 3 468,40 Sk, 12.366,15 Sk, 40.826,36 Sk a 2 246,40 Sk, spolu 112.715,20 Sk. Sťažovateľ svoj nárok   právne kvalifikoval   ako poplatok z omeškania   podľa   § 38   ods. 4 zákona   č. 273/1994   Z. z.   účinného   do   31. 5. 2003.   Okresný   súd   v Nových   Zámkoch v citovaných veciach žaloby zamietol a svoje rozhodnutia odôvodnil tým, že sťažovateľovi nevzniklo   právo   na   poplatok   z   omeškania   podľa   § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z., pretože   medzi   ním   a   Všeobecnou   zdravotnou   poisťovňou   nebola   uzavretá   zmluva o poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   podľa   § 38   ods. 1   zákona   č. 273/1994   Z. z. Sťažovateľ rozsudky Okresného súdu v Nových Zámkoch napadol odvolaním. Krajský súd v Nitre po spojení vecí o odvolaniach sťažovateľa o zaplatenie 112.715,20 Sk pod sp. zn. 15 Cob 119/2004 rozhodol tak, že napadnuté rozsudky potvrdil a stotožnil sa s právnym názorom Okresného súdu v Nových Zámkoch. Krajský súd navyše zaujal právny názor, že nemôže priznať sťažovateľovi úroky z omeškania, pretože tieto si sťažovateľ neuplatnil v žalobe a ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa § 95 OSP a pre zmenu právnej kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, čo však môže urobiť len sťažovateľ a nie súd. Krajský súd v Nitre v súlade s § 238 ods. 3 písm. a) OSP proti svojmu rozsudku pripustil   dovolanie   a   v   odôvodnení   rozsudku   vymedzil   dovolaciu   otázku   z   hľadiska procesného práva, či nárok tak, ako si ho uplatnil sťažovateľ v žalobe (definovaním, že si uplatňuje poplatok z omeškania mimo petitu) je pre súd záväzný i z hľadiska charakteru majetkovej sankcie alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie, ktorú je povinný vykonať výlučne súd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   o   zaplatenie   112.715,20 Sk   pod   č. k. 15 Cob 119/2004-47   zo   dňa   24. 6. 2004   sťažovateľ   napadol   dovolaním.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   uznesením   pod   č. k.   4 Obdo 38/2004   zo   dňa   7. 9. 2005   vo   veci o zaplatenie   5 664,86 Sk   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   s   odôvodnením,   že   v   konaní vedenom na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod sp. zn. 14 Cb 12/04 suma 5 664,86 Sk neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, preto podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie prípustné.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo   doručené   právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 11. 10. 2005“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že v danom prípade napadla „dovolaním právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112.715,20 Sk a nie o peňažnom plnení   vo   výške   5 664,86 Sk   tak,   ako   to   uvádza   najvyšší   súd.   Aj   v   záhlaví   rozsudku Krajského súdu v Nitre pod č. k. 15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 je uvedená suma 112.715,20 Sk a nie suma 5 664,86 Sk.

V   záujme   hospodárnosti   konania   Krajský   súd   v   Nitre   vo   veci   pod   sp. zn. 15 Cob 119/2004   v   súlade   s   § 112   ods. 1   OSP   na   pojednávaní   dňa   24. 6. 2004   spojil na spoločné   konanie   veci   pod   sp. zn.   15 Cob 123/2004   o   zaplatenie   3 917,40 Sk, sp. zn. 15 Cob 124/2004   o   zaplatenie   2 569,99 Sk,   sp. zn.   15 Cob 119/2004   o   zaplatenie 5 664,86 Sk, sp. zn. 15 Cob 121/2004 o zaplatenie 41.655,64 Sk, sp. zn. 15 Cob 122/2004 o zaplatenie   3 468,40 Sk,   sp. zn.   15 Cob 126/2004   o   zaplatenie   12.366,15 Sk,   sp. zn. 15 Cob 130/2004   o zaplatenie   40.826,36 Sk   a   sp. zn.   15 Cob 135/2004   o   zaplatenie 2246,40 Sk,   ktoré   sa   u neho   začali   a   týkali   sa   tých   istých   účastníkov.   Po   spojení   vecí vedúcim spisom sa stal spis Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 15 Cob 119/2004, ktorý podľa spisovej značky zodpovedá spisu Okresného súdu v Nových Zámkoch pod sp. zn. 14 Cb 12/04.   Zrejme   nedopatrením   v   dovolacom   konaní   najvyššiemu   súdu   neboli predložené ostatné spojené spisy Okresného súdu v Nových Zámkoch.

Najvyšší súd tým, že dovolanie sťažovateľa odmietol, hoci pre odmietnutie nebol dôvod, pretože dovolanie smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške   112.715,20 Sk,   ktoré   prevyšovalo   desaťnásobok   minimálnej   mzdy (10*6080,- Sk = 60.800,- Sk podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), vyvolal stav denegatio iustitiae, ktorý je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný. (...)

Ak   po   spojení   vecí   predmetom   odvolacieho   konania   sa   stalo   peňažné   plnenie prevyšujúce desaťnásobok minimálnej mzdy, nemôže byť dovolanie odmietnuté s poukazom na   § 238   ods. 5   OSP.   Krajský   súd v Nitre   v čase vyhlásenia   rozsudku   dňa 24. 6. 2004 vo veci pod sp. zn. 15 Cob 119/2004 vedel, že jednotlivé peňažné plnenia pred spojením vecí   neprevyšujú   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   napriek   tomu   proti   svojmu   rozsudku pripustil dovolanie. Najvyšší súd odmietnutím dovolania spochybnil zásadu, že Krajský súd v Nitre právo (Občiansky súdny poriadok) pozná a vie ho aj aplikovať“.

Ďalej   sa   sťažovateľka   odvoláva   na   rozsudky   najvyššieho   súdu   sp. zn. 7 Obdo 37/2004   z   9. decembra 2004,   sp. zn.   7 Obdo 38/2004   zo   16. júna 2005   a   sp. zn. 7 Obdo 39/2004   zo   16. júna 2005,   ktorými   najvyšší   súd   za   toho   istého   skutkového a právneho   stavu   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   rozhodol   v merite   veci o dovolaniach   a ani   v jednom   prípade   ich   neodmietol,   pretože   po   spojení   veci   peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy.

Podľa názoru sťažovateľky „Rozpornosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov je nežiadúca.   Jej   zjednocovanie   je   predovšetkým   vec   všeobecných   súdov   samotných. Predvídateľnosť   výsledku   súdneho   rozhodovania   garantuje   právnu   istotu   a   zabezpečuje všeobecnú dôveru v právo. Medzi princípy právneho štátu patrí medzi inými aj právna istota, ktorá spočíva v tom, že konanie štátnych orgánov a najmä súdov v rámci istých hraníc musí byť predvídateľná a súčasne kalkulovateľná. Ak na skutkovo a právne totožné prípady   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   najvyšší   súd   zaujme   rozdielne   právne stanovisko,   právna   istota   fyzických   a   právnických   osôb   v   právny   poriadok   bude spochybnená   a   dôjde   k   porušeniu   princípov   právneho   štátu.   Ústavný   súd   síce   nie   je zjednocovateľom judikatúry všeobecných súdov, v rámci ochrany ústavnosti je však jeho úlohou,   aby   všeobecné   súdy   neposudzovali   tie   isté   prípady   zásadne   rozdielne,   pretože rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu dochádza k porušeniu princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty. Ak je spravodlivosť slepá, nemôže záležať výsledok sporu na tom, u ktorého senátu najvyššieho súdu prípad skončí“.

Sťažovateľka   napokon   upriamuje   pozornosť   na   nález   ústavného   súdu   vo   veci sp. zn. PL. ÚS 15/1998   poukazujúc   v ňom   na   vyslovený   právny   názor,   podľa   ktorého „Keď právnu normu - ustanovenie § 238 ods. 5 OSP možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány vrátane všeobecných súdov majú vtedy Ústavou Slovenskej republiky určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy“. Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených   článkov   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   zo   7.   septembra   2005   sp. zn. 4 Obdo 38/2004 s tým, aby bolo toto uznesenie zrušené a vec vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj úhradu trov konania.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu zo 16. februára 2006, ktoré bolo ústavnému súdu   doručené   21.   februára   2006,   vyplýva,   že   najvyšší   súd   považuje   sťažnosť za neopodstatnenú na základe nasledovných argumentov:

„Uznesením, ktorým mali byť porušené práva sťažovateľa NS SR odmietol dovolanie s poukazom na § 238 ods. 5 O. s. p., podľa ktorého dovolanie nie je v obchodných veciach prípustné   ak   napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o   peňažnom   plnení neprevyšuje   desaťnásobok   minimálnej   mzdy.   V   čase   začatia   konania   bola   stanovená minimálna mzda na 6 080 Sk. Dovolaním bol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre z 24. júna 2004   č. k.   15 Cob 119/2004-47.   Týmto   rozsudkom   krajský   súd   preskúmal a rozhodol o odvolaní žalobcu proti ôsmim rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch, ktorými   boli   žaloby   rovnakých   účastníkov   na   zaplatenie   rôznych   peňažných   čiastok (od 2 246 Sk, do 41 656 Sk) zamietnuté. Potom, ako súd prvého stupňa odvolaciemu súdu spisy   predložil,   ten   spojil   veci   na   spoločné   prejednanie   a   jedným   rozsudkom   rozhodol o odvolaniach proti všetkým napadnutým rozsudkom a potvrdil ich. Proti rozsudku pripustil dovolanie.

V dôsledku administratívnej chyby pri predkladaní spisov(su) bol dovolaciemu súdu zrejme predložený len jeden zo spisov, ktoré odvolací súd spojil na spoločné prejednanie (sp. zn.   14 Cb 12/04),   predmetom   ktorého   bolo   zaplatenie   5 664 Sk.   Dovolací   súd   tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia uznesením sp. zn. 4 Obdo 38/2004 rozhodoval o dovolaní len vo vzťahu k veci vedenej na súde prvého stupňa pod sp. zn. 14 Cb 12/04. Uvedený   postup   však   podľa   všetkého   nemal   vplyv   na   hodnotenie   dovolania   ako neprípustného z dôvodu § 238 ods. 5 O. s. p. Bez ohľadu na postup pri predkladaní spisu, pri zvažovaní, či je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné bolo potrebné vyriešiť otázku, či vtedy keď rozhodoval odvolací súd o viacerých veciach, ktoré spojil na spoločné   prejednanie   podľa   §112   O. s. p.   má   byť   z   pohľadu   § 238   ods. 5   O. s. p. považovaný   za   predmet   odvolacieho   rozhodnutia   súčet   peňažných   plnení   predmetov všetkých   spojených   veci,   alebo   má   byť   hodnotený   samostatne   pre   každú   spojenú   vec. Dovolací   súd   v   napadnutom   rozhodnutí,   i   keď   sa   uvedeným   problémom   v odôvodnení rozhodnutia   nezaoberá,   zrejme   vychádzal   z   názoru,   že   aj   po   spojení   treba   vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci.“

Najvyšší   súd   poukazuje   tiež   na   to,   že   uvedená   otázka   nebola   dosiaľ   riešená judikatúrou a z toho dôvodu ani názory jeho senátov nie sú jednotné.

Ďalej sa vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu uvádza: «Prikláňam sa k názoru, že aj po spojení vecí treba vychádzať z hodnoty jednotlivých spojených vecí   a   nie zo   súčtu ich   predmetu.   Spojenie   vecí   podľa   § 112   ods. 1 O. s. p., je technickým   opatrením   súdu   sledujúcim   jedine   hospodárnosť   konania.   Spojenie   nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení sa nim ich postavenie. Nemení sa nim ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach ani ich charakter. Spojenie je viac-menej náhodilou skutočnosťou závislou na subjektívnom posúdení sudcu o vhodnosti spojenia ale aj na iných skutočnostiach, ktorých náhodilosť je ešte výraznejšia. Pri predkladaní väčšieho počtu   vecí,   pri   ktorých   spojenie   prichádza   do úvahy,   najmä vecí   rovnakých   účastníkov a rovnakého typu, ako je tomu v predmetnej veci, často záleží len na čase ich predloženia, počte vecí naraz predkladaných, pridelenia do jednotlivých senátov a od toho koľko a ktoré veci sa spoja na spoločné prejednanie. Dá sa to dobre ilustrovať na osude viacerých veci rovnakých účastníkov a rovnakého druhu ako v predmetnej veci (podľa zberných spisov NS SR).   V   predmetnej   veci   bolo   na   spoločné   prejednanie   spojených   osem   vecí,   ktoré prejednal odvolací senát 15 Cob 24. júna 2004. Ten istý senát prejednal 14. júla 2004 iný „balík“   trinástich   spojených   rovnakých   vecí.   Iný   senát   26 Cob   6. júla 2004   prejednal v spojenom konaní štrnásť takýchto spojených veci, ale aj jednu takúto vec samostatne. Je zrejmé, že záležalo naozaj len na náhode koľko vecí sa spojí na spoločné prejednanie a ktoré veci sa do ktorého „balika“, dostanú. Spájaním vecí na spoločné prejednanie podľa sumy, ktorá je ich predmetom, by tak bolo možné bez možnosti účastníkov to ovplyvniť, regulovať,   aby súhrnná hodnota predmetu odvolacieho   konania dosiahla   alebo   naopak nedosiahla hranicu, ktorá už zakladá prípustnosť dovolania. Prípustnosť dovolania však musí   byť   založená   na   jednoznačných   a   vopred   presne   určených   pravidlách.   Ako   z uvedeného vyplýva,   nemôže   byť   závislá   na   tak   neistej   a   náhodilej   skutočnosti   akou   je spojenie vecí resp. skutočnostiach, ktoré môžu k spojeniu vecí viesť (napr. či sa v určitom časovom   období   na   súde   vyskytne   jedna   alebo   viacej   rovnakých   vecí).   Napokon   aj   po spojení   vecí   odvolacím   súdom   sú   to   stále   tie   isté   veci   a   predmetom   preskúmania   a rozhodnutia odvolacieho súdu sú tie isté napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z uvedeného   pohľadu   je   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   v spojených   veciach   len   súhrnom odvolacích   rozhodnutí   o   každom   z   napadnutých   rozhodnutí.   Domnievam   sa   preto,   že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné, nemôže byť založená len tým, je vec bude spojená s inou(inými) vecami.»

Na základe uvedenej argumentácie predseda najvyššieho súdu navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľky zamietol.

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 38/2004 zo 7. septembra 2005 sa okrem iného uvádza:

„Podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom v obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy.   Na   určenie   minimálnej   mzdy   je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Konanie v predmetnej veci začalo na súde prvého stupňa dňa 25. novembra 2003. Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 400/2003 Z. z. bola s účinnosťou od 1. októbra 2003 stanovená výška minimálnej mzdy sumou 6 080 Sk. Žalobca podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v konaní o zaplatenie sumy 5 664,86 Sk. Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu sa   týka   peňažného   plnenia,   neprevyšujúceho   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   nie   je dovolanie v predmetnej veci prípustné.

Vady   konania,   majúce   za   následok   prípustnosť   dovolania   podľa   § 237   O. s. p., dovolací súd nezistil.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie žalobcu s poukazom na § 243b ods.4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa odseku 1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v   dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Základným dôvodom   odmietnutia   dovolania bola podľa   odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu okolnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   15 Cob 119/2004   z 24. júna 2004   sa   týkalo peňažného plnenia neprevyšujúceho desaťnásobok minimálnej mzdy, a preto podľa § 238 ods. 5   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   nebolo   dovolanie   v danej   veci prípustné.

Aj   keď   najvyšší   súd   rozhodol   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľky   v súlade s označeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, t. j. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný,   podľa   názoru   ústavného   súdu   toto   jeho   rozhodnutie   nie   je   dostatočne odôvodnené. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, aby sa náležite vyrovnal s tým, že sťažovateľka napadla dovolaním   rozhodnutie odvolacieho súdu   v jej právnej veci o zaplatenie 112 715,20 Sk (čo nepochybne vyplýva aj zo záhlavia dovolaním napadnutého   rozhodnutia).   Najvyšší   súd   však   na   túto   skutočnosť   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia   nevzal   zreteľ   a svoju   argumentáciu   oprel výlučne   o tvrdenie,   že   predmetom   dovolaním   napadnutého   konania   bolo   iba   zaplatenie sumy 5 664,86 Sk, teda len jedného z pôvodne samostatných nárokov jednotlivo uplatených sťažovateľkou osobitnými (ôsmimi) žalobami, pričom tieto veci boli v súlade s § 112 ods. 1 OSP na pojednávaní konanom 24. júna 2004 krajským súdom spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 15 Cob 119/2004.

Ako   sa   uvádza   v   už   citovanom   vyjadrení   predsedu   najvyššieho   súdu, „... pri zvažovaní, či je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné bolo potrebné vyriešiť   otázku,   či vtedy   keď   rozhodoval   odvolací   súd   o viacerých   veciach,   ktoré   spojil na spoločné   prejednanie   podľa   § 112   O. s. p.   má   byť   z pohľadu   § 238   ods. 5   O. s. p. považovaný   za predmet   odvolacieho   rozhodnutia   súčet   peňažných   plnení   predmetov všetkých spojených vecí, alebo má byť hodnotený samostatne pre každú spojenú vec“.

Pretože   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   zo 7. septembra 2005   sp. zn. 4 Obdo 38/2004 takéto   závery   neobsahovalo   (najvyšší   súd   sa   uvedeným   problémom v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal), možno konštatovať, že najvyšší súd sa v okolnostiach prípadu dostatočne neriadil ustanoveniami § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2   OSP,   a v nadväznosti   na   to   uzavrieť,   že   uvedené   uznesenie   nemá   dostatočné a objektívne odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne korektným   a zrozumiteľným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými   skutkovými   a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v sťažnosti poukázala aj na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obdo 37/2004 z 9. decembra 2004, sp. zn. 7 Obdo 38/2004 zo 16 júna 2005 a sp. zn. 7 Obdo 39/2004 zo 16. júna 2005, ktorými najvyšší súd za toho istého skutkového i právneho   stavu   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   rozhodol   v merite   veci o dovolaniach a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení veci peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy (zároveň tieto   rozsudky   pripojila   vo   fotokópii).   V spojitosti   s tým   vyslovila   sťažovateľka   názor, že „... rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu dochádza k porušeniu princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty“.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   [(čl. 1   ods. l   ústavy), napr.   PL. ÚS 36/95], ktorého   neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku   pri   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   m. m. I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95   a II. ÚS 80/99), teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).

So   zreteľom   na   označené   rozsudky   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom   ako   prv   v prípade   skutkovo   i právne   obdobných   veciach   bez   toho,   aby v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   argumenty,   pre   ktoré   bola   v danej   veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, než v jej iných označených konaniach. Argumentácia   najvyššieho   súdu   musí   pritom   byť   spoľahlivým   vodidlom   pre   obdobné situácie   aj   v budúcnosti. Okrem   porušenia   zásady   právnej   istoty   najvyšší   súd   zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Za   takéhoto   stavu   účastník   konania   nemôže   pri   podaní   dovolania   v obdobných prípadoch   v budúcnosti   predvídať,   akým   spôsobom   bude   najvyšší   súd   posudzovať prípustnosť   jeho   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   resp.   či   nemusí   pre   jeho neprípustnosť uplatniť sťažnosť na ústavnom súde už proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa   § 238 ods. 5 OSP treba podľa   názoru ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť aj porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl.12 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   článkov   ústavy   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 38/2004 zo 7. septembra 2005 podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b)   zákona   o ústavnom   súde,   toto   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. P. N., v celkovej ním uplatnenej sume 5 059,90 Sk.

Táto suma je nižšia, než ako by sťažovateľke prislúchala podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb]; keďže právny zástupca žiadal trovy konania v sume 5 059,90 Sk, ústavný súd priznal úhradu trov konania v požadovanej výške.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2006